- Dátum: 03.09.2021
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 27.65 MB
Plná poľná
[03.09.2021; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
"Ako každý piatok o tomto čase i dnes Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* Zahraniční vojaci opustili Afganistan. Ale ako ďalej s humanitárnou pomocou, ktorú trpiacim obyvateľom poskytovalo aj Slovensko? Čiastočne na to odpovie správca Vojenskej podpornej nadácie, podplukovník vo výslužbe Milan Gajdoš.
* Každodennú pomoc potrebujú nielen ľudia pod Hindukúšom, ale aj tí naši, pod majestátnymi končiarmi Tatier. Čo pre to robí Vojenská podporná nadácia?
* Správca nadácie a zakladateľ Ústredia ekumenickej pastoračnej služby Ozbrojených síl a zborov Slovenskej republiky Milan Gajdoš je aj dnešnom osobnosťou rezortu. "
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
"Takmer 20-ročné pôsobenie slovenských vojakov v Afganistane zanechalo v tejto ťažko skúšanej krajine výraznú stopu. Najmä nasadenie ženistov, ktorí likvidovali nevybuchnutú muníciu, čistili rozsiahle územia od mín, pomáhali pri obnove infraštruktúry, si tu ľudia budú dlho pamätať. Rovnako tak aj humanitárnu pomoc, ktorú Slovensko tejto krajine poskytovalo. Výrazne sa na tom podieľal aj Milan Gajdoš, ktorý túto pomoc zastrešoval z úrovne ekumenickej pastoračnej služby."
Milan Gajdoš, správca Vojenskej podpornej nadácie:
"Humanitárnou pomocou do Afganistanu som sa začal venovať ešte v roku 2008. Práve je to 13 rokov, lebo 30. augusta mala byť jedna z prvých humanitárnych pomocí. Túto humanitárnu pomoc sme organizovali spolu samozrejme s partnermi pod hlavičkou Ústredia ekumenickej pastoračnej služby. Až časom, kedy vznikla Vojenská podporná nadácia, ktorá vznikla v roku 2011, tak sme aj v rámci Vojenskej podpornej nadácie robili menšie projektíky aj pre Afganistan."
Miroslav Minár:
"Samozrejme počas pôsobenia, takmer 20-ročného pôsobenia vojakov našich Ozbrojených sil, ste mali v Afganistane svoje uši a oči. A aj vďaka tomu sa vám podarilo zrealizovať množstvo aj konkrétnych projektov na pomoc afganskému národu."
Milan Gajdoš:
"Áno, je to tak. Za tak dlhé obdobie to bolo 8 humanitárnych pomocí do Afganistanu. Humanitárna pomoc sa riadi určitými pravidlami. Je to vždycky pomoc Slovenskej republiky, to chcem zdôrazniť. Mali sme jednu obrovskú výhodu, že sme tam mali oči a uši. To boli naši vojaci. Spomínam si na prvú humanitárnu pomoc do provincie Baglan na severe Afganistanu, kde sme spolupracovali s maďarským provinčným rekonštrukčným tímom, v ktorom slúžil slovenský vojak. Tak ako v tomto prvom prípade, počas všetkých tých humanitárnych pomocí, až po rok 2020, kedy išla posledná humanitárna pomoc, tak sme stále robili pomoc konkrétnym ľuďom. Vojaci vedeli vyhľadať ľudí, ktorí to potrebovali a práve týmto sme pomáhali s oblečením, spacákmi, s vecami, ktoré potrebovali pre svoj každodenný život."
Miroslav Minár:
"Spojenecké vojská Afganistan opustili. Tisíce obyvateľov tejto krajiny opustili svoje domov z obáv, že budú za pomoc vojakom prenasledovaní. Avšak ďalšie milióny ľudí pod Hindukúšom naďalej zostávajú. Opustíme aj ich? Ako ďalej s humanitárnou pomocou? Čo so školou, ktorú v krajine pomáhalo vybudovať aj Slovensko, ale najmä čo s deťmi, ktoré túto pomoc najviac potrebovali a budúc potrebovať? Milan Gajdoš v tom má jasno."
