Medzihorská dolina neďaleko dedinky Poluvsie, rodiska hrdinu odboja Jozefa Gabčíka, bola dejiskom jednej z rozhodujúcich etáp tohtoročného Antropoidu. Na kontrolnom bode číslo 5 išlo totiž o odvahu a prekonanie strachu. Na strmom kopci museli súťažiaci prekonať vo veľkých výškach labyrint lán a sietí. Kto to nezvládol, nemohol v súťaži pokračovať.
- Dátum: 11.09.2006
- Dĺžka: 12:05 min.
- Veľkosť súboru: 2.77 MB
Textový prepis relácie:
Redaktorka: "Medzihorská dolina neďaleko dedinky Poluvsie, rodiska hrdinu odboja Jozefa Gabčíka, bola dejiskom jednej z rozhodujúcich etáp tohtoročného Antropoidu. Na kontrolnom bode číslo 5 išlo totiž o odvahu a prekonanie strachu. Na strmom kopci museli súťažiaci prekonať vo veľkých výškach labyrint lán a sietí. Kto to nezvládol, nemohol v súťaži pokračovať. V plnej pohotovosti sme tu zastihli nadporučíka Mária PAŽICKÉHO."
Redaktor: "Mário, súťažné hliadky už majú za sebou niekoľko disciplín, takže čo všetko stihli do tejto chvíle absolvovať, do kontrolného bodu číslo 5?"
Mário PAŽICKÝ: "Súťažiaci začali kontrolným bodom číslo 1, do ktorého boli vysadení z prízemného letu z vrtuľníka, pokračovali priechodzími kontrolnými bodmi a jedna z najatraktívnejších prekážok bol kontrolný bod číslo 5 lanové prekážky."
Redaktor: "Predtým ale boli streľby a tie boli tiež asi veľmi zaujímavé."
M. PAŽICKÝ: "Áno, súťažiaci (...) streľby na postavení parkúr na strelnici posudkovej v Kamennej Porube."
Redaktor: "Na súťaži sa zúčastňujú nielen teda hliadky zo Slovenska, ale aj z krajín Severoatlantickej aliancie, aj z niektorých krajín, ktoré teda pristupujú k NATO, z ktorých štátov a koľko ich je?"
M. PAŽICKÝ: "Máme tu príslušníkov armád Chorvátska, Nemecka, Poľska, Českej republiky, Veľkej Británie, Ukrajiny, Rakúska, ďalej súťažia tímy zo zložiek policajného zboru a to z útvaru osobitného určenia Prezídia Policajného zboru a z policajných pohotovostných útvarov z Nitry a z Trenčína."
Redaktorka: "Mário to už naznačil. Popri vojakoch súťažili v plnej zbroji aj príslušníci Policajného zboru. Znamená to novú dimenziu spolupráce oboch ozbrojených zložiek, čo potvrdili pri svojej nečakanej návšteve priamo medzi súťažiacimi minister obrany a vnútra František KAŠICKÝ a Robert KALIŇÁK."
F. KAŠICKÝ: "Máme snahu posilniť úlohu ozbrojených síl aj pri nevojenských ohrozeniach a to nemáme na mysli len povodne, požiare a snehové kalamity, ale máme na mysli napríklad aj terorizmus a to si viem predstaviť veľmi úzku spoluprácu medzi ozbrojenými silami a ministerstvom vnútra a napríklad veľmi konkrétnu spoluprácu si viem predstaviť pri realizácii (...), to znamená v prípade, že napríklad lietadlo bude donútené na pristátie, ktoré naruší náš priestor, tak v rámci pozemnej akcie už by zasahovali príslušníci špeciálnych zložiek Policajného zboru."
Redaktor: "Pán minister, je možné, že po takejto súťaži v budúcnosti sa dočkáme aj toho, že vaše špeciálne jednotky sa stretnú aj na nejakom špeciálnom cvičení?"
Robert KALIŇÁK: "Ja verím, že áno, predovšetkým chceme urobiť spoločný projekt výstavby špecializovaného trenažéra veľkého rozsahu v rámci vojenského výcvikového priestoru Lešť. Mohlo by sa nám podariť urobiť nejaké protiteroristické centrum, ktoré by malo svoj význam aj v rámci Európskej únie, v rámci Severoatlantickej aliancie a aj toto je vlastne taký nejaký symbolický začiatok tej úzkej spolupráce, pretože sa dajú využívať vzájomné poznatky, vzájomné špecifiká útvarov, na ktoré sú vycvičené k tomu, aby sme lepšie bránili občanov pred ohrozeniami aj nevojenského charakteru a možno práve, aby sme v niektorých súčinnostiach lepšie zladili spoluprácu medzi políciou a ministerstvom obrany a ozbrojenými silami, čo je podľa môjho názoru budúcnosť vlastne bezpečnostných zložiek nielen na Slovensku, ale všade vo svete."
‑‑‑ Redaktorka: "Zatiaľ čo väčšina družstiev úspešne zvládala nástrahy takmer 50‑kilometrovej trate, po prvých etapách skončila reprezentácia piateho pluku špeciálneho určenia zo Žiliny."
