Zamyslenie na 18. týždeň v roku 2014
„I približovali sa k Nemu samí publikáni a hriešnici, aby Ho počúvali.Ale farizeji a zákonníci reptali a hovorili: Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi. Vtedy povedal im toto podobenstvo: Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, kým ju nenájde? A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia; potom, príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu. Hovorím vám: taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, ako nad deväťdesiatdeväť spravodlivými, ktorí nepotrebujú pokánie.“ (Evanjelium podľa Lukáš 15,1-7)
Drahí priatelia, bratia a sestry,
Podobenstvo o stratenej ovci patrí v evanjeliách medzi najznámejšie podobenstvá. Už deti na nedeľnej besiedke sa o ňom učia a ich predstavivosť je dotváraná obrázkom, znázorňujúcim Ježiša Krista ako dobrého pastiera, ktorý nesie na svojich ramenách stratenú ovečku. Keď sa vrátim späť do svojich konfirmačných čias, keď som už začal rozmýšľať o tom, čo sa mi ponúka prostredníctvom Božieho slova a čo mi jednotlivé podobenstvá prezentujú, tak sa mi podobenstvo o stratenej ovci zdalo byť hlúposťou. Uvažoval som asi v týchto intenciách:
Veď je predsa nezodpovedné, aby pastier nechal na pastvisku 99 oviec a šiel hľadať jednu stratenú. Nemohol najprv stádo odviesť do bezpečia – do akéhosi košiara, a potom ísť hľadať stratenú ovcu? Asi takto by to urobil dedinský pastier. Pravdepodobne ani majiteľ stáda by nepochválil svojho pastiera za takéto nezodpovedné konanie. Mohlo sa predsa stať, že tých 99 oviec zanechaných na pustatine by ohrozoval vlk a mohli by dopadnúť presne tak ako tá jedna zatúlaná, ak nie horšie. Nakoniec mohli prísť i zlodeji a ukradnúť celé stádo, ktoré zostalo bez pastiera – bez dozoru, bez ochrany. Nebolo by predsa rozumnejšie zostať pri tých 99 a možno sa zmieriť s tým, že tá jedna zatúlaná ovečka je akýsi prirodzený odpad?
Pravdepodobne takýmto spôsobom by sa i dnes postavil pastier k stratenej ovci. Najprv by odviedol stádo do bezpečia, a potom by sa vydal hľadať zatúlanú ovcu. Tento spôsob je v celku rozumný, pretože neohrozuje ostatné ovce. Ale o rozumnosti alebo nerozumnosti v tomto podobenstve nie je reč. Toto podobenstvo nám predsa nedáva návod ako sa má pastier zachovať, keď sa mu stratí ovca. Na túto skutočnosť tu predsa nie je položený dôraz. Dôraz toto podobenstvo kladie na radosť pastiera, ktorý našiel zatúlanú ovcu. „Keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia; potom, príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu.“
Keď sa na toto podobenstvo pozeráme z ekonomickej perspektívy, ako som sa naň niekedy pozeral aj ja, tak je prirodzené, že 99 oviec má predsa väčšiu hodnotu ako jedna zatúlaná. Ale sami si vieme predstaviť, ak by sme boli na mieste toho pastiera, a ani nemusíme byť na jeho mieste, stačí keď si spomenieme na vec, ktorú sme stratili, a potom následne našli, akú radosť sme z toho mali. Odrazu táto vec pre nás bola cennejšia než čokoľvek iné. A tak nám to prezentuje aj podobenstvo o stratenej ovci. Keď pastier nájde svoju stratenú ovečku, tá jediná má pre neho v tom momente cenu celého stáda, ktoré zanechal na pustatine.
