Vytrvať na ceste k dokonalosti (Fil 3,12-14)
O apoštolovi Pavlovi môžeme smelo povedať, že bol najväčším apoštolom kresťanstva svojej doby. Tajomstvo jeho veľkosti prezrádza prečítaný text. Nikdy sa nepovažoval za dokonalého. Vždy sa snažil, bežal k cieľu, ale nikdy si nemyslel, že cieľ už dosiahol. Tam, kde my často povieme: tak už dosť, už som dosiahol, čo som chcel, tam Pavol znovu zbiera sily, lebo cíti, že cieľ je ešte ďaleko. Aj keď mal pri svojom „behu“ obrovské prekážky: väzenie, rôznych nepriateľov, telesné slabosti, životné nebezpečenstvá na mori i na súši, ako keby s rastúcimi prekážkami rástli aj jeho sily, takže na konci behu mohol spokojne povedať: „Dobrý boj som bojoval, beh dokonal, vieru zachoval.“ (2.Tim 4,7.)
Pavol bol preto veľký, lebo bol vytrvalý a neochaboval. Aj my potrebujeme vytrvalosť, lebo ňou podopretí dosiahneme, že naša cesta bude korunovaná príchodom do vytýčeného cieľa. Vytrvalosť potrebujeme aj vtedy, keď si myslíme, že sme už dokonalí, lebo stále potrebujeme premáhať ťažkostí a prekonávať životné prekážky.
Ľudia, ktorí si nahovárajú, že sú už dokonalí a že im takmer nič nechýba, majú k pravému obrazu Boha a teda k dokonalosti, najďalej. Len si spomeňme, akých ľudí najviac karhal Ježiš Kristus. Neboli to colníci, ani hriešne ženy alebo publikáni a pohania. Najprísnejšie slová mal proti farizejom, zákonníkom a veľkňazom, lebo si namýšľali, že sú najbližšie k Bohu, aj keď v skutočnosti boli od Neho ďaleko. „ ...zväzujú ťažké bremená a nakladajú ľuďom na plecia, ale sami nechcú ich pohnúť ani prstom. Beda vám zákonníci a farizeji – pokrytci... Beda vám slepí vodcovia,...“ (Mt 23,4; 23,16) Farizeji a zákonníci boli príliš pohodlní a leniví, než aby sa poctivo zaoberali vnútornou stránkou svojej nábožnosti. Pestovali formálnu zbožnosť, ktorou sa ubezpečovali o svojej bezúhonnosti a dokonalosti.
Farizejsky zmýšľajúcich ľudí nájdeme aj medzi kresťanmi. Sme dokonalí! – namýšľajú si. V skutočnosti sú to ľudia pohodlní, bez akejkoľvek snahy a ochoty zmeniť zaužívané trendy a spôsob života. Možno títo ľudia neboli vždy takí a aj v nich žila snaha úprimne nasledovať Boha. Ale keď videli, že je to ťažká práca, spojená s únavou a vyčerpaním; prvotné nadšenie ochablo, oheň posväcovania sa, začal dohárať a tak opustili nastúpenú cestu za dokonalosťou. Ak človek nie je vytrvalý, pozvoľna povolí nátlaku prirodzenosti a namiesto toho, aby išiel vpred, ustupuje, uhýba na stranu, alebo sa dokonca obráti naspäť a kráča vlastne nazad. Len statočnou vytrvalosťou možno premáhať slabosť, nestálosť a zmäkčilosť. Len vytrvalosťou je možné približovať sa k dokonalému obrazu má kresťan premáhať nebeského Otca.
