Bude rok 2006 pre Kosovo naozaj rozhodujúci? Chcú rómski spoluobčania slúžiť v profesionálnych Ozbrojených silách a prečo bol Old Shaterhand najlepším zálesákom divokého Západu? Aj na tieto otázka sa vám pokúsime odpovedať v nasledujúcich minútach.
- Dátum: 16.01.2005
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru:
Textový prepis relácie:
B. ROŠTECKÝ, redaktor: "Bude rok 2006 pre Kosovo naozaj rozhodujúci? Chcú rómski spoluobčania slúžiť v profesionálnych Ozbrojených silách a prečo bol Old Shaterhand najlepším zálesákom divokého Západu? Aj na tieto otázka sa vám pokúsime odpovedať v nasledujúcich minútach, ktoré už patria Armádnemu magazínu Rádia Slovensko."
P. REPKOVÁ, redaktorka: "František STREMPEK prispel do relácie i vašej piatkovej večernej pohody dobrou hudbou a preto vám nerušené počúvanie želá Petra REPKOVÁ a Bernard ROŠTECKÝ."
B. ROŠTECKÝ: "Vedenie rezortu obrany i Generálny štáb majú presnú predstavu aké by mali mať naše profesionálne Ozbrojené sily schopnosti, ako by mali byť vyzbrojené, vycvičené a pripravené aj na nasadenie v zahraničných operáciách."
P. REPKOVÁ: "Aký by však mal byť ten konkrétny vojak ‑ profesionál, aké charakterové vlastnosti, či kvality by mu pristali? Názory na túto otázku sa vzácne zhodovali. Náčelník Generálneho štábu generálporučík Ľubomír BULÍK."
Ľ. BULÍK: "Ja naozaj chápem to nové profesionálne prostredie, zmenu toho postavenia toho profesionálneho vojaka je niečo, čo sa presúva od toho žoldiaka k tomu rytierovi. Teda, že to robí aj so srdcom, že to robí s presvedčením, že to robí s hrdosťou, že to robí s rozumom. K tomu by som chcel teda nám všetkým zaželať, aby sa nám to darilo."
P. REPKOVÁ: "Ďalším hosťom je mladý muž, ktorý v živote neprišiel do styku s armádou, či vojakmi, ale napriek tomu má presnú predstavu, aký by mal byť nový profesionál. Aleša HRADECKÉHO sme prekvapili s mikrofónom Plnej poľnej po predstavení Hra o láske v Radošinskom naivnom divadle. Predstavenie bolo venované veteránom zahraničných misií a operácií. Spýtali sme sa, či by dokázal nájsť súvislosť medzi Slovenským rozhlasom, láskou a armádou."
A. HRADECKÝ: "Ja si myslím, že je veľmi dôležité v dnešnej dobe kedy naozaj už máme pred sebou reálny stav profesionálnej armády, aby tá bola nejakým spôsobom propagovaná. Som rád, že som mal možnosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorí mi istým spôsobom otvorili oči a mali možnosť predostrieť slovenskú armádu v inom svetle. Keď len spomeniem ženistov alebo jednotky pôsobiace v zahraničí, pôsobiacich ako v tom zmysle chrániacich život ľudí v určitých životných podmienkach, tak je v priamej väzbe na vašu otázku, ako vnímam spojenie armády a lásky, v tom, že je to veľmi podstatné pokiaľ sa nájde človek, ktorý je ochotný vstúpiť do profesionálnej armády s tým, že ju vníma ako ochranu alebo obranu niečoho, kde vníma česť, úctu, určité cnosti, ktoré pozdvihujú tú profesionálnu armádu na vyšší piedestál, kde potom zohráva len dôležitú rolu to, že je to ochrana aj lásky a cti a je veľmi dôležité teda, že sú ľudia, ktorí sú ochotní riskovať aj svoje životy na to, aby ochránili práve tieto cnosti a hodnoty v podmienkach, ktoré nie sú vždy jednoduché a veľmi ľahké."
B. ROŠTECKÝ: "A záverečným kamienkom do mozaiky aký by mal byť nový profesionál je kapitánka Naďa KADLEČÍKOVÁ. Podľa nášho laického názoru a aj preto, že ju poznáme zo spoločnej práce a plnenie úloh, práve ona spĺňa kritériá, ktoré pred chvíľou odzneli. Podľa kapitánky má na morálne kvality vojaka výchova a prostredie v akom vyrastá, v akom dospieva a v akom si utvára názor na svet a spoločnosť."
N. KADLEČÍKOVÁ: "Môj otec bol vojak, momentálne je vojakom v zálohe, brat je vojakom v zálohe a mám doma vojaka, takže traja vojaci sú v mojom živote okrem mňa."
P. REPKOVÁ: "Takže tá láska k armáde bola už odmalička?"
N. KADLEČÍKOVÁ: "Áno. Keď som bola malá a otec prišiel zo služby, tak vtedy som si obliekla jeho sako, ktoré mi padlo presne po zem a vtedy som vyhlásila, že budem vojačka a otec povedal, že len cez moju mŕtvolu a chvalabohu žije a vojačkou som už desať rokov."
