Zamyslenie na 13. týždeň v roku 2016
Kristov víťazný odev
„Keď sa nahol, videl tam ležať plachty, ale dnu nevošiel. Vzápätí za ním prišiel aj Šimon Peter, vošiel do hrobu a videl ležať plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Tá však nebola medzi plachtami, ale zvinutá osobitne na inom mieste. Vtedy vošiel aj ten druhý učeník, ktorý prišiel k hrobu prvý. Videl a uveril.“ /J 20,5-8/
V nedeľu zavčasu ráno sa rozchýrila medzi Ježišovými učeníkmi v Jeruzaleme hrozná správa: Ukradli Pánovo telo! Mária Magdaléna išla vzdať poctu Ježišovi tým, že chcela zabalzamovať jeho telo. Ale kameň nie je na svojom mieste. Ani Ježiš. Bol preč. Zostali po ňom len plachty, do ktorých bol zavinutý. Navyše šatka bola pekne poskladaná, ale uložená inde. Plachty, Ježišov posledný odev, symbolizoval jeho smrť. To bolo všetko, čo po ňom zostalo. Ak by ho ukradli, brali by aj plachty. Pre krátkosť času. Žiadny zlodej sa zbytočne nezdržiava na mieste činu. Ak by niekto bral jeho telo, nemal by čas zvíjať šatku.
Zvláštny odev, tie plachty. Aj keď pripomínajú silu smrti, ešte viac z nich vychádza sila života. Nakoniec, Mária Magdaléna sa o tom presvedčila zakrátko. Ten istý deň aj učeníci. Život je silnejší ako smrť. Túto skutočnosť som si viac ako inokedy uvedomil počas služby na východnom Slovensku. Keď zasvietili teplé slnečné lúče, cez zatvrdnutú maltu, ktorá zvýšila niekde pri oprave fary a bola vyliata do jamy v zemi, vyrástol tulipán. Sila záhuby, smrti ustúpila životu.
Tam, kde zasvietia teplé slnečné lúče Kristovho vzkriesenia, sa prebúdza k životu to, o čom si myslíme, že nemá žiadnu šancu povstať. Nebojme sa prosiť Pána smrti i života, aby sa menili veci k lepšiemu. V našich rodinách, v spoločnosti, v politike, športe, hospodárstve. To nám môže pripomenúť - zároveň dodať odvahu - Kristov víťazný odev. Boh predsa zvykne robiť také veci, kde sa z ničoho stane realita, smutné mení na radosť, smrť na život.
„Keď sa nahol, videl tam ležať plachty, ale dnu nevošiel. Vzápätí za ním prišiel aj Šimon Peter, vošiel do hrobu a videl ležať plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Tá však nebola medzi plachtami, ale zvinutá osobitne na inom mieste. Vtedy vošiel aj ten druhý učeník, ktorý prišiel k hrobu prvý. Videl a uveril.“ /J 20,5-8/
V nedeľu zavčasu ráno sa rozchýrila medzi Ježišovými učeníkmi v Jeruzaleme hrozná správa: Ukradli Pánovo telo! Mária Magdaléna išla vzdať poctu Ježišovi tým, že chcela zabalzamovať jeho telo. Ale kameň nie je na svojom mieste. Ani Ježiš. Bol preč. Zostali po ňom len plachty, do ktorých bol zavinutý. Navyše šatka bola pekne poskladaná, ale uložená inde. Plachty, Ježišov posledný odev, symbolizoval jeho smrť. To bolo všetko, čo po ňom zostalo. Ak by ho ukradli, brali by aj plachty. Pre krátkosť času. Žiadny zlodej sa zbytočne nezdržiava na mieste činu. Ak by niekto bral jeho telo, nemal by čas zvíjať šatku.
Zvláštny odev, tie plachty. Aj keď pripomínajú silu smrti, ešte viac z nich vychádza sila života. Nakoniec, Mária Magdaléna sa o tom presvedčila zakrátko. Ten istý deň aj učeníci. Život je silnejší ako smrť. Túto skutočnosť som si viac ako inokedy uvedomil počas služby na východnom Slovensku. Keď zasvietili teplé slnečné lúče, cez zatvrdnutú maltu, ktorá zvýšila niekde pri oprave fary a bola vyliata do jamy v zemi, vyrástol tulipán. Sila záhuby, smrti ustúpila životu.
Tam, kde zasvietia teplé slnečné lúče Kristovho vzkriesenia, sa prebúdza k životu to, o čom si myslíme, že nemá žiadnu šancu povstať. Nebojme sa prosiť Pána smrti i života, aby sa menili veci k lepšiemu. V našich rodinách, v spoločnosti, v politike, športe, hospodárstve. To nám môže pripomenúť - zároveň dodať odvahu - Kristov víťazný odev. Boh predsa zvykne robiť také veci, kde sa z ničoho stane realita, smutné mení na radosť, smrť na život.