- Dátum: 31.12.2021
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 48.97 MB
. Plná poľná
[31.12.2021; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
"Aj tento silvestrovský piatok Miroslav Minár a Pavol Prelovský pre vás pripravili armádny magazín. No a tento raz plný spomienok na šibalstvá, ktoré v minulosti boli súčasťou pestrého života vojakov za kasárenskými bránami. Vitajte, začína sa Plná poľná."
(hudobný predel)
Miroslav Minár:
"Na festivale Bažant Pohoda v júli 2005 vtedajší minister obrany Juraj Liška vyhlásil, že od 1. januára 2006 sa na Slovensku končí základná vojenská služba. Mnohí mladí muži jasali, niektorí nostalgicky začali spomínať na dva roky svojej vojenčiny. Bola síce niekedy krutá, ale vždy a všade prinášala doslova neuveriteľné a niekedy absurdné chvíle, na ktoré vyslúžilci stále spomínajú. Tak ako v zábavníku Rádia Slovensko, ktorý sme v júli 2005 pripravili spolu s kolegyňou Ľubou Šajdovou. Pozývame vás teraz priamo do Kultúrneho domu vo Viničnom, kde sa nahrávka uskutočnila. A ako prvý sa na roky v zelenom zaspomínal herec Stano Dančiak."
Stano Dančiak, herec (nahrávka z roku 2005):
"Ja som bol metodik kultúrno-osvetovej práce. Tomu nikto nerozumel. To som mal tužkou tam dopísané v tej vojenskej knižke a keď som ju prišiel odovzdávať, tak ten plukovník sa tak na mňa naštval, že kričal na mňa, že čo to je metodik kultúrno-osvetovej práce? Ja hovorím, ja neviem, ja som si to tam nenapísal. Aj keď to vyzeralo ako keby som to ja písal, ale vojaci mávali podobný rukopis, takže ja som mal podobný keď som bol vojak a tak to proste skončilo, že ja som nebol ani na jedných manévroch. To bola veľká výhoda. Mňa nezavolali. Ja som bol domoobrana. V prípade vojny by som musel chrániť našu ulicu. Prepožičiavali nám konáre na Kolibe, kde sme chodili. To nám nalámal taký práporčík, čo nás mal ako vojenský výcvik v tom Vojenskom umeleckom súbore, no a ten nám to požičal a tam robili taký že tyl. A šiškami, to nám nazbieral šišky, to boli granáty a teraz si predstavte v maskáčoch 20 vojakov vybehlo z lesa na Kolibe pri ateliéroch, tam mamičky s deťmi, s kočiarikmi doobeda boli na prechádzke a my sme vyleteli a samozrejme ten náš práporčík to dostával do hlavy, lebo my nemali do koho triafať, on bol prvý, my sme ho mali brániť a z takých konárov sme mali že toto je samopal, vojak Dančák, tu máte samopal. Strašne to bolo smiešne. Tak potom sme to zrušili a chodili sme na Slamenú búdu, už len na pivo."
Ľuba Šajdová, redaktorka:
"Vy ste iba vojak. Vy ste to teda ďaleko, prepáčte, nedotiahli."
Miroslav Minár:
"A ja zasa viem, že keď prišiel domov uniforme, tak zažil krásny zážitok. Toto by sme chceli počuť."
Stano Dančiak:
"No tak to je pravda. Ja som z takej vojenskej rodiny. Môj otec bol policajt, čiže bol tiež bývalý vojak, on bol dôstojník v armáde, tak potom ho nahovorili k policajtom, zrejme vedel dobre zrádzať, alebo počúvať, lebo policajti to museli. No je tu smutné detstvo, lebo my sme dostávali väčšinou darčeky na Vianoce také že šále a ponožky, podľa toho jak sa menila uniforma, viete. Keď som dostal rukavice, ktoré boli o tri čísla väčšie, tak som vedel, že to je, otec už nenosil tie rukavice, to mi pripravuje. To len tak prepichli a tam napísali Stano, Leo, Ivo. Lebo my sme mali také skrátené mená. Druhý brat bol major, ten bol nadporučík, no to bolo hrozné. Ja som doma keď prišli, ja som bol ten posledný, ktorý som dostával polievku, áno oni vychytali tie mäsá a mrkvičky, ja som mal len takú tú vodičku. Ja som proste takto vyrastal, čiže pre mňa to je hrozná spomienka, že byť obyčajný vojak. Ale na druhej strane, teraz sa teším, lebo o nič som neprišiel."
