Názory veterána na misie i operácie v zahraničí, odhodlanie mladej profesionálnej vojačky splniť si svoj sen i povinnosti ďaleko od domova, spomienky záklaďáka, riaditeľa na vojenčinu, ale aj elán mladých z Dvorov nad Žitavou.
- Dátum: 27.03.2006
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru:
Textový prepis relácie:
P. REPKOVÁ, redaktorka: "Názory veterána na misie i operácie v zahraničí, odhodlanie mladej profesionálnej vojačky splniť si svoj sen i povinnosti ďaleko od domova, spomienky záklaďáka, riaditeľa na vojenčinu, ale aj elán mladých z Dvorov nad Žitavou."
M. MINÁR, redaktor: "To všetko a ešte niečo navyše sa nám podarilo nabaliť do Plnej poľnej, Armádneho magazínu Rádia Slovensko, ktorému patria nasledujúce minúty. Nerušené počúvanie vám želá Miroslav MINÁR."
P. REPKOVÁ: "A Petra REPKOVÁ."
M. MINÁR: "Prednedávnom sme privítali vojakov, ktorí 6 mesiacov pôsobili v operácii Iracká sloboda. Bol medzi nimi aj vojak, ktorý za uplynulých desať rokov skúsil službu v operáciách a misiách na najhorúcejších miestach planéty."
P. REPKOVÁ: "Vojnový veterán, rotmajster Ladislav KOSTOLČÍK."
B. ROŠTECKÝ, redaktor: "Pán rotmajster, pred pol rokom sme sa tu na nástupišti ženijného práporu v Seredi lúčili, dnes vás môžeme privítať doma. Aká bola z vášho pohľadu táto misia."
L. KOSTOLČÍK: "Misia bola strašne ťažká. To keď si niekto myslí, že ľudia tam chodia pre peniaze, sú na veľkom omyle. Každá misia má čosi do seba a tá iracká je strašne náročná misia, tam musia ísť chlapi dobre, ale velice dobre pripravení."
B. ROŠTECKÝ: "Pán Ladislav my sme vás stretli v Afganistane v Bagrane, teraz ste okúsili Irak. Bol rozdiel medzi týmito misiami a službou?"
L. KOSTOLČÍK: "No, viete, ja sa už opakujem, ale každá misia má svoje špecifiká, každá má čosi iné, každá je o čomsi inom. Irak je o inom jak bol Afganistan."
B. ROŠTECKÝ: "O inom, aj keď ste skúsený vojak, ktorý absolvoval niekoľko misií a operácií, čo bolo také najťažšie v tejto Irackej slobode?"
L. KOSTOLČÍK: "V operácii sa nedá povedať čo je ťažšie a čo je ľahšie, ono všetko je ťažké, tam od prvého príletu až po ten posledný odchod. Čo bolo najťažšie? Tak to je jak prvé než si človek zvykne na tú klímu. Prišli sme v podstate z teplého do ešte teplejšieho, kde teploty dosahujú cez 50 stupňov a na to si človek z Európy musí ale poriadne zvykať."
B. ROŠTECKÝ: "Zažili ste aj horúce chvíle pri nejakom ohrození napríklad?"
L. KOSTOLČÍK: "No tak iste. Je to krajina skúšaná ťažko a tie horúce chvíle tie tam sú stále, každé na dennom poriadku. Keď bol mínový útok na tábor a museli sme tráviť určitý čas v bunkri, tak neprajem to nikomu."
B. ROŠTECKÝ: "Ste doma, čo ďalej v Ozbrojených silách?"
L. KOSTOLČÍK: "No, viete pán redaktor, neviem. Momentálne som v personálnej zálohe, sľubujú nám, že každý bude mať miesto, tak predpokladám a dúfam, že sa aj mne dačo ujde. Slúžiť chcem a rád pomôžem až budú ešte potrebovať Ozbrojené sily na vyslanie do misií rád odovzdám skúsenosti a rád pomôžem mladším kolegom."
P. REPKOVÁ: "V úplne inej situácii ako náš predchádzajúci hosť je mladá vojačka z vojenského útvaru Riečky. Desiatničku Luciu NOVOTKOVÚ sme totiž objavili vo výcviku pred jej prvou misiou. V týchto dňoch by už mala naplno zarezávať priamo na Cypre v našom kontingente UNFICYP. Pri stretnutí s ňou sme ocenili jej odhodlanie i optimizmus."
