Aj dnešná relácia bude venovaná pamiatke 42 príslušníkom rezortu obranu, ktorí 19. januára tragicky zahynuli pri páde vojenského špeciálu v blízkosti maďarskej obce Hejce.
- Dátum: 30.01.2006
- Dĺžka: 16:19 min.
- Veľkosť súboru: 1.87 MB
Textový prepis relácie:
M. MINÁR, redaktor: "Aj dnešná relácia bude venovaná pamiatke 42 príslušníkom rezortu obranu, ktorí 19. januára tragicky zahynuli pri páde vojenského špeciálu v blízkosti maďarskej obce Hejce."
P. REPKOVÁ, redaktorka: "Sprevádzať Plnou poľnou vás budú Petra REPKOVÁ A Miroslav MINÁR."
M. MINÁR: "Letíme domov. Zažili sme tú neopakovateľnú atmosféru nespočetnekrát keď sme sa s vojakmi vracali z Iraku, Afganistanu, Cypru na rodnú zem. Srdcia sa nám rozbúšili keď lietadlá začali klesať a chystali sa vykonať pristávací manéver."
P. REPKOVÁ: "Určite tomu tak bolo aj vo štvrtok 19. januára krátko pred 19. hodinou a 30. minútou. Stačil však okamih a rozžiarené srdcia i radosť na stretnutie s blízkymi si 42 príslušníkov rezortu obrany navždy zobralo so sebou."
M. MINÁR: "Nielen najbližší príbuzní obetí, ale aj celé Slovensko sa ponorilo do hlbokého smútku."
P. REPKOVÁ: "Štátny smútok za obete leteckej havárie sa začal v pondelok o 12. hodine. Sirény po celej vlasti nám aspoň na niekoľko sekúnd chceli pripomenúť, aby sme sa zastavili, zamysleli a v duchu sa spojili so stovkami príbuzných a symbolicky im pomohli zmierniť ich preukrutnú bolesť."
M. MINÁR: "Nie všetci sme však pripravení na takúto formu spoluúčasti. Počas zádušnej svätej omše Dóme svätého Martina v Bratislave ordinár Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky biskup František RÁBEK nám však pripomenul, že domovom obetí nie sú len ich rodiny a príbytky."
F. RÁBEK: "Náhla smrť zastihla týchto našich bratov a sestry pri návrate z mierovej misie z Kosova domov. Boli už len niekoľko minút od letiska a niekoľko kilometrov od domova. Slovo domov je zrejme každému človeku veľmi blízke a veľa nám hovorí. Domov to je miesto, s ktorým sa spája náš život, je to miesto kde sú naši blízki. Domov je miesto kde sa cítime v bezpečí, kde máme svoje zázemie, jednoducho kde sme doma. Tým ťažšia je táto rozlúčka s nimi, že nedosiahli svoj domov, že akoby pred jeho bránami museli zomrieť a zostáva otázka, že čo vlastne v tejto situácii prežívať. Či len nejaký beznádejný smútok, že po týchto ľuďoch zostalo prázdne miesto v ich rodinách, že nikdy viacej už neprežijú teplo domova. Našťastie na túto ťažkú otázku nám dáva odpoveď ten, ktorý jediný je kompetentný hovoriť nám pravdu na tému života a smrti. Ježiš Kristus stál tiež pred smrťou, prd svojou vlastnou. Hovorí, v dome môjho otca je mnoho príbytkov, idem vám pripraviť miesto a potom prídem, vrátim sa a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam kde som ja. Boh od nás chce, aby sa celá Zem stala domovom jeho synov a dcér a vieme ako to svete vyzerá, že zďaleka nie je nejakým útulným domovom pre všetkých ľudí. Naši vojaci sa vracali z mierovej misie. O čom vlastne sú takéto misie? Napísal to priamo Svätý Otec v tohoročnom posolstve k 1. januáru. Ako by som mohol zabudnúť na toľkých vojakov, ktorí sú nasadení do chúlostivých operácií na zastavenie konfliktov a na vytvorenie podmienok potrebných k nastoleniu mieru. Aj im by som chcel pripomenúť slová, nech sa aj oni pokladajú za služobníkov bezpečnosti a slobody národov a pokiaľ plnia správne túto svoju úlohu, naozaj prispievajú k upevneniu pokoja. Čiže služba našich vojakov v Kosove prispievala k vytváraniu domova pre ľudí na tejto Zemi."
M. MINÁR: "Keď som prvýkrát nahliadol do zoznamu obetí minulotýždňovej leteckej havárie, bolo mi zrejmé, že smútiť budeme nielen za priateľmi z východu našej krajiny, ale aj za kolegami doslova z celého Slovenska. Sme malá krajina a tak cez druhé, či tretie osoby sa odchod blízkeho človeka dotkol tisícok ľudí."
P. REPKOVÁ: "O svojho oddaného pastiera prišli aj tí, ktorí poznali generálneho vikára Ozbrojených síl podplukovníka Michala ŠTANGA. Takto si na neho spomína aj kancelár ordinariátu Tibor UJLACKÝ."
