Skočiť na hlavnú navigáciu Skočiť na obsah Skočiť na bočný panel Skočiť na pätičku Kontakt Prehlásenie o prístupnosti

Textový prepis relácie Plná poľná zo 17. marca 2006

Náš redakčný tím navštívil dedinku Šárovce, kde sme stretli zaujímavých ľudí, potom sme cvičili na Lešti, z nášho zvukového archívu sme vybrali kandidáta na Vojenský čin roka a úplne nakoniec sme si zastrieľali z odstreľovačky. Toto je teda naša dnešná ponuka.

  • Dátum: 20.03.2006
  • Dĺžka: 13:04 min.
  • Veľkosť súboru: 1.5 MB

Textový prepis relácie:

Petra REPKOVÁ, moderátorka: "Opäť je tu armádny magazín Rádia Slovensko a s ním aj bohatá ponuka príspevkov zo života vojenského, ale i nevojenského."

 

Bernard ROŠTECKÝ, moderátor: "Náš redakčný tím totiž navštívil dedinku Šárovce, kde sme stretli zaujímavých ľudí, potom sme cvičili na Lešti, z nášho zvukového archívu sme vybrali kandidáta na Vojenský čin roka a úplne nakoniec sme si zastrieľali z odstreľovačky. Toto je teda naša dnešná ponuka. Nerušené počúvanie Plnej poľnej vám želá Bernard ROŠTECKÝ...."

 

P. REPKOVÁ: "...a Petra REPKOVÁ."

 

B. ROŠTECKÝ: "Dedinka Šárovce neďaleko Levíc nie je veľká počtom obyvateľov, ale žije tam veľa mladých šikovných ľudí, ktorí sa chceli čo‑to prezvedieť o možnostiach uplatniť sa v Ozbrojených silách. Prijali sme preto pozvanie pani starostky Judity TRNÍKOVEJ a poradcu predsedu Nitrianskeho vyššieho územného celku pre rómsku problematiku pána Emila SOLČANSKÉHO a v našom programe Pridaj sa k nám sme im o súčasných profesionálnych Ozbrojených silách porozprávali."

 

P. REPKOVÁ: "Kolega Miro MINÁR po skončení podujatia v krásnom kultúrnom dome oslovil hostiteľku."

 

Miro MINÁR, redaktor: "Pani starostka, Ozbrojené sily sú dôležitým článkom na trhu práce. Ako vy ste privítali tú možnosť, že práve Ozbrojené sily vám predstavili dnes možnosti uplatnenia sa aj vašich občanov vo vojenskej rovnošate?"

 

Judita TRNÍKOVÁ, starostka obce Šárovce: "Ja si myslím, že každé ponúknuté miesto je veľmi dobré, pretože tu je nezamestnanosť medzi štyridsaťpäť až päťdesiat percent a my privítame každé jedno pracovné miesto si vážime. Takže boli sme veľmi radi, že teda ste nás oslovili."

 

M. MINÁR: "Otázka možno na telo, máte nejakých vojakov zo Šároviec?"

 

J. TRNÍKOVÁ: "Viete čo, máme, ale pokiaľ viem, tak sú v českej armáde. Keby som možnože zalovila hlbšie do pamäti, možno by som našla aj nejakých Slovákov, ale viem, že v Čechách sú nejakí."

 

M. MINÁR: "Možnože po dnešnom podujatí si to predsa len niekto rozmyslí a pokúsi sa navštíviť regrutačné stredisko. Čo by ste im vy týmto svojim mladým ľuďom, ktorí si ešte len nachádzajú uplatnenie, chceli vlastne na margo profesionálnej armády odkázať a povedať."

 

J. TRNÍKOVÁ: "Myslím si, že je to určite možnosť a dokonca si teraz spomínam na toho jedného, ktorý robí na veľmi vysokej pozícii v armáde a dokonca je druhý sused odo mňa. Takže je to možnosť a pokiaľ viem, v minulosti to bolo aj dosť hradené, teda tie výdavky rodičov, takže iste je to dobrá vec a pokiaľ teda niekto má záujem tam pôsobiť, ja to vrelo doporučujem."

 

P. REPKOVÁ: "Mladým ľuďom v programe zábavnejšiu časť vojenčiny predstavil ľudový rozprávač Stanislav VITÁLOŠ. Jeho spomienky sme zaznamenali aj na mikrofón Plnej poľnej."

