Transformácia vojenských štátnych podnikov

Bývalý náčelník generálneho štábu Marián Mikluš vo svojom článku v denníku Pravda z 20. apríla 2006 spochybňuje transformáciu vojenských štátnych podnikov na akciové spoločnosti. Ich vznik bol podľa neho „pridrahý.“ Nielen toto konštatovanie je však postavené na pochybných a polemických tvrdeniach.

Pán Mikluš vo svojom článku hovorí o tom, že „rezort obrany nebude schopný kapacitne ani vo finančnom objeme naplniť produkciu pre ozbrojené sily nad 75 percent.“ Autor sa aj týmto tvrdením sám usvedčil, že nerozumie podstate veci. Hádam každý občan zaregistroval, že budovanie efektívnejšieho profesionálneho vojska znamená aj redukciu stavov techniky. To je nezvratný trend nielen na Slovensku. Ministerstvo obrany odmietlo nezmyselnými objednávkami platenými z peňazí daňových poplatníkov neustále zachraňovať štátne podniky. Vzťah medzi ozbrojenými silami a akciovými spoločnosťami funguje na báze ponuky a dopytu. Po transformácii však majú naše podniky novú, prehľadnejšiu štruktúru, ktorá im uľahčila prístup aj na „civilné“ trhy.  Nebudú  teda odkázané „len“ na zákazky z ozbrojených síl. Ich manažéri by si isto napríklad spomenuli, ako komplikovane museli vysvetľovať potencionálnym obchodným partnerom v zahraničí, čo to ten štátny podnik vlastne je. Zaručená je aj kontrola. Ide totiž o akciové spoločnosti so 100-percentnou účasťou štátu. Na základe čoho autor článku spochybňuje spôsob výberu zástupcov rezortu do orgánov spoločností? Zároveň tvrdí, že „ministerstvo uzatvorilo zmluvu so súkromnou spoločnosťou na proces transformácie štátnych podnikov za 20 miliónov. Je to zavádzajúce a účelové tvrdenie. Výskumný ústav riadenia hodnoty podniku a súdneho inžinierstva vykonával poradenskú činnosť pre ministerstvo obrany ako víťaz súťaže za necelých 300 tisíc. Je pritom úplne prirodzené, že pri krokoch a postupoch, ktoré sa nikdy predtým v rezorte nerobili, budeme spolupracovať s externými odborníkmi. Tí majú totiž praktické skúsenosti s podobným zložitým procesom. Viete si predstaviť, ako robia hodnotenie svojej efektivity zamestnanci, vedomí si toho, že môžu sami seba pripraviť o prácu? Bolo by to objektívne?

A či išlo o efektívne využité financie? To necháme na posúdení čitateľa. Nepochybne však išlo o čiastku podstatne nižšiu, ako dostal od štátu bývalý trestne stíhaný náčelník generálneho štábu v čase, keď bol rok práceneschopný. O dôvodoch, ktoré ho k tomu viedli, sa hovorilo všeličo. Dohady a fámy však do novín určite nepatria. Škoda, že z toho nevychádzal aj autor článku „Vznik vojenských akcioviek bol pridrahý.“