T. UJLACKÝ: "V osobe generálneho vikára ordinariátu Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky dôstojného pána podplukovníka Michala ŠTANGA, stráca ordinariát jedného z najskúsenejších kaplánov. Michal ŠTANG nastúpil do duchovnej služby pred desiatimi rokmi ako jeden z prvých štyroch kaplánov. Od počiatku slúžil vo Veliteľstve vzdušných síl. Potom sme ho vyslali na pôsobenie, takmer ročné, v mierovej misii UNMI v Eritrei. Po návrate sa dlho neohrial vo Zvolene, pretože ho vojenský ordinár menoval svojim generálnym vikárom a od 1. marca minulého roku začal pracovať na ministerstve obrany a Generálnom štábe. V jeho osobe strácame skutočne jedného z kaplánov, ktorý jednak patril medzi najskúsenejších, služobne najstarších, ale patril aj medzi najpopulárnejších kaplánov. Michal mal určitú charizmu. Bol takzvaný typ pastoračného kňaza, ktorý nebol veľký teoretik, ale bol praktik. Jeho ohromnou devízou bolo, že dokázal si získať ľudí, či už priamo na veliteľstve Vzdušných síl, ale aj ich rodiny. Michal sa ohromne rád venoval pastorácii rodín. Nemal takmer voľnú nedeľu, pretože každú nedeľu okrem toho, že slúžil v bývalom kultúrnom dome na Podborovej vo Zvolene sväté omše, tak po svätej omši išiel vždy do inej rodiny, s ktorou poobedoval, poobede sa porozprával, venovali sa rodinným problémom venoval sa ich deťom. Takisto veľmi veľa detí z týchto vojenských rodín sa rado zúčastňovalo detských letných táborov, ktoré sme spolu aj s Michalom organizovali ako duchovná služba. Strácame duchovného otca, ktorý veľmi veľa dal duchovnej službe. Mal veľké plány a bol jedným z autorov myšlienky vybudovať pastoračné centrá. Jedno z nich by malo stáť aj vo Zvolene, pretože bol jeho sen, aby sa raz naspäť do Zvolena vrátil a toto pastoračné centrum vybudoval a mohol prevádzkovať."
P. REPKOVÁ: "Otec Michal ŠTANG nám svojim životom i svojou službou zanechal mnoho odkazov. Jeden z nich nájdeme aj v príhovore ku Dňu Ozbrojených síl."
M. ŠTANG: "Bratia a sestry. Z histórie sa dozvedáme, že Slováci boli národom, ktorého sloboda stála mnoho utrpenia a kde láska k vlasti vyžadovala najvyšších obetí. A tak v tejto chvíli vzdajme hold všetkým tým, ktorí so zbraňou v ruke verne slúžili svojej vlasti a za ňu položili svoje životy. Skloňme svoje hlavy na znak holdu tým, ktorí zomreli v zahraničných misiách, ktorí obetovali svoje životy chrániac mier a stabilitu. Obetovali svoje životy ukazujúc solidárnosť s ľudským utrpením. To sú hrdinovia našich čias. Zasvätiac vlasti vlastný život a šťastie, musíme byť pripravení postaviť sa na jej obranu. Už niekoľko rokov sa usilujeme byť všade tam, kde treba priniesť pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli v kataklizme vojny, či lokálnych konfliktov. Sme aktívnymi účastníkmi antiteroristickej koalície. Slovensko sa angažuje v mierových misiách. Všetkým tým, ktorí v zahraničných misiách vnášajú ľuďom pokoj a prinavracajú nádej žičíme vytrvalosti, vojenského šťastia a zamýšľaného návratu do vlasti."
M. MINÁR: "Po páde lietadla An‑24 zostali prázdne miesta nielen v 42 rodinách, v mnohých mladých vojenských kolektívoch, ale aj na pracoviskách ministerstva obrany a Generálneho štábu. Plukovník Ondřej NOVOSAD prišiel o skvelého kamaráta, vynikajúceho vojenské profesionála, kolegu, plukovníka Štefana IVANA."
