Zamyslenie na 16. týždeň v roku 2014 - Veľká noc
„Pilát im povedal: Čo mám teda urobiť s Ježišom, ktorý sa volá Kristus? Všetci odpovedali: Ukrižovať Ho.“ (Evanjelium podľa Matúša 27, 22)
Drahí priatelia, bratia a sestry,
Pilát sa nevie rozhodnúť, čo má urobiť s Ježišom. Vie, že Ježiš neurobil nič, za čo by podľa rímskeho práva zasluhoval smrť. Ale Ježišovi žalobcovia naliehajú na Piláta, aby Ježiša odsúdil a dal ukrižovať. K tomu naznačujú vyhrážku, že ak nechá Ježiša nažive, obžalujú ho u cisára, že nechráni záujmy Rímskeho impéria. Zorganizovali dav, ktorý – zmanipulovaný – vykrikuje, že Ježiša treba ukrižovať. Prostredníctvom davu manipulujú aj miestodržiteľom. Nakoniec dosiahnu svoje. Pilát vydá rozkaz Ježiša ukrižovať a odovzdá ho vojakom. Potom nasleduje týranie, posmešné korunovanie, cesta na Golgotu, ukrižovanie. Pilát sa teda rozhodol, čo urobí s Ježišom. Zdá sa nám, že zo svojho rozhodnutia nemal najlepší pocit. Umýva si symbolicky ruky, aby dal najavo, že konal pod nátlakom.
Uvedomme si ešte raz, čo sa tu stalo: Keď predstavitelia najvyššej židovskej rady predviedli Ježiša pred Piláta, Ježiš sa dostal do Pilátovho zorného poľa. Pilát sa od tej chvíle nemohol zbaviť problému: „Čo mám urobiť s Ježišom?“ Nakoniec sa rozhodol – dobre vieme, ako. Pán Boh rozsúdi, aký je podiel jeho viny.
„Čo mám urobiť s Ježišom?“ – to nie je iba Pilátova otázka. To bola otázka každého, kto sa v tom čase stretol s Ježišom. To je dnes otázka každého, kto sa o Ježišovi dopočuje a prichádza k Nemu – v kostole, vo vojsku v rozhovore, na stretnutiach, čítaním evanjelií, čítaním literatúry. Rozhoduje sa každý, aj ak otázku neformuluje takto, alebo vôbec neformuluje. „Čo mám urobiť s Ježišom?“ – to je otázka každého jedného z nás. Rozhodujeme sa nie iba prvý raz. Život prináša mnoho takých situácií, keď nás nové okolnosti nútia, aby sme k tejto otázke znova zaujali stanovisko. Tak to bolo v živote ľudí, ktorí sa spomínajú v evanjeliách, a rovnako je to dnes s nami. Táto otázka sa dá vyjadriť aj inými spôsobmi, napríklad takto: Aké miesto zaujíma Ježiš v mojom živote? Akú dôležitosť mu prisudzujem? Akú rolu hrá v mojom živote? Prichádzam k Nemu? Túžim sa s Ním stretnúť a cítiť Jeho požehnanie, pokoj a objatie? V dôvere?
Po schodoch prezidentskej budovy hopkalo malé dievčatko. Posledné tri schody zvládlo na jednej nohe. Hravo prešlo pomedzi vonkajšiu ozbrojenú stráž. Aj strážnici vnútri mu s úsmevom otvorili a tak si to dievočka zamierila priamo do kancelárie prezidenta. Keď vošla, prezident vstal a podišiel k nej náhlivým krokom. Vzal ju na ruky, privinul si ju a pošepkal jej do ucha: "Vitaj, dieťa moje!" Asi netreba pochybovať podľa tohto príbehu , že nás by tak ľahko k prezidentovi nepustili. Sme cudzí. Odcudzení sme boli aj Tomu, kto je oveľa viac, ako najsilnejší prezident- Bohu. My ľudia by sme nedokázali prejsť cez Božích "ochrankárov". Vstúpiť k Bohu môže len ten, kto je očistený od hriechov. Pán Boh dal vstupenky k Nemu samému. V obeti Ježiša na Golgote, bezvýznamného kopca sa stalo pre ľudstvo niečo veľké a významné. Prišla do nášho sveta Božia milosť pre všetkých ľudí. Požehnanie z nej má každý, kto ju neodmieta. Vďaka Ježišovi, ktorý keď zomrel na kríži a tak prijal trest, ktorým sme mali byť potrestaní my za naše hriechy, máme nádej, že po "schodoch života" sa môžeme blížiť k Bohu. Božia "ochranka", Božia "SBS - ka" tam bude už len pre tých, ktorí Pánovou milosťou pohrdli, ktorí Ježiša odmietli. Lebo v Ježišovi sa zjavila sa milosť Božia, prinášajúca spásu všetkým ľuďom. - Z toho, že - i keď nezaslúžene - máme prístup k Bohu - k nášmu Stvoriteľovi a Záchrancovi. Vďaka Ježišovi už Bohu nie sme cudzí. Sme Jeho milované deti.