Milan Gajdoš:
“My sme tú pomoc nikdy nerobili len kvôli tomu, že nám bola sympatická buď nejaká modrá alebo červená farba politického spektra. Robili sme to kvôli ľuďom. Mali sme tam príležitosti, mali sme tam možnosti, vedeli sme kto tú pomoc potrebuje a tá pomoc bola stále cielená a bola stále taká, že tí ľudia to potrebovali a vedeli to aj oceniť. A dnes, ja si osobne myslím, že práve preto, aby tí ľudia nechceli všetci odísť z tej krajiny, ja chápem, že žijú určite svoje ťažké životy, ale práve preto je tam potrebná tá pomoc, pretože tie deti tam chodia bežne do školy, potrebujú tam zdravotnú starostlivosť, potrebujú tam pomáhať denno-denne a ak od nich dáme ruky preč, tak nielen zo strachu, ale možno že aj z biedy budú utekať. Ľudia, ktorí mali možnosť opustiť krajinu, to boli vlastne mozgy krajiny. Ale my potrebujeme ďalej podporovať školy, potrebujeme podporovať deti, aby mohli žiť v krajine a neopúšťať ju. To je dôležité.”
Miroslav Minár:
"Áno, jeden z tých projektov bola školy, postavenie školy na miestach, kde to vytypovali naši vojaci a tá škola stojí v súčasnosti?"
Milan Gajdoš:
"V roku 2016 sa na mňa nakontaktoval pán docent Džalíli, je to jeden z najvýznamnejších parazitológov na Slovensku, ktorý žije dlhé desaťročia už tu a je to Afganec pôvodom, tak zháňal zdroje na to, aby sme pomohli aj my vybudovať školu práve v provincii Mazár-e Šaríf. Mal dobrú skúsenosť s vojakmi, pretože jeho Združenie pre pomoc vzdelávaniu a zdravotníctvu v Afganistane, ktoré je tu založené na Slovensku, tak spolupracovalo s niektorými vojakmi, ktorí boli nasadení v tej dobe už v Kábule v rámci tej operácie … Support. Vzhľadom k tomu, že nemal dostatočné množstvo zdrojov na to, aby sa to podarilo celé dokončiť, tak oslovil Ústredie ekumenickej a pastoračnej služby, konkrétne mňa. Podarilo sa nám prepojiť ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vnútra a samozrejme ministerstvo obrany k tomu, aby sme tejto škole vedeli pomôcť. Áno, dostavala sa, v minulom roku tam išla asi tretia humanitárna pomoc Slovenskej republiky, ktorá spočívala nielen v pomôckach, ktoré oni potrebujú, napríklad čerpadlá na čerpanie vody zo studne a rôzne iné veci, ako sú stany, rôzne školské potreby a hlavne uniformy, školské rovnošaty. Už trikrát sme zásobili vlastne celú školu školskými rovnošatami, lebo je tam 1000 študentov. Nie sme ojedinelí, ktorí pomáhajú tejto škole. Samozrejme, že aj Vojenská podporná nadácia podporila na vodojem, mali sme koncerty charitatívne, ktoré sa tu organizovali v priebehu rokov 19-2020 a výťažok z týchto charitatívnych projektov išiel práve na túto školu."
Miroslav Minár:
“Máte informáciu ako táto škola pôsobí v tých ostatných dňoch, týždňoch?”
