Zamyslenie na 12. týždeň v roku 2016
Kristov odev na kríži
„Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho vrchné rúcho a rozdelili ho na štyri časti, každému vojakovi jednu. Vzali aj jeho spodný odev, ktorý však bol nezošívaný, ale odhora nadol vcelku utkaný. Preto si medzi sebou povedali: Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude! Tým sa naplnilo Písmo: Rozdelili si moje rúcho a o môj odev hodili lós. A vojaci to tak aj urobili.“ / J 19,23-24/
Muselo to byť nesmierne ponižujúce. Odsúdený vedel, že o niekoľko hodín prehrá boj s krížom. Bol terčom posmechu, urážok a nemohol nič urobiť. Navyše pozerať sa na to, ako si popravcovia delia jeho posledný majetok. Ešte je tu, ale s ním už nikto nepočíta. Práve v súvislosti rozdelenia si oblečenia odsúdeného mi napadlo, na čo asi tak bol niekomu zločincov odev? Na nosenie? Ak vezmeme do úvahy fakt, že pred ukrižovaním boli zbičovaní, a ich chrbát bol od rán bičom roztrhaný, tak oblečenie bolo samá krv. Silne pochybujem, že mali pracie prášky, ktoré vyperú belšie ako sneh a nezanechajú škvrny. Takže možno ten odev skončil roztrhaný kdesi na smetisku.
Podobne je to asi aj s nami mnohými. Na prvý pohľad sa nám páčia rozličné veci a povieme si, že by bolo dobré ich mať. Po čase sa ich nasýtime a založíme. A tak zapratávame obytný priestor. Lenže ono to robíme aj vo svojom vnútornom svete. I to sa nám páči, aj to by sa zišlo. Ani toto nie je na zahodenie. A máme v sebe plno – v niečom. V inom sme ako žobráci.
Kristus nemal na kríži nič oblečené. Jeho šaty boli rozdelené. Vrchná časť aj spodné rúcho. Ale predsa len niečo na tom kríži mal. Píše o tom apoštol Peter: „On sám na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo“ /1Pt 2,24/. Ježiš mal na kríži oblečený hriech. Môj aj tvoj. Práve preto sa s nami ešte počíta.
„Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho vrchné rúcho a rozdelili ho na štyri časti, každému vojakovi jednu. Vzali aj jeho spodný odev, ktorý však bol nezošívaný, ale odhora nadol vcelku utkaný. Preto si medzi sebou povedali: Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude! Tým sa naplnilo Písmo: Rozdelili si moje rúcho a o môj odev hodili lós. A vojaci to tak aj urobili.“ / J 19,23-24/
Muselo to byť nesmierne ponižujúce. Odsúdený vedel, že o niekoľko hodín prehrá boj s krížom. Bol terčom posmechu, urážok a nemohol nič urobiť. Navyše pozerať sa na to, ako si popravcovia delia jeho posledný majetok. Ešte je tu, ale s ním už nikto nepočíta. Práve v súvislosti rozdelenia si oblečenia odsúdeného mi napadlo, na čo asi tak bol niekomu zločincov odev? Na nosenie? Ak vezmeme do úvahy fakt, že pred ukrižovaním boli zbičovaní, a ich chrbát bol od rán bičom roztrhaný, tak oblečenie bolo samá krv. Silne pochybujem, že mali pracie prášky, ktoré vyperú belšie ako sneh a nezanechajú škvrny. Takže možno ten odev skončil roztrhaný kdesi na smetisku.
Podobne je to asi aj s nami mnohými. Na prvý pohľad sa nám páčia rozličné veci a povieme si, že by bolo dobré ich mať. Po čase sa ich nasýtime a založíme. A tak zapratávame obytný priestor. Lenže ono to robíme aj vo svojom vnútornom svete. I to sa nám páči, aj to by sa zišlo. Ani toto nie je na zahodenie. A máme v sebe plno – v niečom. V inom sme ako žobráci.
Kristus nemal na kríži nič oblečené. Jeho šaty boli rozdelené. Vrchná časť aj spodné rúcho. Ale predsa len niečo na tom kríži mal. Píše o tom apoštol Peter: „On sám na vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo“ /1Pt 2,24/. Ježiš mal na kríži oblečený hriech. Môj aj tvoj. Práve preto sa s nami ešte počíta.