Slovensko a celý pokrokový svet si dnes pripomína 65. výročie skončenia 2. svetovej vojny a porážky fašizmu.
- Dátum: 08.05.2010
- Dĺžka: 12:42 min.
- Veľkosť súboru: 11.64 MB
"Slovensko a celý pokrokový svet si dnes pripomína 65. výročie skončenia 2. svetovej vojny a porážky fašizmu. Tomuto výročiu, spomienke na padlých a živých hrdinov je venovaný dnešný Armádny magazín, pri počúvaní ktorého vás víta Petra BIHÁRIOVÁ."
P. BIHÁRIOVÁ:
"Aj keď sa Slovensko po roku 1939 stalo satelitným štátom fašistického Nemecka, odpor mnohých občanov proti nenávidenej ideológii sa stupňoval až do vypuknutia celonárodného povstania v auguste 1944. Po počiatočnom úspechu sa povstalci museli stiahnuť do hôr a to bola cesta k tomu, aby Nemci s pomocou domácich prisluhovačov začali s pomstou. Medzi 102 vypálenými obcami boli aj Ostrý Grúň a Kľak. Spomienkové stretnutie v januári tohto roku zaznamenal Miroslav MINÁR."
M. MINÁR, redaktor:
"Jednotka Edelweiss, ktorej velil kapitán Ladislav NIŽŇANSKÝ a jej fašistickí kumpáni, si svoju zlosť vyvŕšili najmä na tie najzraniteľnejšie obete, teda deti. Z celkového počtu 146 osôb popravených osôb bolo totiž až 38 detí. Akoby zázrakom masaker v Ostrom Grúni prežila, vtedy 10-ročná, Anna NOVÁKOVÁ."
A. NOVÁKOVÁ:
"To sa zabudnúť nedá, lebo to bola strašná nedeľa, tragická. Ja som bola ako najmladšia z rodiny, to nás zahnali do domu Igora DEBNÁRA a tam sme čakali, no a potom keď už prišli Nemci tak začali strieľať. Zostala som sama zo 6-člennej rodiny, ostali mi tam rodičia, dve sestry, brat."
M. MINÁR:
"Medzi účastníkmi pietnej spomienky sú poslanci Národnej rady Slovenskej republiky, delegácia prezidenta, mnoho, mnoho občanov nielen oboch spomínaných obcí, ale aj obcí, ktoré zažili podobnú tragédiu ako Ostrý Grúň a Kľak. Sú tu starostovia z obce Tokajík, Skýcov, čestný predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov generálporučík Ján HUSÁK a aj do týchto obcí zavítal napríklad aj Ján TURČAN, splnomocnenec vlády pre územnú samosprávu."
J. TURČAN:
"V týchto obciach zostal život. Napriek tým tragédiám, ktoré tieto obce museli prežiť, tak tu nezostali skanzeny. Ja verím tomu, že aj v ďalšom období urobia všetko pre to, aby využili možnosti, ktoré sa ponúkajú aj po vstupe do Európskej únie a že využijú prostriedky aj zo štrukturálnych fondov, aby to dedičstvo, ktoré nám naši predkovia zachovali, aby naďalej rozvíjali pre našu mladú generáciu a pre život v týchto obciach vôbec."
M. MINÁR:
"Spomienky na tragickú udalosť, ktorá sa odohrala tu v Ostrom Grúni, pomáhala zachovávať aj múzeum v Banskej Bystrici. Pán Stanislav MIČEV."
S. MIČEV:
"Pred rokom sme tu otvorili pamätnú izbu za našej pomoci a za našej spolupráce a oživujeme takýmto spôsobom aj iné miesta na Slovensku kde sa stali takéto tragédie, napríklad Tokajík, Skýcov a mnohé ďalšie. Máme v správe národnú kultúrnu pamiatku Kalište, kde bolo vysadených za všetky vypálené obce po jednom ovocnom stromčeku a toto je také miesto kde by sa táto pripomienka týchto tragických udalostí mala každoročne opakovať."