Milan Gajdoš:
“Tá situácia sa tam komplikovala už v priebehu celého tohto roka. Mal som informácie práve od pána docenta Džalíliho, že postupne sa tam nejakým spôsobom v tých jednotlivých okresoch etabluje tá skupina, ktorá tam momentálne je teraz, v súčasnosti. Vedľa školy je hneď policajná stanica, ktorá teraz zmenila vlastníka. Tam pôsobia okrem Talibanu, tak tí bežní ľudia tam majú svojich staršinov, majú tam svojich starostov. To znamená, že oni žijú ďalej život, ktorý žijú. Samozrejme, že niektorí ľudia sú perzekvovaní atď., ale tí bežní ľudia musia žiť svoj život. To znamená, viem, že pred týždňom tuším znova začali chodiť do školy deti. Nutne potrebujú zase pomáhať. Bolo by dobre, keby sme mali možnosť znova dodávať pomoc a k tomu treba vyzvať aj politické špičky, pretože ja chápem, že humanitárna pomoc sa tu riadi podľa nejakých pravidiel. Existuje tu nejaká stratégia humanitárnej pomoci, sú tu nejaké prioritné krajiny, ktorým sa venujeme. Všetko je to dobré, že také niečo existuje, ale mali by sme sa zamyslieť nad tým, že práve v tejto situácii, keď vidíme, že ľudia chcú odtiaľ migrovať, odísť, mali by sme im tam pomáhať v rámci takých možností, aké máme. A tie možnosti tu máme, pretože tie kontakty tu ostali a trebalo by na nich stavať ďalej. Okrem iného chcem povedať, že sú tu aj ďalšie projekty, ktoré by mohli v budúcnosti zohrať veľmi dôležitú úlohu v tom, aby tí ľudia tam mali normálne prostredie pre život. Práve pán docent mi rozprával, že má vybavený, dostal od štátu ešte minulom roku, dostal vymeranú pôdu hneď vedľa školy na vybudovanie takej kliniky to nazvem, ale nie je to nemocnica, boli by to ako keby ambulancie, práve pre ženy a pre deti, ktoré študujú v tejto škole. Viete, ono v tom Afganistane, my si to možno že ani osobne sami nevieme predstaviť, že tam neexistuje nejaká predlekárska a lekárska pomoc. Je tam nemocnica v Kábule. Moje osobné skúsenosti, lebo robili sme jeden projekt Sakina, keď som si teraz spomenul, v spolupráci aj s evanjelickou diakoniou a s USA, americkou agentúrou pre pomoc a sme sa skladali a hľadali sme zdroje na to, ako pomôcť deťom, ktoré boli postihnuté vojnou a ktoré potrebovali pomoc. Americkí vojaci, väčšinou teda bolo to takto, presúvali tie decká do Kábulu, napríklad z Kandaháru. Ak sme chceli, aby tie deti tam boli s rodičmi, tak im niekto transport musel zaplatiť. Takže bol tu napríklad takýto projekt Sakina a to bola veľmi zaujímavá vec. Takže robme všetko pre to aby sme tých ľudí podporili tam, kde žijú. Aby sme im vytvorili lepšie podmienky. Poviem ešte jednu takú veľmi múdru vec si myslím, ktorú máme napísanú aj na stránke Vojenskej podpornej nadácie v časti Humanitárna pomoc, že často sa dopúšťa neprávosti aj ten, kto nič nerobí. Kto sa nepostaví do ceste neprávostiam, ten ju podporuje. To povedal Marcus Aurelius.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
"A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. A v ďalšej časti dnešnej relácie sa už budeme rozprávať o konkrétnych projektoch Vojenskej podpornej nadácie. Budeme hovoriť aj o publikačnej činnosti a knihách, ktoré táto nadácia vydala. Pochopiteľne, že sám správca tejto nadácie, podplukovník vo výslužbe Milan Gajdoš, bude aj dnešnou osobnosťou rezortu. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“Hneď dve výročia si v tomto roku pripomenie náš dnešný hosť, Milan Gajdoš. Pred 15 rokmi bol zakladateľom Ústredia ekumenickej pastoračnej služby Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Nuž a pred 10 rokmi bol spoluzakladateľom Vojenskej podpornej nadácie. Nuž a práve o nej a jej aktivitách sa budeme rozprávať v ďalšej časti dnešnej relácie. A začíname zaujímavou knihou rozprávok, ktorá uzrela svetlo sveta minulý rok pred Vianocami. S akým záujmom čitateľov?”
