Žalm 121 Pútnická pieseň
- Autor: Marian Bodolló
- Foto: ISAF
- Dátum: 26.01.2013
- Zdieľaj Zdieľať na Facebook
Pozdvihujem si oči k vrchom: Odkiaľ mi príde pomoc?
Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem.
Nedá sa klátiť tvojej nohe; tvoj ochranca nedrieme.
Nie, nedrieme a nespí ochranca Izraela.
Hospodin je tvojím ochrancom, Hospodin ti je clonou po pravici;
slnko ťa vo dne neraní úpalom ani mesiac v noci.
Chrániť ťa bude Hospodin pred každým zlom, On bude chrániť tvoju dušu.
Hospodin bude chrániť tvoje vychádzanie i tvoje vchádzanie odteraz až naveky.
V mysli so slovami jedného z najznámejších pútnických žalmov, do ktorého sú vtesnané slová prosby o pomoc, ochranu a túžby po Božej prítomnosti na cestách, som odchádzal zo Slovenska spolu s ostatnými príslušníkmi strážnej jednotky a národného podporného prvku do Afganistanu. Odchádzali sme s túžbou vykonať kus dobrej a poctivej roboty, ale najmä s nádejou, že sa všetci vrátime ku svojim rodinám. Tam vonku sa môžeme spoľahnúť len na Pána Boha a jeden na druhého, lebo sólista šesť mesiacov nemá šancu na prežitie.
Aklimatizácia na zmenené podmienky musela prebehnúť rýchlo. Človek má na zorientovanie pár dní, kým je tu stará rotácia a po nej preberá zodpovednosť za plnenie úloh nová. A tých je požehnane. Do toho prichádzajú Vianoce a s nimi povinnosti navyše. Od zorganizovania večere, služieb- posunúť ich tak, aby všetci sadli k štedrovečernému stolu až po prípravu na Bohoslužby. Prvýkrát boli evanjelické štedrovečerné služby Božie a to hneď dva razy. Pre tých, ktorí išli do služby a tých, ktorí sa z nej vrátili. A tie druhé boli netradičné- polnočné. No o to viac vojakov na ne prišlo. O to lepšie sa zvesť slova Božieho šírila.
Po sviatkoch prišiel Nový rok a s ním nové očakávania a predsavzatia. Nové aktivity a najmä v polovici januára návšteva pána ministra spolu s celou vojensko-politickou špičkou. Nechýbali ani novinári so svojimi otázkami a zvedavosťou im vlastnou. Následne pán minister po prehliadke jednotlivých stanovíšť a vyhlásení pre médiá zasadil v kempe japonskú čerešňu a odletel preč. Postupne k nám prenikali ohlasy zo Slovenska na túto návštevu. Priznám sa úprimne, obávali sme sa, ako novinári spracujú zozbieraný materiál. Množstvo rozhovorov a informácií, ktoré mali o slovenskom kontingente. A môžem priznať aj za ostatných, že sme ostali príjemne prekvapení. A to ako snahou objektívne popísať našu prácu a podmienky, za akých je vykonávaná, tak aj diskusné fóra v jednotlivých elektronických periodikách. Naozaj bolo len minimum negatívnych poznámok na prácu slovenských vojakov v misii ISAF AFGANISTAN.
No po čase radosti a veselosti prichádzajú na rad smutné chvíle. Nie všetci v Afganistane majú to šťastie, že sa môžu vrátiť domov k svojim živí a zdraví. Práve v čase odletu pána ministra zahynul 25-ročný vojak z jednotky jedného koaličného partnera. V takých chvíľach sa príslušníci z jeho jednotky, veliteľstva leteckej základne Headquarters Kandahar Airfield(HQ KAF) v Kandaháre vyberú na letiskovú plochu, kde vzdajú poslednú poctu padlému a za zvukov piesne Amazing grace a salutácie všetkých vojakov ho pomaly nakladajú do lietadla. Vykoná sa tzv. RAMP CEREMONY. Tým sa jeho misia v Kandaháre aj v tomto živote skončila. A vtedy mi preletia mysľou ďalšie slová, ktoré sa modlia bratia katolíci:,, Odpočinutie večné daj mu Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Tebe, Bože, patrí chválospev na Sione, Tebe treba plniť sľuby v Jeruzaleme, vypočuj moju modlitbu, k Tebe dôjde každé telo.“
A v ten istý týždeň sa stretávame v sobotu večer na trúchloslužbách. Počas nich spomíname na našich vojakov, ktorí nedoleteli domov z Kosova. Dvaja z vojakov tam mali kolegov z jednotky. Ak v šesťdesiatych rokoch všetci pamätali, čo robili a kde boli počas atentátu na J.F. Kennedyho, tak myslím že na Slovensku si väčšina pamätá, čo robila a kde bola, keď padlo lietadlo v Hejciach. Spomínali sme však nielen na 42 vojakov, ktorí sa už k svojim nevrátili. Spomínali sme aj na ostatných padlých. Na Cypre, v Iraku. A keď sme dali dohromady pocity oboch udalostí- ramp ceremony a Hejcov, vyšlo nám len jedno a o to sme žiadali na záver v modlitbe: ,,Pozdvihujem si oči k vrchom: Odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem. Nedá sa klátiť tvojej nohe; tvoj ochranca nedrieme.“
Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem.
