- Dátum: 07.02.2020
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 28.36 MB
Plná poľná
[07.02.2020; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor:
"Pravidelne vám o tomto čase dvojica Miroslav Minár a Pavol Prelovský v rubrike Osobnosť rezortu predstavuje výnimočných vojakov slovenských ozbrojených síl. Dnes bude týchto osobností viac. O chvíľu vám povieme prečo. Vitajte, začína sa Plná poľná. Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* Výcvikový rok 2019 bol úspešný aj vďaka vojakom, ktorí boli na nedávnom veliteľskom zhromaždení náčelníka Generálneho štábu ocenení medailami a odznakmi.
* Rotný Michal Krupčiak mal to šťastie, že svoju vojenskú kariéru mohol spojiť s tou civilnou. Je zdravotníkom, v súčasnosti na pozícii vedúceho staršieho zdravotníka vzdušných síl.
* Nestáva sa často, aby vojak Ozbrojených síl Slovenskej republiky dostával v zahraničí najvyššie vyznamenania od spojeneckých veliteľov. Kapitán Juraj z 5. pluku špeciálneho určenia zo Žiliny je jedným z nich.
* Pred rokom náčelník Generálneho štábu, generál Daniel Zmeko, prvýkrát výnimočným vojakom udelil medailu za bojový kontakt. A tak ako vtedy, aj teraz ňou boli dekorovaní dvaja príslušníci 5. pluku špeciálneho určenia zo Žiliny, Jozef a Peter.
* Tankisti sa presunuli z Trebišova do centra výcviku Lešť. Preverí ich výcvik v zimných podmienkach.
Plánovači z 1. mechanizovanej brigády v Topoľčanoch kompletizujú zámer cvičenia s názvom Slovenské pušky. * Spoznali sme najlepších armádnych športovcov.
* Ministerka vnútra Denisa Saková dekorovala svojimi medailami policajtov, hasičov záchranárov, ale aj vojakov. Boli sme pri tom.
* Rekreační futbalisti si uctili pamiatku vojenského duchovného Michala Štanga."
OSOBNOSŤ NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
"Rotný Michal Krupčiak mal to šťastie, že svoju vojenskú kariéru mohol spojiť s tou civilnou. Je zdravotníkom. V súčasnosti pôsobí na pozícii vedúceho staršieho zdravotníka vzdušných síl a jeho prácu ocenil aj náčelník Generálneho štábu, generál Daniel Zmeko."
Michal Krupčiak, vedúci starší zdravotník vzdušných síl:
V 2004-tom narukoval na základnú vojenskú službu na útvar 2360 do Žiliny, kde som absolvoval prijímač, slávnostnú prísahu a už tam mi bolo ponúknuté, či by som nechcel v armáde zotrvať. Chvíľu som porozmýšľal, bolo to pre mňa také akčnejšie, tak som sa rozhodol, že nakoniec do armády vstúpim. V armáde som od roku 2005, vlastne až doteraz."
Miroslav Minár:
Áno, vtedy ešte nebola profesionálna armáda i keď už teda sme mali profesionálne jednotky, napríklad v Martine, v Žiline. Ste zdravotníkom. Prečo práve táto služba?"
Michal Krupčiak:
"Zdravotnícku školu som študoval, po vstupe do armády som si robil ďalšie zdravotné vzdelanie, ostal som v tejto službe."
Miroslav Minár:
“Čím je taká zaujímavá táto služba? Dajú sa tie skúsenosti, ktoré ste získali nielen teda tu u nás doma, ale uplatniť aj trebárs v zahraničí?”
Michal Krupčiak:
“Samozrejme, dajú sa uplatniť v zahraničí. Sú rôzne kurzy aj zdravotníckeho charakteru, ktoré sú pre zdravotnícku službu veľkým prínosom. Bol som vonku na kurzoch a rôzne konferencie a takisto výcviky zdravotníckeho personálu.”
Miroslav Minár:
“Skúsme poslucháčom Plnej poľnej trošku teda tak viac priblížiť tú vašu prácu.”
Michal Krupčiak:
"Je to funkcia vedúci starší zdravotník vzdušných síl, kde máme na starosti zdravotnícku službu, obväzísk, ktoré sú vlastne podriadené veliteľstvu, ich koordinácia."