Redaktor: "Využívame teda, že družstvo z piateho pluku špeciálneho určenia vlastne skončilo a je tu so mnou čatár Jozef a čatár Martin. Obidvaja sú špecialisti, takže nebudeme hovoriť priezviská. Chlapi, prečo ste skončili? Minulý rok ste zvíťazili."
Čatár Jozef: "Toto nebolo o šťastí, toto bolo o, povedal by som, zlom výbere tímu, ktorý sa vybral takým spôsobom, že sa telefonovalo ľuďom na dovolenky a viac‑menej boli postavení pred hotovú vec a niektorí sa k tomu postavili zodpovedne, že pocvičili a niektorí to odflákli."
Redaktor: "Takže kritika do vlastných radov. Čo bolo na tejto súťaži až po tento piaty kontrolný bod také najťažšie, Martin."
Čatár Martin: "Ja myslím, ako už povedal kolega, že my sme išli na tých 80 percent a dá sa povedať, že ten piaty člen nášho tímu, asi to bol taká slabina a najťažšie asi, že my sme museli jemu pomáhať a napriek tomu, že mu pomáhali, neišlo to ďalej."
Redaktor: "Vy bežne máte veľmi náročný výcvik. Boli náročné aj tieto prekážky?"
Čatár (?): "No prakticky zoskok sa vynechal, prešlo sa na pristátie vrtuľníkom, ktoré je úplne bežná rutina. Totálna chyba by musela byť, aby sa niekto zranil. Prešlo sa pre ruksaky, klasický presun s ruksakmi na strelnicu, bežné strieľanie, bežný presun naspäť, lanová dráha, všetko veci, s ktorými prichádzame normálne do styku, takže z nášho pohľadu piateho pluku to nebolo nič mimoriadne."
Redaktor: "Keby sme si priblížili túto dráhu poslucháčom, aká je to vzdialenosť, aké sú výškové rozdiely?"
Čatár (?): "Celá trať má zhruba tých 45 kilometrov a je to v horskom teréne. Záleží ako si človek vyberie, vlastne či sa bude trepať cez tie kopce alebo ich obíde, záleží na výbere vlastne jednotlivého tímu."
Redaktor: "Každý súťažiaci má samozrejme určitú záťaž. Čo všetko ste niesli?"
Čatár (?): "Používali sme nešťastný šimi(?), to je najhorší ruksak, ktorý je na svete vymyslený a v ňom sme mali klasický záklaďácky spacák, jeden a pol litra vody a výstroj na zlaňovanie, sedák, (...), karabíny, ploché slučky a výsadkovú prilbu."
Redaktor: "Niečo táto súťaž prináša aj vám do vášho výcviku a prípravy?"
Čatár (?): "Človek vlastne sa tu tiež vyburcuje, dá sa povedať, že na doraz, chce predsa to vyhrať, zisťuje nejak tie svoje možnosti, kde vlastne tie hranice kde má a tak, porovnať sa s ostatnými družstvami z iných štátov, ... svojich tiež kolegov, ešte viacej (...) do toho vložiť a tak."
‑‑‑ Redaktorka: "A do tretice ešte raz Antropoid, v ktorom bude určite raz zaradená aj disciplína pre vojenských potápačov."
Redaktor: "Zabezpečenie na kontrolnom bode číslo 5 vykonáva rotmajster Vendelín STREBLÍK. Pán rotmajster, ako zapadá táto súťaž do celkového výcviku vašich príslušníkov skupiny?"
Vendelín STREBLÍK: "Celkove keby sme to zhrnuli, vlastne z každej tej odbornosti si tu nájdete niečo, či je to zoskok, či je to streľba, či je to z toho horolezectva a zvlášť tento ročník je naň zameraný. Je to také zhrnutie, dá sa povedať."
Redaktor: "Vo vašej skupine sú aj špecialisti, potápači. V čom spočíva tento náročný výcvik?"
V. STREBLÍK: "Zvládnuť všetko pod vodou, či je to už len samotný vstup, záleží od úlohy, či je to nejaké vyhľadávanie materiálu, zneškodnenie, poprípade uloženie nejakého špeciálneho materiálu, nejaké vyprosťovanie."
Redaktor: "Kde všade cvičíte?"
V. STREBLÍK: "Skvelého inštruktora máme v Seredi, Michal ŠTEPKO. Naša jednotka dosť ako (...) využíva tento priestor. Chceli by sme to ale rozšíriť aj na ostatné jednotky v rámci ministerstva vnútra, poprípade s ostatnými jednotkami v rámci obrany."
Redaktor: "Teraz ste mali pekné počasie na potápanie. Potápate sa v zime?"
V. STREBLÍK: "V zime sa nám práve tento rok podarilo odpotápať dosť hodín v rámci tej úzkej spolupráce s tou Sereďou, kde vlastne kolegovia absolvovali základný kurz dvojtýždňový v januári, takže tam naozaj si vychutnali tú zimu pod tou vodou, následne na to v marci to pokračovalo približne mesačným výcvikom, kde sa zdokonaľovali ďalej a získali vlastne špecialistu tretej triedy, plus ako starší príslušníci pokračovali ďalej vo výcviku."
