Informácie spred i spoza kasárenského plota budú tvoriť obsah nasledujúceho vysielania Rádia Regina.
- Dátum: 14.04.2008
- Dĺžka: 9:02 min.
- Veľkosť súboru: 2.07 MB
Textový prepis relácie:
P. REPKOVÁ, redaktorka: "Informácie spred i spoza kasárenského plota budú tvoriť obsah nasledujúceho vysielania Rádia Regina. Pri počúvaní Plnej poľnej vám pohodu pri rádiách želá Petra REPKOVÁ."
..... P. REPKOVÁ: "Naše dieťa, anketa Vojenský čin roka, má už 11 rokov. Rok čo rok na výzvu ministrov obrany reagujú desiatky veliteľov, ale aj poslucháčov nášho rádia, aby pomohli nájsť a oceniť ľudí, ktorí pomimo služobných povinností urobili výnimočné skutky. 9. apríla sme spoznali ďalších ľudí činu. Laureátmi sa stali v kategórii ZÁCHRANA ŽIVOTA bratia Marián a Martin NIČOVCI za záchranu topiacich sa rybárov vo vodnej nádrži Domaša. V kategóriách MIMORIADNA CENA a POMOC VEREJNOSTI sa presadili hasiči z Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru Prievidza a pyrotechnici Ozbrojených síl, všetci za mimoriadne nasadenie a odvahu pri likvidácii následkov ničivého výbuchu delaboračnej haly vo Vojenskom opravárenskom podniku Nováky. Po desiatich rokoch nezištnej pomoci pri organizovaní nášho podujatia Deň detí s Ozbrojenými silami Slovenskej republiky a Slovenským rozhlasom sa PRIATEĽKOU ARMÁDY stala pani Magdaléna MELLENOVÁ, predsedníčka Odborového zväzu potravinárov Slovenskej republiky. Všetkým laureátom srdečne blahoželáme a pripájame slová ministra obrany Jaroslava BAŠKU."
J. BAŠKA: "Chcem poďakovať všetkým nominovaným, aj tým, ktorí sa nedostali do tej užšej nominácie, aj všetkým oceneným, pretože naozaj toto si zaslúži pozornosť všetkých ľudí, všetkých občanov Slovenskej republiky, pretože pomáhať, byť odvážny a nezištne pomáhať ľuďom v núdzi je naozaj tá ľudská prirodzená vlastnosť, ktorá by mala byť v každom z nás. Vojenský čin roka je naozaj aj možnosťou alebo príležitosťou akým spôsobom je možné reprezentovať a ukázať Ozbrojené sily Slovenskej republiky a ministerstvo obrany v očiach obyčajných ľudí, občanov, pretože boli to teda prevažne ľudia z Ozbrojených síl, ktorí boli nominovaní, naši vojaci, ktorí pomáhali naozaj týmto ľuďom v núdzi a za toto im treba naozaj veľmi srdečne, naozaj veľmi srdečne poďakovať."
..... P. REPKOVÁ: "V týchto dňoch si pripomíname udalosť kedy aj náš kolega Miro MINÁR spolu s 500 vojakmi vtedajšej federálnej armády vyrazil do prvej mierovej misie OSN s názvom UNPROFOR. Česi a Slováci pred 16. rokmi začali písať novodobú kapitolu, na ktorú si zaspomínal aj veliteľ jednotky brigádny generál v zálohe Karel BLAHNA. Dobrý večer pán generál. Počas pôsobenia československého práporu pri Plitvických jazerách ste určite zažili mnoho krízových situácií, ktoré ste museli riešiť. Asi najvypätejšia bola jedna júnová noc v Bosne a Hercegovine pri Bihači, ako si na ňu spomínate?"
K. BLAHNA (preklad z češtiny): "Táto noc a potom nasledujúcich niekoľko dní bolo vlastne takou prvou akciou kedy sme sa dostali reálne medzi Srbov bojovníkov a medzi utečencov, ktorí chceli utiecť do nejakého bezpečného priestoru. Bolo vidieť, že sú to naozaj obyčajní civilisti, ktorí nemali žiadne zbrane, bolo vidieť, že sú to chudobní ľudia, ktorí žili z toho čo si vlastnými rukami vyrobili a vypestovali. My sme vlastne dalo by sa povedať vlastnými telami našich vojakov bránili tomu, aby s nimi bolo naložené nejakým neetickým spôsobom. Myslím si, že to bola zároveň aj akcia kde sme preukázali schopnosti našich vojakov zasiahnuť včas a účinne. Myslím si, že ten zásah bol natoľko rýchly a prekvapivý pre tých bojovníkov, že sme svojim dôrazom ich donútili k tomu, aby neurobili zrejme to čo mali v zámere, to znamená najskôr tých ľudí asi zlikvidovať, ako tam v tej dobe to bolo zvykom."
P. REPKOVÁ: "A dnes s odstupom šestnástich rokov môžete zhodnotiť pôsobenie Čechov a Slovákov v misii UNPROFOR, ako to hodnotíte?"