 

Stanislav VITÁLOŠ, ľudový rozprávač: "Ja som bol na vojne v Trebišove som začínal prvý polrok, bol som ako na PŠ‑ke ako vodič OT‑62, po polroku ma prevelili na západné Čechy, mesto sa volalo Stříbro, tam som bol už zase vodičom samochodnej húfnice 122 milimetrová, ale boli to pekné spomienky, bol som, zažil som aj Štít 84, veľké vojenské cvičenie, bolo to náročné, veľmi náročné to bolo, čo sa týka tých presunov z jedného miesta na druhé miesto, nespali sme dlhé noci a tak troška som vypĺňal tú chvíľku, akože ja som sa totižto ešte za pubertálneho veku naučil napodobňovať rôznych týchto športových komentátorov."

 

P. REPKOVÁ: "Čiže nebolo to iba o cvičeniach."

 

S. VITÁLOŠ: "Áno, bola tam veľká sranda, lebo vždycky, keď sme išli spať, už bola večierka vyhlásená, tak som chalanom na izbe napodobňoval rôznych napríklad, poviem, že vtedy leteli dvaja gazdovia. KRAJÍČEK s HLAVÁČKOM. Dvaja gazdovia z Hostinca pod gaštanom. Naučil som sa imitovať medzi prvými to bol Karol POLÁK, Luďěk SOBOTA a potom tam boli tieto, športoví hokejoví komentátori. Rudolf GALLO."

 

P. REPKOVÁ: "Skúste zaveliť hlasom Olda HLAVÁČKA a Ivana KRAJÍČKA."

 

S. V: ako Ivan KRAJÍČEK: "Ej, gazdíčko, gazdíčko, teraz budeme veliť tým našim vojakom."

 

S. V: ako Oldo HLAVÁČEK: "Héj, gazda, a zavelíme Pózor! Vľavo hľaď!"

 

S. V. ako I. KRAJÍČEK: "A pochodom chod!"

 

S. V. ako O. HLAVÁČEK: "Ale, čo to trepú!"

 

P. REPKOVÁ: "Ďakujeme vám veľmi pekne, dnes už máme profesionálnu armádu, čo vy na to?"

 

S. VITÁLOŠ: "Vojaci nechodia na základnú službu, možno je to aj škoda, bude veľmi ťažké podľa mňa získať profesionálnych vojakov, mladí ľudia sú troška iní, ako my sme boli, títo mladí ľudia až tak, by som povedal, nejavia podľa mňa záujem o armádu. Neviem, či sa mýlim, ja si myslím, že u nás ešte veľmi dlho potrvá, až sa to dostane na povedomie, aby tí chlapci, mladí chlapci, aby si uvedomili, že treba brániť tento štát a bude podľa mňa veľmi ťažké ich dostať do tej armády."

 

(...) B. ROŠTECKÝ: "Práporné taktické cvičenie, práporu okamžitej reakcie z Martina, našej prvej jednotky predurčenej po úspešnom afirmačnom procese do síl rýchlej reakcie NATO, bolo iste veľkou udalosťou a treba povedať, že aj udalosťou úspešnou. Profesionáli práporu potvrdili svoju povesť a úlohy cvičenia splnili."

 

P. REPKOVÁ: "My sme vás, milí poslucháči, o tomto úspešnom boji už informovali v spravodajských reláciách a včera v Popoludní s rozhlasom. Dnes vám ponúkame takpovediac pohľad na cvičenie zo strany tých menej zainteresovaných. Prvým je vojenský duchovný."

 

B. ROŠTECKÝ: "Pán plukovník Tomáš SENKO je netradične v maskovacom odeve tu na pozorovateľskej veži na cvičení práporu okamžitej reakcie. Pán plukovník, vy síce máte iné funkčné povinnosti, dnes ste na cvičení, možno ste si pripomenuli svoje vojenské roky. Kde ste slúžili, ako ste slúžili, ako sa vám darilo vtedy."

 

Plk. Tomáš SENKO, vojenský duchovný: "Dvadsaťštyri mesiacov sme strávili vo vojenskom priestore v západných Čechách, dnes to môžem povedať, na Doupove, naša jednotka zabezpečovala činnosť všetkých strelníc a zariadení, ktoré tam patrili, kde cvičili nielen naše vojská, a mali sme na starosti tak personál, zariadenia, ako aj údržbu ciest."

 

B. ROŠTECKÝ: "Mohli ste pri tej svojej práci teda, tej vojenskej, pri tej službe, sledovať výcvik jednotiek vtedajšej armády Československej ľudovej a sledujete dnes slovenskú profesionálnu armádu. Môžete aj porovnávať?"