Prečo je otázka o prichádzaní k Ježišovi a odpoveď na ňu taká dôležitá? Podobné otázky si môžeme klásť o každom inom človeku, ktorý nejakým spôsobom vstúpi do nášho života. Prečo práve Ježišovi a nášmu vzťahu k nemu máme venovať osobitnú pozornosť? Lebo on má celkom jedinečný vzťah k nášmu životu. On má vrcholný záujem o to, aby sa z nás stali bytosti podľa Božieho zámeru. On svojím vykupiteľským, zachraňujúcim dielom odstraňuje prekážky, ktoré sú na ceste k tomuto cieľu, prekážky, ktoré sme sami narobili svojou hriešnou myšlienkovou orientáciou a praktickým hriešnym životom. Ježiš teda chce pre nás to najlepšie. On totiž dobre vie, že pre človeka je rozhodujúce nie to, čo má, čo vlastní, čoho je vlastníkom. To je pomerne krátkodobá, časovo obmedzená záležitosť. Rozhodujúce je, čo človek je, čím sa stáva, čím je v jadre, v hĺbke svojej bytosti. Na rozdiel od majetku je toto časovo neobmedzená, večná záležitosť. Absolútnu prioritu pre človeka má to, čo človek je vo svojej podstate. A Ježišovi ide práve o to, aby sme sa v tejto rozhodujúcej oblasti stali plnohodnotnými ľuďmi. Už toto je dostatočný dôvod na to, aby sme sa s plnou pozornosťou venovali otázke: „Čo mám urobiť s Ježišom?“
Okrem toho si musíme uvedomiť nasledujúcu vec: Stretnutie s Ježišom nás čaká, keď po skončení zemského úseku života prejdeme cez smrť do novej oblasti bytia. Tomuto stretnutiu sa nikto nevyhne. Toto stretnutie nie je závislé od ochoty či neochoty človeka stretnúť sa s ním. Bude to stretnutie, pri ktorom práve on zhodnotí pravdivo, absolútne pravdivo, náš život.
Berme vážne otázku: „Čo mám urobiť s Ježišom?“ a aby sme svojím prvým rozhodnutím a všetkými ďalšími rozhodnutiami dali na ňu správnu odpoveď. Taký Šimon Peter sa stretol s Ježišom pri Galilejskom jazere. Peter bol rybár a Ježiš ho pozval, aby sa stal rybárom ľudí, teda misionárom, ktorý by ľudí privádzal k Ježišovi. Petrova odpoveď na nevyslovenú otázku „Čo urobím s Ježišom?“ bola jednoznačná: nechal svoju prácu a nasledoval Ježiša. V evanjeliu sa Peter spomína ako prvý človek, ktorému bolo dané spoznať, že Ježiš je Mesiáš. Vyjadril to v krásnom vyznaní pri Cezarei Filipovej, keď povedal: „Ty si Kristus, Syn Boha živého.“ Toto bola jedinečná odpoveď na otázku, čo mám robiť s Ježišom. Peter odpovedal slovami, nad ktoré si krajšie ani nevieme predstaviť: „Pane, ku komu pôjdeme? Slová večného života máš, a my sme uverili a poznali, že Ty si Kristus, ten Svätý Boží.“ Sú aj smutnejšie odpovede v Petrovom živote. Keď Ježiša zatkli v Getsemanskej záhrade, Peter šiel za ním a keď bol na nádvorí veľkňazovho paláca, trikrát odznelo zo strany okolostojacich upodozrievanie, že aj on je z Ježišových ľudí. Aj vtedy stál Peter pred otázkou: „Čo mám urobiť s Ježišom?“ Veľkú rolu hrala vtedy v Petrovej mysli atmosféra strachu, a pod tlakom strachu Peter trikrát zaprel a povedal, že Ježiša nepozná. Keď kohút zakikiríkal a Pán sa pozrel na neho, veľmi rýchlo si uvedomil, čo sa vlastne stalo. Slzy trpkého plaču boli vtedy jeho momentálnou reakciou. Že bol z tohto pádu veľmi nešťastný, netreba ani osobitne zdôrazňovať. Vzkriesený Pán mu pomohol dostať sa z tohto bolestného stavu, keď sa ho trikrát spýtal, či ho naozaj miluje. To bola pre Petra nová forma tej istej otázky: „Čo mám urobiť s Ježišom?“ Určite vložil celú svoju dušu do slov, ktorými odpovedal na túto otázku: „Pane, ty vieš, že ťa milujem, Pane, ty vieš všetko.“ Pán prijal túto odpoveď a potvrdil to novým povolaním do apoštolskej práce: „Pas moje ovečky“.
