Veľkonočná reflexia

Keď sa pominula sobota, Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome nakúpili voňavých vecí, aby išli a pomazali Ho. A v prvý deň po sobote veľmi včasráno prišli k hrobu, keď slnko vyšlo a hovorili si: Kto nám odvalí kameň od otvoru hrobu? Ale keď pozreli, videli kameň odvalený a bol veľmi veľký. Keď vošli do hrobu, uzreli mládenca, oblečeného do bieleho rúcha, sedieť na pravej strane a preľakli sa. On im však povedal: Nebojte sa! Hľadáte Ježiša Nazaretského, toho ukrižovaného? Vstal, niet Ho tu; ajhľa miesto, kde Ho boli položili. Ale choďte, povedzte Jeho učeníkom aj Petrovi, že vás predchádza do Galiley; tam Ho uvidíte, ako vám povedal.
(Evanjelium podľa Marka 16,1-7)

Po smútočných udalostiach Veľkého piatku nás veľkonočné nedeľné ráno napĺňa nesmiernou radosťou. Dôvod smútku pominul. Kristov hrob je prázdny a anjel Pánov oznamuje, že Ježiš vstal z mŕtvych. A to je dôvod nevysloviteľnej radosti, lebo nám pripomína najväčšie víťazstvo v dejinách ľudstva, víťazstvo života nad smrťou, pravdy nad lžou a svetla nad tmou. Pán Boh v toto veľkonočné ráno obrátil smútok verných v radosť a radosť nepriateľov obrátil v zármutok. To všetko vykonal Boh mocou svojej lásky, aby nás uistil, že On dokáže víťaziť nad smrťou i hrobom a aby nám pripomenul, že aj keď náš telesný život hrobom končí, ten večný život v Jeho kráľovstve hrobom začína. Láska, ktorou sa Boh sklonil vo svojom synovi Ježišovi Kristovi k nám hriešnym, aby nás hriechu zbavil a o spasení uistil, je zdrojom našej nádeje, v ktorej je ukrytá naša veľkonočná radosť.
Veľká noc má svoj základ vo vzkriesenom Kristovi. Vo viere, že Kristus žije, že Kristus Pán vstal z mŕtvych, je základ a podnet našej veľkonočnej radosti. Viera vo vzkrieseného Krista nás vyslobodzuje z pochybnosti, odníma nám bremeno smútku a naplňuje nás naozajstnou, čistou a nepredstieranou radosťou. Bez úprimnej radosti z Kristovho vzkriesenia by veľkonočné sviatky ostali iba všednými dňami. Ale práve v Kristovom vzkriesení sa nám dostáva najväčšieho daru, akým mohol len všemohúci Boh obdarovať tento svet. Prázdny hrob a vzkriesený Kristus je dôvodom k tomu, že Veľká noc nie je pre kresťanov všedným dňom, ale slávnostnou udalosťou.
Sviatok Veľkej noci začali kresťania svätiť ako prvý. Dôvodom bolo jednak to, že udalosti Veľkého piatku a veľkonočnej nedele zanechali v národe silný dojem. Avšak Veľkej noci dnes nepatrí prvenstvo iba z hľadiska časového. Veľkej noci patrí prvenstvo spomedzi ostatných kresťanských sviatkov predovšetkým vďaka obsahovej náplni Veľkonočnej zvesti, ktorou ona ľudí oslovuje. Obsahom Veľkonočnej zvesti je: „Kristus žije.“
Kristus žije, On neostal v hrobe, ale slávne z mŕtvych vstal. Preto popoludňajšia tretia hodina Veľkého Piatku v ktorej Pán Ježiš, nakloniac hlavu, odovzdal ducha Bohu a dokonal, i včasné nedeľné ráno, keď anjel zvestuje: „Vstal, niet Ho tu“, obidve tieto udalosti úzko súvisia a majú spoločného menovateľa: „Kristus žije.“
Veľký kameň na Kristovom hrobe bol problém, ktorý ženy sprevádzal celou cestou, lebo nevedeli, či sa im podarí ho odvaliť, aby sa dostali k Ježišovi. Ale keď prišli k hrobu, videli ten veľký kameň odvalený a hrob prázdny, veľmi sa preľakli. Vrchol ich strachu sa dostavil v momente, keď prehovoril k ním mládenec: „Nebojte sa!“
Strachom a hrôzou začína Veľká noc. Sila strachu veľkopiatočnej kalvárie bola väčšia ako slovo Pána JK, ktorým zasľúbil, že na tretí deň vstane z mŕtvych. Sila smrti budí beznádejnosť v srdci vtedy, ak srdcu chýba sila viery, že smrť nemá posledné slovo. Silná, živá, kreatívna viera má svoj základ v Kristovom vzkriesení. Vzkriesený Kristus premohol smrť a odstránil moc beznádeje a strachu. Vzkriesený Kristus je mocnejší ako všetko, čo nás na tomto svete spútava.