(hudobný predel)
Miroslav Minár:
"K Stanovi Dančiakovi sa pripojil aj ďalší herec, Štefan Skrúcaný."
Štefan Skrúcaný, herec: "No tak ja som bol na vojne vo Vojenskom umeleckom súbore, takisto. Musím podotknúť, že sme tam mali jediný jeden samopal, aj ten bol drevený a bol na nástenke. A to, že tam bude dobre a veselo, som pochopil hneď pri nástupe na základnú vojenskú službu, kedy nám náčelník Vojenského umeleckého súboru povedal túto vetu, citujem. "Súdruhovia, Vojenský umelecký súbor neni žádny holubník. Kto si to myslí, ten si to môže hneď vyhodiť z kopýtka."
Stano Dančiak:
"Takže aj vy ste mali, to sa dedilo. Lebo aj my sme mali takých, čo nám všeličo porozprávali."
Štefan Skrúcaný:
"Tak z toho potom vznikla taká kniha, má názov Vteriny prímočarého myšleňá. Z tej knihy by som zacitoval len vety, ktoré sa stali nám, ktoré som počul na vlastné uši. Napríklad keď bol náš veliteľ nahnevaný, povedal: "Súdruhovia, už ma to pomaly prestáva začínať", alebo napríklad keď som mal trošku dlhšie vlasy, tak mi povedal, "Zajtra sa mi prídete ostrihať ukázaný." Potom, keď teda ako už sa s nami pomeril, tak nám rozprával náš veliteľ také rôzne, povedal by som veľmi zaujímavé, až vedecké tajomstvá. Napríklad sme sa dozvedeli túto vetu na PŠM, to je politické školenie mužstva, nám povedali: "súdruhovia, v súčasnosti u Sovietsky svaz vyvinul také strategické obrané zbrane, ktoré nepriateľskú raketu, vystrelenú na naše územie, dokážu v lufte otočiť o 360 stupňov."
Stano Dančiak:
"A pretože aj my herci sme boli takí, ktorí si zas nenechali všetko, tak nás nedávali do služby. My sme nesmeli mať, napríklad Labuda. Mikulík a ja, sme nemali vôbec službu. Ale nás nechávali zametať ulicu. A viete, my sme už vtedy robili v televízii, v rozhlase, už trošku nás poznali a teraz na Škovránčej, tam kde je dnes nový rozhlas, kde stojí, tam sme mali kasárne a teraz s metlou, tak tí ľudia hovorili, Dančák, dobre to zametaj, Dančák, Labuda, pridaj. A tak my sme išli za tým našim šéfom a hovoríme, súdruh náčelník, všetci sa nám posmievajú, my to už nebudeme robiť, však to je také, nemôžete tam dať niekoho iného? Né, né, nech vás všetci viďá, nech vás viďá. Smial sa. Lenže my sme na budúci rok si kúpili s Labudom bedničky od bulharského hrozna a zobrali sme rebríky a stromy jak sa rozzeleňali, tak tie listy už sme zbierali v máji. Čiže neviem či to vyschli tie stromy, ale aj dobre urobili, lebo potom tam postavili rozhlas. Čiže my sme to zbierali a teraz tam išiel okolo spravodajca z filmu a tí sa zastavili, hovorí, Ježišmária, Dančiak, Labuda, čo to tam robia? Tak prišiel s takým mikrofónom a hovorí, čo to tam robíte, prosím vás, páni vojaci? No a my, že zbierame listy. No dobre, ale šak je máj, ledva teraz tie listy narástli. Hovoríme, no kvôli tomu, že nám potom náčelník to dáva vždy na jeseň zametať a týmto pádom ... No a takto sme sa potom vyhli už aj zametaniu. Už sme nikdy nedostali tieto úlohy."