M. MINÁR:
"Neslávne známe pôsobenie protipartizánskej jednotky Edelweiss, neboli ešte zrejme odkryté všetky dokumenty alebo sprístupnené všetky dokumenty, ako v tomto smere pokračuje bádanie historikov?"
S. MIČEV:
"My sme teraz s kolegom Mariánom UHRÍNOM pripravili štúdiu do jedného zborníka práve k špeciálnym protipartizánskym jednotkám, ale samozrejme zistili sme, že množstvo vecí ešte nie je vyriešených a množstvo materiálov sa určite nachádza tak v nemeckých, ruských, ale aj v amerických archívoch, pretože celý archív Edelweissu v podstate zástupca veliteľa JUNGARS odovzdal americkým jednotkám, takže je celkom možné, že sú to ešte nespracované fondy aj v amerických archívoch."
P. BIHÁRIOVÁ:
"Na pomoc slovenským povstalcom prišli Rusi, Česi, Ukrajinci, Bielorusi, Poliaci, ale aj Francúzi a Američania. Takmer neznámou históriou spojenou s bojmi proti fašizmu na našom území je pôsobenie 15. leteckej armády Spojených štátov amerických. Málokto si dnes uvedomuje akú významnú úlohu armáda zohrala pri ničení nemeckých strategických cieľov, ale aj pri pomoci odboju v rôznych krajinách. Pôsobenie amerických letcov nad Slovenskom skúmajú historici z Múzea Slovenského národného povstania Ján STANISLAV a Jaroslav ŠVACHO."
J. STANISLAV:
"Úlohou tohto strategického veľkého armádneho telesa bolo bombardovať strategické ciele, rafinérie, železnice, výrobu, teda vojnovú výrobu vo všetkých Nemeckom okupovaných krajinách, ničiť všetky pozemné ciele, ktoré slúžili jej vojnovému hospodárstvu nacistického Nemecka, respektíve štátom Osi a takýmto spôsobom pomáhať postupujúcim pozemným jednotkám."
B. ROŠTECKÝ, redaktor:
"Bola na Slovensku zaznamenaná aj priama podpora napríklad povstalcom?"
J. STANISLAV:
"Na konferencii sme sa zmienili aj o 13. septembri 1944, keď zbombardovali presun 108. a 109. práporu nemeckého Wehrmachtu aj so všetkými tými zásobami na železničnom nádraží Vrútky. To bolo monitorované fotografickými prístrojmi a vyhodnotili to a jednoducho tento útok naplánovali. To bola veľká pomoc, pretože tie vagóny sa nedostali na patričné miesto a prakticky boli zničené."
B. ROŠTECKÝ:
"V Slovensko národnom povstaní tiež pristálo niekoľko lietadiel so zásobami."
J. STANISLAV:
"Áno 17. septembra 1944 prišli prvé dve Fortressy, doviezli časť spravodajskej skupiny na čele s Jamesom GREENOM a 7. októbra priletelo ďalších šesť B-17 a doniesli zvyšok vojenského materiálu a druhú časť spravodajskej skupiny OSS, teda Office of Strategic Services, Úradu strategických služieb. To boli spravodajské orgány, ktoré v podstate na Slovensku mali koordinovať všetku materiálnu pomoc v prospech povstanie, samozrejme získavali správy vojenské, hospodárskeho, politického charakteru, mapovali, monitorovali čo tuná v povstaní deje, ale ich hlavnou úlohou bolo vypracovať aj podklady pre materiálnu pomoc zo strany západných spojencov."
B. ROŠTECKÝ:
"Spomínali ste letisko Nový Dvor, ktoré tiež vlastne bombardovalo americké letectvo. O čo išlo?"
J. STANISLAV:
"Toto letisko Nový Dvor je vlastne súčasná Kuchyňa. V podstate tam išlo o to, že toto letisko slúžilo ako letecká základňa Luftwaffe počas SNP a z tohto letiska podnikali nemecké lietadlá veľmi účinné bombardovacie útoky na rôzne povstalecké ciele, na pozemné, ale aj na samotné letisko Tri Duby."