Pravda, nie vždy si ľudia túto pravdu uvedomovali a možno mnohí si to ani dnes neuvedomujú. Za všetkých tých pochybovačov poviem iba jedenú skutočnosť, ktorá sa naozaj udiala. Jeden z najväčších nepriateľov kresťanstva, francúzsky spisovateľ a filozof Voltaire, napísal 25. februára 1758 svojmu priateľovi: „za 20 rokov už budeme bez Boha.“ A presne o 20 rokov, 25. februára 1778 oznámil lekár chorému Voltairovi, že jeho choroba je nevyliečiteľná. Voltaire prosil, aby k nemu poslali kňaza, ale jeho neveriaci priatelia to nedovolili.
Z evanjeliových správ tiež vieme, že ženy neboli priamymi svedkami Ježišovho vzkriesenia. Vlastne nikto z ľudí nebol priamym svedkom Ježišovho vzkriesenia. Boh k tomuto jedinečnému činu nepotreboval ľudí ako svedkov. Keď ženy prišli k hrobu, ten už bol prázdny. Sprievodným znakom prázdneho hrobu je strach. Ten ale ustupuje v momente, keď ženy počujú od mládenca, že Kristus žije a zároveň ich poveruje: „ Ale choďte, povedzte to učeníkom aj Petrovi“. Ženy majú ísť s týmto posolstvom medzi tých, ktorí o tom ešte nepočuli, ktorí o tomto Božom dive ešte nevedia.
Aj nás dnes Pán vysiela, aj nám hovorí: „choďte.“ Aká je naša odpoveď na výzvu Pánovu? Niekedy sme sa vyhovárali na politický režim a jeho totalitný systém, že ten je príčinou toho, že nemôžeme chodiť do kostola. Po páde politického režimu sme sa nádejali, že naše kostoly budú praskať vo švíkoch a naša cirkev bude prežívať novú duchovnú jar, ale nestalo sa tak. Nestalo sa tak aj preto, lebo viera, to nie je nejaký skok z jedného stavu do druhého. Viera je proces, ale hlavne viera je dar. Pán Boh tento dar ponúka každému. Žiaľ nie každý človek je ochotný dar viery prijať.
Skutočná, pravá viera je sprevádzaná neustálym zápasom, vystavená je mnohým skúškam, vzdoruje najrozličnejším pokušeniam, premáha zlo, rozsieva pokoj a lásku. Takáto plnohodnotná viera sa rodí v srdci žien pri Pánovom vzkriesení a takáto viera sa rodí aj dnes v srdci každého, kto v Kristovom vzkriesení hľadá zdroj svojej záchrany.
Veľkonočné uistenie o tom, že Kristus žije, by malo aj pre nás byť mohutným impulzom a silnou túžbou po tom, aby vzkriesený Kristus žil aj v nás, aby žil medzi nami v podobe živej viery, čistej a úprimnej lásky a nehynúcej nádeje.
„Choďte, povedzte to Jeho učením aj Petrovi“, to je Pánov rozkaz k našej aktivite. Viera nemôže ostať nečinnou, prázdnou, zmrazenou, alebo aj mŕtvou. Viera musí byť aktívnou, účinnou a predovšetkým viera musí konať, musí sa dokazovať, musí sa v živote osvedčovať. Plnosť našej viery musí byť obsahom nášho života a náplňou nášho svedectva, lebo v opačnom prípade je tromfom proti nám.
Kristus žije, je to radostné veľkonočné uistenie, či sa nám to páči, alebo nepáči. Avšak len vtedy, ak my dovolíme, aby On v nás a medzi nami žil a konal, potom On nás uisťuje, že nás neopustí a že ostane s nami naveky. Preto ho dnes ochotne s vierou prijímajme, z Jeho slávneho vzkriesenia sa úprimne radujme a pravdivé svedectvo o ňom vydávajme. Amen

Modlitba
Víťazný náš Kriste, za slávneho rána nech je pamäť diela Tvojho požehnaná. Ty si smrť premohol i tmu tvrdej noci, rozsvietil si nádej z Tvojej Božskej moci. Daj i nám, prosíme, zvládať sveta zlobu, pomôž odvaliť nám i ten kameň z hrobu, v pravde Tvojej stáť nech úlohou nám milou, slovo liekom v kríži, potešením, silou. A keď svitne i nám po tej časnej púti nedelienka drahá – udeľ z nebies blaha tam, kde dušu našu nič viac nerozsmúti!
Buď Ti česť a sláva, víťazný náš Kriste, za všetko Tvoje utrpenie a za našu radosť, tej svätej, veľkej nedele, čo nám i dnes svieti vo tmách žitia nášho nádejou i potešením.
Prosíme Ťa, popraj tejto nádeje a radosti všetkým nám, aby sme v biedach života nezúfali, ale pevne verili, že niet hrobu, z ktorého by si Ty, vzkriesený náš Pane, kameň neodvalil.
Žehnaj nám Duchom svojím svätým v živote i pri práci, zdvihni nás poníženia a v sláve svojej osláv, pre Tvoje sväte meno, požehnané na veky vekov. Amen.
M. Rázus