(hudobný predel)
VESELÉHO SILVESTRA S RÁDIOM REGINA
Štefan Skrúcaný:
"Niekedy sa na vojne človek stretol aj naozaj so skvelými perspektívnymi myšlienkami. Napríklad, náš veliteľ, podľa mňa by mal robiť šéfa prognostického ústavu, celkom iste, pretože on nám už v roku 1985, to znamená 4 roky pred revolúciou, povedal vetu. Súdruhovia, v súčasnosti je socializmus na jednej šestine sveta, ale vývoj sa nezastaví. Príde čas, keď bude aj na jednej sedmine, osmine, devätine, aj desatine. Mal pravdu."
Stano Dančiak:
"Ja som mal na vojne najviac peňazí, lebo my sme robili aj televízne inscenácie, púšťali nás, ja som bol najbohatší, slobodný, no život, aký asi veľmi rád spomínam."
Štefan Skrúcaný:
"Ale nám zrušili reluty, Stanko. Nám už nedávali reluty, my sme normálne sa museli stravovať."
Stano Dančiak:
"Vy ste museli chodiť ruletu hrať."
Štefan Skrúcaný:
"Dokonca v kasárňach sme mali vtedy obedy, aj raňajky a jeden kamarát mal trošku menej peňazí a chceli si vypiť, tak išiel do drogérie a pýtam sa tam tej predavačky, že dobrý deň, máte denaturovaný lieh? Ona že prosím? Máte denaturovaný lieh? Predavačka hovorí, nie, bohužiaľ, denaturovaný lieh nemáme. Nevadí. A dáke iné fajné vínko?"
Miroslav Minár:
"No ja v tejto chvíli musím využiť autoritu svojej hodnosti a ako plukovník musím zasiahnuť do tejto debaty, aby sme si aj zaspievali. Čo myslíte, priatelia, aká bola najpopulárnejšia pesnička, chlapi určite budú vedieť, vojakov, taká pochodová, keď sa spievalo? Slovenské mamičky aj Smer Praha, ale sme už teda doma na Slovensku, takže budeme sa uberať smerom na Bratislavu a na rodné Slovensko. Slovenské mamičky."
Stano Dančiak:
"Európske mamičky."
Miroslav Minár:
"Čo keby sme takto tých našich dvoch prvý hostí požiadali o aspoň prvú slohu tejto pesničky."
Stano Dančiak:
"Som ešte v živote na mikrofón nespieval, ale skúsime."
Štefan Skrúcaný:
"To bude svetová premiéra, ináč. Všetko je prvýkrát. Ja myslím, že diváci nám pomôžu."
Miroslav Minár:
"Veliteľka Šajdová."
Ľuba Šajdová:
"Pozor, pohov, voľno, spievať."
(spev)
(hudobný predel)
Miroslav Minár:
"Presuňme sa na chvíľu na vojenskú strelnicu. Pri terči hovorí veliteľ vojakovi. Vojak Hrúz, to je hrúza. V terči žiaden zásah, samé sklo. Že vy ste strieľali pánu Bohu do okien?"
Ľuba Šajdová:
"Ja som síce na vojenčine chvalabohu nebola, ale tiež som počula všelijaké rozprávanie tzv. chlapov, ako bažanti museli kefkami na zubnú pastu drhnúť dlažbu, naháňať vlny, aby bol televízny signál kvalitnejší, ako natierali zožltnutý trávnik na zeleno."
Miroslav Minár:
"No práve, keď sme už pri tom trávniku, sused sa pristaví pri tom svojom susedovi a neveriacky sa pozerá, čo to ten vystrája vo svojej záhrade. On mu na to, čuduješ sa prečo striekam trávu na modro? No, od návratu z vojenčiny nemôžem zelenú ani vidieť. 68, 69, roky nádherné, ale predsa len v uniforme, na vojenčine strávil Fero Hora."