Miroslav Minár:
“Baví vás táto práca?”
Michal Krupčiak:
“Samozrejme.”
Miroslav Minár:
“Dnes, keby ste si dali otázku, menil by som to rozhodnutie, ktoré som učinil v roku 2005?”
Michal Krupčiak:
“Myslím si, že by som nemenil. Ten život v civile, v porovnaní s týmto tu je trošku akčnejší. Takže aj to je jedna z vecí, ktorá v armáde človeka drží.”
Miroslav Minár:
“Čo vám teda dá tá vojenská služba?”
Michal Krupčiak:
“Tak okrem kvalitného, dobré platu, platových podmienok, samozrejme kolégiá, často skúsenosti na rôznych postoch s rôznymi ľuďmi sa človek stretáva nielen u nás, ale aj v zahraničí.”
Miroslav Minár:
“Rodinné zázemie podporuje vás?”
Michal Krupčiak:
“Pravdaže. Manželke som vďačný za to, že ma podporuje vo všetkých mojich služobných cestách, či už tu alebo v zahraničí a takisto aj rodine, že to so mnou strpí.”
Miroslav Minár:
“Nejaké predsavzatie do tohto roku, ale možno tých ďalších?”
Michal Krupčiak:
“Ako sa furt hovorí, človek s vekom sa snaží redukovať svoju hmotnosť a zdravý životný štýl, pretože zdravie je naše najcennejšie, to čo máme.”
Xxx
Miroslav Minár:
Nestáva sa často, aby vojak Ozbrojených síl Slovenskej republiky dostával v zahraničí najvyššie vyznamenania od amerických generálov. Kapitán Juraj z 5. pluku špeciálneho určenia zo Žiliny je jedným z nich. Svoje ocenenie mu odovzdal aj generál Zmeko."
Kapitán Juraj, 5. pluk špeciálneho určenia zo Žiliny
"Počas dvoch misií v Afganistane som sa spolu s príslušníkmi môjho tímu podieľal na výcviku afganských špeciálnych síl, Commando Cource, ktorý je vlastne vstupný kurz pre špeciálne sily afganskej armády. Vykonávali sme tréning, mentorskú činnosť a výcvik pre inštruktorov. Takisto prvýkrát v nasadení sme sa podieľali na výcviku MTT tímov, ktoré vlastne pôsobili po celom Afganistane a doškoľovali afganské špeciálne jednotky a chcel by som povedať, že toto ocenenie neni iba moje, ale patrí všetkým príslušníkom a členom tímu, ktorí so mnou vykonávali túto činnosť v Afganistane."
Miroslav Minár:
“Pri tom zdôvodnení udelenia ocenenia od amerického generála sa aj píše, za čo konkrétne teda ste toto ocenenie dostali.”
Kapitán Juraj:
“Bolo to za spoluprácu s americkou stranou, pretože toto ocenenie navrhuje americká strana a ja som tiež sám veľmi milo prekvapený, že naša robota bola takto ohodnotená.”
Miroslav Minár:
"Dnes teda došlo aj k oceneniu náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky. Je to zároveň aj taká výzva do tej ďalšej služby?"
Kapitán Juraj:
"Samozrejme je a budeme sa snažiť plniť naše úlohy, ktoré budeme plniť opäť v Afganistane, čo najlepšie ako vieme, aby sme nerobili hanbu Slovensku, ani špeciálnym silám."
Xxx
Miroslav Minár:
"Pred rokom náčelník Generálneho štábu prvýkrát výnimočným vojakom udelil medailu za bojový kontakt a tak ako vtedy, aj teraz ňou boli dekorovaní dvaja príslušníci 5. pluku špeciálneho určenia zo Žiliny. Rotný Jozef a desiatnik Peter."
Rotný Jozef:
Vykonávali sme konvoj, kde sme viezli dve VIP osobnosti, spolu s americkými vojakmi a napadol nás sebevražedný útočník na vozidle Toyota, ktorý mal naložených zhruba 150 kíl trhaviny a odpálil sa pri druhom vozidle, tesne v jeho blízkosti. Vozidlo potom začalo horieť, bolo zničené a z toho vozidla sa osádka presunula do prvého nepoškodeného vozidla, v ktorom sme sa chceli evakuovať."