B. ROŠTECKÝ:
"Pán inžinier ŠVACHO sa tiež venuje histórii 15. leteckej armády. Vy ako bývalý pilot čo najviac oceňujete na úsilí týchto pilotov, ktorí riadili tieto stroje až nad územie Slovenska?"
J. ŠVACHO:
"Tam je treba podotknúť, že posádku týchto lietadiel B-17 Fortressov a B-24 Liberator tvorilo zhruba 10 príslušníkov posádky, z toho boli dvaja piloti. A čo najviac na nich obdivujem? Treba si uvedomiť psychiku týchto vlastne mladých chlapcov, ktorých priemerný vek bol okolo 20 - 22 rokov. Konkrétne ja som v kontakte s jedným veteránom, ktorý v dobe keď pôsobil v 15. leteckej armáde a keď bol zostrelený nad Slovenskom, mal 18 rokov, takže keď si dneska zoberieme dnešných 18-ročných mladých mužov alebo chlapcov, tak si predstavíme ako asi by sa tvárili, ako asi by sa chovali v letiacej rakvy, keď to môžem takto povedať, ktorá je terčom stíhačov, ktorá je terčom tlaku zo zeme, ktorí letia ďaleko, ďaleko dlhé hodiny, aby bombardovali nejaký cieľ v neznámych krajinách, takže toto ja na nich najviac obdivujem, že sa s týmto dokázali vyrovnať. Takým dobrým príkladom je film Memphis Belle, kde po určitom splnení počtu náletov títo chlapci vlastne čakali na to, že ich pošlú naspäť do Ameriky, čiže vlastne chceli prežiť."
P. BIHÁRIOVÁ:
"Na územie Slovenska ako prví vkročili československí vojaci. Menej sa vie, že vôbec prvým vojakom bol Slovák Ján ROSINA rodák z Velčíc pri Zlatých Moravciach. Stalo sa tak už 4. októbra keď ako veliteľ hĺbkového prieskumu velil svojim vojakom na Dukle. 1. československý armádny zbor prešiel krvavým bojovým krstom, utrpel obrovské straty a na prahu domova zahynuli stovky českých a slovenských vojakov. Každý rok si ich pamiatku pripomíname 6. októbra pri Duklianskom pamätníku. Na bojových druhov spomínajú aj tí, ktorí bojové peklo prežili. Stretol sa s nimi Bernard ROŠTECKÝ."
B. ROŠTECKÝ:
"Priamy účastník na Dukle plukovník vo výslužbe Jindřich HEŘKOVIČ. Pán plukovník v akej funkcii ste tu bojovali?"
J. HEŘKOVIČ:
"Ja som bol automatčíkom, sme hovorili samopalník."
B. ROŠTECKÝ:
"Čiže samopalník. Spomínate si ešte na tie boje, ako to vtedy vyzeralo pred tými 65-imi rokmi?"
J. HEŘKOVIČ:
"No tak samozrejme na to sa nedá zabudnúť. Je to už veľa rokov, ja už mám tiež 87, na niečo človek zabúda áno, ale na to nikdy."
B. ROŠTECKÝ:
"Chodievate často na Duklu?"
J. HEŘKOVIČ:
"No skoro každý rok, vlani som nebol teda."
B. ROŠTECKÝ:
"Pod Dukelským pamätníkom udelil minister obrany Jaroslav BAŠKA aj pamätnú medailu priamym účastníkom Karpatsko-duklianskej operácie. Medzi nimi je aj pán Ján ŠTEFÁNIK."
J. ŠTEFÁNIK:
"Ja ako 19-ročný už som neváhal, tak sme ťahali v tých dažďoch a všetkých možných delá pluku 207."
B. ROŠTECKÝ:
"Spomínate si na tie boje, čo bolo také najťažšie."
J. ŠTEFÁNIK:
"Nepamätám, ale všetko tie kóty a všade kde najťažšie bolo, ale to najťažšie bolo už hore jak už sme dobýjali."
B. ROŠTECKÝ:
"Svojim vnukom rozprávate?"