 

T. SENKO: "Samozrejme, že môžem porovnávať. Tých ukážok, ktoré som videl v Ozbrojených silách Slovenskej republiky, bolo niekoľko, profesionalita dnešných vojakov sa zvyšuje, takisto aj technika kráča dopredu, mňa zaujímajú aj otázky, ktoré sa týkajú ľudí, teda odborne ľudských zdrojov, ako sa pri týchto cvičeniach zaobchádza s nimi a ako je o nich,..."

 

B. ROŠTECKÝ: "Vidím, že táto signálna raketa, alebo ako neviem to nazvať, vám vyrazila dych. Už ste si odvykli od streľby zrejme."

 

T. SENKO: "...každý hluk prerušuje reč, takže to bol jediný dôvod, ináč s týmito náhlymi ruchmi mám skúsenosti."

 

B. ROŠTECKÝ: "Tu v priestore cvičenia na pozorovateľskom stanovišti sme našli aj veliteľa Vojenského výcvikového priestoru Lešť podplukovníka Jána DURMISA. Pán podplukovník, vidím, že tieto pozorovateľne sú vynovené, teda v akom stave je tento výcvikový priestor. Dokáže poskytnúť Ozbrojeným silám všetko, čo potrebujú na výcvik?"

 

Pplk. Ján DURMIS, veliteľ Vojenského výcvikového priestoru Lešť: "Tak, Vojenský výcvikový priestor Lešť už dlhodobo je považovaný za hlavný výcvikový priestor Ozbrojených síl Slovenskej republiky. A práve z toho dôvodu je mu aj venovaná patričná pozornosť. Čo sa týka veliacich zložiek, samozrejme, že takýto priestor, ako je VVP Lesť, si vyžaduje aj značné finančné toky, ktoré je potrebné na údržbu jednak výcvikových, ale aj ubytovacích zariadení a s tým spojenej aj infraštruktúry. Čo sa týka elektriky, rozvodných sietí a podobne."

 

B. ROŠTECKÝ: "Táto zima je mimoriadne krutá na celom Slovensku, ako sa to odrazilo tu vo výcvikovom priestore?"

 

J. DURMIS: "Tak, my ako vojenský výcvikový priestor sa v súčasnosti staráme aj o údržbu ciest vidíte sám, ako to tu vyzerá, ale si myslím, že celé Slovensko je touto zimou postihnuté a takisto nevynímajúc ani Lešť, no, myslím si, že pokiaľ bude takýto čas, tak toho snehu, tam, kde nezasvieti slnko, bude minimálne do konca apríla."

 

B. ROŠTECKÝ: "Toto cvičenie je mimoriadne dôležité, je tu celá generalita, všetko funguje, ako má?"

 

J. DURMIS: "Tak určite, aj keď ja nie som tu, aby som posudzoval, ako funguje cvičenie."

 

B. ROŠTECKÝ: "Myslím terčový manéver, terče,..."

 

J. DURMIS: "Áno, aj z úst veliteľa Pozemných síl ste mohli počuť, že terčový manéver a zabezpečenie tohto cvičenia bolo hodnotené na vysokej úrovni."

 

B. ROŠTECKÝ: "Vojenský čin roka je dnes už jednou z najkrajších tradícií v Ozbrojených silách. Nás teší, že táto tradícia vznikla práve zásluhou armádneho vysielania v Slovenskom rozhlase. Rovnako nás teší, že každý rok môžeme navrhnúť čoraz viac ušľachtilých ľudí činu. Tentoraz je na náš návrh na ocenenie v kategórii Mimoriadna cena nominovaný mechanizovaný prápor z Nitry."

 

P. REPKOVÁ: "Boli sme minulý rok v lete pri tom, keď títo profesionálni vojaci z vlastných finančných prostriedkov zakúpili počítač a venovali ho handicapovanému školákovi Milankovi VALÁŠKOVI. Radosť neskrýval ani veliteľ práporu Ján PARIMUCHA."

 

B. ROŠTECKÝ: "Pán podplukovník PARIMUCHA, vy ste asi v tejto chvíli nesmierne hrdý na svojich vojakov."

 

Pplk. Ján PARIMUCHA, veliteľ mechanizovaného práporu v Nitre: "No, samozrejme, preto, lebo moji vojaci presvedčili nielen v oblasti toho, že sú dobrí profesionálnymi vojakmi, ale sú aj predovšetkým ľudia."

 

B. ROŠTECKÝ: "Oni to už presvedčili aj v zahraničných mierových operáciách a misiách, pretože pokiaľ ja viem, tak takmer šesťdesiat percent vašich vojakov sa zúčastnilo na zahraničných operáciách."