Milan Gajdoš:
“Viete čo, veľmi ma to teší, že práve ten projekt tej knihy je veľmi úspešný. Kniha sa volá Princ a krása zeme. Je to kniha, v ktorej je niekoľko desiatok príbehov práve z krajín, kde slovenskí vojaci pôsobili od vzniku Slovenskej republiky. Jednou z tých krajín je aj Afganistan, o ktorom sme pred chvíľkou rozprávali. Prečo je podľa môjho názoru dôležité takéto knihy vydávať? Je to aj preto, že vojaci, ktorí sú nasadení v rámci tých jednotlivých krajín, ich rodiny sú často bez nich. Neviem, či si to niekto uvedomuje, ale my nie sme veľká armáda a každý vojak, ktorý má odslúžených nejakých 15 rokov, ten bol minimálne 1 krát a niektorí aj 3 krát, 4 krát na misiách. Prečo rozprávková knižka? No knihy, rozprávky a deti je to, čo nás všetkých spája. A tieto knižky si našli svojich čitateľov najmä teda v rámci nášho mechanizmu. V decembri minulého roku sme podarovali všetkým rodinám vojakom, ktorí sú nasadení v zahraniční, tak sme im venovali tieto knižky, máme ich, okolo 450 kusov sme venovali v decembri, no a od tej doby samozrejme že knihy sa predávajú aj v rámci kníhkupectiev. Mali sme 2500 výtlačkov, máme ich ešte zhruba 1000 kusov. Takže je o to záujem a to nás teší.”
Miroslav Minár:
“V tejto knihe sú príbehy, rozprávky, ktoré sú aj svojim spôsobom príbehmi konkrétnych ľudí a konkrétne príbehy tvoria aj súčasť vašej podpory veteránom, podpory ich rodinám. Pretože, povedzme si to tak ako to je, nešťastie nechodí po horách, ale dotýka sa konkrétnych ľudí a práve mnohí tí vojaci, vojačky, aj tie rodiny ktoré podporujete, sú súčasťou takej veľkej rodiny, ktorá tú podporu a pomoc potrebuje.”
Milan Gajdoš:
“Vojenská podporná nadácia má rozbehnuté dva projekty. Jeden sa volá Vojaci vojakom, alebo Vzájomná pomoc a druhý program sa volá program SOS, lebo v rámci ktoré robili vojaci smerom do civilného prostredia, z prostriedkov Vojenskej podpornej nadácie, sa uskutočnilo celkom 135 aktivít . Chcem sa poďakovať všetkým tým, ktorí na týchto projektoch robia, lebo sú to zväčša naši vojaci. Nadácia pôsobí už dneska na 35 vojenských útvaroch a zariadeniach s tým, že funguje na princípe tzv. komisií pre verejnoprospešnú činnosť, čo sa veľmi osvedčilo.”
Miroslav Minár:
“Veľmi dobre sa osvedčil aj projekt Nájdi si svoj domov. Jeho otcom duchovným je náčelník Generálneho štábu, generál Daniel Zmeko a v rámci tohto projektu práve vojaci dokázali vytvoriť také tie mosty medzi nimi a centrami pre deti a dospelých, pretože tých projektov a spoločných aktivít je neúrekom a v Plnej poľnej majú svoje miesto. Aj vďaka tomu sú úspešné, pretože ich podporuje Vojenská podporná nadácia.”
Milan Gajdoš:
“Ten projekt Nájdi si svoj domov je skvelá vec z viacerých hľadísk. Prvé hľadisko je to, že sa to vôbec deje a druhé hľadisko je to, že čo môžeme dneska poskytnúť tým deťom, ktoré sú bez rodičov. No to najviac čo oni potrebujú, je vlastne blízkosť toho druhého človeka, možno že iného, ako tí vychovávatelia, ktorí tam sú a možno že blízkosť toho vojaka, ktorý sa dokáže s nimi zabaviť, zahrať, ukázať im niečo, možno že poskladať nejaké lietadielok, alebo jednoducho urobiť len svojou prítomnosťou.”
