Zamyslenie na 16. týždeň v roku 2016
VIERA V BOHA AKO OSOBU
V symbole viery nie je povedané: „Verím, že Boh existuje“, ale je povedané: „Verím v jedného Boha“. „Viera, že“ a „viera v“ sa od seba veľmi líšia. Môžem veriť, že niekto, či niečo existuje, avšak takáto viera nemá žiadny praktický význam pre môj život. Môžem otvo-riť telefónny zoznam s priezviskom “Varga“ a pozrieť si všetky mená na danej strane. Po pre-čítaní mien som pripravený veriť, že niektorí (alebo dokonca väčšina) z tých ľudí skutočne existuje. Ale osobne nikoho z nich nepoznám, napríklad s Vargom som sa dokonca nikdy nestretol, a preto moja viera v to, že oni existujú, pre mňa nemá žiadny zvláštny význam. Na druhej strane, keď úprimne hovorím milovanému priateľovi: „Verím v teba“, uskutočňujem niečo väčšie, než len vyjadrujem presvedčenie, že ten človek existuje. „Verím v teba“ znamená: obraciam sa na teba, spolieham sa na teba, úplne ti dôverujem a dúfam v teba. Konkrétne to my hovoríme Bohu v symbole viery.
Viera v Boha sa takto absolútne nepodobá tomu, čo sa nazýva logickou samozrejmosťou, na základe ktorej prijímame euklidovú geometriu. Boh nie je výsledkom procesu myslenia, nie je výsledkom matematickej úlohy. Veriť v Boha znamená neprijímať možnosť Jeho existencie na základe toho, že nejaký teoretický argument nám to “dokázal“, ale znamená veriť v Toho, ktorého poznáme a milujeme. Viera nie je predpokladom, že niečo, že možno, že naozaj, ale presvedčenie, že niekto existuje.
Pretože viera nie je logickou samozrejmosťou, ale osobný vzťah, a pretože ten osobný vzťah, ktorý je potrebný pre náš neustály rozvoj je v každom z nás tak nedokonalý, viera v žiadnom prípade nemôže existovať ruka v ruke s pochybnosťami. Ale tieto dva pojmy sa vzájomne nevylučujú. Pravdepodobne sú ľudia, ktorí Božou milosťou celý svoj život majú detskú vieru, ktorá im umožňuje odovzdane veriť vo všetko čo ich naučili. Avšak pre mno-hých dnes žijúcich ľudí je takýto vzťah nemožný. Mali by sme kričať: „Verím Pane, Pomôž mojej nevere!“ Mnohým by sme si mali pripomínať túto modlitbu neustále až do smrti. Pochybnosti však sami o sebe ešte nie sú nedostatkom viery. Môžu znamenať aj opak, že naša viera je živá a neustále rastie. Vierou sa nedá presýtiť, nie je behom z neznáma, ale presvedčivým napredovaním na stretnutie s Ním. Čo sa týka tejto otázky každý pravoslávny kresťan by mal byť pripravený prijať slová biskupa D. Robinsona: „Akt viery je neustály dialóg s pochybnosťami“. A správne poznamenáva Thomas Merton: „Viera je prameňom pátrania a zápasu, pokiaľ sa nestane prameňom presvedčenia a pokoja“.
Takým spôsobom viera definuje osobný vzťah s Bohom, vzťah nedokonalý a neistý, ale o nič menej reálny. Boha je potrebné poznávať nie ako teóriu alebo abstraktný princíp, ale ako Osobu. Poznať osobu, je viac, než poznať fakty o tej osobe. Poznať osobu v podstate znamená milovať ju. Nemôže byť ozajstne poznanie inej osoby bez vzájomnej lásky. V skutočnosti o tých, ktorých nenávidíme nič nevieme. Hľa, dve najmenej klamlivé cesty svedčenia o Bohu, ktorý prevyšuje naše chápanie: On je Osoba, a On je Láska. Toto sú dve základne cesty svedčenia o Bohu. Konkrétne cez osobnú lásku vstupujeme do tajov Boha. V zborníku “Mrak nevedomosti“ je povedané: „Je možné si Ho zamilovať, ale nie predstaviť. Láskou je Ho možné chytiť a držať sa Ho, ale mysľou nikdy“.