Miroslav Minár:
“Bol to taký silný adrenalínový zážitok, ktorý, priznajme si, tu na Slovensku asi nezažijete a tam to bolo zrejme na dennom poriadku. Je vôbec čas na to rozmýšľať, že čo mám robiť?”
Desiatnik Peter:
“V tom momente mi preblysklo hlavou, že je to reálne a že musíme niečo robiť, aby sme dokázali prežiť. Tak sme v tom momente opustili vozidlo aj s kolegom, urobili sme kruhovú obranu a snažili sme sa zaistiť bezpečnostný perimeter priestoru.”
Miroslav Minár:
“Zrejme nebolo jasné v tom momente, že či náhodou teda ešte okrem tohto sebevražedného atentátnika nie sú v okolí ďalší ozbrojenci.”
Rotný Jozef:
“Prišiel k nám príslušník afganských tajných síl, ktorý sa preukázal, ktorého sme si k sebe pustili a povedal nám, aby sme boli veľmi opatrní a nikoho si k sebe nepúšťali, pretože sú v dave nejakí ďalší ľudia, naložení výbušninami pod oblečením, ktorí sa chcú pri nás odpáliť, lebo toto bol iba prvotný útok, ktorý mal cieľ nás dostať z vozidiel. V prvom momente ako to buchlo, ja som bol v prvom vozidle za guľometom, tak som sa otočil dozadu a videl som, v akom stave je to vozidlo, ako je hrozne zničené. Jednak my sme boli vo väčšom vozidle, to prvé, ťažšie, silnejšie, takže aj tak pre nás to bola obrovská rana, ale keď som sa pozrel dozadu a videl som, aké je to druhé vozidlo zničené, ako horí, ako sa z neho dymí a pokúšal som sa spojiť s našimi chalanmi dvoma, ktorí sedeli tam a neozývali sa mi, tak som si myslel v prvom momente, že sú mŕtvi a strašne ma to zobralo, nie zobralo, bol som z toho nahnevaný som bol. Dúfal som, že žijú a potom keď som videl jedného Slováka, ktorý tu dnes nie je, ako otvoril dvere, vyvalil sa dym a jeho strapatú hlavu, tak som bol strašne šťastný, že žijú. Ukázal mi, že všetko je OK a bol som veľmi rád. Takže už potom sme fungovali a pracovali na obrane, aby sme dostali z toho.”
Desiatnik Peter:
“Ja som bol v tom vybuchnutom vozidle, bol som tam ako gunner a kolega, čo tu momentálne neni, bol vodič. V prvom momente bol veľký záblesk, potom auto bolo komplet zadymené. V aute sa nachádzalo približne 500 litrov paliva, tak vravím kolegovi, že či je v poriadku. Ja som si chytal nohy, lebo bola to obrovská explózia, tak kolegovi vravím, že či je OK a vravím, že musíme okamžite opustiť vozidlo, aby sa to nevznietilo, lebo vonku sme videli, že všetko horí. Tak sme vyhodnotili situácii a vystúpili sme z vozidla.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
"A na jej vlnách armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Reláciu vysielame v premiér každý piatok o tomto čase na Rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Vypočuť si nás môžete aj v repríze v sobotu 30 minút o polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svojimi názormi, námetmi a pripomienkami môžete Plnú poľnú obohatiť aj vy. Píšte nám na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. V ďalšej časti relácie pôjdeme predovšetkým na Bratislavský hrad, kde oceňovali všetkých, ktorí pri tragických udalostiach pomáhali ľuďom v núdzi. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
ČO JE PRED NAMI
Miroslav Minár:
"Výcvik tankistov z Trebišova pokračuje v týchto dňoch v centre výcviku Lešť. Potom, ako sa z domovskej posádky presunuli do známeho terénu, čaká na nich zdokonaľovací výcvik, ktorý vyvrcholí bojovými streľbami.
Pod gesciou Veliteľstva 1. mechanizovanej brigády v Topoľčanoch sa pripravuje 13. mechanizovaná práporová skupina. Ide o výnimočnú vojenskú jednotku, ktorá po certifikácii bude zaradené do zásobníka síl Severoatlantickej aliancie a bude môcť byť kedykoľvek nasadená v operáciách pod velením NATO. Dôležitou etapou prípravy tejto jednotky bude taktické cvičenie s bojovou streľbou. Plánovači už v uplynulých dňoch začali diskusiu o organizácii cvičenia, jeho cieľoch, scenári a dohodli sa aj na názve cvičenia, Slovenské pušky."