Miroslav Minár:
“Zažiť aj trošku tej vojny?”
Milan Gajdoš:
“Určite áno. Veď v každej duši mladého chlapca je určite aj to, že by chcel byť vojakom. Aspoň ja si to pamätám ešte zo svojho detstva. Áno, projekt Nájdi si svoj domov je úspešný projekt. Vojenská podporná nadácia sa ho v rámci možností snaží podporovať ako môže. Vojaci Ozbrojených síl Slovenskej republiky sa tomu venujú patrične a každý týždeň v podstate registrujem nejakú aktivitu v tomto smere.”
Miroslav Minár:
“Dôležitým projektom, ktorý je pod gesciou Vojenskej podpornej nadácie, je projekt SOS. A v rámci neho, tiež sme to už viackrát spomínali aj v relácii Plná poľná, tak sa vytvára zasa taká obrovská spolupatričnosť medzi vojakmi, rodinnými príslušníkmi tých kolegov vojakov, ktorí boli zranení počas svojej služby, alebo nejakým iným spôsobom tie rodiny stratili toho svojho otca, manžela, manželku a toto je tiež pomerne úspešný projekt.”
Milan Gajdoš:
“Práve na útvare ľudia vedia o ľuďoch, ktorí potrebujú pomoc. To sú rôzne nešťastia, ktoré sa stávajú rodičom, že sa im narodia detičky, ktoré majú zdravotné problémy, poprípade naozaj niekto stratí blízkeho, alebo niektoré potrebuje pomoc, lebo mu zhorí garáž, alebo rodinný dom a sú to prípady také aké som už spomenul. Viete, keď niekto umrie a je profesionálnym vojakom, tí ľudia majú svoje hypotéky, majú svoje potiaže, majú svoj rozbehnutý život a v prvých 3-4 mesiacoch oni nedostanú nič, ak im nepomôže niekto blízky. A chceme byť tou rodinou a darí sa nám to. Som rád, že keď vyhlásime takúto zbierku, alebo pomoc našemu spolubojovníkovi, alebo kolegovia, že nájdu sa ochotné srdcia a poskytnú v drobných peniažkoch, v rámci svojich možností a dokážeme nazbierať takú pomoc, ktorá tým ľuďom naozaj zabezpečí to fungovanie a tých niekoľko mesiacov.”
Miroslav Minár:
“Skúsme takéto niektoré konkrétne príklady spomenúť.”
Milan Gajdoš:
"Jeden obrovský prípad, ktorý je až by som povedal neuveriteľný, je napríklad desiatnika Kováča. Ja obdivujem nielen jeho, ale obdivujem aj jeho rodinu, ktorá pri takomto postihnutí dokáže normálne existovať. Desiatnik Kováč, pred troma rokmi mozgová smrť, alebo mozgový infarkt, keď to takto nazvem, ale ten chlap mi mailuje. On mi mailuje a normálne so mnou komunikuje a to cez prístroj, ktorý sme mu samozrejme že zakúpili vďaka ľuďom, ktorí prispeli do toho programu SOS. Máme tu napríklad desiatnika Durasa, ktorý išiel na železného muža a ktorý havaroval, má takisto poškodenie zdravia také, ktoré mu neumožňuje sa zaradiť úplne do života. Takisto sa mu snažíme pomôcť. Máme tu ľudí, slobodníčku Stankoviansku, ktorej sa narodilo bábätko a potrebuje, malý Dominik potrebuje neustálu pomoc, aby sa mohol rozvíjať ďalej v živote. Ale sú tu aj ďalšie nemenované prípady. Sú to ľudia, ktorí dostali porážku, nenechalo to chladným tých ľudí, ktorí tvoria tú komunitu vojakov a ten program môže napredovať. Sú to ľudia, ktorí umreli, napríklad posledne aj zamestnanec na ministerstve obrany. Chlap plný života. Som rád, že sa obracajú na Vojenskú podpornú nadáciu zo všetkých tých súčastí kde tie komisie pre verejnoprospešnú činnosť existujú a že môžeme to vždycky nejakým spôsobom rozbehnúť. Vždycky to je na základe nejakej darovacej zmluvy a je to transparentné, pretože vždy keď robíme takéto zbierky, takú tú pomoc niektorým ľuďom, tak je do toho zainteresovaný aj ten veliteľ toho subjektu. To znamená, že on je tým kontrolný mechanizmom, aby 100 % prostriedkov išlo k tým ľuďom, ktorí to potrebujú. Dovoľte mi na záver toho môjho vstupu sa veľmi pekne sa poďakovať všetkým tým ľuďom, ktorí robia činnosť Vojenskej podpornej nadácie takou, ktorá môže pomáhať. Všetkým tým, ktorí prispievajú, všetkým tým, ktorí organizujú aktivity z prostriedkov Vojenskej podpornej nadácie veľká vďaka za dôveru, že dôverujete tomu, že sme tu pre vás a chceme vás podporovať aj naďalej. Ďakujem pekne."