Redaktor: "Vojak, ktorý chce byť vojenským potápačom, už musí mať niečo za sebou. Nebojíte sa o následníkov? Hlásia sa chlapci aj na takúto profesiu?"
V. STREBLÍK: "Samozrejme, záujem je, už je to potom asi na nás a na ďalších kolegov, aby sa včas podchytili, či už sú to nejaké kladné vlastnosti alebo horšie a spraviť si teda nejaký ten výber a ďalej teda rozvíjať tie kladné schopnosti a umožniť im, aby rozšírili aj naše zástupy."
‑‑‑ Redaktorka: "Z Malej Fatry poďme teraz do Tribečského pohoria. Počas osláv výročia Slovenského národného povstania sme v Kostoľanoch pod Tribečom stretli mladého muža, ktorý histórii a obzvlášť tej vojnovej venuje celý svoj čas. Správca Oponického múzea Peter KRÁLIK s priateľmi vytvoril pred rokom unikátnu expozíciu. Tvoria ju technické artefakty lietadiel z druhej svetovej vojny, bohatá fotografická dokumentácia i príbehy letcov i obyčajných ľudí, ktorí im pomáhali."
Redaktor: "Teraz sme v Kostoľanoch a k tomuto miestu na Tribeči sa viaže pád B‑17‑ky, takže tento príbeh si pripomeňme."
Peter KRÁLIK: "Táto B‑17‑ka, ktorá je tuná v Kostoľanoch, dá sa povedať, že je svojím spôsobom taká záhadná. Záhadná z toho dôvodu, že zatiaľ nebola tak dopátraná a nebola tak zmapovaná ako tie ostatné dve B‑17‑ky, ktoré tuná spadli, ale samozrejme nie je to ani pre nás príbeh neznámy, pretože sa viaže s tragickou smrťou tunajšieho rodáka a mladého 17‑ročného študenta Janka Segíňa, ktorý zachránil jedného z členov posádky a vlastne na to doplatil vlastným životom, keď ho miestny zradca udal a keď ho mali zobrať vlastne, tak nešťastný chlapec sa rozhodol pre útek a bol zastrelený do chrbta niekoľkými ranami a usmrtený."
Redaktor: "Vaša práca je vysoko hodnotná, pretože pripomína tieto udalosti. Čo všetko vo vašom múzeu v Oponiciach máte? Čo všetko sa vám podarilo získať?"
P. KRÁLIK: "Začína to exponátmi, či sú to časti výzbroje, u amerických, u sovietskych lietadiel sú to zachované napríklad guľomety, sú zachované krídlové delá, ktoré sú protitankové, časti výzbroje, vlastne máme tam ostrú muníciu, máme tam pancierovanie, máme tam kyslíkové nádrže napríklad z B‑17‑ky, máme tam chladiče, máme tam časti z kabíny, zábery na lietadlá a aby si ľudia vedeli predstaviť, máme tam aj modely lietadiel, takže veľmi plasticky sa dá na to pozrieť. Je to robené veľmi, by som povedal, štýlovo a dobovo. Keď vstúpite do sovietskej sekcie, tak pozerá na vás vlastne vodca Sovietskeho zväzu vtedajší Jozef Vissarionovič STALIN a tak ako povedal kedysi o ňom CHRUŠČOV, že keď sa pozerá na vás on, tak sa pozerá na vás celé Rusko, tak vlastne to vás vtiahne trošku do obdobia, kedy možno počujete niekde tam v pozadí tú ruskú slávnu hymnu a keď sa pozriete trošku ďalej, v tej miestnosti odrazu zbadáte americkú vlajku a zbadáte zadumaný portrét Franklina Delanoa ROOSEVELTA, ktorý bol vlastne krstným otcom, dá sa povedať pilotov a týchto mladých chlapcov, pretože strašne im veril. On povedal, že vlastne budú to tí, ktorí rozhodnú vojnu."
‑‑‑ Stalo sa.
Redaktorka: "V stredu na bratislavskom letisku privítali minister obrany František KAŠICKÝ a náčelník generálneho štábu generál Ľubomír BULÍK 101 slovenských vojakov, ktorí počas šiestej rotácie pôsobili v Iraku. V operácii za šesť mesiacov okrem plnenia iných úloh odmínovali 222 metrov štvorcových terénu a zlikvidovali vyše 65 ton munície a výbušnín. V základnej výcvikovej škole dnes slávnostne vyradili 240 nových profesionálnych vojakov a vojačiek. Počas 9‑týždňového výcviku si osvojili základné vojenské odborné vedomosti a získali zručnosti a praktické návyky pre výkon svojho povolania v jednotkách ozbrojených síl. A na záver posledná správa. V Národnej akadémii obrany dnes otvorili už druhý ročník kurzu národnej bezpečnosti. Tento raz s medzinárodnou účasťou. Frekventanti kurzu počas deviatich mesiacov denného štúdia získajú komplex vedomostí týkajúcich sa problematiky bezpečnosti a obrany.
Správou z Liptovského Mikuláša sme obsah Plnej poľnej vyčerpali."