Fero Hora, hudobný redaktor:
"Nás neobsadili práve Ivanovia, ale nás obsadili Jackovia, poľskí vojaci nás obsadili, tankisti. Jeden čas sme mali vyfasované aj zbrane, asi 10 hodín, že budeme brániť kasárne, potom nás odzbrojili a potom sme chodili papučiach po kasárňach až do konca vlastne tohto obdobia a potom sa to vrátilo, pomaličky sa to začalo normalizovať."
Miroslav Minár:
"Ferko, vy ste museli zameniť ten svoj nemysliteľný gramofón za zbraň, ale napriek tomu tie roky boli zaujímavé, že ste mohli pôsobiť vo funkcii aj diskdžokeja."
Fero Hora:
"Tak ja si nesťažujem na vojnu, ako jeden z mála, lebo ja som mal šťastie, že som dostal taký dobrý útvar, kde bola celkom dobrá konštelácia hviezd a hneď na prísahu mi rodičia doniesli z domu platne, časopisy, vtedy mi chodil taký juhoslovanský Džubox a robil som vlastne hitparády na útvare a rôzne veci sme mali, kapelu, sme hrávali v meste, po rôznych súťažiach sme chodili. Dokonca som robil diskotéky v meste, čiže zarobil som tých 800 korún, na ten čas vcelku dobrý peniaz na vojne, tak bol aj na baby, aj na to vínko, aj na tie cigaretky, Luny, Ropotamus sa fajčili vtedy, no a ja som sa tiež učil strieľať na vojne, ja som mal aj ostrú zbraň dokonca. Ja som po mamke zdedil na pravé oko tupozrakosť. No a som išiel na prvé ostré streľby, ja som išiel na ľavé oko. Ale všetci lampasáci pozerali čo sa deje, čo Hora nás tu chce postrieľať? A potom som získal aj vzorného vojaka na to jedno vidiace oko. No a ďalší zážitok som pripravil vojakom, som sa hral aj na Švejka trošku, ale tak nejak som nebol veľmi šikovný na tieto veci, tak tiež boli, neviem aké to boli granáty, ale vybuchovali, to boli asi cvičené, ale búchali, som kukal na to, dôstojník bol tam v zákope, všetci u modrí, zelení, potom som to chytil, som to nejak hodil pred seba, tak to nad nami svišťalo, ale nikomu sa nič nestalo, našťastie."
Štefan Skrúcaný:
"Inak s tým granátom prepáč, to bola taká krásna príhoda, čo poslal vojačik starej mame balíček s granátom a lístok k tomu, babi, ak potiahneš za túto šnúrku, budem mať 3 dni dovolenky."
Fero Hora:
"Ja keď si spomeniem s tou babičkou, tak ešte vlastne mamin brat, jeden z bratov slúžil v armáde ešte za Masaryka a on zase keď nemal peniaze tak poslal mame domov list, bol v Čechách, že mama zavrú ma, lebo som stratil uzáver zo samopalu, pošli mi peniaze, tak vždy mu posielala peniaze, aby zachránila syna a ešte jeden prípad mám aj ďalší, sme mali tam aj také štúdio, vlastne u náčelníka klubu čo bol, tak keď bolo po prijímači, už teda fičala hitparáda, sme mali vyhodenú červenú, keď išli dôstojníci lampasáci domov, tam sme nahrávali tú hitparádu, vlastne mám tu aj taký samizdat čo sa vydával, že My and bít, hitparáda bola, sme všetko vyrábali a tam nikto nemohol dôjsť. My sme aj cez okno tam baby pašovali a tak sme robili a teraz bol tam Róm na stráži na štábe, Mišianko a došiel náčelník PHM-ky, major ... a on ho nepustil, lebo sme mu povedali, nikoho nepusti, lebo my ti máme vážnu robotu. Tak ho tam držal tri hodiny toho majora."
(hudobný predel)
Miroslav Minár:
"V Čechách, to bola pevná hrádza socializmu a štít proti nenávidenému imperializmu, bašta tohto všetkého, to bol Tábor. No v západnom vojenskom okruhu, čo čert nechcel, v jednom časopise som stretol tuto prítomného podporučíka Jula Viršíka."