Samozrejme, že táto skutočnosť podľa vzorca z nášho podobenstva neplatí a nefunguje vo svete vecí. Ale keď ide o živé tvory, tak človek odrazu prestáva počítať a obetuje pre to všetko, čo má. Veď si len spomeňme na situáciu spred dvoch rokov, keď sa stratil chlapec z cirkevného zboru Prešov v Račkovej doline. Čo všetko boli ľudia ochotní urobiť pre záchranu tohto chlapca. Skoro celý národ bol zmobilizovaný a sledoval túto nepríjemnú skutočnosť prostredníctvom médií a nikto zo zodpovedných si v tej chvíli nepovedal: veď je to prirodzený odpad, s tým treba rátať. Stovky ľudí sa odrazu dalo do pohybu, kvôli jednému chlapcovi. Nepozerali sa na to, čo to bude stáť. Dôležité bolo, aby sa chlapec našiel. Stratený chlapec mal odrazu väčšiu cenu ako ostatné nezatúlané deti. A radosť, keď ho našli, bola určite neopísateľná. A Pán Ježiš nám hovorí: „Taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie.“
Ale čo nám chce Pán Ježiš týmto podobenstvom povedať? Toto podobenstvo chce poukázať na to, že v nebi je radosť. Pán Boh sa raduje. Ak by som ľuďom položil otázku: Ako si prestavujete Boha? – tak pravdepodobne by som nedostal odpoveď: Ja si predstavujem Boha, ktorý sa raduje. Väčšinou si predstavujeme Boha ako prísneho a spravodlivého sudcu. Ale Boh lásky, ktorý za hriešnika nechal pribiť na dreve golgotského kríža svojho Syna a vo veľkonočné ráno ho vzkriesil z mŕtvych, tento Boh sa raduje aj zo mňa a z teba ako hriešnika, keď činím pokánie. Nie je to úžasné, že Boh má z nás radosť? Nie je to nádherné, že Boh sa teší z toho, že ja a ty ako zatúlaná ovca bol som nájdený Ježišom Kristom a môžem patriť do tohto spoločenstva? Boh sa teší z tejto skutočnosti a spolu s Ním sa aj my radujme, zo svojho nájdenia, ale rovnako i z príchodu nových zatúlaných oviec, ktoré niekedy majú obavu ako budú prijaté. Nemusia ju mať, pretože Boh sa teší z každého úprimného a kajúceho srdca, ktoré sa nechá nájsť Jeho Synom Ježišom Kristom, aby nezahynulo v húšti tohto sveta.
Niekto však môže namietnuť: A môže vôbec Boh prejavovať nejaké city? Skoro podvedome máme sklon si Boha predstavovať ako nehybnú bytosť – ako nejakú sfingu s kamennou tvárou. Táto naša predstava je dosť ovplyvnená sochárskym a maliarskym umením. Ja som sa ešte dodnes nestretol s výjavom Boha, ktorý by sa na obraze, freske či soche usmieval, a tak znázorňoval radosť. Ale Pán Ježiš prišiel na tento svet práve kvôli tomu, aby našu predstavu uzavretého a apatického Boha bez tváre zmenil, a tak poukázal, že tento Boh, ktorý je prísnym a spravodlivým sudcom, ktorý sa vie i hnevať, rovnako dobre sa vie i usmievať a svoju radosť neskrýva ani pred anjelmi v nebesiach a ani pred ľuďmi na zemi. Boh má ľudskú tvár a touto tvárou bol, je a bude Ježiš Kristus, ktorý sedával pri jednom stole s hriešnikmi a kolaborantmi tak často, až to bolo jeho súčasníkom podozrivé. A práve u tohto stola s hriešnikmi, ktorí boli tými zatúlanými ovcami sa prejavuje Božia radosť. Pán Ježiš hovorí, že Boh sa raduje viac z jedného hriešnika, ktorý činí pokánie, ako z deväťdesiatich deviatich spravodlivých, ktorí nepotrebujú pokánia. Jeden jediný mu stačí k radosti. Nie zástup, množstvo, masa, ale jeden jediný, ktorý bol stratený a našiel sa. Keď sa stratí nejaký človek, alebo nejaká vec, znamená to, že ju nevidíme. Zmizla nám spred očí. A ako to už býva, čo zíde z očí, zíde aj z mysle. No nie však z Božej mysle. Každý, i ten jediný stratený a zabudnutý človek, ktorý nám ľuďom už ani nechýba, zostáva stále v Božej pamäti, v Božom záujme. Bohu aj tento jeden človek chýba do počtu. Bez tohto jedného nie je stádo kompletné, hoci je ich tam pohromade 99. Boh hľadá aj toho jedného. On volá i tú jednu stratenú ovečku.
