Vzdušné sily spomínali na obete leteckého nešťastia AN-24

Dňa 19. januára 2024 si znovu celé Ozbrojené sily SR pripomenuli jednu z najväčších tragédií v ére svojej samostatnosti, ktorá je smutne zapísaná veľkými písmenami. Práve 19. januára 2006 havaroval vojenský špeciál AN-24. Lietadlo sa vracalo s príslušníkmi slovenského kontingentu KFOR z Kosova. Pri tragickej udalosti na kopci Borsó prišlo o život 41 slovenských vojakov a jeden civilný zamestnanec rezortu obrany.

Velitelia, bývali spolupracovníci, kolegovia, vojaci spolu s kaplánmi duchovnej služby spomínajú, vyjadrujú tak úctu a vďaka voči ich kolegom a priateľom, ktorých nosia vo svojich srdciach. Vojenský dekan vzdušných síl Ordinariátu OS a OZ SR mjr. Pavel Lukáč a dekanka vzdušných síl Úradu ekumenickej pastoračnej služby OS SR por. Katarína Zaťková sa snažili dodať nádej a pomodliť sa za zosnulých a pozostalých tohto nešťastia, či už na Veliteľstve vzdušných síl vo Zvolene alebo aj na 46. krídle v Kuchyni.

Na Veliteľstve vzdušných síl vo Zvolene 18. januára 2024 o 12:00h. slávil vojenský dekan Ordinariátu OS a OZ SR mjr. Pavel Lukáč Sv. omšu aj za účasti veliteľa vzdušných síl generálmajora Róberta Tótha, veliteľa 46. krídla Kuchyňa plukovníka Petra Výrostka, profesionálnych vojakov a zamestnancov Veliteľstva vzdušných síl. Na záver svätej omše sa všetkým prihovorila aj nová dekanka vzdušných síl Úradu ekumenickej pastoračnej služby OS SR por. Katarína Zaťková slovami z 1. knihy Mojžišovej 45,2a „Dal sa do hlasitého plaču...“. Vo svojom príhovore rozprávala najmä o plači a slzách. Prítomným pripomenula, že aj Biblia je plná plaču. Spomenula biblické postavy v Starej i Novej zmluve, ktoré sa pri rôznych udalostiach neubránili slzám. Ani Boží Syn, Pán Ježiš sa neubránil slzám. Plač je teda súčasťou života. No okrem smutnej spomienky na obete leteckého nešťastia a mnohých sĺz, ktoré sa počas týchto dní objavia na tvárach, pripomenula prítomným, že je potrebné za tých 42 mužov a žien aj ďakovať, za ich životy, za ich prácu, za ich vieru. Svoj príhovor ukončila slovami: „Nuž teda, môžeme aj dnes plakať i zaplakať, smútiť, trápiť sa, spomínať. Ale môžeme i niesť v srdci pokoj, že Boh je i bude vždy s nami. Nech náš Pán nás všetkých, ale dnes najmä rodiny, priateľov, kolegov pozostalých po 42 mužoch a žien, ktorí zahynuli pri leteckom nešťastí pred 18 rokmi, potešuje“.
„Hoc nadišla chvíľa ťažká a milovaní sa viac nevrátia, Boh nás smutných s láskou hladká, zlé na dobré obráti. Preto sa k Nemu utiekajme, poddávajúc sa Božej vôli, a i keď v utrpení nariekame, vzdávajme úctu Tebe, Stvoriteľovi. Amen.“

Dekani vzdušných síl boli prítomní aj na pietnom akte s vojenskými poctami na 46. krídle v Kuchyni za účasti príslušníkov 46. krídla na čele so svojim veliteľom plukovníkom Petrom Výrostkom. Medzi pozvanými hosťami bol aj generálmajor v.v. Juraj Baránek a bývalý veliteľ krídla plukovník v.v. Peter Prokop. Po pietnom akte mal dekan Pavel Lukáč zádušnú svätú omšu za obete leteckého nešťastia. Na záver sa slovom Božím z Jánovho evanjelia 17,24 prítomným prihovorila dekanka Katarína Zaťková. Vo svojom príhovore zdôraznila, že smrť sa dotýka každého človeka a je pre každého človeka rovnaká. Či je človek veriaci, alebo neveriaci. Rozdiel je najmä v našom pohľade na smrť. „Ak sme veriaci, máme nádej tam, kde iní vidia iba beznádej. Sme iní ako tento svet, lebo poznáme hodnotu kríža, ktorý vidíme skoro na každom mieste, ale najmä na našich cintorínoch.“