Julo Viršík, hudobný redaktor:
"No ja veľmi ďakujem dodnes Mirovi, že mi umožnil takú príjemnú vojnu, pretože ako absolvent Vojenskej katedry na Filozofickej fakulte a veliteľ motostreleckej čaty, som pôvodne nastúpil k jednému útvaru, kde som mal mať na starosti niekoľko desať miliónové hodnoty tých bojových vozidiel pechoty, ale keď ma videli velitelia, že to neviem ani naštartovať a mal by som byť za to zodpovedný, tak povedali, že nech radšej idem od toho preč a náhodou si ma vyhliadli potom chlapci, ktorí robili noviny a vedeli o tom, že som vyštudovaný novinár, tak som potom narukoval do Tábora, kde bolo centrum západného vojenského okruhu, vychádzal tam taký časopis okruhový, volal sa tak poeticky na tú dobu, typicky, Bojová zástava a tak som robil redaktora, športového redaktora časopisu Bojová zástava. Boli to naozaj krásne roky, spoznal som množstvo vynikajúcich športovcov, olympijských víťazov, s ktorými som robil rozhovory, Vláďo Ružička, Dominik Hašek, Jožko Pribilinec a bolo ich naozaj veľmi veľa a na tej vojne bolo najkrajšie asi to, že narukoval som na rok a z toho som bol takmer 200 dní doma, pretože my sme chodili na služobné cesty po tých vojenských telovýchovných jednotách a tam sme robili rozhovory s tými ľuďmi a po čase, keď sa človek otrkal, tak sme zistili, že sú aj telefóny vojenské, zadarmo úplne, tak sme s tými náčelníkmi, keďže oni sa chceli v tých vojenských časopisoch prezentovať a dokumentovať, že ich práca má zmysel a že niečo robia, tak veľmi radi poskytovali informácie, my sme si napísali fingované služobné cesty, že na celý týždeň sme chodili, jeden deň sme boli niekdy v Opave, na Morave, potom sme išli niekde do Dečína, potom sme chodili do západných Čiech, niekde do Tachova a potom sme končili niekde v Brne, ale pritom všetko som si vybavil za jeden deň telefonicky a týždeň som bol doma."
Miroslav Minár:
"Ja musím povedať v tejto chvíli, že aj doma, ale aj v detašovanom pracovisku Rádio Elán Slovenského rozhlasu."
Julo Viršík:
"Áno, lebo z vojny som vysielal aj v rozhlase. Bola vtedy taká doba, že mali sme jedného šéfredaktora, ktorý keď ma zbadal a chodil som v civile, tak mi povedal, že či sa hanbím za odev príslušníka Československej ľudovej armády, ja som povedal, súdruh šéfredaktor, už to, že vysielam počas vojny je na basu, tak neotravujte s takýmito drobnosťami."
Miroslav Minár:
"Ešte aj tá zlomená ruka tvoja, to bol tiež taký zaujímavý prípad, že so zlomenou rukou si vtedy maródil myslím 2 mesiace."
Julo Viršík:
"Áno, potreboval som si urobiť voľno na letnú dovolenku, tak som sa dohodol s kamarátom doktorom, že mi vybavil zlomenú ruku a strávil som naozaj nezabudnuteľnú dovolenku v Bulharsku počas základnej vojenskej služby, čo sa hocikomu nepodarilo."
Fero Hora:
"Ja som robil diskotéky v Piešťanoch, v jednom bare tam vojaci z Kuvajtu chodili do Piešťan, ako vojaci základnej služby napríklad."
(hudobný predel)
Miroslav Minár:
"Vo Viničnom si na svoju vojenčinu zaspomínali aj dvaja Mariánovia. Tkáč, bývalý viceguvernér Národnej banky Slovenska a Gavenda, bývalý hovorca Konferencie biskupov Slovenska."