Evanjelista Lukáš právom zaradil toto podobenstvo do súvislosti s tým, aké poriadky majú platiť v spoločnosti Ježišových učeníkov – v kresťanskej cirkvi. Vôľa nebeského Otca je, aby nezahynul ani jeden jediný z týchto stratených. Choď teda a hľadaj aj ty brat, sestra!
Povedali sme, že Boh má radosť z hriešnika, ktorý činí pokánie a vráti sa späť. Ak chceme poznať z čoho sa Boh raduje a aká je jeho radosť, tak je potrebné, aby sme túto radosť hľadali medzi hriešnikmi. Boh nás preto posiela medzi hriešnikov. Možno sa nám to ťažko chápe. Farizeji a zákonníci všetkých čias i tej dnešnej to nechápali a ani nechápu. Boh má mať predsa radosť zo spravodlivého a nie z hriešnika. A preto mnohí reptali, keď videli Ježiša Krista sedieť s hriešnikmi. Kristus sa schádzal s nimi bez toho, že by im bol predtým nariadil činiť verejné pokánie, čo by znamenalo sypať si popol na hlavu. Pozvanie colníka Matúša prijíma bez akýchkoľvek podmienok, čo vyvolalo veľkú nevôľu u predstavených izraelského národa, ktorí ho potom nazvali žráčom a pijanom vína, priateľom colníkov a hriešnikov (Mt 11,19).
Neponúka Ježiš svoju prítomnosť týmto ľuďom príliš lacno? Čo ho vôbec priťahuje k hriešnikom? Kde u nich vidí pokánie a obrátenie? Ale pozor, my však čítame, že hriešnici prichádzali do Ježišovej blízkosti, aby Ho počúvali. A to je vlastne obrátenie. Hriech má predsa úplne opačný smer, ktorý vzďaľuje človeka od Krista, od Boha a Jeho slova. No títo hriešnici sami prichádzajú, pretože sú priťahovaní Ježišovou mocou a láskou. To je vlastne obrátenie. Hriechu dávajú čelom vzad a čelom pred kráčajú za Ježišom, k Jeho slovu. Prichádzajú do Jeho blízkosti, stolujú s Ním, niektorí z nich sa stanú i učeníci. Takýmto spôsobom vo všetkej tichosti a nenápadnosti prebieha obrátenie, prebieha pokánie. Okolo obrátenia a pokánia nemusíme robiť rozruch, ako to robia niektoré denominácie. Dôležité je, aby človek vo svojom živote zmenil svoj smer – od hriechu sa obrátil k Ježišovi. Vtedy sa Božie srdce raduje. Vtedy má Boh radosť z hriešnika – dokonca väčšiu ako zo spravodlivého, lebo to, čo bolo stratené, sa našlo.
Kto môže, tak túto skutočnosť pochopí, ale i napriek tomu to stále pre nás zostáva tajomstvom. Je to tajomstvo Božej lásky, ktorá sa ujíma tých, ktorí pred Jeho svätosťou nijako nemôžu obstáť. O tomto bolo a je Ježišovo kázanie. Boh sa raduje z jedného človeka, z jedného hriešnika, ktorý sa priblížil k Jeho Synovi.
