Tma ustupuje a svieti už pravé svetlo... (1 J 2, 7-11)

Po Vianociach, ale ešte viac po Novom roku, nám príroda, tým že sa začali dni vo svojom dennom svetle predlžovať, naznačuje, ako máme chápať Boží dar - narodenie Ježiša Krista - vo svojich vlastných časových a spoločenských súvislostiach. Pravda, ešte to potrvá nejaký ten týždeň, aj mesiac , kým si to budeme zreteľne uvedomovať, že sú dni už naozaj dlhšie. Možno, že cirkev zámerne začala sláviť narodenie Krista práve v čase zimného slnovratu, keď sa v Rímskej ríši svätili Saturnálie, ktoré boli sviatkom návratu slnka. Cirkev tým upriamuje svet na to pravé svetlo, Ježiša Krista. Slnovrat znamená pre ľudí a pre biologickú rovnováhu na zemi veľmi veľa. Tma je depresívna a stiesňujúca, čo badať najmä v čase jej najväčšej „vlády“ ,teda v našich končinách okolo Vianoc. Podrobné štatistiky v škandinávskych krajinách a v západnej Európe zistili, že napr. na Islande v dobe polárnej zimy, keď v tejto krajine za severným polárnym kruhom denné svetlo trvá len 2-3 hodiny, sa významne zvyšuje počet samovrážd. Ale tma nielen na severe trápi človeka úzkosťami. Aj v našich zemepisných šírkach poznáme dobre ten stav, že si želáme, aby čím skôr pominula noc. Aj na pocit zdravia má vplyv dĺžka denného svetla: Napr. človek v nemoci má pocit, že ho bolesť zmára oveľa viac ako cez deň. Dlhotrvajúca tma by raz iste premohla každého človeka a uviedla ho do stavu zúfalstva, strachu a depresie. Nie pre darmo sa hovorí o tzv. nočných morách a iných stavoch úzkosti a fóbií z tmy.
Aj ľudstvo, keď sa nachádza v kríze svojich mravných a etických hodnôt, v dlhotrvajúcej bezvýchodiskovosti a beznádeji, pretože nevládze prekročiť svoje obmedzené možnosti polepšiť sa, keď sa vytráca nádej v lepšiu budúcnosť a spravodlivejší svet, je ako vo vrcholiacej zimnej tme. Proroci síce ohlasovali, že príde Boží Syn, ktorý vytrhne svet zo tmy hriechu, ale ľudia im väčšinou neverili.
Až vianočná zvesť o príchode Božieho Syna preťala bludný kruh ľudskej beznádeje. O tejto ústrednej udalosti všetkých čias svedčia až doteraz novodobí svedkovia Jeho príchodu. Apoštol Ján na vykreslenie toho veľkého Božieho vstupu medzi ľudí volí symboliku slnovratu, obrazmi tmy a svetla vysvetľuje aká je úloha kresťana v tomto svete. Na pozadí prirodzeného chodu sveta, odchádzajúcej tmy a prichádzajúceho svetla, upriamuje naše duchovné oči na atribúty dobra a zla, na lásku a nenávisť. Kto nenávidí je v tme, a kto miluje je vo svetle. A tak v znamení vianočnej zvesti o narodenom Božom Synovi, keď sa Boh preukázal ako nesmierne miluje ľudí, naučme sa i my vo svojich spoločenstvách vidieť naše veci v tejto optike biblickej symboliky: láska je svetlo a deň, nenávisť je tma a noc. Ľudia Vianoce vnímajú ako najkrajšie sviatky, lebo poukazujú na ideálny svet lásky a spravodlivosti. Ten nenaplnený obraz krásnej doby, keď sa hlad po zmierení nasýti a naplní túžba po odpúšťajúcej láske a po pokoji a spravodlivosti v spoločenstvách ľudí , sa naplní po prijatí toho daru, ktorý ponúka Boh v Ježišovi Kristovi. O tomto dare hovorili evanjelisti a kresťania si ho pripomínajú od Vianoc po Svätodušné sviatky. Svet na Ježiša Krista nemôže zabudnúť. Lebo tak ako sa voľakedy ešte naši pohanskí predkovia tešili na návrat slnka v čase zimného slnovratu, tak sa aj my radujeme, že už nastal „slnovrat“ v zjavení Božej lásky od čias telesného prebývania Ježiša Krista na našej Zemi. V našich predkoch žila nádej, že po slnovrate prídu opäť teplé slnečné dni. Aj my máme nádej, že sa k nám vrátia krajšie, teplom krásnych medziľudských vzťahov prehriate dni a že budeme sa môcť slniť v láske Božej, ktorá je od čias narodenia Ježiša Krista plne odkrytá všetkým ľuďom.