Marián Tkáč, bývalý viceguvernér NBS:
"Ja som mal to šťastie, že som narukoval do Martina. V Martine bola Čierna pani, neviem či ešte teraz je Čierna pani v Martine a podávali tam pivo, koňak, víno, všetko veľmi lacné. Dneska si ani nedokážete uvedomiť, že za 200 korún sa dalo kúpiť 50 koňakov. No a hovorím o tom preto, že my sme narukovali ako jednoroční dobrovoľníci, absolventi vojenských katedier, bolo nás tam myslím 11 a 12. bol vojak ŠDZ-kár, to znamená absolvent školy dôstojníkov v zálohe a tento, Vilo Lešták sa volal, bol jediný mazák. My ostatní sme boli holuby. No a on nám to chcel dať pocítiť, že my sme holuby a on je mazák. Tak prišiel za mnou a hovorí, počuj, ty holube, čo ty si v živote dokázal? Ja hovorím, ja nič a ty čo? No ja, ja som v národnom divadle,, keď dávali Predanú nevestu, ja som prdol, no teda urobil som vzduch. No a to sme my ostatní nedokázali takúto vec preukázal rukolapne. Tento Vilo Lešták, v súvislosti s peniazmi. urobil taký bohumilý skutok, že predával svoju krv a my sme z tej krvi, z tých 200 korún mali na tie koňaky, na tie rumy v tej Čiernej panej. Vilo Lešták bol kulturista, nebol vysoký a tak mal také ramená, že keď bol na posteli, nikdy sme nevedeli či sedí, či leží. No a stalo sa teda, že raz sme po úspešnom vojenskom cvičení, pretože na vojne, ktoré ste dámy neboli, chlapi tiež, tak najväčším vrcholom je štábne cvičenie. To sa všetci tí vojaci doma so svojimi bárišňami rozlúčia, tým myslím vysokí dôstojníci a ideme na 8 dní do terénu. Najhorší problém je v tom, že za 8 dní si nemôžete vyzuť topánky. Musíte byť teda celí obutí, no a ja ako štábna krysa, som mal na starosti vlajku. Okrem toho, že sme kreslili priateľov červený, nepriateľov modrým, ja neviem ako to teraz robia, lebo teraz je modrá dobrá, predtým nebola dobrá, no tak ja som celý deň kreslil a v noci som mal ako pisár na starosti plukovú vlajku. To bolo niečo také vtedy nepredstaviteľné, že keby sa stratila vlajka, tak je mimoriadna udalosť, pluk rozpustia a čo už by martinské dievčatá bez armády robili, no tak ja som tú vlajku strážil tak, aby som si mohol aj schrupnúť, že som sa do nej zabalil. No a najväčší problém bol, keď prišla kontrola z Topoľčian, tam bola divízia a začali hľadať vlajku a našli ju na mne. S tými peniazmi to vždy bolo tak, že u niekoho boli, u niekoho neboli. U niekoho sú, u niekoho budú, u niekoho nebudú. V tomto zmysle je jedine Pán Boh spravodlivý, že nás všetkých povolá. No a poviem vám nakoniec taký starší jeden vtip, vojenské mužstvo teda väčšinou hrá futbal. Poddôstojníci hrajú väčšinou kolky, teda bowling. Dôstojníci, vyšší dôstojníci hrajú väčšinou tenis a generalita golf. A z toho vyplýva, že čím tým väčšia šarža, tým menšie gule."
Marián Gavenda, bývalý hovorca Konferencie biskupov Slovenska:
"Ja som bol u takej zvláštnej jednotky, 13. batéria, kde sústredili bývalých trestancov a všetkých kriminálnikov a nemal kto chodiť do služby ako veliteľ, tak mi dali frčku, čo zas bola výhoda, že som mal o hodinu dlhšiu vychádzku. Ja som, na rozdiel od tých čo doteraz hovorili, mal dosť tvrdú vojnu, teda tú klasickú, 2-ročnú v útvare, takže aj zbraň, aj som veľa času s ňou strávil, aj zásobníky ostro nabité, ale predsa len toho humoru tam bolo dosť. Totiž tiež sme mali vrátnicu, ktorá fungovala a viete čo je účel vrátnice, aby nemohla dovnútra a hlúposť von, takže jej tam bolo vo vnútri dosť. Taký pekný zážitok, robil deväťák kontrolu na ošetrovni, kde sme sa zvykli tak zašiť a on taký rozhnevaný hovorí, súdruhovia, máte tu taký bordel, že mi z toho stúpa chlorofyl v krvi. On chcel povedať adrenalín. A ten lekár len tak, že no čo iné tebe môže? No ale samozrejme aj iných zážitkov sa mne spája. Napríklad som mal službu a prišiel veliteľ útvaru, bol veľmi prísny a som chcel avizovať kamaráta, že ide mu kontrola o barák vyššie, tak som vytočil rýchlo, že bacha, ide ti tam Luky. Ale on už tam bol, zdvihol telefón a veliteľ útvaru, ďakujem, už som tu."