Kresťan má teda premáhať vnútornú zmäkčilosť, sklon ku pohodliu a lenivosť preto, aby sa stál podobným Bohu. Veď prekážky a nástrahy číhajú na nás na každom kroku a tie sa dajú premáhať tiež len vytrvalosťou, ak chceme dosiahnuť vytýčený cieľ. Preto cieľ kresťanov – podobať sa Bohu – stojí za to! A je tu aj vonkajší nepriateľ: Vo svete aj keď vidia kresťanskú snahu po dokonalosti, ak aj vidia náš boj o záchranu čistoty alebo krásnu mladosť a vernosť v manželstve, na slová uznania sú skúpi a takejto snahe nežičia. Ich odpoveďou je výsmech, úškľabky a irónia a preto u mnohých kresťanov ochladne nadšenie a podlomí sa sila vytrvať v dobrom snažení.. Na druhej stane kresťan vidí úspechy bezcharakterných a „šťastie“ podvodníkov, vtedy ochabuje v behu za dokonalosťou a odchyľuje sa od Kristovej cesty. Ako by sa nám vtedy veľmi zišla vytrvalosť, ktorá zachováva kresťana neochvejného v dlhotrvajúcom zápase o dosiahnutie evanjeliového ideálu profilu kresťana.
Niekedy kresťania museli bojovať s vyhladnutými šelmami v arénach cirkusov, dnes musíme bojovať so znehodnocujúcou mienkou svetského človeka. Neviem posúdiť, ktorý boj je ťažší. Viem len to, že ich zápas bol kratší, a ten náš je dlhý, trvajúci roky. „Dnešné šelmy“ sú rafinovanejšie, možno i krvilačnejšie a a určite chytrejšie ako boli tie v cirkusoch. Čo máte z toho, že chcete byť Bohu podobní? Hovoríte len o povinnosti a šírite neslobodu! Tak v ušiach ľudí hučí krik sveta o nás. A zároveň kričia: Poďte, dáme vám slobodu, voľnosť, šťastie, užívajte si svet!
Preto, kto nie je vytrvalý v boji, ľahko podľahne. Dá sa zlákať mydlovými bublinami, ktoré sa rýchlo rozpľasnú. A tak namiesto spokojného a vyrovnaného ale tiež i bojujúceho a za dokonalosťou sa ženúceho človeka, vidíme tak veľa zbankrotovaných kresťanov, duchovných mrzákov a mravné ruiny.
No nie všetci kresťania ochabujú, nie všetci sa vzdávajú svojho „behu k dokonalosti“. Je ešte dosť kresťanov Pavlovho typu, ktorí si zdisciplinovali svoje telo a tak vytrvale odrážajú nápor sekulárneho sveta a snažia sa podobať svojmu Majstrovi a Pánovi. Je ešte dosť tých, ktorí sa nedajú odradiť od svojho cieľa znehodnocujúcou mienkou sveta, ale idú vytrvale vpred, majúc pred očami obraz krásneho kristovského človeka, smerujúceho do raja, ktorý bol kedysi na začiatku harmóniou medzi Bohom a človekom. I my sa pripojme sa k týmto kresťanom, rozmnožme ich rady, tak posilníme ozvenu krokov tej armády, ktorá kráča k Bohu a k dokonalosti, aby sme dosiahli požehnanie Kristovho zasľúbenia: „ Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“ (Mt10,22.)
V r. 490 pred narodením Ježiša Krista zvíťazili Gréci v ťažkom boji nad perzským kráľom Miltiadesom pri dedine Marathon. Radostnú správu o víťazstve bolo potrebné oznámiť do hlavného mesta, Atén, vzdialených 42,5 km od bojiska. Keď nastal problém, ako tam čo najskôr doniesť správu o víťazstve. Predstúpil vojak Diomedon, s tým, že on túto vzdialenosť prebehne v čo najkratšom čase, lebo túžil ako prvý túžil oznámiť radostnú zvesť: zvíťazili sme. S vypätím všetkých síl a vôle vytrval v behu až do Atén, aby mohol posledným dychom oznámiť radostnú novinu. Potom vysilený padol na zem a zomrel.
Aj pred nami je beh. Bežíme do nebeského Jeruzalema. Podujali sme sa naň, niektorí už dávnejšie. Ale či dobehneme? ak vytrváme, Áno! Bežme vytrvale, aby sme ako udatní a verní Kristovi vojaci mohli posledným dychom oznámiť svojmu Pánovi radostnú novinu: Pane, vytrvali sme na ceste za Tebou! Pane, zvíťazili sme!