OSOBNOSŤ NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“Dnešná osobnosť rezortu veľmi túžila po bielom plášti vojenského lekára a pomáhať tak ľuďom. Nakoniec ho ale dráha profesionálneho vojaka zaviedla ku tankistom do Kežmarku. Silná vôľa pomáhať ľuďom v núdzi si však na neho počkala. O tom sme sa už rozprávali a budeme aj teraz rozprávať s dnešnou osobnosťou rezortu, podplukovníkom vo výslužbe Milanom Gajdošom, správcom Vojenskej podpornej nadácie.”
Milan Gajdoš:
“Tak u mňa to bolo také zaujímavé. Ja som chcel obliecť uniformu už v 14 rokoch, ale rodičia mi to nejakým spôsobom nedovolili. Bol hlboký socializmus a tak sa mi to nepodarilo. Ale potom, keď som dospel a maturoval som, alebo tesne v maturitnom ročníku, tak som si chcel splniť ten svoj sen, ktorý som mal a v roku 1987 sa mi podarilo dostať sa do uniformy. Priznám sa, že som najprv zauvažoval nad tým, že pôjdem na vojenskú medicínu do Hradca Králové, ale vzhľadom k tomu, že som mal stredné odborné učilište s maturitou, bol som vlastne železničiar, tak sa mi tam zasmiali trošku na tej okresnej vojenskej správe, že či od mašín idem prejsť k ľuďom.”
Miroslav Minár:
“Čiže od modrej k zelenej.”
Milan Gajdoš:
“Tak hlavne tam išlo o to, že medicína bola profilová záležitosť, kde brali len z gymnázií a mne to nebolo umožnené. Takže áno, áno, od detstva som chcel byť vojakom a to sa mi aj splnilo. Pôsobil som po vysokej škole u pozemného vojska vo Vyškove na Morave, kde som študoval ekonomiku armády. Som pôsobil ako vojak v roku 1991 v Kežmarku. Začínal som u tankového pluku, no a postupne robil som v logistike dlhé roky a niekedy okolo roku 2001-2002 som postupne prešiel na výcvikára a neskôr na veliteľa základne v Kežmarku, takže aj všetky veci, týkajúce sa zriadenia Vojenskej podpornej nadácie, vnímal som to ako potrebu. Vedel som, kde človeka päta tlačí, čo všetko nie je zabezpečené, čo sa nedá zabezpečiť normálnymi prostriedkami a práve z týchto dôvodov som založil túto Vojenskú podpornú nadáciu ešte s pánom Róbertom Sevesom, s mojim bývalým kolegom, ktorý so mnou spolupôsobil na Ústredí ekumenickej pastoračnej služby. Takže bolo to v roku 2011.”