B. ROŠTECKÝ: "Na sklonku minulého roka sme sa v rámci programu Verbung stretli v Leviciach s občanmi z rómskych komunít, predovšetkým s mladými ľuďmi, ktorí takto po prvý raz dostali kompletné informácie o možnostiach uplatniť sa v profesionálnych Ozbrojených silách."
P. REPKOVÁ: "Zdá sa, že naše podujatie neostalo bez odozvy. Poradcu predsedu Nitrianskeho vyššieho územného celku pre rómsku problematiku Emila SOLČANSKÉHO už navštívilo niekoľko mladých mužov, ktorí sa chceli stať profesionálnymi vojakmi."
E. SOLČANSKÝ: "Je celé podujatie hodnotím veľmi kladne a veľmi pozitívne, čo vyplýva aj z toho, že o vstup do armády sa prejavuje naozaj veľký záujem zo strany aj tých, ktorí sa zúčastnili celého podujatia, alebo aj tých, ktorí len dostali nejaké informácie o projekte, ktorý sa tu realizoval v rámci tohto podujatia Šanca pre Rómov a s tým, že už potenciálni uchádzači o vstup do armády ma osobne navštevujú. Vidím to veľmi pozitívne a pozitívne to vnímame aj zo strany vyššieho územného celku Nitra, kde aj pán predseda, pán BELICA sa veľmi kladne vyjadril."
B. ROŠTECKÝ: "Čiže je šanca uspieť aj v ďalších obciach, mestách Nitrianskeho kraja?"
E. SOLČANSKÝ: "Myslím si, že áno. Celú problematiku vnímam ako výzvu, ktorá by sa mala aj z dlhodobého hľadiska realizovať. Toto podujatie, ktoré sa zorganizovalo v Leviciach, určite bude nutné zorganizovať aj v iných častiach nielen okresu, ale i celého kraja a dostať túto informáciu priamo do obcí, aby čo najširšie skupiny obyvateľstva sa mali o možnosť o tieto možnosti nielen dozvedieť, ale získať aj bližšie informácie a vedieť sa uplatniť na trhu práce najmä v takom lukratívnom prostredí ako je ministerstvo obrany, respektíve Ozbrojené sily."
B. ROŠTECKÝ: "Áno, ale vy ste sa s touto skúsenosťou podelili aj s kolegami z iných krajov Slovenska, čiže možno aj celoslovenský rozmer?"
E. SOLČANSKÝ: "Áno, k danej problematike som sa rozprával s kolegami aj z iných krajov, Banskobystrického kraja, kde som o možnostiach vstupu do armády z radov rómskej minority informoval aj občianske združenie ‑ Združenie mladých Rómov Slovenska, pána magistra MAKA, ktorého možnosti, ktoré som mu spomínal, veľmi zaujali. podobné to bolo aj v Košickom kraji, ako aj Prešovskom. Celé možnosti, ktoré sa ukazujú pre rómske komunity vnímam ako niečo historické, čo treba v čo najväčšej miere využiť, lebo samozrejme tým by sa odstránilo veľa problémov, ktoré v súčasnej dobe rómska komunita prežíva, najmä čo sa týka možnosti zamestnania sa."
B. ROŠTECKÝ: "Minulý týždeň sme sa v Michalovciach rozlúčili s ďalšou jednotkou, ktorá onedlho vystrieda svojich predchodcov v operácii KFOR v Kosove. Slováci v rámci mnohonárodnej brigády Stred budú svoje úlohy plniť pravdepodobne v ešte zložitejšej situácii ako tomu bolo doteraz. Rok 2006 je totiž rozhodujúcim pre vyriešenie štatútu tejto provincie, ktorá je stále súčasťou Srbska a Čiernej Hory."
P. REPKOVÁ: "Niektoré aspekty tohto procesu nám vysvetlil počas našej návštevy v Kosove mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Srbsku a Čiernej Hore Igor FURDÍK."
I. FURDÍK: "Sme v Kosove, ktoré je päť ‑ šesť rokov od tých udalostí, ktoré znamenali určitý zvrat vo vývoji v tomto regióne. Myslím si, že treba povedať, že za tých päť ‑ šesť rokov sa tu niečo predsa len udialo aj keď sa to možno nezdá. Myslím si, že sme sa posunuli k tomu čo by sa dalo nazvať zvýšenie stability vývoja v tejto krajiny, ktorý smeruje k niečomu čo bude v budúcnosti to čo všetci nazývame európske riešenie. Rok 2006 bude naozaj jeden z takých prelomových možno v tomto a nielen pre tento región a myslím si, že pre nás všetkých, pretože sa tu formuje niečo čo aj my ťažko hľadáme a tá situácia vyžaduje to čo sa dneska hovorí a ja to chcem len zopakovať, že vyžaduje kompromis, dohodu súlad mnohých aktérov, ktorých sa tá situácia týka. Hlavne teda cieľom všetkého toho je zvýšiť stabilitu v tomto regióne a dosiahnuť to, aby sa tento región, táto krajina alebo toto územie vyvíjalo štandardne. Srbsko a Čierna Hora otvorili rokovania o dohode o stabilizácii a asociácii. To sú významné fakty, ktoré nás zaväzujú, im otvárajú perspektívu a myslím si, že to sú tie pozitívne stimuly, ktoré potrebuje aj tento región, ktoré potrebuje aj Srbsko, aj Čierna Hora, aby videli perspektívu pre seba. Ten stav nemôže byť statický, zablokovaný, musí dostať novú dynamiku a myslím si, že všetky tie kroky medzinárodného spoločenstva smerujú k tomu, aby tá dynamika bola taká, že posunieme sa v tom riešení. Tie riziká sú v tom, že niektorí môžu byť netrpezliví, áno, môžu myslieť, že to riešenie bude rýchle alebo že to riešenie bude len ich. Ani jedno, ani druhé určite nebude pravdou a ja som presvedčený, že sa nájde také riešenie, ktoré možno neuspokojí všetkých, ale nasýti určitú potrebu nakoniec jednej, aj druhej strany. Ja si myslím, že tie riziká v takej akejsi podobe, ktorá sa občas spomína, dramatické nepokoje, ja by som to tak nevidel a myslím si, že si to nakoniec ani nikto neželá."