„Čo mám urobiť s Ježišom?“ To je otázka, ktorá stojí pred nami. Pomocou nej môžeme hodnotiť svoj doterajší vzťah k Pánu Ježišovi: Čo som doteraz urobil s Ježišom? Aké miesto on doteraz zaujímal a zaujíma v mojom živote? Prijal som jeho odpustenie? Prijal som jeho odpustenie ako základňu, na ktorej môžem a mám vybudovať svoj nový život? Prijal som ho ako svojho najvyššieho Pána, veliteľa, najvyššiu autoritu, podľa ktorej hodnotím všetkých a všetko, čo sa mi z tohto sveta ponúka ako autorita? Prijal som ho ako najvyšší vzor svojho života, podľa ktorého hodnotím seba a korigujem svoj životný smer? Alebo môj vzťah k nemu je úplne povrchný? Je mi jeho meno iba sviatočnou pozlátkou na vyvolanie sviatočných nálad pri rodinných príležitostiach? Stačí mi spomenúť si na neho dvakrát do roka, na Vianoce a Veľkú noc.... Amen.
Modlitba:
Pán Ježiš, Ty si pre mňa Mesiáš, Syn Boží. Ďakujem za odpustenie, ktoré si svojou obeťou na kríži získal aj pre mňa. Voláš ma k sebe a ja Ťa chcem nasledovať. Ku komu inému by som mohol ísť? Ty máš slová večného života a ja som uveril a poznal, že Ty si Kristus, ten Svätý Boží. Pane, milujem Ťa, Ty vieš o mne všetko. Dávam Ti k dispozícii celý svoj čas, lebo Tvoj pohľad na mňa upretý, budem cítiť nielen v kostole, ale aj v práci v zamestnaní, v manželstve, v rodine, a nech sa kdekoľvek pohybujem. Amen
Drahí priatelia, bratia a sestry,
Pilát sa nevie rozhodnúť, čo má urobiť s Ježišom. Vie, že Ježiš neurobil nič, za čo by podľa rímskeho práva zasluhoval smrť. Ale Ježišovi žalobcovia naliehajú na Piláta, aby Ježiša odsúdil a dal ukrižovať. K tomu naznačujú vyhrážku, že ak nechá Ježiša nažive, obžalujú ho u cisára, že nechráni záujmy Rímskeho impéria. Zorganizovali dav, ktorý – zmanipulovaný – vykrikuje, že Ježiša treba ukrižovať. Prostredníctvom davu manipulujú aj miestodržiteľom. Nakoniec dosiahnu svoje. Pilát vydá rozkaz Ježiša ukrižovať a odovzdá ho vojakom. Potom nasleduje týranie, posmešné korunovanie, cesta na Golgotu, ukrižovanie. Pilát sa teda rozhodol, čo urobí s Ježišom. Zdá sa nám, že zo svojho rozhodnutia nemal najlepší pocit. Umýva si symbolicky ruky, aby dal najavo, že konal pod nátlakom.
Uvedomme si ešte raz, čo sa tu stalo: Keď predstavitelia najvyššej židovskej rady predviedli Ježiša pred Piláta, Ježiš sa dostal do Pilátovho zorného poľa. Pilát sa od tej chvíle nemohol zbaviť problému: „Čo mám urobiť s Ježišom?“ Nakoniec sa rozhodol – dobre vieme, ako. Pán Boh rozsúdi, aký je podiel jeho viny.