J. ŠTEFÁNIK:
"Rozprávam, ale akosi to už nechcú vnímať, lepšie je im sa hrať."
R. FICO:
"Otvorte dobre svoje oči, aj srdcia a všimnite si koľko vzácnych ľudí žije na Slovensku. Mnoho je aj takých, ktorí sú dnes s nami a ktorí sa priamo zúčastnili Karpatsko-duklianskej operácie."
B. ROŠTECKÝ:
"Tieto slová premiéra Slovenskej republiky patrili určite generálporučíkovi Jánovi HUSÁKOVI. Pán generál aj vašou zásluhou sa vlastne obnovila tradícia poklony obetiam Dukly aj na poľskej strane."
J. HUSÁK:
"Veľmi rád som sa ujal, aby táto tradícia sa uskutočnila. Poliaci nás vtedy prijali s mohutným, takým veselým, úprimným, bratským vzťahom a boli radi, že takéto niečo sa vykonáva. Poprosil som vtedy prezidenta republiky, ministra obrany, predsedu vlády, ministra kultúry, všetci dali súhlas k tomu, aby sa takáto akcia uskutočnila. Som šťastný, že ešte dnes to žije, verím tomu, že to bude žič naveky."
P. BIHÁRIOVÁ:
"Kruté boja sa v roku 1945 odohrávali na východe republiky pri rieke Ondava a v Dargovskom priesmyku. Tento raz útočila v rámci Východokarpatskej operácie Červená armáda. Na svahoch Slanských vrchov narazili jej jednotky na silnú obranu Nemcov a operácia si vyžiadala veľké obete. Napriek tomu tieto boje akoby boli mimo záujem odbornej verejnosti. Našťastie aj tu sa nájdu nadšenci, ktorí svojim historickým bádaním objavujú nové fakty o bojoch na Dargove a snažia sa ich pútavým spôsobom priblížiť verejnosti. Jedným z nich je aj podplukovník v zálohe Michal JAKUBEC z Trebišova. Bernard ROŠTECKÝ sa ho opýtal."
B. ROŠTECKÝ:
"Prečo sa na tieto boje a na tieto udalosti dnes zabúda?"
M. JAKUBEC:
"Tak ono sa na nich zabúda tak trošku v úvodzovkách, pretože naozaj boli aj tieto boje zdokumentované svojim spôsobom, aj prezentované, ale vzhľadom na to aké boli výsledky týchto bojov, to znamená počet tých mŕtvych Červenoarmejcov, aj našich civilných obyvateľov, vzhľadom na to akú zohrali vlastne úlohu tieto boje, sa v neskorších rokoch naozaj trošku tak nejak okrajovo spomenuli vždycky jednou, dvomi vetami i v tej odbornej literatúre alebo v tých odborných prácach a po Nežnej revolúcii, keď nastali také podmienky zviditeľňovania niektorých vecí, sa ukázali aj niektoré skutočnosti, ktoré sú veľmi zaujímavé a čo je najpodstatnejšie, aj keď boli len okrajovo spomínané tieto boje, predsa len to, že boli takto neodhalené, teraz priťahuje zvýšenú pozornosť. A to je dobre. Priťahuje to aj mladých ľudí, najmä teda mladých ľudí, samozrejme aj tých starších a v tejto súvislosti ešte jedna taká skutočnosť, keď sa s tými staršími, s tými pamätníkmi rozprávame, ako keby teraz, keď je už možnosť hovoriť tak nejak otvorenejšie, ak keby teraz cítili tú potrebu všetko porozprávať, to znamená čo sa udialo, ako sa udialo, kde to bolo a skutočne tie naše miesta tam niektoré sú úplne, úplne krásne."
B. ROŠTECKÝ:
"Spomeniete si teraz v tejto chvíli na nejakú príhodu, ktorá vám práve z rozprávania týchto pamätníkov utkvela v pamäti?"