Ako biologické bytosti zapadáme do prirodzeného kolobehu Zeme a žijeme v tieni prírodných daností, pričom plne preciťujeme blahodarnosť svetla a ťažobu tmy. Ako teda s určitosťou vieme, že tma a chlad budú premožené svetlom a teplom, tak sa aj v oblasti našich medziľudských vzťahov a spoločenských pomerov odvážme smelo veriť v dobro, začnime sa neochvejne držať toho, že láska má istejšiu budúcnosť ako nenávisť a život v harmónii bude čoraz viac na vzostupe pred biedou a umieraním. Ako zdravého človeka nemá premôcť strach z prípadnej choroby, tak človeka –kresťana nemôže premôcť moc zla a nenávisti, lebo ako hovorí prorok: „ ...nad tými, ktorí bývajú v temnej krajine, zažiari svetlo.“ Doba, v ktorej apoštol Ján napísal slová: „Tma ustupuje a svieti už pravé svetlo“, bola považovaná za „čas konca“, keď boli v „móde“ pogromy na kresťanoch. Apoštol sa však nenechá zmiasť krutosťou doby, ale sa odvažuje aj „ v čase konca“ vyhlasovať: Tma ustupuje... Hoci mnohí v hrôzach konca a tmy konali zúfalo a niektorí sa poddali moci temna, napospas katastrofe a pohrome, veriaci kresťan vie, že svetlo, ktoré prišlo v Ježišovi Kristovi bude čoraz mocnejšie vládnuť nad tmou.
Ján popri obrazoch svetla a tmy hovorí aj o nových a starých prikázaniach. Niežeby tie staré boli zlé. Veď už sám život človeka bol na samom začiatku pripravený ako dobrý. Svet ako Božie stvorenie je prekonaním ničoty v kozme. Boh sa mnohokrát a mnohorakým spôsobom prihováral k človeku. Ale človek nechcel pochopiť a zdráhal sa uveriť v Božiu dobrotu. Ako súčasť prírody sa raz sa bezmedzne teší zo slnka, inokedy je schúlený v strachu zaskočený temnotou divočiny.
Na konci prvej kresťanskej epochy, keď bol staručký apoštol Ján na sklonku života, kresťania už vedeli o Božích zámeroch a o Božej vôli, takže to, čo Ján hovoril boli vlastne už staré známe veci. Aktuálnymi a novými ich robilo súčasné dianie - to, čo bolo predtým len povedané sa stalo realitou. Staré pravdy sa začali premieňať v skutočnosť. Ježiš Kristus vniesol do starého sveta, v ktorom sa stále najprv predpovedalo a ohlasovalo Božie dielo, skutočné dianie Božského dobra.