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
"V utorok sme spoznali mená najlepších armádnych športovcov Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica za rok 2019. Ako inak, koruna kráľovnej armádneho športu patrí skvelej lyžiarke Pete Vlhovej. Na vyhlásení výsledkov z pochopiteľných dôvodov chýbala. Nechýbali však ďalší výnimoční športovci spod Urpína, ktorí v roku 2019 triumfovali na európskych a svetových kolbištiach. A jedným dychom treba dodať, že dukláci plán nielenže splnili, ale vysoko prekročili. Pochválil sa riaditeľ Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica, podplukovník Roman Benčík. Cieľom bolo získať 27 medailí. Športovci Dukly však domov priniesli 37. Potešil sa tomu aj legendárny chodec a olympijský víťaz Matej Tóth."
Matej Tóth, chodec, olympijský víťaz:
“Ja som si to užil. Mám rád také večery, keď to neni o mne a keď môžem naozaj povzbudiť a zagratulovať tým, čo si to zaslúžia. Rok 2019 bol pre Duklu a pre slovenský šport veľmi úspešný a bol aj veľmi emotívny a rozlúčiť sa s takými velikánmi ako je Nasťa priamo pri lúčení je úžasné, takže ja som, že mi to tak dobre vyšlo, že medzi tými dvomi náročnými sústredeniami môžem načerpať aj takto energiu.”
Miroslav Minár:
V uplynulom roku sa darilo aj športovcom v neolympijských športoch. Tu na pomyselný Olymp vystúpila majsterka sveta v kickboxe Monika Chochlíková. Úspešným športovcom a ďalším legendám armádneho športu prišiel zablahoželať minister obrany Peter Gajdoš."
Peter Gajdoš, minister obrany:
"Robia nádherné, dobré meno občanom Slovenskej republiky. Sú jednoznačne jasným príkladom mládeži, mladým ľuďom, ale aj profesionálnym vojakom, pretože je v nich vidieť ten entuziazmus, odhodlanie. Sme neustále spolu s nimi, či to je pri televíznych obrazovkách, niekedy pri hraní slovenskej hymny ďaleko, ďaleko od Slovenska aj televízny divák vyroní slzu a sme samozrejme s nimi aj vtedy, keď je neúspech. Ja som skutočne na nich, ako minister obrany, pyšný, hrdý."
Miroslav Minár:
“A my z Plnej poľnej želám našim duklákom aj veľa šťastia. Budú ho potrebovať, pretože z letnej olympiády v Tokiu chcú na Slovensko priniesť tri medaily.”
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
“Ani v Akadémii Ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika v Liptovskom Mikuláši nie je jedno, že sa časť našej mladej generácie radikalizuje. Pripojili sa preto k iniciatíve Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Liptovskom Mikuláši a stali sa organizátorom prvého okrúhleho stola s názvom Radikalizmus a extrémizmus ideový základ neofašizmu na Slovensku v 21. storočí. Účastníci, medzi ktorými boli aj študenti, budúci mladí vojenskí lídri, sa venovali analýze a popisu rôznych podôb radikalizmus a extrémizmu.”
OSOBNOSŤ NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
"V stredu si v priestoroch Bratislavského hradu prevzalo 20 profesionálnych vojakov, vojenských policajtov, duchovných a psychológov pamätné medaily ministerky vnútra Denisy Sakovej za pomoc pri mimoriadnych udalostiach v roku 2019. Vojakom sa prišiel poďakovať aj minister obrany Peter Gajdoš."
Peter Gajdoš:
“Moje úprimné poďakovanie patrí všetkým tuná prítomným oceneným a skutočne moje veľké úprimné slová vďaky a uznania nielen tým, ktorí tu dnes boli prítomní, ale samozrejme aj tým, ktorí sa nemohli zúčastniť dnešného krásneho podujatia, pretože som presvedčený o tom, že všetky bezpečnostné zložky, či to už Ozbrojené sily Slovenskej republiky, Hasičský a záchranný zbor, príslušníci Policajného zboru, ale aj dobrovoľníci a horská služba robia všetko pre zabezpečenie bezpečnosti a pomoci občanom Slovenskej republiky. A to nielen pri takýchto hromadných nešťastiach, ale aj pri jednotlivých katastrofách. Je to dôležité, aby skutočne aj preventívne, ale aj v rámci tých tragédií zabezpečovali ochranu a záchranu ľudského života, ale aj materiálnych hodnôt.”