M. MINÁR: "Vedeli ste, že o čom je táto misia?"
L. NOVOTKOVÁ: "No nevedela som ako dlho je tá misia, teda ako dlho to funguje, ale tak viem, že je to mierová misia, takže plníme tam úlohu mierovú skôr ako bojovú."
M. MINÁR: "Takže očakávanie?"
L. NOVOTKOVÁ: "No, aj hej."
M. MINÁR: "Už viete, že ak uspejete vo výberovom konaní, na akú pozíciu by ste sa chceli dostať?"
L. NOVOTKOVÁ: "No áno, je mi zatiaľ pridelená funkcia PX-manažér, takže dúfam, že mi to vyjde."
M. MINÁR: "PX, asi pravdepodobne v oblasti logistiky a zásobovanie."
L. NOVOTKOVÁ: "Áno."
M. MINÁR: "Vy ste to robili niekedy?"
L. NOVOTKOVÁ: "Nie, nerobila som to."
M. MINÁR: "Takže úplne nová vec, ktorá by vás možno, že posunula ďalej, keď by ste úspešne absolvovali misiu a v prípade návratu sa nejak snažila v tom kariérnom postupe ísť vyššie?"
L. NOVOTKOVÁ: "No určite, dúfam teda, že ma to posunie ďalej a idem tam kvôli tomu, aby ma to posunulo ďalej."
M. MINÁR: "To bol ten hlavný dôvod?"
L. NOVOTKOVÁ: "Áno."
M. MINÁR: "Ste slobodná?"
L. NOVOTKOVÁ: "Áno slobodná, mám priateľa, ale slobodná."
M. MINÁR: "A čo priateľ na toto rozhodnutie závažné, nechávate ho tu doma?"
L. NOVOTKOVÁ: "Nechávam ho tu doma, ale akože zmieril sa s tým, viac-menej sa aj tešil, je v pohode z toho, akože nerobí si ťažkú hlavu."
M. MINÁR: "Ten kolektív našej jednotky je prevažne mužský. Máte isté skúsenosti aj s vojakmi, akí sú?
L. NOVOTKOVÁ: "Vojaci sú určite lepší ako vojačky, čo sa týka kolektívu a vychádzania so ženami, tak mám lepšie skúsenosti s chlapmi ako so ženami."
M. MINÁR: "Čo si myslíte prečo sú tí vojaci ako kolektív lepší?"
L. NOVOTKOVÁ: "Podľa vlastnej skúsenosti môžem povedať, že chlapi nie sú takí intrigáni ako ženy a v tom je tá výhoda, si myslím, že chlapi sú lepší ako ženy."
M. MINÁR: "Aj oni občas zvyknú klebetiť."
L. NOVOTKOVÁ: "Tak zvyknú, každý človek občas klebetí."
M. MINÁR: "Lucia, ako dlho slúžite v Ozbrojených silách?"
L. NOVOTKOVÁ: "1.7.2004 som nastúpila na výcvik."
M. MINÁR: "To rozhodnutie záviselo od čoho?"
L. NOVOTKOVÁ: "To rozhodnutie záviselo od toho, že viac-menej ma tam tlačili naši, oni robia obidvaja v armáde ako civilní zamestnanci a asi videli, že čo to prináša pre mladého človeka, tak kvôli tomu a som spokojná, že som išla."
M. MINÁR: "Takže zatiaľ aj tá služba v Riečkach napĺňa všetky tie predsavzatia."
M. MINÁR: "Čo by ste si zaželali k účasti v mierovej misii UNFICYP?"
L. NOVOTKOVÁ: "Tak, aby sa nám nič nestalo všetkým, to je asi základ."
P. REPKOVÁ: "Rádio Slovensko a na jeho vlnách Armádny magazín Plná poľná, ktorý v utorok zavítal aj do Združenej strednej školy v Dvoroch nad Žitavou."
M. MINÁR: "So štvrtákmi sme hovorili najmä o možnostiach uplatnenia sa v profesionálnych Ozbrojených silách. Ale popri tom sme sa od nich aj všeličo dozvedeli a preverili si ich fyzickú pripravenosť. Akcii velila vaša veliteľka Petra."
