Centrum výnimočnosti, odmínovanie, prvá pilotka v Ozbrojených silách, to sú témy dnešnej Plnej poľnej.
- Dátum: 03.10.2009
- Dĺžka: 10:02 min.
- Veľkosť súboru: 9.19 MB
"Centrum výnimočnosti, odmínovanie, prvá pilotka v Ozbrojených silách, to sú témy dnešnej Plnej poľnej. Pohodu pri jej počúvaní vám želá Petra BIHÁRIOVÁ."
P. BIHÁRIOVÁ:
NATO A MY, MY A NATO
"Október 2009, schôdzka ministrov obrany v Bratislave. Členstvo v NATO prinieslo Slovensku aj to, že sa stalo vedúcou krajnou aliancie v oblasti likvidácie výbušnín a munície. S týmto zameraním vzniká v Novákoch aj takzvané centrum výnimočnosti. Špecialistom z partnerských armád poslúži na prípravu a výmenu skúseností. Výbušninári, ako si navzájom hovoria, sa Bojniciach stretli na 7. pyrotechnickej konferencii. Viac nám o cieľoch stretnutia povedal plukovník Gabriel MERŇÁK z Generálneho štábu."
G. MERŇÁK:
"7. pyrotechnická konferencia je zameraná na výmenu skúseností, výmenu informácií v celom spektre v oblasti výbušnín a munície. Má prívlastok pyrotechnická a toto slovo najviac vystihuje celé spektrum spojené s výbušninami a muníciou. Tak ako po minulé roky aj táto konferencia je považovaná za veľmi významný nástroj výmeny informácií, o čo tu vlastne ide, pretože toto je hlavným cieľom stretnúť sa, poinformovať jeden druhého o tom, na čom pracujeme, aké ťažkosti prekonávame, poprípade aké veci sa nám nepodarilo prekonať a snažiť sa nájsť cestu ako ďalej. Na tejto konferencii sa zúčastňuje zhruba 120 odborníkov zo šiestich krajín. Sú tu zastúpené všetky krajiny Višegrádskej štvorky, pozvali sme aj niektoré krajiny NATO, ktoré majú vlastný systém v oblasti výbušnín a munície veľmi dobre rozvinutý. Pozvanie prijali experti z Francúzska a Spojených štátov amerických. Vlastne tieto dve krajiny nám v súčasnosti dosť výrazne pomáhajú pri budovaní národných EOD schopností."
B. ROŠTECKÝ, redaktor:
"Čiže má konferencia aj taký aliančný charakter, dá sa tak povedať?"
G. MERŇÁK:
"Dá sa na to tak pozrieť. Šesť krajín NATO, ktoré robia v tejto oblasti a dosahujú určité výsledky, tie otázky, ktoré sa tu budú prerokovávať, každá jedna krajina, sú to krajiny NATO, bude využívať pri svojej štandardizačnej činnosti, každá jedna krajina bude môcť tieto veci využiť v prospech budovania spoločných spôsobilostí, ktoré NATO potrebuje pri súčasne prebiehajúcich operáciách."
P. BIHÁRIOVÁ:
"V týchto dňoch si pripomíname 65. výročie Karpatsko-duklianskej operácie, ktorá sa do dejín zapísala ako najkrvavejší bojový stret 2. svetovej vojny na našom území. Územie Dukly nebolo bezpečné ani dlho po vojne. Na civilné obyvateľstvo striehli v lesoch zákerní bojovníci, pechotné a protitankové míny. O ich odstránenie sa postarali tisícky československých ženistov. Jedného z nich, plukovníka vo výslužbe Jána POKORNÉHO, sme stretli na už spomínanej pyrotechnickej konferencii v Bojniciach."
J. POKORNÝ:
"Spomínam na Duklu veľmi dobre a veľmi rád, pretože v roku 1965 i 1966 sa striedali pri odmínovacích prácach na Dukle brigády pardubická a litomeřická a ja som v tej dobe velil samostatnej odmínovacej rote litoměřickej brigády."
B. ROŠTECKÝ:
"Aké to boli roky na tej Dukle, tam to bolo veľmi zamínované?"
J. POKORNÝ:
"Bolo to dosť zamínované a navyše my sme boli mladí, boli sme plní energie, takže robili sme veľa práce, mám dosť fotografií z toho. Väčšinu som venoval do Svidníku, do pamätníka. No makalo sa tvrdo, vojaci boli pripravovaní dlho dopredu, takže sme to všetko absolvovali bez úrazu, bez zranení, ale Poliaci, ktorí pracovali proti nám z druhej strany hraníc, také šťastie nemali."