V symbole viery nie je povedané: „Verím, že Boh existuje“, ale je povedané: „Verím v jedného Boha“. „Viera, že“ a „viera v“ sa od seba veľmi líšia. Môžem veriť, že niekto, či niečo existuje, avšak takáto viera nemá žiadny praktický význam pre môj život. Môžem otvo-riť telefónny zoznam s priezviskom “Varga“ a pozrieť si všetky mená na danej strane. Po pre-čítaní mien som pripravený veriť, že niektorí (alebo dokonca väčšina) z tých ľudí skutočne existuje. Ale osobne nikoho z nich nepoznám, napríklad s Vargom som sa dokonca nikdy nestretol, a preto moja viera v to, že oni existujú, pre mňa nemá žiadny zvláštny význam. Na druhej strane, keď úprimne hovorím milovanému priateľovi: „Verím v teba“, uskutočňujem niečo väčšie, než len vyjadrujem presvedčenie, že ten človek existuje. „Verím v teba“ znamená: obraciam sa na teba, spolieham sa na teba, úplne ti dôverujem a dúfam v teba. Konkrétne to my hovoríme Bohu v symbole viery.
Viera v Boha sa takto absolútne nepodobá tomu, čo sa nazýva logickou samozrejmosťou, na základe ktorej prijímame euklidovú geometriu. Boh nie je výsledkom procesu myslenia, nie je výsledkom matematickej úlohy. Veriť v Boha znamená neprijímať možnosť Jeho existencie na základe toho, že nejaký teoretický argument nám to “dokázal“, ale znamená veriť v Toho, ktorého poznáme a milujeme. Viera nie je predpokladom, že niečo, že možno, že naozaj, ale presvedčenie, že niekto existuje.
Pretože viera nie je logickou samozrejmosťou, ale osobný vzťah, a pretože ten osobný vzťah, ktorý je potrebný pre náš neustály rozvoj je v každom z nás tak nedokonalý, viera v žiadnom prípade nemôže existovať ruka v ruke s pochybnosťami. Ale tieto dva pojmy sa vzájomne nevylučujú. Pravdepodobne sú ľudia, ktorí Božou milosťou celý svoj život majú detskú vieru, ktorá im umožňuje odovzdane veriť vo všetko čo ich naučili. Avšak pre mno-hých dnes žijúcich ľudí je takýto vzťah nemožný. Mali by sme kričať: „Verím Pane, Pomôž mojej nevere!“ Mnohým by sme si mali pripomínať túto modlitbu neustále až do smrti. Pochybnosti však sami o sebe ešte nie sú nedostatkom viery. Môžu znamenať aj opak, že naša viera je živá a neustále rastie. Vierou sa nedá presýtiť, nie je behom z neznáma, ale presvedčivým napredovaním na stretnutie s Ním. Čo sa týka tejto otázky každý pravoslávny kresťan by mal byť pripravený prijať slová biskupa D. Robinsona: „Akt viery je neustály dialóg s pochybnosťami“. A správne poznamenáva Thomas Merton: „Viera je prameňom pátrania a zápasu, pokiaľ sa nestane prameňom presvedčenia a pokoja“.
Takým spôsobom viera definuje osobný vzťah s Bohom, vzťah nedokonalý a neistý, ale o nič menej reálny. Boha je potrebné poznávať nie ako teóriu alebo abstraktný princíp, ale ako Osobu. Poznať osobu, je viac, než poznať fakty o tej osobe. Poznať osobu v podstate znamená milovať ju. Nemôže byť ozajstne poznanie inej osoby bez vzájomnej lásky. V skutočnosti o tých, ktorých nenávidíme nič nevieme. Hľa, dve najmenej klamlivé cesty svedčenia o Bohu, ktorý prevyšuje naše chápanie: On je Osoba, a On je Láska. Toto sú dve základne cesty svedčenia o Bohu. Konkrétne cez osobnú lásku vstupujeme do tajov Boha. V zborníku “Mrak nevedomosti“ je povedané: „Je možné si Ho zamilovať, ale nie predstaviť. Láskou je Ho možné chytiť a držať sa Ho, ale mysľou nikdy“.