Miroslav Minár:
“Pamätnú medailu ministerky vnútra za pomoc pri výbuchu bytového domu na Mukačevskej ulici v Prešove, nehode autobusu pri Nitre a havárii stíhacieho lietadla MIG29 si prevzalo celkovo 20 profesionálnych vojakov, vojenských policajtov, duchovných a psychológov. Niektorých vám teraz predstavíme v našej rubrike.”
OSOBNOSŤ NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“Na miesto tragédie na Mukačevskej ulici v Prešove boli povolaní aj vojenskí policajti. Velil im major Martin Jonek.”
Martin Jonek, vojenský policajt:
“Prvou úlohou bolo súčinnosť nadviazať s krajským riaditeľstvom Policajného zboru, s okresným riaditeľstvom Policajného zboru a dohodnúť spoluprácu čo sa týka riadenia premávky na mieste udalosti, čiže hlavne na Mukačevskej ulici a čo sa týka chránenie miesta udalosti pred občanmi, aby nevstupovali do prostredia. Zároveň, keďže boli aktivovaní aj príslušníci ozbrojených síl, tak bola dohodnutá spolupráca s ich nadriadenými ohľadom ich prepravy na miesto udalosti tam a späť.”
Miroslav Minár:
“Samozrejme nielen počas toho kritického dňa a nasledujúcich, ale aj vlastne počas ďalších dní vojenskí policajti sa podieľali na zabezpečení jednak bezpečnosti, samozrejme, ale i poriadku, ale aj ochrany objektu.”
Martin Jonek:
“Áno, hneď toho istého dňa sme rozplánovali hliadky 12-hodinové až do odvolania o počte dvoch príslušníkov Vojenskej polície, ktorí monitorovali priestor okolo bytovky. Takisto nadväzovali súčinnosť jak s Policajným zborom, tak s mestskou políciou na mieste udalosti a samozrejme boli tam v prípade požiadaviek našich príslušníkov, čiže príslušníkov ozbrojených síl. V prípade, keď mali nejakú požiadavku, tak my sme tam boli z toho dôvodu.”
Miroslav Minár:
“Čo táto mimoriadne zložitá krízová situácia, ako obohatila vaše spôsobilosti v spolupráci s ostatnými záchrannými a bezpečnostnými zložkami?”
Martin Jonek:
“Som už 25 rokov vojenským policajtom a stále hovorím, že keď máme spoločnú akciu, tak my máme sa čo učiť.”
Xxx
Miroslav Minár:
“Veľký žiaľ a smútok pozostalých po obetiach výbuchu prišiel utíšiť aj vojenský kaplán, poručík Ladislav Jeremiáš.”
Ladislav Jeremiáš, vojenský kaplán:
“Našou úlohou prioritne bolo postarať sa hlavne aj o tých ľudí skôr viac-menej modlitbou, by som tak povedal. Pre tých, ktorí tam boli aj pozostalí, ale zároveň aj byť pri tých aj záchranároch, aj našich vojakoch, aby sme trošku tak uľavili, pretože naozaj bolo to dosť komplikované a celá situácia bola a mnohí tam videli naozaj tú tragédiu ľudí, ktorá tam bola. Tak aj uľaviť nielen tým samotným obyvateľom, ale takisto aj všetkým tým zložkám, ktoré tam boli.”
Miroslav Minár:
“Do tejto nešťastnej udalosti, samozrejme o vzájomnej pomoci, o spolupatričnosti sa teda len rozprávalo, ale toto bolo naozaj v kritickej, zložitej situácii, Určite aj vo vás to vyvolalo emócie, určite to to vás vyvolalo aj možno istý strach, istú obavu o tých ľudí. Bolo to ľahké povzbudzovať tú druhú stranu?”