(hudobný predel)
Miroslav Minár:
"Veru tak, základná vojenská služba bola pred rokom 2006 veselá a tak ako naši hostia v rozhlasovom Zábavníku v roku 2005 spomínali, plná neuveriteľných zážitkov. Ale čo tá dnešná vojenčina? Prináša tiež chvíle, na ktoré budú súčasní profesionálni vojaci s odstupom času radi spomínať? Nuž, opýtali sme sa na to náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl, generála Daniela Zmeka."
Daniel Zmeko, náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR:
"Tak v Ozbrojených silách a medzi vojakmi sa stále nájde priestor pre úsmev a vtip a ten nadhľad je aj potrebný. Častokrát prináša do náročných kritických situácií potrebnú mieru pokoja a potrebnú mieru rozvahy, aj takého odstupu pri prijímaní rozhodnutí. Takže ja každú vtipnú situáciu podporujem a pokiaľ je možné, tak som v nej účastný a sú to moji ľudia, ktorí to dokážu oceniť a dokážu sa zapojiť do takejto komunikácie. Lebo aj tá vyžaduje vyzretosť osobnostnú. Takže áno, aj vojaci sa medzi sebou smejú majú svoju kategóriu vtipov, ktoré samozrejme odrážajú realitu vojenského prostredia, takže tí nižší si robia vtipy smerom k vyšším a vyšší si robia smerom k nižším a tak to asi má byť. A máme aj vojenské Murphyho zákony. Ja rád používam minimálne dva z nich, prvý je, že rozkaz, ktorý môže byť nepochopený, bude určite nepochopený a druhý, že úloha sa bude plniť tak dlho, ako na ňu bol stanovený čas. Treba mať ten nadhľad a troška si robiť žarty aj sami zo seba, aby sme dokázali udržať tú dobrú náladu aj pri tých ťažkých rozhodnutiach a vždy videli na konci toho nášho procesu ten výsledok a ten očakávaný efekt."
Miroslav Minár:
"Je Silvester, náčelník Generálneho štábu, čo chce zaželať svojmu generálnemu štábu, svojim vojakom a možno v tejto chvíli aj všetkým občanom Slovenskej republiky?"
Daniel Zmeko:
"Ja by som chcel zaželať, aby ten nový rok bol lepší ako ten starý rok, ktorý odišiel a horší ako ten, ktorý príde po ňom. Tak takto tak jednoducho povedané, ale úplne na vážno, nech sa nám darí aspoň tak ako doteraz, nech si udržíme priazeň občana Slovenskej republiky, nech sme vzorom pre občiansku spoločnosť, nech sme vzorom aj pre naše rodiny, nech majú na čo a nech sú na nás hrdé, nech sa nám darí jak v osobnom živote, tak v profesnom živote a nech naše majstrovstvo a zručnosti vždy budeme prezentovať len na tých výcvikových priestoroch a polygónoch a nech tá situácia okolo nás je taká, že nám neumožní ich reprezentovať v reálnej praxi. Inak povedané, nech je tu mier a pokoj, nielen na Slovensku, ale aj okolo nás."
Miroslav Minár:
"K tomuto želaniu sa pripájajú aj tvorcovia dnešnej silvestrovskej Plnej poľnej Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Všetko dobré, priatelia, v novom roku 2022."