Hovorí sa, že aj naša doba je koncom jednej epochy. Tak ako berieme ako samozrejmosť, že koniec starého roka vystrieda nový a zase zo železnou pravidelnosťou začnú plynúť dni v novom roku, tak aj spoločnosť a svet, v ktorom žijeme, sa postupne krok po kroku bezpečne uberá smerom, ktorý mu určil Boh. „Slnovratom Ježiša Krista“ nastala zásadná zmena, ľudia sa budú čoraz viac odhodlávať konať skutky svetla. Ako Ježiš Kristus vniesol v dobe pred dvetisíc rokmi to nové ozajstným uskutočňovaním dobra medzi svojimi rovesníkmi, tak aj my jeho nasledovníci, sa v tomto novom roku odhodlajme konať skutky lásky medzi svojimi súčasníkmi. Od počiatku bolo tak, že k životu sa prebúdzalo láskou. I dnes ľudia, tak ako za starých čias, túžia po láske, nevypočítavej, obetujúcej sa. Takto sa Boh v Kristu vydal ľuďom . Úplne čisto, bez akýchkoľvek postranných úmyslov a pohnútok, tak ako to vie len On sám. Cez Vianoce sme sa započúvali do „starých zvestí“ o dieťatku v jasliach – to bol doklad Božieho vydania sa a obetovania sa kvôli ľuďom. Staré veci sú tie, ktoré sa už uskutočnili, o ktorých sa opakovane hovorí a počúva. Tie , ktoré sa dejú teraz sú nové. Tie nové sa len nedávno narodili a ešte len „rastú“ cez skutky dobra, lásky a obetavosti.
My kresťania si neraz myslíme, že sme lepší než tí druhí - neveriaci. Ale buďme úprimní, pri konaní skutkov lásky sme zostali ešte v „starom veku“ , keď sa viac hovorilo ako konalo. Ale tí, ktorí sú podľa nás „neveriaci“ majú neraz oveľa viac pochopenia pre potreby druhých ako my, ktorí o sebe vyhlasujeme, že sme tu pre druhých. Hriech síce chápu ako danosť, nutnosť, osud, niečo čo človeka zachváti a proti čomu je malý a bezmocný, ale aspoň sa vzájomne poľutujú, vezmú sa za ruky a vedú sa (aj keď podľa nás) len ako slepí slepých. Naproti tomu kresťania volajú so zdvihnutým prstom: Smieš byť iný a preto: Musíš! Musíš milovať, musíš odpustiť! Ale tí, ktorých chcú takto napraviť, ľahko zbadajú, že to oni sami nedokážu.
Kto však nenávidí svojho brata, je vo tme a tak nevidí, kam ide. Keď vie, že má milovať a namiesto toho nenávidí, prestal veriť v lásku a čím viac o možnosti lásky pochybuje, tým viac nenávidí, tým viac sa zamotáva do ľudských vášní, zloby, závisti, straníctva a ohovárania. Nikto mu nie je dosť dobrý, nikto sa k nemu nechová dosť dobre. Jediný pocit, ktorý takému človeku nakoniec zostane je strach zo samoty a chlad a úzkosť z temnôt rozvrátených vzťahov.
No a tu je možné obnovenie, lebo Božie láska pripravila odpustenie, ten hlavný predpoklad našej existencie pred Bohom sa stal - v Ježišovom pobyte na zemi. Pre Neho nám Boh odpúšťa a z tohto Božieho odpustenia žijeme. A my si toto pripomíname cez kresťanské sviatky a zároveň zisťujeme, že sa aj my stávame schopnejšími odpúšťať. A v odpustení sa nám otvára nový začiatok. Takto sa učíme láske a Božie slovo v nás koná nové dielo. A keď k tomu pridáme i vlastné úsilie dosahujeme víťazstvo nad zlom.
V tom Božom dieťati, ktoré prišlo na náš svet nahé, slabé, odkázané na ľudí a ľuďom vydané napospas, spoznávame, že Boh sa nám stal priateľom, ktorý nám pomáha víťaziť v našich tmách. V tomto novom roku sme opäť na začiatku cesty k lepšiemu svetu, ešte je síce zima a „tma“ v prevahe, ešte si môžeme zraniť o kameň nohu, ešte má navrch ten, čo odrádza veriť a zdá sa byť chytrejší ako deti svetla, no tí, čo uverili v lepší svet, sú ako „novy“ - jagavé hviezdy, pritiahnu pohľady nasledovníkov, až raz budú mohutným zástupom tých , ktorí dosiahnu veniec víťazstva, pretože navzdory „hroznej zime“ a zlobe sveta verili, že“ tma ustupuje a svieti už pravé svetlo.“