Ladislav Jeremiáš:
“Určite ľahké to nebolo, samozrejme. Tam, ako hovorím, tie emócie hrali určite svoju rolu, samozrejme. Ťažko povedať, tak vtedy človek asi tak nad tým nerozmýšľa, skôr sa snaží pomôcť kde treba, ako treba a naozaj viac-menej po všetkom si tak uvedomí, keď už ide domov, doslova ako zhodí všetko, tak až vtedy možno doľahne naozaj ten príval emócií a všetkého, ale skôr by som povedal, vtedy človek sa snaží zachovať si tú profesionalitu, byť tam, pomáhať nakoľko sa dá, byť oporou všetkým dookola, doslova a všetky ostatné veci prídu naozaj potom.”
Miroslav Minár:
“Mimoriadne ťažké to bolo nielen pre tých, ktorí tú tragédiu osobne prežívali, samozrejme aj pre vás, aj pre ostatné záchranné zložky. To boli tie prvé dni. Samozrejme tí ľudia, ktorí prišli o všetko, prišli o svojich najbližších, najdrahších, potrebovali, alebo vyhľadali tú pomoc aj v tých ostatných dňoch?”
Ladislav Jeremiáš:
“Viete čo, tam myslím že tej pomoci, čo sa týka toho, či duchovnej či psychologickej a myslím, že aj ľudskej ako takej, bolo poskytnuté naozaj dosť, len ja si myslím, že stále je to naša taká externá pomoc. Vždy je to o tom, vo všetkých ohľadoch človek sa s tým musí vysporiadať sám. My mu môžme trošku tak nastaviť cestu, ukázať smer, vypočuť, povzbudiť, ale naozaj celé všetko to čo príde potom, lebo v tých prvotných chvíľach, by som to tak nazval, tej pomoci bolo až nadmieru. V dobrom to samozrejme hovorím. Naozaj ľudia sa zmobilizovali, aj pomoc, aj modlitbová, aj takisto finančná, šatstvo, prístrešky pre tých ľudí, ale to, čo nasleduje potom, je to dôležitejšie. Aby sme boli, naozaj možno už teraz ten kontakt je menší s tými ľuďmi, ale snažíme sa v modlitbách na nich myslieť, takisto pomáhať a je to skôr tak, kto koho poznal, tak viacej mu pomohol samozrejme a tak boli sme tam a sme sa snažili. Niektorí vyhľadali pomoc našu, niektorí nie, ale snažili sme sa tam by skutočne pre všetkých.”
xxx
Miroslav Minár:
“Namiesto nešťastia priši aj vojenskí psychológovia. Z Michaloviec nadporučíčka Zlatica Struňáková.”
Zlatica Struňáková, vojenská psychologička:
“Našou úlohou, ako psychologickej služby, bolo poskytnúť krízovú intervenciu rodinám, ktorých zasiahlo toto nešťastie v Prešove, bolo poskytnúť krízovú intervenciu. Čiže v tom prvotnom strese, v tom šoku čo všetko zažili tie rodiny, tak našou úlohou bolo poskytnúť tú podporu prvotnú.”
Miroslav Minár: “Keď vy ste prišli na miesto tejto tragédie, čo to vo vás vyvolalo to miesto?”
Zlatica Struňáková:
“Človek, ktorý to nevidel, nevie si to ani predstaviť čo to všetko obnáša. Boli tam veľké emócie, žiaľ, stres, panika, šok.”
Miroslav Minár:
“Bolo to ťažké aj pre vás?”
Zlatica Struňáková:
Áno, bolo to ťažké aj pre mňa, pretože človek keď príde do kontaktu s niečím takým, tak je to nepríjemné aj pre samotného psychológa, si myslím."
Miroslav Minár:
“S odstupom času, keď sa vrátite k tej udalosti z toho 6. decembra 2019, čím vás to obohatilo?”
Zlatica Struňáková:
“Človek keď sa ocitne v takej ťažkej životnej kríze a v ťažkej životnej situácii, tak fakt siahne na dno svojich takých psychických a fyzických síl a povedala by som, že hoci to bolo náročné, človek po tom všetkom, keď sa pozerám na to s odstupom času, tak má dobrý pocit z toho, že tým rodinám aspoň trochu štipkou tej pomoci pomohol v tej ťažkej situácii. Si myslím, že tu sa ukázalo, že aj tá psychologická služba aká je podstatná v živote človeka, v živote ľudí.”
xxx
Miroslav Minár:
“Apokalyptický pohľad sa po príchode na miesto dopravnej nehody autobusu s nákladným autom pri Nitre poskytol skúsenému vojnovému veteránovi, psychológovi nitrianskej protiraketovej brigády, kapitánovi Radovanovi Kristlovi.”