B. ROŠTECKÝ: "V rezortnom časopise Obrana už niekoľko rokov o slávnych zbraniach v minulosti netradičným a pútavým spôsobom píše Ján DOLINAJ. Požiadali sme ho preto, aby sa o svoje vedomosti o tejto neoddeliteľnej súčasti vojenskej histórie podelil aj s poslucháčmi Plnej poľnej."
P. REPKOVÁ: "Budeme sa s ním stretávať v novej rubrike ‑ Zbrane dávnych a menej dávnych čias. Nuž teda pán doktor čím začneme?"
J. DOLINAJ: "Na úvod pozveme poslucháčov do polovice 19. storočia a dáme na pravú mieru bludy spojené s legendárnou opakovačkou henry."
P. REPKOVÁ: "Výborne, veď kto by o tejto slávnej puške zálesáka Old Shaterhanda aspoň nepočul."
J. DOLINAJ: "To je práve to, počuli mnohí, ale predstavy majú rôzne. Spisovateľ Karl MAY, duchovný otec Winetoua a Old Shaterhanda z nej totiž urobil akýsi poloautomat s guľovým zásobníkom na 25 nábojov a režisér Harald REIMON vo filmoch zasa Lexovi BARKROVI strčil do rúk čosi, čo vyzeralo ako revolverová karabína."
P. REPKOVÁ: "Aká je teda pravda?"
J. DOLINAJ: "Pravda je oveľa prozaickejšia. Henryovka je proste predchodkyňou ešte slávnejšej winchestrovky. Konštruktér B. Taylor HENRY ju aj so špeciálnym nábojom kalibru 44 stotín palca, čo je asi 11,2 milimetra, zostrojil v roku 1860 v zbrojovke Olivera WINCHESTRA v New Heawene. Neskôr WINCHESTROVI svoje patenty predal. Išlo o opakovačku s odsuvným valcovým záverom so spodnou napínacou pákou a trubicovým zásobníkom na 15 nábojov pod hlavňou."
P. REPKOVÁ: "Teda žiadnych, ako vo filme spomínaných, 25 nábojov?"
J. DOLINAJ: "Nie, ale aj tých 15 bolo na ten čas čosi nevídané, až tak, že Južania v americkej občianskej vojne začali hovoriť o tej prekliatej yenkijskej flitne, ktorá sa nabije v nedeľu a potom vraj strieľa celý týždeň."
P. REPKOVÁ: "A čím sa líši winchestrovka a henryovka?"
J. DOLINAJ: "Trubicový zásobník henryovky sa plnil spredu. Počet nábojov v ňom signalizoval hmatník, ktorý sa pohyboval vo výreze v jeho spodnej časti. Takéto nabíjanie, najmä keď strelec ležal, bolo však zložité a do výrezu vnikali nečistoty a kvôli hmatníku zbraň nemohla mať ani predpažbie. Uvedené problémy vyriešila takzvaná kingová klapka na puzdre záveru, ktorá bola na prvej winchestrovke model 1866. Teda ak v nejako westerne uvidíte pušku s trubicovým zásobníkom pod hlavňou, spodnou napínacou pákou, ale bez dreveného predpažbia, pôjde o henryovku. Všetky podobné zbrane s predpažbím, nabíjané špeciálnou klapkou na puzdre záveru, budú zasa winchestrovky."
P. REPKOVÁ: "Za zaujímavé informácie ďakujeme doktorovi DOLINAJOVI z ministerstva obrany. Určite sme teraz o niečo múdrejší a budeme sa tak trošku profesionálne pozerať na westernové filmy. A čom bude pán doktor nabudúce reč?"
J. DOLINAJ: "Zostaneme ešte v 19. storočí a predstavíme ďalšiu legendu divokého Západu slávny revolver Colt."
P. REPKOVÁ: "Plná poľná sa končí, príjemný zvyšok piatkového večera vám želajú Juraj TIMA, Miroslav MINÁR, Petra REPKOVÁ a Bernard ROŠTECKÝ."