M. JAKUBEC:
"Snáď za zmienku stojí taká príhoda kedy na prístupoch k Trebišovu, čo nie je síce priamo v Dargovskom priesmyku, ale je to významná súčasť týchto bojov, ovládnutie rieky Ondava, padol aj jeden z veliteľov plukov Ivan Andrejevič ANKUDINOV a ten jeho príbeh je nádherný. Ono tak nejak všeobecne sa vedelo, že niekto padol, ale tie detaily sa podarilo alebo sa darí zisťovať až teraz, odkiaľ pochádzal, čo všetko okolo neho vieme, ako študoval, kde študoval a tak ďalej a to sú také krásne súvislosti a zase aj na tom sa stavajú ďalšie akcie, čiže napríklad návšteva tých miest, lebo on je pochovaný v Užhorode na Pahorku slávy a viete ísť do Užhorodu nielen za nákupmi ak niekto si myslí, že Slováci chodia len nakupovať neviem nejaký lacný cukor alebo niečo také, ale v skutočnosti tam tí Slováci chodia aj preto, aby videli kus takejto histórie, ktorá je s nami zviazaná. Ja osobne som bol účastníkom niekoľkých takýchto zájazdov, takže to hovorím zase z vlastných skúseností. Alebo napríklad výpovede tých ľudí, ktorí naozaj po rokov ako keby sa rozhovoria a povedia vám ako vojaka Červenej armády Nemci v určitej situácii zajali, ako ho priviazali v tom ich dočasnom príbytku, ktorý tam narýchlo stĺkli z nejakých dosák a ako ho upálili a pamätám si ešte dobu keď tá pani, ktorá nám takto rozprávala, nemohla vôbec o tom hovoriť, nemohla vôbec vypovedať. Teraz už tak nejak tí ľudia vidia, že sa o tom hovorí, vidia, že sa o to niekto zaujíma, že sa nič nestane keď povedia pravdu, tak sa o tom rozpráva."
P. BIHÁRIOVÁ:
"A zatiaľ čo Dukla ja symbolom oslobodenia našej vlasti, Liptovský Mikuláš môžeme nazvať symbolom najväčších obetí v mene našej slobody. Práve boje pri Liptovskom Mikuláši si vyžiadali veľké straty spomedzi príslušníkov 1. československého armádneho zboru, ale aj bojovníkov partizánskych jednotiek, ktorí zboru pomáhali prekonávať nemeckú obrany. Tieto fakty na nedávnej konferencii historikov pripomenul historik, plukovník vo výslužbe Oldřich VANĚK. Porozprával sa s ním Bernard ROŠTECKÝ."
B. ROŠTECKÝ:
"Pripomeňme si čo sa tu v Liptovskom Mikuláši a okolí odohralo."
O. VANĚK:
"No po bojoch na Dukle bol armádny zbor v obrane na Ondava a potom v januári '45 sa to všetko pohlo v rámci teda útočných operácií a v podstate armádny zbor došiel nerušene po Važec kde narazil na prvé príznaky obrany. Nočným útokom to prelomili a pokračovali potom teda ďalej k Mikulášu kde už narazili na nemeckú obranu, s ktorou sa nepočítalo."
B. ROŠTECKÝ:
"Prečo práve tu Nemci teda vybudovali takúto silnú obrannú líniu?"
O. VANĚK:
"Tá otázka sa kladie často, ja na ňu nepoznám presnú odpoveď, ale musíme to vidieť teda v tých širších súvislostiach postupu na tých dvoch hlavných operačných smeroch Varšava - Berlín a Budapešť - Viedeň, pričom teda toto bol vlastne samostatný smer vedľajší, takže tu armádny zbor bol zo začiatku i bez delostrelectva, bez letectva, bez tankov a to sa vlastne týka i tých jednotiek 18. armády sovietskej. Zostala tu iba tá 24. strelecká zo zálohy veliteľa armády podriadená armádnemu zboru. A súvisí to zrejme s otázkou teda brániť to tu do tej doby v súvislosti s tým prienikom cez Poľsko a cez Maďarsko. V okamžiku kedy sa teda prelomili tieto dve obrany tak po tí Nemci v tom apríli vlastne odtiaľto odišli."
B. ROŠTECKÝ:
"Československý armádny zbor tu zviedol kruté boje a vlastne tu aj vykrvácal."
