Vianočné zamyslenie

Hrdinovia by sa nemali oslavovať vzdávaním pocty, chválami, písaním oslavných básní o ich činoch, ale mali by sme ich osláviť tým, že nimi inšpirovaní sa budeme snažiť konať tak, ako oni. Vianoce sú o oslave hrdinu bez konkurencie, ktorý nebeskú slávu vymenil za maštaľku, za kameň pod hlavou v Getsemanskej záhrade a nakoniec za kríž. Sú o oslave Ježiša Krista, Božieho Syna. Ale čo z toho, keď Ho oslavujeme len na Vianoce, ešte zopárkrát počas roku, ale keď Ho nenasledujeme ako Pána a Spasiteľa v našom živote. On, Boží syn, sa ponížil a stal sa Synom človeka a prišiel nás pozvať, aby sme sa stali Božími synmi a Božími dcérami a svojim dielom spasenia nám to aj umožnil. Toto je zmysel Vianoc. Ak pre niekoho tento zmysel Vianoce nemajú, tak Vianoce môže mať, ale nie kresťanské. 
Múdry pohan z nekresťanskej krajiny počul o Kristovi a snažil sa pochopiť evanjelium. Preto pricestoval na Vianoce do jedného veľkého európskeho mesta. Chcel vidieť a počuť, ako kresťania na Vianoce prejavujú lásku k Ježišovi, ako sa tešia z výročia Jeho narodenia. Svoju skúsenosť vyslovil takto: To neboli Vianoce, to bola šou, nákupná hystéria- pekné sviatky bez Ježiša Krista.
Iste, keď sledujeme predvianočné vysielania, predvianočný ruch, tak zistíme, že kresťanské Vianoce sú ohrozené. Pekné humanistické myšlienky o láske a pokoji začínajú a končia len pri človeku. K tomu rodinná pohoda, darčeky, vypätá vianočná atmosféra, všetkým možným, len nie evanjeliom, nás má presvedčiť, že to stačí a viacej netreba. Málokto zbadá, že sa stratilo dieťa. Ako v tom známom filme. Veď je čo jesť i piť, je na čo sa dívať aj čo rozbaľovať.
Ale verím, že je ešte dosť takých, ktorí nechcú Vianoce bez Krista, ktorým ide predovšetkým o Neho. Ak patríme medzi nich, malo by nám byť prirodzené, že dáme Ježišovi k dispozícii náš dom, čas, naše sily, naše srdcia, náš záujem, lásku - aby mohol priniesť aj do nášho srdca nový život.
Lenže Písmo Sväté je v tomto ohľade skeptické. V evanjeliách čítame „Do svojho vlastného prišiel, ale Jeho vlastní Ho neprijali.“ „Zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo v útulku pre nich nebolo miesta.“ Je to priam modelový príklad, prečo i v dnešnej dobe väčšina ľudí neprijíma Boha, neprijíma Ježiša Krista tak, ako to On chce, keď klope na dvere našich sŕdc. Nie preto, žeby naše srdcia boli nejaké zlé, ani nie preto, žeby sme boli ateisti. Takých je pomerne málo. Ale presne preto, prečo Jozef s Máriou a s Ježišom, ktorý sa mal narodiť, nedostali miesto v ubytovni a museli ísť na miesto podradné, kdesi do kúta medzi zvieratá. Preto, lebo ubytovňa bola plná, obsadená.
Obsadené! Preto, lebo naše srdcia sú obsadené, priam zapratané všeličím možným. Viac vecí alebo ľudí, ktorí sa tam tisnú, majú kvalitu modly a pravý Boh sa do nich nezmestí. Často sa do nich nezmestí možno aj niekto z našich blízkych, ktorý by si zaslúžil mať tam viac miesta.
Nie že by sme boli zlí, alebo nejako extra proti Pánu Bohu. Ale máme všetko obsadené. Ničoho z toho sa kvôli viere nemienime vzdať. Ľutujeme, sme plní. Občas sa nejaká štrbinka nájde aj pre náboženstvo. Predsa sú to naše tradície. Ale inak, pre tieto hodnoty niet miesta. Všetko je plné. Aj srdce, aj čas, aj záujem, a hlavne láska. Tempo života a ponuky tohto sveta sa premyslene, a plánovite a čím ďalej, tým viac starajú o to, aby čímsi iným, ako Bohom, bol prepchatý náš život až po okraj.
Aj v tieto Vianoce, chce byť ten najmocnejší hrdina, Ježiš Kristus, s nami. Pozná nás, miluje nás, skláňa sa k nám, trpí a znáša naše vianočné šou a skrze svoje slovo nás volá k podobnému hrdinstvu: Berte ma vážne! Máte možnosť sa aj vy stať Božími deťmi. Takto chcú vstúpiť Vianoce do môjho aj do tvojho života. Dnes, zajtra, natrvalo, naveky. Ešte sa im dá urobiť miesto. Možno skutočne z toho, čím máš obsadené, sa dá dať mnoho preč. Ešte sa im dá urobiť miesto, aby ho mal prichádzajúci Ježiš dosť medzi nami aj v nás. Lebo On hovorí: Ak niekto počuje môj hlas a otvorí dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou. Prejem všetkým nám, aby sme to prežili už počas týchto Vianoc.