Radovan Kristl, psychológ protiraketovej brigády v Nitre:
“Bol som prvý na mieste, pomáhal som koordinovať policajtov, ktorí to mali na starosti, rozdelili sme si úlohy. Medzitým začali prichádzať o nejakú hodinku, dve, naši ďalší kolegovia, takže už to bolo nachystané, no a museli sme čakať na vyrozumenie od policajtov, lebo tí tam tomu velili v zásahovom krízovom centre. Vtedy ideme na plné vyrozumenie s rodinným príslušníkom, teda že vieme že tie telá už boli identifikované. Medzitým sme samozrejme zháňali informácie o obetiach, lebo je to najhoršie hádam čo sa vám môže stať, že máte ísť na vyrozumenie k nejakej rodine obeti a tá obeť sa nakoniec nájde v nejakej nemocnici. Preto to aj dlho trvalo, prakticky plné vyrozumenie všetkých čo čakali, bolo až o nejakej pol jednej ráno. Keď si zoberiete, že tá udalosť, tá havária sa stala po jednej hodine, takže to bol veľmi dlhý čas a keď ste stále v napätí, tak je to aj pre tých rodinných príslušníkov zle a rovnako takisto aj pre nás bolo poskytovanie nejakej morálnej podpory, odhliadnuc samozrejme aj od útechy, lebo stále tí ľudia majú nádej, to je to, čo im my nemáme právo brat, ani nechceme im brať nádej, lebo ako sa hovorí, nádej zomiera stále posledná je hádam to najťažšie v tej našej práci. Popri tom, že samozrejme v súčinnosti musíme pomáhať, aby sme im vedeli dodať informácie, ktoré im chýbajú. Nemôžete, ako pracovník krízového manažmentu, alebo teda v tomto prípade toho štábu, ísť ohlasovať nepríjemnú správu a potom im chcete poskytnúť nejakú psychologickú podporu, pomoc. To sa nerobilo, v tom prípade vy ste nositeľom zlej správy. Tak toto robia policajti a my už sme mali tie rodiny rozdelené, v tom krízovom štábe sa delí ten tím a boli sme pomiešaní, že neboli len vojaci spolu, ale boli aj vojaci s policajtmi, s hasičmi. Keď sme mali tie rodiny chytené, zisťovali sme samozrejme, či sme tam mali aj my našich vojakov. Môj kolega z mojej brigády tam mal priateľku, takže túto rodinu som si zobral na starosti ja, lebo je to môj vojak, alebo náš vojak, tak som si pokladal za takú morálnu povinnosť postarať sa oňho a v spolupráci s našim duchovným Jarkom Jablonským sme mali na starosti ich. Až na druhý deň som sa dozvedel, že kolega z bývalej základne OSN-ky zrušenej, tam takisto stratil syna. Snažili sme sa ich sprevádzať potom až po identifikáciu a samozrejme dostali ponuku, že v prípade potreby, v prípade flash-backu bolo im vysvetlené, čo všetko sa deje. Sa to robí rodinnému príslušníkovi, ktorý je najschopnejší vnímať a je schopný aj identifikovať telá týchto obetí.”
Miroslav Minár:
“Áno, spomínali ste, že v tento deň nebola prvá takáto udalosť, do ktorej ste vkročili. My sme sa stretli aj v Iraku počas vášho nasadenia v operácii Iracká sloboda. Čím vás, pán kapitán, takéto udalosti, čo vám to dalo? Čo vám to ukázalo?”