K. BLAHNA: "Ja som veľmi hrdý na to, že som bol veliteľom československého práporu, prvého a posledného bohužiaľ. Bolo to vystúpení našich vojakov v Perzskom zálive, prvé vystúpenie v rámci misií OSN. Som presvedčený o tom, že naši vojaci preukázali veľmi dobrú vycvičenosť a preukázali schopnosť reagovať na rôzne situácie, ktorých tam bolo veľa. My sme okrem tých utečencov zachraňovali tiež francúzskych vojakov, ktorý sa dostali do ťažkej situácie kedy sa dostali medzi dve fronty a ani jedna, ani druhá strana ich nechcela prepustiť k odchodu. Takže tí naši vojaci sa ukázali ako dobrí bojovníci. Som presvedčený, že tým našim vystúpením toho práporu, kedy nás svet musel zobrať na vedomie ako vojakov, takže to bolo aj takým dobrým základom pre neskorší vstup našich oboch republík do aliancie NATO a koniec koncov i do Európskej únie. Ešte by som rád využil tejto príležitosti, aby som poslal na Slovensko svoje pozdravy so spomienkou na spoločnú činnosť, aby som pozdravil predovšetkým všetkých bývalých príslušníkov československého práporu a poprial všetkým veľa zdravia a spokojnosti."
J. MINÁR: "Hlási sa Daruvar, slovenský ženijný prápor, Ján MINÁR."
P. REPKOVÁ: "Na úspešné pôsobenie sto Slovákov v spoločnom československom prápore od 1. mája 1993 nadviazal legendárny ženijný prápor. O jeho príprave a pôsobení sme poslucháčov Slovenského rozhlasu pravidelne informovali na linkách rádiomostu. Našim balkánskym špeciálnym spravodajcom bol vtedy podplukovník v záloha Ján MINÁR. Janko, ako sa po pätnástich rokoch pozeráte na fungovanie rádiomostu Slovenský rozhlas - Daruvar?"
J. MINÁR: "Rok 93 bol rok ešte kedy neboli mobily, kedy nebola komunikácia taká aká je dnes. Podarila sa výborná vec a čím sme ďalej od tohto obdobia tak sa nám bude javiť ako vynikajúca možnosť propagácie armády doma na verejnosti ale i v propagácii Slovenska vo svete, pretože v januári 93 vznikla Slovenská republika samostatná a v máji sme už boli na Balkáne a rádiomost bola výborná príležitosť spájať našich vojakov v misii doma s rodinnými príslušníkmi, pretože nás tam išlo 300, neskôr nás bolo 600, 800. V každej rodine mali niekoho bližšieho, či nejakého vzdialenejšieho príbuzného, ktorý bol v misii a každý týždeň sme prinášali informácie, pozdravy či už z Lipiku, Vukovaru, Mostaru, Sarajeva, Kminu a podobne vlastne z celej bývalej Juhoslávie tam kde bol konflikt."
P. REPKOVÁ: "Nielen v Plnej poľnej, ale aj v mnohých spravodajských a publicistických ste informovali občanov Slovenska o púti legendárneho ženijného práporu. Ktorá udalosť vám najviac zostala v pamäti?"
J. MINÁR: "Asi jednoznačne budovanie cesty života z Mostaru do Sarajeva v čase keď Sarajevo bolo v ťažkej blokácii. My sme na sviatky v roku 91, prelome 93, 94 roku ťahali súlodia, pontóny doslova rieky išli odtiaľ loďou do Splitu kde sme nacvičovali na mori budovanie pontónového mosta, ktorý neskôr na jar v 94. stál povyše Mostara a spájal vlastne Mostar so Sarajevom a vlastne Sarajevo so životom a odtiaľ sme prinášali najčastejšie potom informácie, pretože to bola najsledovanejšia akcia OSN, respektíve UNPROFOR-u v tom období a Slováci na nej participovali a veľmi významne sa zapísali do dejín mierových misií."
P. REPKOVÁ: "Spomínate si aj na nejakú pikošku z prevádzky rádiomosta?"
P. REPKOVÁ: "Čiže keď ste kdesi išli na druhý koniec Chorvátska alebo kdesi do Bosny a kde sme našli našich chalanov desiatich, dvadsiatich, ktorí nikoho zo Slovenska alebo od jednotky nevideli možno mesiac, dva mesiace, keď sa nám podarilo nahrať nejaké pozdravy domov, nejakú situačku, toto odoslať alebo naopak chalani hlboko v Bosne povedali - náčelníku počúvali sme Slovensko, sa nám podarilo chytiť tuná cez spojárov, fajn pozdravovali sme domov, z domu išiel pozdrav sem, je to vynikajúca vec. Čiže tých, takých udalostí bolo veľa, takých drobných, normálnych, ľudských, ktoré dneska vyzerajú ako klišé, ale tam v tých dobách a v tom čase ako povzbudzovali určite aj morálku ľudí a také puto s domovom."
..... P. REPKOVÁ: "A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Pavol PRELOVSKÝ, Bernard ROŠTECKÝ, Miroslav MINÁR, a Petra REPKOVÁ. Dopočutia o týždeň."
