Vojenská pešia púť do Čenstochovej 2016

Dňa 4. 8. 2016 sa delegácia slovenských vojakov v zložení:
npor. Mgr. Ján OSTAPČUK vedúci delegácie, por. Ing. Peter MAČOR, rtm. Mária BENČOVÁ, rtn. Pavol JANIGA a vodič des. Marek TARČÁK vydala na vojenskú pešiu púť z Varšavy do Čenstochovej.
Po dlhej únavnej ceste do Varšavy a krátkom spánku v kasárňach poľských spolubojovníkov sme skoro ráno nabrali kurz ku vojenskej katedrále Vojska Poľského pri pamätníku Varšavského povstania 1944. Po rannej sv. omši sa slovenskí, poľskí, litovskí a americkí vojenskí vojaci za rezkej pochodovej hudby pobrali na stretnutie s ďalšími varšavskými pútnikmi, s ktorými sme zdieľali väčšinu cesty našej púte na Jasnú Horu. Po celodennom putovaní slnkom rozpálenými cestami Varšavy sme došli do miesta odpočinku, kde nás čakal zaslúžený spánok. Horúce slnko na druhý deň vystriedal osviežujúci dáždik. Po dni putovania dobre padla večera pripravená v tábore našimi hostiteľmi a privítali sme aj osviežujúcu sprchu. Odpočinuté chodidlá čakal tretí deň ďalší balík kilometrov a slávenie svätej omše v starobylom kláštore. Predošlý mokrý deň nahradili teplé lúče slnka, ktoré nás sprevádzali až do večera. Po obvyklej večeri a sprche sme zaľahli na lesnej lúke a čakali, čo nám prinesie ďalší deň. Ten okrem teplého slnečného kotúča priniesol aj slávenie svätej omše v čisto vojenskom kruhu, bez našich civilných spolupútnikov. S tými sme sa stretli opäť počas ďalšej trasy a trvala opäť až do večera, kedy nás privítalo táborisko na futbalovom ihrisku. To bol cieľ nášho denného putovania. Zaslúžený nočný spánok doplnil chýbajúce sily a regeneroval ubolené chodidlá. Po skorom budíčku a raňajkách nastal čas putovať ku miestu ďalšej sv. omše pri starobylom tehlovom kostole. Po jej skončení naše nohy viedli poľskou krajinou lesov a polí ku táboru, v ktorom nás netrpezlivo čakali naši hostitelia. Chladná noc nás nepríjemne prekvapila a preto mnohí pútnici využili možnosť ďalší deň zohriať sa teplým čajom a kávou od pohostinných obyvateľov. Čas putovania sa plne využíval na modlitby, prednášky, spev piesní, ako aj na spoznávanie sa s kolegami v zbrani z iných štátov a rozširovanie si slovnej zásoby o rôzne národné slovné hračky. Ani sme sa nenazdali a prišiel posledný deň putovania s našimi civilnými spolu putujúcimi. Naše trasy sa síce rozišli, ale cieľ sme mali spoločný – Jasnú Horu. Pred tým sme sa však rozlúčili slávením poslednej spoločnej sv. omše. Príchod do tábora už bol úplne iný od ostatných z predošlých dní. Na dohľad sme mali cieľ našej cesty – Jasnú Horu, na ktorej ako maják sa týčila vysoká veža baziliky.
Večer sme teda zaspávali s vedomím blízkeho cieľa. Tento slávnostný deň si nenechal ujsť nikto z putujúcich. Každý si riadne nablýskal obuv, obliekol čistú uniformu, vyleštil odznaky. Nové i staré priateľstvá sa nezabúdali zvečniť vo forme obrázkov do fotoalbumov, vymieňali sa darčeky, adresy a telefónne čísla. Po slávnostnej sv. omši nastal čas na finále – posledná trasa na Jasnú horu. Tá viedla cez mesto Čenstochová, v ktorom pútnikov vítali s úsmevom na perách jej obyvatelia. Vojaci vzdali hold všetkým padlým vo vojnách pri pamätníku Neznámeho vojaka. Potom ich kroky už viedli do kaplnky na Jasnej Hore, kde sa mohli poďakovať Čiernej Madone. Krátko nato posledné stisky rúk s ostatnými vojenskými pútnikmi naznačili návrat domov, domov na Slovensko. Radostná cesta domov od hraníc Slovenska sa skončila tam, kde sa začala – v Turčianskej Záhradke, pod vysokými Martinskými hoľami.