Radovan Kristl:
“V prvom rade človek po tejto prvej udalosti sa spytuje seba, hlavne v nasadení keď sa niečo stane, že vám tam zastrelia kamaráta, alebo zrania, alebo v tomto prípade to boli traja chlapi, ktorí boli zabití v trhacej jame, Frkaník a Simonides. Ja som bol v tom čase na výcviku, ale tých chlapov som všetkých pripravoval ešte von keď sme išli. To bola tá výcviková základňa mierových síl OSN v Nitre, takže mi všetci prechádzali rukami. V nasadení s nimi bol kolega Ivan Sokolík a ten robil tú robotu najlepšie ako mohol, ale ja som bol v tom čase na výcviku so svojimi ľuďmi, ktorí sme ich rotovali o necelého pol roka na to. Táto robota vás zocelí po takýchto udalostiach, to zomkne tím a pre mňa osobne mi to dáva tú skúsenosť, že kam sa môžem uberať, čo všetko si môžem dovoliť k tým ľuďom a hlavne zisťujem a viem informácie, ktoré tým ľuďom môžu pomôcť. Nesnažím sa hľadať veci, za ktoré sa budem skrývať, ale sa snažím hľadať veci, ktoré im pomôžu v tejto ťažkej situácii, lebo každá je iná. Toto isté sa mi bohužiaľ stalo, keď som mal zase krízové intervencie pána Harmana v Devínskej, potom v Afganistane, keď sme stratili našeho kamaráta Dana Kavuliaka. Sú to veci, ktoré ako skúsenosti môžem porozprávať svojim kolegom, aby aj oni vedeli čo ich môže stretnúť a s čím sa budú môcť vysporiadať, takže tieto moje skúsenosti sa snažím poslať týmto mojim mladším kolegom, ktorí sú veľmi šikovní a v psychologickej našej obci je každý jeden psychológ, ktorý prichádza hneď po základnom výcviku, školený v krízovej intervencii, aby bol pripravený aj na takéto kritické udalosti.”
Xxx
Miroslav Minár:
“Úplne inú úlohu mal pri likvidácii následkov havárie stíhačky MIG29 v katastri obce Nové Sady špecialista zo seredského ženijného práporu, čatár Roman Lamparský.”
Roman Lamparský, špecialista ženijného práporu zo Serede:
“Našou úlohou zo ženijného práporu našej skupiny bolo pomôcť vlastne skupine, ktorá má na starosti všetky úkony spojené so zaistením miesta činu a dohľadávaním jednotlivých fragmentov, či už samotného lietadla, alebo aj niektorých častí a komponentov munície. Našou úlohou bolo za použitia materiálu, ktorým disponujeme, mínohľadačiek a detektorov kovov, čo sme boli schopní efektívnejšie pomôcť kolegom, ktorým jediným vyzbrojením bol zrak, hmat. V tých zalesnených podmienkach to bolo vlastne nemožné pre nich dohľadať všetko 100 %, takže dá sa to troška porovnať, pretože som pôsobil ako ženista v Afganistane, kde som takisto používal tieto detektory.”
Miroslav Minár:
“Takže možno že aj pôsobenie v Afganistane vás pripravilo na to, že aj do takejto situácie sa môžete dostať?”
Roman Lamparský:
“Určite áno a bol to aj dôvod, prečo som bol jedným z tej skupiny, nakoľko mám niečo s tým odrobené a na takúto úlohu bolo treba poslať ľudí, ktorí vedia čo majú robiť. Tam nebol priestor na to, aby sa to tam učili na mieste.”
Miroslav Minár:
"Aj vás to nejak obohatilo?!
Roman Lamparský:
“Bola to zaujímavá skúsenosť, nikdy som nebol na takom pracovisku a nemal som skúsenosť aj s tou činnosťou ostatných zložiek, či už nášho rezortu, alebo aj rezortu vnútra.”
Miroslav Minár:
“Dodávame, že pri uvedených udalostiach aktívne pomáhalo celkom 1800 profesionálnych vojakov s technikou. Ďakujeme vám.”
PLNÁ POĽNÁ CHVÁLI
Miroslav Minár:
“Už po 14. raz sa vo Zvolene konal futbalový turnaj, Memoriál podplukovníka Michala Štanga, ktorý zahynul pri páde vojenského lietadla AN 24 v roku 2006. Na turnaji si zmerali sily vojaci zo šiestich útvarov. Prvenstvo obhájili a putovný pohár získali chemici z Rožňavy. Na druhom mieste skončilo družstvo študentov Akadémie ozbrojených síl a tretí boli vojaci z 5. pluku špeciálneho určenia zo Žiliny. Blahoželáme a posielame pochvalu Plnej poľnej za to, že aj takýmto spôsobom si pripomínate pamiatku kolegov a priateľov, ktorí pred štrnástimi rokmi tragicky zahynuli.
xxx
A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