B. ROŠTECKÝ:
"Bolo to naozaj len o šťastí?"
J. POKORNÝ:
"No bolo to o disciplíne, o znalostiach a tých aspektov bolo omnoho viac, ale to šťastie bolo tak trošku nad nami, no."
B. ROŠTECKÝ:
"Ako to tam vyzeralo v tom teréne?"
J. POKORNÝ:
"Tak my sme vždy so ženijným náčelníkom 2. vojenského okruhu z vrtuľníka sme robili prieskum rekognoskáciou tých priestorov, ktoré sa mali odmínovávať. Potom sa to prechádzalo všetky s pracovníkmi Štátneho majetku a Vojenských lesov, upresňoval sa priestor, pretože sme mali so sebou aj odmínovací tank s mechanickým odmínovačom, vyorávačom. Potom v železničnom transporte narukovali vojská, ubytovali sa vo Svidníku na Štátnom majetku a odtiaľ sa vychádzalo do práce, do zamestnania, robilo sa šesť hodín denne, v sobotu tiež. Zastihli nás tam ešte povodne, takže sme ešte rozoberali jeden most a druhý sme stavali."
B. ROŠTECKÝ:
"Za ten priestor kade prešla vaša rota, ručíte aj dnes?"
J. POKORNÝ:
"Tak to sa muselo ručiť hneď priamo pritom, zakresľovalo sa do mapy, osobne som to podpísal, výtlačky išli všade možne. Veľmi dobrá spolupráca bola s pyrotechnikmi Krajskej správy VB, špeciálne s kapitánom Jánom KOSŤOM, dnes už nebožtíkom. Tú prácu sme navrhovali ešte na ďalšie roky, pretože sme vedeli alebo vieme dodnes, napríklad Havranec a ďalšie plochy kde tie míny sú, ale nie sú na to peniaze."
B. ROŠTECKÝ:
"Chodievate na Duklu aj dnes?"
J. POKORNÝ:
"No tak pokiaľ boli konferencie na Šírave, tak moja cesta vždy končila vo Svidníku. Jožo RAČKO, riaditeľ múzea vo Svidníku, ma vždycky odchytil a žiadne domov, ideme na Duklu. No a potom som bol pozvaný na 50. výročie osláv Dukly, kde som mal referát na tej vedeckej konferencii, kde som sa zoznámil s ďalšími, s pánom ČAPLOVIČOM a ďalšími, s ktorými tú spoluprácu tak nejako udržujeme dodnes. No a na Duklu, pokiaľ bola cesta, vždy som sa zastavil, na to sa nedá zabudnúť, to sa nedá hodiť za hlavu."
P. BIHÁRIOVÁ:
"V Ozbrojených silách máme prvú ženu pilotku. Lietať bude na vrtuľníkoch v Prešove a už o rok by mala mať ďalšie dve kolegyne vojačky, ktoré sa na kariéru letky len začali pripravovať. Vo Francúzsku, Veľkej Británii, či Spojených štátoch sa ženy do kokpitov vojenských lietadiel posadili už pred viac ako päťdesiatimi rokmi a s veľkým úspechom. Napríklad prvá francúzska pilotka Elizabeth BOSELIOVÁ(?) v roku 1955 prekonala svetový rekord v dĺžke letu pre prúdové lietadlá. Na Slovensku si na pilota v sukni ešte len musíme zvyknúť. S tou prvou sa zhováral Milan VELECKÝ."
M. VELECKÝ:
"Volá sa Miriama ŠTEFANIČOVÁ a má 24 rokov a je z Michaloviec. Pôsobí útlu a dievčensky, no bez problémov zvláda ťažký vrtuľník. To, že bude prvou vojenskou pilotkou na Slovensku, sa rozhodla len pred dvomi rokmi počas štúdia v Akadémii Ozbrojených síl v Liptovskom Mikuláši."
M. ŠTEFANIČOVÁ:
"Keď nám to ponúkli v treťom ročníku, tak ma to zaujalo, že prečo to nevyskúšať, tak som to vyskúšala, aj zamestnanie potom bolo viac-menej isté po skončení školy."
M. VELECKÝ:
"V rodine asi teda nikoho pilota nemáte alebo niekoho kto by inklinoval k letectvu?"
M. ŠTEFANIČOVÁ:
"Nie nemám ani vojaka, nieto ešte pilota."
M. VELECKÝ:
"A spomínate si ešte, že koľko vašich spolužiakov a možno aj spolužiačiek malo záujem tiež sa stať pilotom?"