O. NOVOSAD: "So Štefanom IVANOM sa poznám alebo poznal som sa vlastne 20 rokov. V '86. roku som prišiel do Seredi k ženijnej brigáde ako mladý dôstojník zo školy a Pišta bol už vtedy skúseným dôstojníkom, ktorý vlastne mňa dostal, povedal by som, na starosť. Musím povedať, že v tých začiatkoch mi veľmi pomohol. Ja si pamätám na Štefana ako na vždy usmiateho, vždy optimistického dôstojníka, človeka, ktorý bol vždy pripravený komukoľvek pomôcť. Pamätám si na neho ako na vynikajúceho odborníka ‑ ženistu. Musím povedať, že tak ako pomohol mne, tak pomohol viacerým mladým dôstojníkom, ktorí prišli k bývalej ženijnej brigáde a vlastne svojim príkladom, svojou odbornosťou nás vychoval. Po určitých rokoch nás naša profesionálna dráha teda rozdelila, ale od roku '96 dá sa povedať, že som znova so Štefanom z hľadiska pracovného, ale aj samozrejme tak ako ľudia, ako kamaráti, sme sa stretli a podieľali sme sa na príprave jednotiek, ja osobne som sa vtedy pripravoval do ženijného práporu OSN do misie UNTAES a Štefan ten mal už skúsenosti z toho ženijného práporu a bol to on, ktorý mi dával prvé skúsenosti akým spôsobom sa orientovať v tej neľahkej situácii na Balkáne. Opäť to bol, s ktorým som sa stretol, opäť to bol on, ktorý rozdával priehrštím svoju dobrú náladu, všetko to čo skrátka dôstojník do takej operácie potrebuje. Potom sa situácia trošku zmenila po mojom návrate z operácie Iracká sloboda, kedy som bol ustanovený do funkcie Centra riadenia operácií. Znova som získal kamaráta, kolegu, odborníka do, by som povedal, pracovného tímu, kde sme snažili spoločne zdvihnúť tú latku, tú úroveň prípravy našich vojakov do zahraničných operácií. Jeho očarili zahraničné operácie. Jeho očarila práca, tvorivá práca. Jeho očarilo to, že môže učiť mladých ľudí, ale aj jeho rovesníkov určitému operačnému umeniu, odbornosti, akým spôsobom veliť takýmto jednotkám, akým spôsobom plniť takéto náročné úlohy v zahraničí. Naplánovali sme si činnosť na rok 2006, no a Štefan odišiel 11. januára do Kosova pomôcť s komisiou Generálneho štábu naštartovať plnenie operačných úloh 8. kontingentu v Kosove s tým, že 19. sa vráti. Ja som monitoroval v podstate celý ten priebeh ich plnenia úloh v Kosove. Všetko sa podarilo, presne som vedel čas kedy mali priletieť. Ešte som preveroval dopravu z Malaciek tak, aby nezostali bez dopravy a jednoducho všetko bolo pripravené, až po vlastne ten čas kedy havarovali."
P. REPKOVÁ: "V marci uplynulého roka sme aj v Plnej poľnej zaznamenali udalosť odhalenia pamätníka obetiam zahraničných vojenských operácií a misií. Bolo to i zásluhou vtedajšieho veliteľa Výcvikovej základne mierových síl v Nitre‑Krškanoch plukovníka Štefana IVANA."
O. NOVOSAD: "Plukovník IVAN, tak ako som povedal, bol veľmi skúseným dôstojníkom a veľmi dobre vedel čo to znamená hrdosť na príslušnosť k slovenským ozbrojeným silám. Ako veterán rôznych zahraničných operácií veľmi dobre vedel čo to je hrdosť na to byť príslušníkom ozbrojených síl v zahraničí, ktorý reprezentuje svoju republiku. Takisto vedel čo to je žialiť za svojimi, povedal by som, bojovými druhmi, ktorí sa nevrátili z operácií. No a preto napríklad plukovník IVAN bol jeden z iniciátorov, ktorý prišiel s iniciatívou postaviť vo Výcvikovej základni mierových síl OSN aj pamätník týmto padlým príslušníkom ozbrojených síl, ktorí sa nevrátili zo zahraničných operácií, kde zomreli. Do tej doby kedy v podstate sa tento pamätník postavil ich bolo desať. Bohužiaľ dnes už je ich 52."
P. REPKOVÁ: "Záver relácie, ktorú sme venovali spomienke na obete nešťastia bude patriť svedectvu o nezvyčajnom prejave spoluúčasti, solidarity a pomoci, ktorej sa slovenským vojakom a záchranárom dostalo v Maďarskej dedine Hejce. Bezprostredne po havárii tam bol kolega Bernard."
B. ROŠTECKÝ: "Ľudia, obyvatelia tejto dedinky v čele so starostom Gézom ROHÁLYM okamžite zareagovali keď videli, že niečo sa stalo, niečo vážne. Videli záchranárov, okamžite zareagovali a pomáhali týmto ľuďom, ktorých tam bolo niekoľko stoviek, ktorí sa snažili zabezpečiť trosky a pomôcť obetiam tohto nešťastia. Pomáhali občerstvením, pripravili im čaj, guláš, omastené chleby, skrátka všetci obyvatelia dediny sa do tohto zapojili. Sympatické boli aj prejavy spoluúčasti náčelníkovi Generálneho štábu a slovenským vojakom a sympatické bolo aj to keď starosta na záver vyhlásil, že týmto vojakom slovenským, ktorí zahynuli, postavia na kopci Borsó pamätník."
P. REPKOVÁ: "Ďakujeme všetkým tým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom zapojili do pomoci alebo vyjadrili svoju spoluúčasť. So želaním, aby takýchto smutných relácií bolo vo vysielaní Rádia Slovensko čo najmenej, sa s vami lúčia tvorcovia Plnej poľnej, Jana MIKOVIČOVÁ, Bernard ROŠTECKÝ, Petra REPKOVÁ a Miroslav MINÁR."