A komu Pán Ježiš adresuje tieto slová? Pre aké uši bolo určené toto podobenstvo o stratenej ovci? Súvislosti, v ktorých uvádza Lukáš toto podobenstvo nasvedčujú, že Ježišovými poslucháčmi boli farizeji a zákonníci, zbožní a oddaní ľudia, ktorí nechápu, prečo Ježiš prijíma hriešnikov a práve kvôli tejto skutočnosti reptajú. No Ježiš im hovorí: Páni, zobuďte sa, predsa sa nepatrí reptať, keď sa nebesá radujú. Nepatrí sa ani pohoršovať, keď Boh hľadá a nachádza svoje stratené deti. Vy spravodliví, vy ktorí v cirkvi pracujete, neurážajte sa nad tým, čo je dôvodom k Božej radosti. Neurážajte sa nad tým, že aj hriešnici prichádzajú do kostola. Vonkoncom sa nemusíte ani obávať, že by ste boli o niečo ukrátení, alebo že sa vám niečoho nedostane. Božia láska to nie je peceň chleba, z ktorého čím viacej ľudí odtrhne, tak tým menej sa mi dostane. Z Božej lásky nikdy neubudne napriek tomu, že ju dostávajú stratení hriešnici.
No rovnako dobre si môžeme predstaviť, že toto Ježišovo kázanie počuli aj hriešnici, ktorí s Ním sedeli za jedným stolom. Aj pre ich uši bola určená jeho reč, ako pre tú ovečku, ktorá sa stratila v húšti. Ježišove slová sú teda určené nielen pre spravodlivých, ale i pre tých, ktorých hriech zovrel do svojich pazúrov a zdeptal im svedomie. Jeho slová sú určené pre tých, ktorí nevedia kam sa majú pohnúť v živote. Práve im Ježiš hovorí: Vy ľudia maloverní, klesajúci, svojím životom ma zapierajúci, vy sa nebojte priblížiť ku mne. Poďte a počúvajte slová, ktoré vám hovorím. Nemyslite si, že Boh má radosť len z ľudí, ktorí sú spravodliví a vás už odpísal. Boh má väčšiu radosť práve z vás hriešnikov.
Radujte sa so mnou! – To nám odkazuje Ježiš Kristus od svojho i nášho nebeského Otca. Radujte sa spolu so mnou, pretože som vás – stratených – našiel. Amen.
Modlitba:
Drahý náš Bože, ďakujeme Ti, že si poslal svojho Syna Pána Ježiša Krista, do tohto sveta, aby hľadal nás stratených. Nielen v tom čase, keď Tvoj Syn chodil po tejto zemi, ale rovnako i dnes ľudia žijú ako ovce bez pastiera. Hľadajú pastvu a nevedia ju nájsť, a tak sa kŕmia tým, čo im príde ako prvé pod ruky. Odpusť nám, keď aj náš život sa podobá zatúlanej ovci. My nechceme žiť bez Pastiera, bez Tvojho Syna, ale dennodenne chceme kráčať s Ním. K tomu uspôsobuj náš krok a skrze Ducha Svätého nám otváraj oči, aby sme Ježiša Krista ako dobrého Pastiera nestratili z obzoru. Daj nám silu k pokániu a naplň nás radosťou z pokánia tých, ktorých si našiel ako stratených. Nech sa spolu s Tebou radujeme z ich spásy. Amen.
Drahí priatelia, bratia a sestry,
Podobenstvo o stratenej ovci patrí v evanjeliách medzi najznámejšie podobenstvá. Už deti na nedeľnej besiedke sa o ňom učia a ich predstavivosť je dotváraná obrázkom, znázorňujúcim Ježiša Krista ako dobrého pastiera, ktorý nesie na svojich ramenách stratenú ovečku. Keď sa vrátim späť do svojich konfirmačných čias, keď som už začal rozmýšľať o tom, čo sa mi ponúka prostredníctvom Božieho slova a čo mi jednotlivé podobenstvá prezentujú, tak sa mi podobenstvo o stratenej ovci zdalo byť hlúposťou. Uvažoval som asi v týchto intenciách:
Veď je predsa nezodpovedné, aby pastier nechal na pastvisku 99 oviec a šiel hľadať jednu stratenú. Nemohol najprv stádo odviesť do bezpečia – do akéhosi košiara, a potom ísť hľadať stratenú ovcu? Asi takto by to urobil dedinský pastier. Pravdepodobne ani majiteľ stáda by nepochválil svojho pastiera za takéto nezodpovedné konanie. Mohlo sa predsa stať, že tých 99 oviec zanechaných na pustatine by ohrozoval vlk a mohli by dopadnúť presne tak ako tá jedna zatúlaná, ak nie horšie. Nakoniec mohli prísť i zlodeji a ukradnúť celé stádo, ktoré zostalo bez pastiera – bez dozoru, bez ochrany. Nebolo by predsa rozumnejšie zostať pri tých 99 a možno sa zmieriť s tým, že tá jedna zatúlaná ovečka je akýsi prirodzený odpad?
