Zamyslenie na 14. týždeň v roku 2014
Svätý Ján Zlatoústy povedal: „Nie zbytočné sú dary za zosnulých, nie zbytočné sú za nich modlitby, nie zbytočné sú almužny. Toto všetko ustanovil Svätý Duch želajúci si aby sme všetci vzájomne získali úžitok“.
Podľa učenia apoštola Pavla sme bez lásky ničím. Znamená to, že aj samotný pôst, ak nebude sprevádzaný skutočnou vzájomnou láskou stráca svoj význam, postiaci sa nedosiahnu svoj cieľ a cnosti stratia na svojom význame. Cirkev preto volá všetkých svojich členov k spoločnej modlitbe za zosnulých v druhú, tretiu a štvrtú sobotu Veľkého pôstu. Sobota je v biblickom chápaní dňom pokoja, preto sa modlime za pokoj príbuzných a blízkych v spoločenstve spravodlivých.
Pred Bohom sme všetci živí. Cirkev nás učí, že naši zosnulí žijú aj po smrti, len v inej forme než na zemi, a nie sú obratí o duchovnú blízkosť s zostanúcimi na zemi. Preto Cirkev putujúca, s nimi neprerušuje modlitebné spojenie. „Ani smrť, ani život... nás nemôžu odlúčiť od Božej lásky v Christovi Isusovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 38-39). Tí, čo nás opustili potrebujú iba jedinú pomoc zo strany svojich bratov, a to modlitbu za odpustenie ich hriechov. Cirkev sa modlí za všetky svoje deti, ktoré umreli. Modliac sa za nich, ako za živých, Cirkev nasleduje slová apoštola: „Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme. Veď práve pre to Kristus umrel, vstal z mŕtvych a ožil, aby panoval aj nad mŕtvymi aj nad živými“ (Rim 14, 8-9).
Svätý Dionýz Areopagita o chrámovej modlitbe za zosnulých hovorí: „Duchovný pokorne prosí Božiu dobrotivosť, aby zosnulému odpustil jeho hriechy, ktoré vykonal z ľudskej slabosti, a prijal ho v lone Abraháma, Izáka a Jakuba, do miesta, v ktorom viac niet bolesti, smútku a nariekania, aby svojou ľudomilnosťou opovrhol každým hriechom, ktorý zosnulý vykonal. Lebo aj proroci hovoria, že niet človeka, ktorý by bol bezhriešny“.
Svätý Ján Zlatoústy nás pri strate blízkych povzbudzuje nasledujúcimi slovami: „Či to nie je čudné? Keď vydávaš dcéru, nepovažuješ to za nešťastie, keď ju muž berie a odchádza s ňou do ďalekého kraja, v ktorom spolu šťastne žijú, pretože smútok z odlúčenia je odľahčovaný správami o ich šťastí. A teraz, keď nie človek, ale samotný Pán berie k sebe tvojho príbuzného, tak smútiš a trápiš sa“. V podobnom duchu sa vyjadruje aj svätý Filaret Moskovský: „Plačeš, že ťa zosnulý opustil, a vôbec nemyslíš na tých, ktorých on našiel“.
Svätý Cyril Jeruzalemský o spomínaní zosnulých v modlitbách hovorí nasledujúce: „Na príklade vás chcem presvedčiť, lebo viem, že mnohí hovoria: či už s hriechmi alebo bez hriechov, aký má z toho úžitok duša zosnulého, keď ju spomíname v modlitbách? Teda, ak by ktorýkoľvek panovník poslal tých, čo ho rozhnevali do vyhnanstva, a potom by mu ich blízky priniesli uvitý veniec za znášajúcich trest, či by im ten trest nezmiernil? A presne tak aj my za zosnulých, aj keď sú hriešnici, prinášame Bohu modlitby, a nevijeme veniec, ale prinášame Christa, zabitého za naše hriechy, a za nich a aj za seba zmäkčujeme ľudomilného Boha“.
Svätý Ján Zlatoústy k tomu dodáva: „V skutočnosti existuje možnosť ako zmierniť trest zosnulého hriešnika. Ak sa zaňho budeme často modliť a dávať almužnu, aj keby toho nebol hoden, Boh nás vypočuje. Lebo keď Boh kvôli apoštolovi Pavlovi zachránil iných a kvôli jedným ľutoval druhých, prečo by to isté neurobil aj pre nás?“
Svätiteľ Epifan Cyperský hovorí: „Žijúci na zemi veria, že zosnulí nie sú obratí o bytie, ale že žijú pred Bohom. Svätá Cirkev nás učí, že s vierou a nádejou sa máme modliť za putujúcich bratov, že modlitby za nich sú pre nich užitočné. A tak je potrebné chápať aj modlitbu prinášanú za tých, čo odišli z tohto sveta“.
Veľmi poučné sú aj nasledujúce slová svätého Vasiľa Veľkého: „Kresťan, ktorý si uvedomuje a vie, že všetko vo svete sa deje podľa vôle milujúceho Boha sa nesmie oddávať ani prílišnému smútku, ani upadať do zúfalstva preto, že mu smrť odňala jeho príbuzných a blízkych. Zomrelo vám dieťa alebo priateľ? Takto uvažujte. Dieťa nezomrelo, ale vrátilo sa späť, že priateľ neskonal, ale vydal sa na púť a odišiel od teba trochu skôr po tej istej ceste, po ktorej budeme musieť prejsť všetci“.