T. GUBRICA, žiak: "Tak volám sa Tomáš GUBRICA, som zo 4.O a sme maturitná trieda a fanta kolektív."
P. REPKOVÁ: "Dobre teraz ty." I. MACÁKOVÁ, žiačka: "Volám sa Ildikó MACÁKOVÁ, predstavujem triedu 4P. Sme dobrá trieda, dobrý kolektív máme sa radi."
P. REPKOVÁ: "Ildikó, prezraď poslucháčom Plnej poľnej ako sa vo vašej triede bojuje? Sú tam nejaké boje?"
I. MACÁKOVÁ: "Sú, sú, ale niekedy sa to vydarí, niekedy nie, ale."
T. GUBRICA: "Proti sebe nebojujeme, máme sa radi, že, každý podporujeme každého."
P. REPKOVÁ: "A proti učiteľom bojujete?"
T. GUBRICA: "My máme každého radi."
P. REPKOVÁ: "To sa mi nechce veriť, že by ste boli takí mierumilovní."
T. GUBRICA: "Ale keď sú už tie maturity, tak čo?"
P. REPKOVÁ: "Ildikó predsa len nie je medzi vami nejaký taký odboj protiučiteľský?"
I. MACÁKOVÁ: "No, nemôžem povedať, že každého učiteľa máme radi alebo nemáme, ale určite, že sú výnimky, ale nezáleží to iba na študentoch, ale v niektorých prípadoch aj na učiteľoch."
P. REPKOVÁ: "Teraz je vašou úlohou, aby ste vytipovali v triede aspoň jedného alebo dvoch najväčších bojovníkov. Takže podpor vležmo vojaci budúci. Čo je zatiaľ by nás aj prepadli. Pripraviť sa, pozor, štart! Dámy rátame, povzbudzujeme spolužiakov, môžete vykrikovať. Takže Peťo, Fero! Stop. 24, blahoželáme je to na hranici, zvládol by si to. Koľko to bolo tu? 22, no tak to je tesne pod hranicou, budeš ešte trénovať, ale aj tak ti blahoželáme."
P. REPKOVÁ: "Majú títo študenti predpoklady na povolanie vojaka? To bola moja prvá otázka riaditeľovi Združenej strednej školy Róbertovi KÓTOVI."
R. KÓT: "Ja si myslím, že áno, nakoľko tu máme rôzne odbory. Máme tu auroopravára, máme tu mechanik-elektronik so zameraním na automatizačnú techniku a takisto tu máme ako marketing, škola podnikania, hlavne sú tam dievčatá, ktoré by mohli takisto ísť do Ozbrojených síl."
P. REPKOVÁ: "Ako si vy spomínate na svoju vojenčinu?"
R. KÓT: "Jaj, to už bolo dávno. Ja som nastúpil v roku 1965 do Tábora, do poddôstojníckej školy, kde som ostal aj druhý rok ako veliteľ čaty a takisto zástupca staršiny. Ja mám len dobré spomienky na vojnu, naozaj človek tam získal veľa skúsenosti, zručnosti a takisto veľa kamarátov."
P. REPKOVÁ: "S akými zbraňami bojujete pán riaditeľ?"
R. KÓT: "Akými zbraňami, ja so slovami. Ja s nimi pohovorím, vysvetlím im veci, žiadne také veci, že by ako nejaké násilie, lebo viete tým nič nedocielite, musíte so žiakmi vedieť aj hovoriť. Vy veľmi dobre poznáte, vy máte skúsenosti, že nie každý žiak je rovnaký. S jedným treba hovoriť pekne, s druhým trochu ostrejšie alebo hlasnejšie, niekedy veru padnú aj tie hlasnejšie slová, ale už to človek vidí, nemôžem takému žiakovi napríklad nahlas hovoriť, ktorý tiež stojí pred mojou kanceláriou a sa už trasie dopredu, tak s ním musím hovoriť jemnejšie a vysvetliť niektoré záležitosti čo sa smie a je to ináč na škole veľmi dobre, viete je vnútorný poriadok školy čo žiaci musia dodržiavať a keď v rámci toho vnútorného poriadku školy všetko to dodržiavajú tak žiadny problém neni."