Nedá sa klátiť tvojej nohe; tvoj ochranca nedrieme.
Nie, nedrieme a nespí ochranca Izraela.
Hospodin je tvojím ochrancom, Hospodin ti je clonou po pravici;
slnko ťa vo dne neraní úpalom ani mesiac v noci.
Chrániť ťa bude Hospodin pred každým zlom, On bude chrániť tvoju dušu.
Hospodin bude chrániť tvoje vychádzanie i tvoje vchádzanie odteraz až naveky.
V mysli so slovami jedného z najznámejších pútnických žalmov, do ktorého sú vtesnané slová prosby o pomoc, ochranu a túžby po Božej prítomnosti na cestách, som odchádzal zo Slovenska spolu s ostatnými príslušníkmi strážnej jednotky a národného podporného prvku do Afganistanu. Odchádzali sme s túžbou vykonať kus dobrej a poctivej roboty, ale najmä s nádejou, že sa všetci vrátime ku svojim rodinám. Tam vonku sa môžeme spoľahnúť len na Pána Boha a jeden na druhého, lebo sólista šesť mesiacov nemá šancu na prežitie.
Aklimatizácia na zmenené podmienky musela prebehnúť rýchlo. Človek má na zorientovanie pár dní, kým je tu stará rotácia a po nej preberá zodpovednosť za plnenie úloh nová. A tých je požehnane. Do toho prichádzajú Vianoce a s nimi povinnosti navyše. Od zorganizovania večere, služieb- posunúť ich tak, aby všetci sadli k štedrovečernému stolu až po prípravu na Bohoslužby. Prvýkrát boli evanjelické štedrovečerné služby Božie a to hneď dva razy. Pre tých, ktorí išli do služby a tých, ktorí sa z nej vrátili. A tie druhé boli netradičné- polnočné. No o to viac vojakov na ne prišlo. O to lepšie sa zvesť slova Božieho šírila.
Po sviatkoch prišiel Nový rok a s ním nové očakávania a predsavzatia. Nové aktivity a najmä v polovici januára návšteva pána ministra spolu s celou vojensko-politickou špičkou. Nechýbali ani novinári so svojimi otázkami a zvedavosťou im vlastnou. Následne pán minister po prehliadke jednotlivých stanovíšť a vyhlásení pre médiá zasadil v kempe japonskú čerešňu a odletel preč. Postupne k nám prenikali ohlasy zo Slovenska na túto návštevu. Priznám sa úprimne, obávali sme sa, ako novinári spracujú zozbieraný materiál. Množstvo rozhovorov a informácií, ktoré mali o slovenskom kontingente. A môžem priznať aj za ostatných, že sme ostali príjemne prekvapení. A to ako snahou objektívne popísať našu prácu a podmienky, za akých je vykonávaná, tak aj diskusné fóra v jednotlivých elektronických periodikách. Naozaj bolo len minimum negatívnych poznámok na prácu slovenských vojakov v misii ISAF AFGANISTAN.
No po čase radosti a veselosti prichádzajú na rad smutné chvíle. Nie všetci v Afganistane majú to šťastie, že sa môžu vrátiť domov k svojim živí a zdraví. Práve v čase odletu pána ministra zahynul 25-ročný vojak z jednotky jedného koaličného partnera. V takých chvíľach sa príslušníci z jeho jednotky, veliteľstva leteckej základne Headquarters Kandahar Airfield(HQ KAF) v Kandaháre vyberú na letiskovú plochu, kde vzdajú poslednú poctu padlému a za zvukov piesne Amazing grace a salutácie všetkých vojakov ho pomaly nakladajú do lietadla. Vykoná sa tzv. RAMP CEREMONY. Tým sa jeho misia v Kandaháre aj v tomto živote skončila. A vtedy mi preletia mysľou ďalšie slová, ktoré sa modlia bratia katolíci:,, Odpočinutie večné daj mu Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Tebe, Bože, patrí chválospev na Sione, Tebe treba plniť sľuby v Jeruzaleme, vypočuj moju modlitbu, k Tebe dôjde každé telo.“
A v ten istý týždeň sa stretávame v sobotu večer na trúchloslužbách. Počas nich spomíname na našich vojakov, ktorí nedoleteli domov z Kosova. Dvaja z vojakov tam mali kolegov z jednotky. Ak v šesťdesiatych rokoch všetci pamätali, čo robili a kde boli počas atentátu na J.F. Kennedyho, tak myslím že na Slovensku si väčšina pamätá, čo robila a kde bola, keď padlo lietadlo v Hejciach. Spomínali sme však nielen na 42 vojakov, ktorí sa už k svojim nevrátili. Spomínali sme aj na ostatných padlých. Na Cypre, v Iraku. A keď sme dali dohromady pocity oboch udalostí- ramp ceremony a Hejcov, vyšlo nám len jedno a o to sme žiadali na záver v modlitbe: ,,Pozdvihujem si oči k vrchom: Odkiaľ mi príde pomoc? Od Hospodina moja pomoc, ktorý učinil nebo i zem. Nedá sa klátiť tvojej nohe; tvoj ochranca nedrieme.“