O. VANĚK:
"No straty boli naozaj obrovské na sovietskej strane i na našej, to má množstvo teda príčin, od doplňovania, výcviku, morálky, ten psychologický moment konca vojny, počasie, do toho pochopiteľne výborne vybudovaná obrana nemecká, to všetko vedie k tým skutočne vysokým stratám v takzvaných aktívnych bodákoch."
B. ROŠTECKÝ:
"Vy na tejto konferencii rozoberáte tému účasť aj partizánskych jednotiek v týchto bojoch."
O. VANĚK:
"Základnou úlohou partizánov v tomto prípade je poskytovať tým frontovým armádnym jednotkám informácie a destabilizovať ten tyl nepriateľa. To sa ukázalo už na východe, teda na východe Liptova myslím, kde veliteľ frontu vydal v podstate rozkaz tým partizánskym jednotkám, ktoré patrili pod 4. ukrajinský front, na tieto úlohy a tam ten oddiel Vysoké Tatry a brigáda Oslobodenia Slovanov v podstate tieto úlohy splnili, vrátane obsadenie Liptovského Hrádku. Trochu iná situácia bola potom na západe Liptova, kde vlastne bola hlavná jednotka 4. partizánska brigáda podplukovníka CYPRICHA, ktorá sa dostala do nezávideniahodnej situácie tým, že vlastne sa ocitla nie v tylu, ale v zostave toho nepriateľa a navyše tí partizáni v tak dezolátnom zdravotnom stave, že 540 ich muselo odísť a zostala iba bojová skupina asi 100 ľudí, ktorá teda potom napádala tie malé jednotky presunujúce sa, sabotáže na komunikáciách a samozrejme spravodajstvo. K nim bola vyslaná skupina hĺbkového prieskumu zo zboru kapitána KOVÁČA, ktorá zabezpečovala podriadenosť brigády armádnemu zboru."
B. ROŠTECKÝ:
"Keby sme mali s odstupom času hodnotiť príspevok týchto partizánskych jednotiek, môžeme hovoriť, že boli veľmi cennými jednotkami, ktoré pomohli tomuto armádnemu zboru nášmu?"
O. VANĚK:
"Rozhodne, i keď teda s malými silami, ale dostatočne teda ten tyl destabilizovali, dokonca v jednom prípade sa Nemci domnievali, že im tam prenikla regulárna armáda, pretože vykopali jeden skrytý mínomet a protitankovú pušku a to Nemcov aj s tankami v podstate zarazilo v domnienke, že už ich obkľučujú."
P. BIHÁRIOVÁ:
"Prostredie protifašistického odboja je dôverne známe aj spisovateľovi Jozefovi LAJKEROTVI a vo svojej tvorbe sa inšpiroval najmä účasťou mladých ľudí, študentov v domácom i zahraničnom odboji, sledoval ich osudy a príbehy mnohých z nich zachytil vo svojich knihách."
J. LAJKERT:
"Ja som sa veľmi intenzívne zaoberal udalosťami 17. novembra 1939 keď boli v Čechách zatvorené vysoké školy a 1200 študentov odvlečených do koncentračného tábora Sachsenhausen. Ja som po päťdesiatich rokoch začal rekonštruovať čo sa to vlastne udialo. Chodil som za poslednými pamätníkmi a napísal som z tejto oblasti päť knižiek, kde som si všímal nielen tých študentov, ktorí trpeli v koncentračnom tábore, ale na druhej strane aj tých študentov, ktorí odišli do československej zahraničnej armády a pre mňa ako pre Slováka je veľmi také príjemné, že tým českým študentom, ktorí utekali cez Slovensko, práve pomáhali jednoduchí ľudia a nebyť ich pomoci nikdy by sa do tej československej zahraničnej armády nedostali."
B. ROŠTECKÝ:
"To je práve ten zaujímavý aspekt, že málokto si dnes už uvedomuje, že ten československý, či už západný alebo východný odboj alebo zapojenie sa do boja proti fašizmu, tvorili vlastne mladí ľudia."