P. REPKOVÁ: "Tá úloha riaditeľa by sa pokojne dala prirovnať k úlohe takého možno náčelníka Generálneho štábu. Koľko máte žiakov, poviem to tak v úvodzovkách, na povel?"
R. KÓT: "Najprv by som začínal, že mám 5 zástupcov, 76 pedagogických zamestnancov a ostatní sú zamestnanci školy ako prevádzkar, čiže dohromady nás je 116 a žiakov je 624 a naozaj je to veľká armáda, sú to rôzni žiaci a predsa treba, aby to velenie, aby to išlo správnou cestou."
P. REPKOVÁ: "Záver relácie bude patriť opäť zbraniam, minulým i tým súčasným a historikovi Jánovu DOLINAYOVI. O čom bude dnešné rozprávanie?"
J. DOLINAY: "Keďže ide jar a onedlho si opäť pripomenieme koniec 2. svetovej vojny v Európe, môžeme si dnes čosi povedať o raketových zbraniach, ktoré táto vojna priniesla."
B. ROŠTECKÝ: "Takže rakety sú vlastne vynálezom 2. svetovej vojny?"
J. DOLINAY: "Áno, aj nie. Rakety na tuhé palivo vymysleli Číňania už v stredoveku. Zápalné rakety používali od 10. storočia a výbušné zhruba od 13. Okolo roku 1250 tento ich vynález do Európy priniesli Arabi. Na európskych bojiskách sa však príliš neujali. V 19. storočí s raketami experimentovali Briti aj Francúzi, ale nič zvláštne nevymysleli. To sa podarilo napokon až Nemcom. Tým totiž Versaillská zmluva po 1. svetovej vojne zakázala aj vývoj delostrelectva. Tak sa upriamili na rakety a v roku 1940 sa im podarilo do výzbroje zaviesť 6-hlavňový 150 mm raketomet Nebelwerfer na salvové bombardovanie trieštivými, plynovými alebo dymovými raketami na tuhé palivo. Potom vyvinuli aj zbrane na 280 mm výbušné a 320 mm zápalné rakety na tekuté palivo."
B. ROŠTECKÝ: "Čo na to ich vtedajší protivníci a bolo ich dosť?"
J. DOLINAY: "Sovieti odpovedali slávnymi raketometmi Kaťuša BM 13-16. Vyvíjali ich tajne už od roku 1921, ale do výzbroje ich zaviedli iba deň pred napadnutí Sovietskeho zväzu Nemeckom 21.6.1941."
B. ROŠTECKÝ: "O týchto Kaťušiach sa veľa rozprávalo, ale málo sa o nich vedelo."
J. DOLINAY: "Áno, na rozdiel od Nebelvelferov, ktorých rúrové výmetnice niesol dvojkolesový podvozok, teda ich museli ťahať autá alebo transportéry, boli Kaťuše samohybné. Ich odpaľovací systém 8 vodiacich líšt pre 16 rakiet kalibru 132 mm inštalovali na korby nákladných aut rôznych značiek. Dostrel rakiet bol spočiatku iba 5,5 km, ale po zdokonalení až 8,5 km. Strela rozmetala všetko v kruhu s polomerom 100 m."
B. ROŠTECKÝ: "A na záver aké raketomety mali Američania, Briti?"
J. DOLINAY: "Spojenci používali najmä americké 20-hlavňové raketomety T40 Wishbang kalibru 182 mm a 60-hlavňové raketomety T34 Calliope kalibru 4,5 palca, teda asi 114,5 mm. Väčšinou ich montovali na tanky M4 Sherman. Menší dostrel a presnosť vyrovnávali tieto zbrane mohutnosťou paľby."
P. REPKOVÁ: "Nekončením paľbou, ale pozvánkou k rádioprijímačom v nedeľu o 12,30 hod. v Králikovcoch pokračuje príbeh čatára Petra PETRÍKA a jeho ženy Johanky."
M. MINÁR: "Príjemný večer vám želajú tvorcovia relácie Plnej poľnej Marián BAGALA, Bernard ROŠTECKÝ, Miroslav MINÁR."
P. REPKOVÁ: "A Petra REPKOVÁ. Dopočutia o týždeň."