Miroslav Minár:
“Malé výročie si nadácia pripomína, pretože 10 rokov existuje. My sme v predchádzajúcom rozhovore hovorili o tých aktivitách, ktoré Vojenská podporná nadácia podporuje, na ktorých sa spolupodieľa s partnermi. Čím vás táto práca obohacuje, pán Gajdoš, pretože činnosť v útvare má svoje špecifiká, ale v súčasnosti ste správcom Vojenskej podpornej nadácie, ale pracujete aj na Ústredí ekumenickej pastoračnej služby.”
Milan Gajdoš:
“Čím ma to napĺňa? No viete, niekto vyrieši záležitosť tej ľudskosti, tej spolupatričnosti tak, že vytiahne 50 eur a dá ho niekomu. Ja sa snažím, aby tá pomoc mohla byť v širšom merítku. A zažil som čo je to rodina, čo je to vojenská rodina a chcel by som to dopriať všetkým. Práve t o sú tie benefity, ktoré my v rámci Vojenskej podpornej nadácie sledujeme. Aby sa upevňovali vzťahy na verejnosti, aby sa pomáhalo tým, ktorí to potrebujú. Je to pre mňa, to neni práce. Je to koníček. Niekto povie, ako sa dá prepínať z jednej oblasti do druhej oblasti, alebo tretej oblasti. Ono viete, keď toto beriete ako svoju súčasť života, tak to nie je práca.”
Miroslav Minár:
“Je to aj poslanie?”
Milan Gajdoš:
“Tak ako som už povedal , že kto vie pomôcť a nepomáha, tak je to hriech. To som vlastne nepovedal, ale teraz to rozprávam. K tomu nás učí aj Biblia. To znamená, že aj tu je to prepojenie. Ja som vďačný, že som dostal tú príležitosť v roku 2006 zakladať Ústredie ekumenickej pastoračnej služby, bol som tuná ustanovený ako prvý vojak a s úlohou zriadiť rozpočtovú organizáciu. 1.7. to bolo 15 rokov, čom som na Ústredí ekumenickej pastoračnej služby. Takže ono to je ruka v ruke. Aj nadácia vznikla v roku 2011. To znamená, že 15 rokov pôsobím na Ústredí ekumenickej pastoračnej služby a 10 rokov aj v rámci Vojenskej podpornej nadácie. Ono sa to vzájomne dopĺňa. Poviem vám len taký jeden príklad. Nešťastie v Hejciach, keď sa vracali slovenskí vojaci z Kosova a stalo sa tu veľké nešťastie, tak pri tejto príležitosti sme vydali práve aj celú, vtedy si bol spoluautorom s Paľom Bielikom, knihu AN24 nedoletel. Áno, vojenská nadácia vydala, bola vydavateľom tejto knihy. Toto prepojenie Ústredia ekumenickej pastoračnej služby a v tejto veci napríklad Vojenskej podpornej nadácie. Tá kniha bola spomienková kniha. To neni žiaden bestseller. To je kniha, lebo chceme nosiť tých ľudí v srdciach, veľa, veľa ich poznalo z tých ľudí, ktorí zahynuli. A to prepojenie je aké? No ak duchovná služba má poskytovať pomoc rodinám aj veteránom, samozrejme vojakom, aj tí, ktorí boli pozostalí, tak tie knihy, my sme sa takto dostávali aj do týchto rodín, vedeli sme ich povzbudiť. Lebo každú knihu osobne odniesol nejaký duchovný práve do rodiny toho vojaka. Tm, v rámci tých možností, nie vtieravo, ale tak normálne, sa dá robiť takáto práca. Veď aj duchovná služba je práca s dušou človeka a to je to, čo môže vzájomne sa dopĺňať. Ak robíme detský tábor pre deti vojakov, tak ako to bolo v minulom roku sme do Havranova zobrali aj deti v rámci projektu Nájdi si svoj domov. Veď nech vidia tie deti z detských domovov a z marginalizovaných skupín, aby sa dali dohromady tie decká a nech vidia tých, ktoré. sa majú lepšie ako sa majú tie deti čo sa majú horšie a naopak.”