„Čo mám urobiť s Ježišom?“ – to nie je iba Pilátova otázka. To bola otázka každého, kto sa v tom čase stretol s Ježišom. To je dnes otázka každého, kto sa o Ježišovi dopočuje a prichádza k Nemu – v kostole, vo vojsku v rozhovore, na stretnutiach, čítaním evanjelií, čítaním literatúry. Rozhoduje sa každý, aj ak otázku neformuluje takto, alebo vôbec neformuluje. „Čo mám urobiť s Ježišom?“ – to je otázka každého jedného z nás. Rozhodujeme sa nie iba prvý raz. Život prináša mnoho takých situácií, keď nás nové okolnosti nútia, aby sme k tejto otázke znova zaujali stanovisko. Tak to bolo v živote ľudí, ktorí sa spomínajú v evanjeliách, a rovnako je to dnes s nami. Táto otázka sa dá vyjadriť aj inými spôsobmi, napríklad takto: Aké miesto zaujíma Ježiš v mojom živote? Akú dôležitosť mu prisudzujem? Akú rolu hrá v mojom živote? Prichádzam k Nemu? Túžim sa s Ním stretnúť a cítiť Jeho požehnanie, pokoj a objatie? V dôvere?
Po schodoch prezidentskej budovy hopkalo malé dievčatko. Posledné tri schody zvládlo na jednej nohe. Hravo prešlo pomedzi vonkajšiu ozbrojenú stráž. Aj strážnici vnútri mu s úsmevom otvorili a tak si to dievočka zamierila priamo do kancelárie prezidenta. Keď vošla, prezident vstal a podišiel k nej náhlivým krokom. Vzal ju na ruky, privinul si ju a pošepkal jej do ucha: "Vitaj, dieťa moje!" Asi netreba pochybovať podľa tohto príbehu , že nás by tak ľahko k prezidentovi nepustili. Sme cudzí. Odcudzení sme boli aj Tomu, kto je oveľa viac, ako najsilnejší prezident- Bohu. My ľudia by sme nedokázali prejsť cez Božích "ochrankárov". Vstúpiť k Bohu môže len ten, kto je očistený od hriechov. Pán Boh dal vstupenky k Nemu samému. V obeti Ježiša na Golgote, bezvýznamného kopca sa stalo pre ľudstvo niečo veľké a významné. Prišla do nášho sveta Božia milosť pre všetkých ľudí. Požehnanie z nej má každý, kto ju neodmieta. Vďaka Ježišovi, ktorý keď zomrel na kríži a tak prijal trest, ktorým sme mali byť potrestaní my za naše hriechy, máme nádej, že po "schodoch života" sa môžeme blížiť k Bohu. Božia "ochranka", Božia "SBS - ka" tam bude už len pre tých, ktorí Pánovou milosťou pohrdli, ktorí Ježiša odmietli. Lebo v Ježišovi sa zjavila sa milosť Božia, prinášajúca spásu všetkým ľuďom. - Z toho, že - i keď nezaslúžene - máme prístup k Bohu - k nášmu Stvoriteľovi a Záchrancovi. Vďaka Ježišovi už Bohu nie sme cudzí. Sme Jeho milované deti.
Prečo je otázka o prichádzaní k Ježišovi a odpoveď na ňu taká dôležitá? Podobné otázky si môžeme klásť o každom inom človeku, ktorý nejakým spôsobom vstúpi do nášho života. Prečo práve Ježišovi a nášmu vzťahu k nemu máme venovať osobitnú pozornosť? Lebo on má celkom jedinečný vzťah k nášmu životu. On má vrcholný záujem o to, aby sa z nás stali bytosti podľa Božieho zámeru. On svojím vykupiteľským, zachraňujúcim dielom odstraňuje prekážky, ktoré sú na ceste k tomuto cieľu, prekážky, ktoré sme sami narobili svojou hriešnou myšlienkovou orientáciou a praktickým hriešnym životom. Ježiš teda chce pre nás to najlepšie. On totiž dobre vie, že pre človeka je rozhodujúce nie to, čo má, čo vlastní, čoho je vlastníkom. To je pomerne krátkodobá, časovo obmedzená záležitosť. Rozhodujúce je, čo človek je, čím sa stáva, čím je v jadre, v hĺbke svojej bytosti. Na rozdiel od majetku je toto časovo neobmedzená, večná záležitosť. Absolútnu prioritu pre človeka má to, čo človek je vo svojej podstate. A Ježišovi ide práve o to, aby sme sa v tejto rozhodujúcej oblasti stali plnohodnotnými ľuďmi. Už toto je dostatočný dôvod na to, aby sme sa s plnou pozornosťou venovali otázke: „Čo mám urobiť s Ježišom?“
Okrem toho si musíme uvedomiť nasledujúcu vec: Stretnutie s Ježišom nás čaká, keď po skončení zemského úseku života prejdeme cez smrť do novej oblasti bytia. Tomuto stretnutiu sa nikto nevyhne. Toto stretnutie nie je závislé od ochoty či neochoty človeka stretnúť sa s ním. Bude to stretnutie, pri ktorom práve on zhodnotí pravdivo, absolútne pravdivo, náš život.