J. LAJKERT:
"Áno bolo tam pomerne dosť mladých ľudí, samozrejme boli aj starší ľudia, ale títo mladí sa učili pri tých starých, naozaj dozreli a keď sa vrátili tak boli to hotoví muži. Žiaľ ak teraz myslím na tých účastníkov, ktorí boli v československej zahraničnej armáde, mnohí v tých 50-ich rokoch práve na túto svoju činnosť doplatili veľmi zle, mnohí boli v rôznych pracovných ako táboroch a trpeli. Takže aj ich si treba všimnúť, pretože si myslím, že aj oni priniesli na oltár oslobodenia veľmi veľa."
B. ROŠTECKÝ:
"Ako vy teda vnímate 65. výročie oslobodenia?"
J. LAJKERT:
"Pre mňa je to naozaj jedno veľké výročie, ktoré si treba naozaj uctiť najprv sami v sebe a potom aj v spoločnosti. Ja ako spisovateľ, ako novinár, ako historik sa práve obdobím 2. svetovej vojny pomerne intenzívne zamýšľam, naozaj viem o čom to je, len ma trochu ako mrzí ako by sme na toto výročie trochu pozabúdali, ak keby sa nevedeli zastať, ako keby sme nevedeli dať takú úctu a vážnosť tomuto výročiu, ktoré rozhodne mu patrí."
P. BIHÁRIOVÁ:
"Vďaka spisovateľom, publicistom a historikom Slovensko po roku 1989 začalo postupne spoznávať nových hrdinov, ktorí na východnom, či západnom fronte bojovali proti fašizmu. Viacerí sa tiež vyznamenali v Afrike pri obrane Tobruku, ale aj v ďalekom Pacifiku. Asi najznámejším americkým vojakom, ktorý sa preslávil v bojoch proti Japonsku v tejto časti sveta bol seržant Michal STRENK, rodák z Jarabiny neďaleko Starej Ľubovne. Pri odhalení pamätnej tabule na jeho rodnom dome bol z reportážnym mikrofónom Miroslav MINÁR."
M. MINÁR:
"Tak ako máte možnosť vážení poslucháči počuť tu v Jarabine od samého rána vládne príjemná atmosféra, miestne ľudové piesne postupne vítajú všetkých účastníkov pietnej spomienky na slávneho rodáka seržanta Michala STRENKA a o malú chvíľu bude odhalená pamätná tabuľa na jeho rodnom dome s číslom popisným 177. Je tu už nainštalovaný obraz, ktorý v roku 2001 bol darovaný obci, no a na samotnej pamätnej tabuli je napísané - V tomto dome sa v roku 1919 narodil Michal STRENK, seržant Námornej pechoty USA, ktorý spolu so svojimi spolubojovníkmi vztýčil v roku 1945 americkú zástavu nad bojiskom na ostrove Iwodžima v Pacifiku. 5. máj 2007. Samozrejme nechýba ani anglický text. Ja sa opýtam toto dievča, čo vám hovorí to meno Michal STRENK?"
Obyvateľka Jarabiny:
"Náš slávny vojak z Jarabiny."
M. MINÁR:
"Keďže v Jarabine sa stretávame v podvečer 62. výročia skončenia 2. svetovej vojny, tak dnešná udalosť bude zasvätená aj spomienke na všetkých tých občanov Jarabiny, ktorí padli v boji proti fašizmu. Pri mikrofóne mám teraz predsedu Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov pána Mikuláša STRENKA. Už to meno pán Mikuláš naznačuje, že s Michalom vás niečo spájalo."
M. STRENK:
"Áno spája nás, ja som už štvrté pokolenia ako bratranci a z hľadiska celo obecného pohľadu myslím si, že si zaslúži práve pri takomto výročí ako je 62. výročie oslobodenia, vôbec ukončenia 2. svetovej vojny v Európe, že práve bratrancovi Michalovi STRENKOVI na základe rozhodnutia Ministerstva obrany Slovenskej republiky budeme odhaľovať pamätnú tabuľu na jeho rodnom dome."