 

J. PARIMUCHA: "Bolo to v oblasti Cyprusu, Golanské výšiny, Irak, Afganistan, Kosovo, takže videli aj tých ľudí, ktorí buď trpia, alebo nemajú to, čo normálnym ľuďom náleží, my sme sa dnes vlastne posnažili aj to, že sme odovzdali taký vecný dar chlapcovi, ktorý potrebuje do budúcnosti túto pomoc, vojaci budú to čítať a vidieť v novinách, že naozaj pomohli a budú veľmi šťastní."

 

B. ROŠTECKÝ: "Rovnako tak je aj Milanko VALÁŠEK, ktorý si tu v Nitre pod Zoborom našiel nových kamarátov."

 

Milanko VALÁŠEK, obdarovaný školák: "Som veľmi spokojný a neviem, čo budem doma robiť, keď prídeme domov."

 

B. ROŠTECKÝ: "Budeš na ňom písať, lebo aj tu si ukázal vojakom, že písať veľmi dobre vieš a aj budeš hrať nejaké hry?"

 

M. VALÁŠEK: "Áno."

 

B. ROŠTECKÝ: "Tu si si našiel nových kamarátov v Nitre. Čo by si im chcel odkázať?"

 

M. VALÁŠEK: "No, aby mali doma šťastie a zdravie. A ďakujem za ten počítač, ktorý mi dali tí vojaci."

 

B. ROŠTECKÝ: "Minule sme s Jánom DOLINAYOM hovorili o útočných puškách a pri puškách zostaneme aj dnes. Budú to však odstreľovacie pušky."

 

Ján DOLINAY: "Áno a zdôrazňujem, že odstreľovacie, nie ostreľovacie. Ide ma totiž poraziť, keď sa v tlači dosť často dočítam, alebo z elektronických médií dozviem, že tam a tam boli ostreľovači a mali ostreľovacie pušky."

 

B. ROŠTECKÝ: "A čo je na tom také strašné?"

 

J. DOLINAY: "Treba si totiž uvedomiť, že títo armádni alebo policajní špecialisti sú cvičení na to, aby zabíjali. Teda odstreľovali. Nie ostreľovali nemierenou paľbou nejaký neurčitý cieľ. Aj zranený vojak, terorista alebo ťažký zločinec, môže totiž ešte zareagovať veľmi nebezpečne. Teda tam, kde nastúpia odstreľovači, tam sa zabíja. Hoci to znie hrozne."

 

B. ROŠTECKÝ: "Poďme radšej k tým puškám. Aké odstreľovačky máme my vo výzbroji?"

 

J. DOLINAY: "Do polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia ešte v našej armáde, bývalej československej, to bola opakovačka vzor 54, pochopiteľne s optikou. Vychádzala z ruskej pušky Mosin vzor 1891/30. Naťahovala sa klasicky ručne pred každým výstrelom a mala integrovaný zásobník na štyri puškové náboje kalibru 7,62 krát 54 milimetra R. Potom ju nahradila samonabíjacia puška vzor 1963 SVDN 1 Dragunov, ktorá je v našej výzbroji dodnes."

 

B. ROŠTECKÝ: "V čom sa od svojej predchodkyne líši?"

 

J. DOLINAY: "Je samonabíjacia, teda po prvom natiahnutí strieľa jednotlivými ranami poloautomaticky. Skonštruoval ju Jevgenij DRAGUNOV, ale použil upravený mechanizmus z kalašnikova. Ten tiež pracuje na princípe odberu časti plynov z hlavne. Podobne sa uzamyká aj nábojová komora rotáciou závorníka s dvoma ozubmi."

 

B. ROŠTECKÝ: "A čo táto špeciálna puška dokáže?"

 

J. DOLINAY: "Jej mechanické mieridlá sa dajú nastaviť do vzdialenosti 1 200 metrov. Väčšinou však strieľa pomocou optického zameriavača so štvornásobným zväčšením, alebo nočného zameriavača 1PN‑58. Efektívny dostrel je za svetla 800 a v noci 300 metrov. Maximálny dostrel je však okolo štyroch kilometrov."

 

P. REPKOVÁ: "A to už bol posledný príspevok dnešnej Plnej poľnej. Lúčia sa s vami jej tvorcovia Marián BAGALA, Miroslav MINÁR, Petra REPKOVÁ...."

 

B. ROŠTECKÝ: "...a Bernard ROŠTECKÝ. Dopočutia o týždeň."