Podľa učenia apoštola Pavla sme bez lásky ničím. Znamená to, že aj samotný pôst, ak nebude sprevádzaný skutočnou vzájomnou láskou stráca svoj význam, postiaci sa nedosiahnu svoj cieľ a cnosti stratia na svojom význame. Cirkev preto volá všetkých svojich členov k spoločnej modlitbe za zosnulých v druhú, tretiu a štvrtú sobotu Veľkého pôstu. Sobota je v biblickom chápaní dňom pokoja, preto sa modlime za pokoj príbuzných a blízkych v spoločenstve spravodlivých.
Pred Bohom sme všetci živí. Cirkev nás učí, že naši zosnulí žijú aj po smrti, len v inej forme než na zemi, a nie sú obratí o duchovnú blízkosť s zostanúcimi na zemi. Preto Cirkev putujúca, s nimi neprerušuje modlitebné spojenie. „Ani smrť, ani život... nás nemôžu odlúčiť od Božej lásky v Christovi Isusovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 38-39). Tí, čo nás opustili potrebujú iba jedinú pomoc zo strany svojich bratov, a to modlitbu za odpustenie ich hriechov. Cirkev sa modlí za všetky svoje deti, ktoré umreli. Modliac sa za nich, ako za živých, Cirkev nasleduje slová apoštola: „Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme. Veď práve pre to Kristus umrel, vstal z mŕtvych a ožil, aby panoval aj nad mŕtvymi aj nad živými“ (Rim 14, 8-9).
Svätý Dionýz Areopagita o chrámovej modlitbe za zosnulých hovorí: „Duchovný pokorne prosí Božiu dobrotivosť, aby zosnulému odpustil jeho hriechy, ktoré vykonal z ľudskej slabosti, a prijal ho v lone Abraháma, Izáka a Jakuba, do miesta, v ktorom viac niet bolesti, smútku a nariekania, aby svojou ľudomilnosťou opovrhol každým hriechom, ktorý zosnulý vykonal. Lebo aj proroci hovoria, že niet človeka, ktorý by bol bezhriešny“.
Svätý Ján Zlatoústy nás pri strate blízkych povzbudzuje nasledujúcimi slovami: „Či to nie je čudné? Keď vydávaš dcéru, nepovažuješ to za nešťastie, keď ju muž berie a odchádza s ňou do ďalekého kraja, v ktorom spolu šťastne žijú, pretože smútok z odlúčenia je odľahčovaný správami o ich šťastí. A teraz, keď nie človek, ale samotný Pán berie k sebe tvojho príbuzného, tak smútiš a trápiš sa“. V podobnom duchu sa vyjadruje aj svätý Filaret Moskovský: „Plačeš, že ťa zosnulý opustil, a vôbec nemyslíš na tých, ktorých on našiel“.
Svätý Cyril Jeruzalemský o spomínaní zosnulých v modlitbách hovorí nasledujúce: „Na príklade vás chcem presvedčiť, lebo viem, že mnohí hovoria: či už s hriechmi alebo bez hriechov, aký má z toho úžitok duša zosnulého, keď ju spomíname v modlitbách? Teda, ak by ktorýkoľvek panovník poslal tých, čo ho rozhnevali do vyhnanstva, a potom by mu ich blízky priniesli uvitý veniec za znášajúcich trest, či by im ten trest nezmiernil? A presne tak aj my za zosnulých, aj keď sú hriešnici, prinášame Bohu modlitby, a nevijeme veniec, ale prinášame Christa, zabitého za naše hriechy, a za nich a aj za seba zmäkčujeme ľudomilného Boha“.
Svätý Ján Zlatoústy k tomu dodáva: „V skutočnosti existuje možnosť ako zmierniť trest zosnulého hriešnika. Ak sa zaňho budeme často modliť a dávať almužnu, aj keby toho nebol hoden, Boh nás vypočuje. Lebo keď Boh kvôli apoštolovi Pavlovi zachránil iných a kvôli jedným ľutoval druhých, prečo by to isté neurobil aj pre nás?“
Svätiteľ Epifan Cyperský hovorí: „Žijúci na zemi veria, že zosnulí nie sú obratí o bytie, ale že žijú pred Bohom. Svätá Cirkev nás učí, že s vierou a nádejou sa máme modliť za putujúcich bratov, že modlitby za nich sú pre nich užitočné. A tak je potrebné chápať aj modlitbu prinášanú za tých, čo odišli z tohto sveta“.
Veľmi poučné sú aj nasledujúce slová svätého Vasiľa Veľkého: „Kresťan, ktorý si uvedomuje a vie, že všetko vo svete sa deje podľa vôle milujúceho Boha sa nesmie oddávať ani prílišnému smútku, ani upadať do zúfalstva preto, že mu smrť odňala jeho príbuzných a blízkych. Zomrelo vám dieťa alebo priateľ? Takto uvažujte. Dieťa nezomrelo, ale vrátilo sa späť, že priateľ neskonal, ale vydal sa na púť a odišiel od teba trochu skôr po tej istej ceste, po ktorej budeme musieť prejsť všetci“.