M. MINÁR:
"Na dnešnú udalosť sa tešili nielen tí neskôr narodení mladí občania z obce Jarabina, ale aj skôr narodení, no a svojim špecifickým dielom chce tejto udalosti dať taký ráz Mikuláš DEREVIANIK. O čo presne ide pán Mikuláš?"
M. DEREVIANIK.
"Chcem vstúpiť do scenára a chcem propagovať trošku to naše krásne drotárstvo. Pripravil som jeden džbán, ktorý pred obecenstvom odrôtujem a chcem, aby v tom džbáne ostali pri tej pamätnej tabuli pána STRENKA kvety."
M. MINÁR:
"Keďže sa blíži 14. hodina o malú chvíľu sa začne slávnosť, ktorá je spojená s odhalením pamätnej tabule slávnemu Jarabinčanovi. No a záverečné slovo patrí starostovi obce Mikulášovi KAŇOVI."
M. KAŇA:
"Sme veľmi radi i napriek zlému počasiu, ale schádzajú sa hostia z ministerstva obrany, ale aj zavítal mimoriadny splnomocnený veľvyslanec Spojených štátov amerických na Slovensku Rodolphe VALLEY. Tento akt znamená zadosťučinenie toto čo sme si predsavzali pred niekoľkými rokmi, konkrétne pred šiestimi rokmi, keď sme odhaľovali obraz seržantovi Michalovi STRENKOVI a vtedy v nás vznikla myšlienka, že trebalo by postaviť nejaký pamätník alebo pamätnú tabuľu seržantovi Michalovi STRENKOVI a vďaka redaktorovi Miroslavovi MINÁROVI a ministerstvu obrany túto vec sa nám aj podarilo zrealizovať a hrdina USA seržant Michal STRENK bude mať pietne miesto nielen na Arlingtonskom cintoríne, kde už navštívili aj naše ženy, naša folklórna skupina a veľa našich rodákov, ale bude ho mať aj vo vlastnom rodisku na jeho vlastnom rodnom dome."
P. BIHÁRIOVÁ:
"Tisíce mladých Slovákov po roku 1939 opustili svoj rodný kraj, aby sa vrátili potom domov ako víťazi. Strastiplnou cestou musel prejsť aj plukovník vo výslužbe Ján MINÁRIK."
J. MINÁRIK:
"Ja som sa zúčastnil bojov na východnom fronte. Mali sme určité informácie o tom, že aj naši tí ľudia, teda Slováci a Česi grupujú sa na západe hlavne vo Francúzsku a Anglicku, ľudovo povedané držali sme si palce, aby sme svoj boj víťazne dokončili, aby sme porazili nemecký nacionalizmus, aby sme sa vrátili do slobodného Československa a žili v mieri, demokracii a slobode. Generál PÍKA sa zaslúžil o to, že sa formovala československá vojenská jednotka v Sovietskom zväze. On cez naše veľvyslanectvo organizovali a snažili sa dostať z tých gulagov, teda z tých lágrov sovietskych, všetkých tých našich ľudí, Slovákov, Čechov, Zakarpatských Ukrajincov, ktorí v 40-ich rokoch ilegálne odišli do Sovietskeho zväzu s tým účelom, aby sa zúčastnili aktívnych bojom proti nemeckému nacizmu."
P. BIHÁRIOVÁ:
"Viac o osude plukovníka Jána MINÁRIKA sa dozviete dnes večer v Nočnej pyramíde na rádiu Slovensko kde bude hosťom Miroslava MINÁRA. Započúvať sa budete môcť aj do slov plukovníka Antona DROPPU, pani Ailsy DOMANOVEJ, vdovy po plukovníkovi Alexandrovi DOMANOVI, účastníkovi západného odboja. Na svoje roky počas vojny a neskôr pri objavovaní historickej pravdy si zaspomína spisovateľ Ladislav ŤAŽKÝ."
P. BIHÁRIOVÁ:
"A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Pavol PRELOVSKÝ, Bernard ROŠTECKÝ, Miroslav MINÁR a Petra BIHÁRIOVÁ. Dopočutia o týždeň."