Miroslav Minár:
“Sú pred vami v rámci toho profesijného života, ale aj v rámci Vojenskej podpornej nadácii, ešte nejaké vznešené ciele, ktoré by ste chceli dosiahnuť.”
Milan Gajdoš:
"V prvom rade mi strašne lež na srdci, aby ten program SOS sa dostal do povedomia ľudí tak, aby chceli ľudia na vlastnom útvare si vytvárať rezervu. 1 euro mesačne pri 15 tisíc vojakoch a xz zamestnancoch vytvorí masu prostriedkov, ktorá môže v útvare pomáhať a navzájom sa môže zdieľať. Toto je mojim cieľom v najbližších okamihoch, pretože som veľmi vďačný, že súčasné špičky ministerstva obrany sú tejto téme veľmi naklonení a musím povedať, že nasvecujú ruku, aby sme už konečne, ja mám taký pocit, ale musíme si na to nájsť priestor, že sú veľmi tomu naklonení a to ma veľmi teší. Takže ten program SOS je taká priorita v súčasnosti dostať to do života. Chceli by sme začať, máme tak v pláne riešiť veci benefity online. To znamená, že viete, vojaci sú tu aj preto, aby nasadzovali životy a bránili mier, vo všeobecnosti všade vo svete, v západných armádach, majú určité privilégiá, či pri cestovaní vlakom, ale aj rôzne iné, ktoré im môžu pomôcť zľahčiť si život. Veď sú to ľudia, ktorí sa sťahujú za prácou a slúžia tam, kde ich momentálne štát potrebuje."
Miroslav Minár:
“Veď v prísahe sa zaväzujú položiť aj svoj život.”
Milan Gajdoš:
"Áno a toto je to, čo by sme chceli do budúcna, to znamená nejaké benefity, ktoré by sme dali pod jednu hlavičku, ktoré by im mohli pomáhať v bežnom živote. Potom sú tu nejaké krátkodobejšie projekty. Momentálne máme rozbehnutý projekt Military Art, je stránka na to militaryart.org, môžete si ju pozrieť. Je to prepájanie našich hrdinov, našich vojakov, ale nielen tých, ktorí teraz slúžia, ale aj tých ktorí slúžili ešte napríklad v 2. svetovej vojne, ešte máme takýchto žijúcich a prepájame ich s umelcami. To znamená máme momentálne 12 príbehov, sú medzi nimi napríklad ľudia ako hrdina bojiska v Afganistane a máme tu naopak zase umelcov, ktorí sa nám prihlásili do tejto nazvem to súťaže a ktorí urobia nejaké umelecké dielo práve na motívy toho vojaka. Chceme prepojiť takto civilnú sféru s vojenskou a vzniknú z toho diela, budeme z toho robiť nejakú výstavu, chceli by sme to niekedy ku Dňu veteránov, zároveň budeme z toho robiť kalendár. Je to s podporou ministerstva obrany, to znamená v rámci dotačného systému sme dostali na to dotáciu a všetky tieto diela, ktoré budeme mať umelecké, budeme dražiť v rámci charitatívneho plesu, ktorý verím tomu, že už niekedy začiatkom roka, ako plesy bývajú, tak znova bude. Máme rozbehnutý v najbližšej dobe veci týkajúce sa pamätníka našemu hrdinovi Bernardovi Papánkovi v Šajdíkových Humenciach, to by sme chceli niekedy koncom septembra. Som vďačný, že môžem túto prácu robiť, že mám okolo seba ľudí, aj tu na Ústredí ekumenickej pastoračnej služby, ktorí mi pomáhajú, ale nielen oni, ale aj moja rodina, ktorá ma v tomto podporuje a som rád, že mi vytvára pre to priestor, aby som sa mohol takto realizovať. Verím, že táto práce bude mať stále nejaké napredovanie, že si nájdeme nejakých ďalších, ktorí v tom budú pokračovať."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