M. ŠTEFANIČOVÁ:
"Tak v nástupných testoch nás bolo okolo tridsať a my sme vlastne postúpili siedmi a po roku sme zostali piati."
M. VELECKÝ:
"A medzi tými tridsiati ste zaregistrovali ešte kolegyne dievčatá?"
M. ŠTEFANIČOVÁ:
"Áno boli tam ešte asi dve."
M. VELECKÝ:
"Prezraďte, na čom tie pohoreli?"
M. ŠTEFANIČOVÁ:
"Tak jedna viem, že mala nejaké zdravotné, neviem čoho sa to týkalo a tá druhá mala krátke ruky."
M. VELECKÝ:
"Takže vy budete prvá žena pilotka v Ozbrojených silách. To, že to bude vrtuľník, to ste vy sama vybrali?"
M. ŠTEFANIČOVÁ:
"Áno, na personálnych pohovoroch sme si to vyberali."
M. VELECKÝ:
"Takže vaše uplatnenie bude v Prešove, tam je vrtuľníková základňa, viete už teda, na čom budete lietať?"
M. ŠTEFANIČOVÁ:
"Pokračujeme ďalej na Schweizeri a potom by sme mali postupne na MI-2 a MI-17 až potom."
M. VELECKÝ:
"Pre nás neznalých povedzte, čo sú to za vrtuľníky?"
M. ŠTEFANIČOVÁ:
"Tak MI-2 sa väčšinou využíva na výcvik pilotov, je to menší vrtuľník a MI-17 je už väčší na prepravu, ešte to sa budem postupne učiť."
M. VELECKÝ:
"To, že je prvou vojenskou pilotkou, jej už nikto nezoberie. Hovorí prorektor Akadémie Ozbrojených síl Juraj VYROSTEK."
J. VYROSTEK:
"Slečna má šancu skutočne vo svojej kariére, ak vytrvá, sa dostať oveľa vyššie a kto vie, možno raz bude na mieste nášho prvého kozmonauta."
M. VELECKÝ:
"V kurze bola jediná žena a jej štyria spolužiaci sú na ňu hrdí. Hovorí jeden z nich, pilot dopravných lietadiel Radovan BÉLAS z Považskej Bystrice."
R. BÉLAS:
"Bolo to príjemné, istotne všetci sme v našom kolektíve na ňu hrdí a myslím, že to vlastne dokázala, že je vlastne prvá a teraz vlastne tak nepriamo na jej sláve sa aj my vezieme."
M. VELECKÝ:
"Úprimne, nemali ste niekedy pocit, že má nejaké úľavy kvôli tomu, že je to prvá pilotka?"
R. BÉLAS:
"Nie, nemali sme žiadny taký pocit."
M. VELECKÝ:
"Čiže musela splniť to čo vy?"
R. BÉLAS:
"Áno, však keď je vojak vojakom, tak musí spĺňať všetko bez ohľadu na pohlavie, takže keď sa tam raz do toho človek dostane, tak musí makať."
M. VELECKÝ:
"Pritom on sám je iný prípad ako Miriama ŠTEFANIČOVÁ, o lietadlách sníva už od detstva."
R. BÉLAS:
"Robil som modelárčinu vlastne, staval som si lietadlá, no len žiaľbohu leteckú v Košiciach zavreli, tak som išiel na pozemné, no ale som mal akože nejaké šťastie, v treťom ročníku prišli zo Vzdušných síl, že potrebujú nejakých pilotov, tak som to využil, že idem vyskúšať, však to je moja životná šanca, no a som sa tam dostal a teraz som šťastný."
P. BIHÁRIOVÁ:
"Odvážnej pilotke Miriam ŠTEFANOVIČOVEJ blahoželáme a do ďalšej vojenskej kariéry posielame nasledujúcu pesničku."
STANE SA
P. BIHÁRIOVÁ:
"Dve hodiny s armádou, tak sa volá relácia, ktorú 6. októbra od 10. hodiny 5. minúty zaradili do svojho vysielania všetky tri regionálne rozhlasové stanice. Pestrý kaleidoskop informácií spred i spoza kasárenského plota pripravil náš autorský tím v spolupráci s redaktormi v Banskej Bystrici, v Bratislave a Košiciach. Nezabudnite tiež počúvať pravidelnú vojenskú rubriku Rádia Slovensko, od 6. októbra sa bude vysielať každý utorok od 15. hodiny 50. minúty. A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Pavol PRELOVSKÝ, Bernard ROŠTECKÝ, Miroslav MINÁR, a Petra BIHÁRIOVÁ. Dopočutia o týždeň."