Berme vážne otázku: „Čo mám urobiť s Ježišom?“ a aby sme svojím prvým rozhodnutím a všetkými ďalšími rozhodnutiami dali na ňu správnu odpoveď. Taký Šimon Peter sa stretol s Ježišom pri Galilejskom jazere. Peter bol rybár a Ježiš ho pozval, aby sa stal rybárom ľudí, teda misionárom, ktorý by ľudí privádzal k Ježišovi. Petrova odpoveď na nevyslovenú otázku „Čo urobím s Ježišom?“ bola jednoznačná: nechal svoju prácu a nasledoval Ježiša. V evanjeliu sa Peter spomína ako prvý človek, ktorému bolo dané spoznať, že Ježiš je Mesiáš. Vyjadril to v krásnom vyznaní pri Cezarei Filipovej, keď povedal: „Ty si Kristus, Syn Boha živého.“ Toto bola jedinečná odpoveď na otázku, čo mám robiť s Ježišom. Peter odpovedal slovami, nad ktoré si krajšie ani nevieme predstaviť: „Pane, ku komu pôjdeme? Slová večného života máš, a my sme uverili a poznali, že Ty si Kristus, ten Svätý Boží.“ Sú aj smutnejšie odpovede v Petrovom živote. Keď Ježiša zatkli v Getsemanskej záhrade, Peter šiel za ním a keď bol na nádvorí veľkňazovho paláca, trikrát odznelo zo strany okolostojacich upodozrievanie, že aj on je z Ježišových ľudí. Aj vtedy stál Peter pred otázkou: „Čo mám urobiť s Ježišom?“ Veľkú rolu hrala vtedy v Petrovej mysli atmosféra strachu, a pod tlakom strachu Peter trikrát zaprel a povedal, že Ježiša nepozná. Keď kohút zakikiríkal a Pán sa pozrel na neho, veľmi rýchlo si uvedomil, čo sa vlastne stalo. Slzy trpkého plaču boli vtedy jeho momentálnou reakciou. Že bol z tohto pádu veľmi nešťastný, netreba ani osobitne zdôrazňovať. Vzkriesený Pán mu pomohol dostať sa z tohto bolestného stavu, keď sa ho trikrát spýtal, či ho naozaj miluje. To bola pre Petra nová forma tej istej otázky: „Čo mám urobiť s Ježišom?“ Určite vložil celú svoju dušu do slov, ktorými odpovedal na túto otázku: „Pane, ty vieš, že ťa milujem, Pane, ty vieš všetko.“ Pán prijal túto odpoveď a potvrdil to novým povolaním do apoštolskej práce: „Pas moje ovečky“.
„Čo mám urobiť s Ježišom?“ To je otázka, ktorá stojí pred nami. Pomocou nej môžeme hodnotiť svoj doterajší vzťah k Pánu Ježišovi: Čo som doteraz urobil s Ježišom? Aké miesto on doteraz zaujímal a zaujíma v mojom živote? Prijal som jeho odpustenie? Prijal som jeho odpustenie ako základňu, na ktorej môžem a mám vybudovať svoj nový život? Prijal som ho ako svojho najvyššieho Pána, veliteľa, najvyššiu autoritu, podľa ktorej hodnotím všetkých a všetko, čo sa mi z tohto sveta ponúka ako autorita? Prijal som ho ako najvyšší vzor svojho života, podľa ktorého hodnotím seba a korigujem svoj životný smer? Alebo môj vzťah k nemu je úplne povrchný? Je mi jeho meno iba sviatočnou pozlátkou na vyvolanie sviatočných nálad pri rodinných príležitostiach? Stačí mi spomenúť si na neho dvakrát do roka, na Vianoce a Veľkú noc.... Amen.
Modlitba:
Pán Ježiš, Ty si pre mňa Mesiáš, Syn Boží. Ďakujem za odpustenie, ktoré si svojou obeťou na kríži získal aj pre mňa. Voláš ma k sebe a ja Ťa chcem nasledovať. Ku komu inému by som mohol ísť? Ty máš slová večného života a ja som uveril a poznal, že Ty si Kristus, ten Svätý Boží. Pane, milujem Ťa, Ty vieš o mne všetko. Dávam Ti k dispozícii celý svoj čas, lebo Tvoj pohľad na mňa upretý, budem cítiť nielen v kostole, ale aj v práci v zamestnaní, v manželstve, v rodine, a nech sa kdekoľvek pohybujem. Amen