Pravdepodobne takýmto spôsobom by sa i dnes postavil pastier k stratenej ovci. Najprv by odviedol stádo do bezpečia, a potom by sa vydal hľadať zatúlanú ovcu. Tento spôsob je v celku rozumný, pretože neohrozuje ostatné ovce. Ale o rozumnosti alebo nerozumnosti v tomto podobenstve nie je reč. Toto podobenstvo nám predsa nedáva návod ako sa má pastier zachovať, keď sa mu stratí ovca. Na túto skutočnosť tu predsa nie je položený dôraz. Dôraz toto podobenstvo kladie na radosť pastiera, ktorý našiel zatúlanú ovcu. „Keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia; potom, príduc domov, zvolá si priateľov a susedov a povie im: Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu.“
Keď sa na toto podobenstvo pozeráme z ekonomickej perspektívy, ako som sa naň niekedy pozeral aj ja, tak je prirodzené, že 99 oviec má predsa väčšiu hodnotu ako jedna zatúlaná. Ale sami si vieme predstaviť, ak by sme boli na mieste toho pastiera, a ani nemusíme byť na jeho mieste, stačí keď si spomenieme na vec, ktorú sme stratili, a potom následne našli, akú radosť sme z toho mali. Odrazu táto vec pre nás bola cennejšia než čokoľvek iné. A tak nám to prezentuje aj podobenstvo o stratenej ovci. Keď pastier nájde svoju stratenú ovečku, tá jediná má pre neho v tom momente cenu celého stáda, ktoré zanechal na pustatine.
Samozrejme, že táto skutočnosť podľa vzorca z nášho podobenstva neplatí a nefunguje vo svete vecí. Ale keď ide o živé tvory, tak človek odrazu prestáva počítať a obetuje pre to všetko, čo má. Veď si len spomeňme na situáciu spred dvoch rokov, keď sa stratil chlapec z cirkevného zboru Prešov v Račkovej doline. Čo všetko boli ľudia ochotní urobiť pre záchranu tohto chlapca. Skoro celý národ bol zmobilizovaný a sledoval túto nepríjemnú skutočnosť prostredníctvom médií a nikto zo zodpovedných si v tej chvíli nepovedal: veď je to prirodzený odpad, s tým treba rátať. Stovky ľudí sa odrazu dalo do pohybu, kvôli jednému chlapcovi. Nepozerali sa na to, čo to bude stáť. Dôležité bolo, aby sa chlapec našiel. Stratený chlapec mal odrazu väčšiu cenu ako ostatné nezatúlané deti. A radosť, keď ho našli, bola určite neopísateľná. A Pán Ježiš nám hovorí: „Taká bude radosť v nebi nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie.“
Ale čo nám chce Pán Ježiš týmto podobenstvom povedať? Toto podobenstvo chce poukázať na to, že v nebi je radosť. Pán Boh sa raduje. Ak by som ľuďom položil otázku: Ako si prestavujete Boha? – tak pravdepodobne by som nedostal odpoveď: Ja si predstavujem Boha, ktorý sa raduje. Väčšinou si predstavujeme Boha ako prísneho a spravodlivého sudcu. Ale Boh lásky, ktorý za hriešnika nechal pribiť na dreve golgotského kríža svojho Syna a vo veľkonočné ráno ho vzkriesil z mŕtvych, tento Boh sa raduje aj zo mňa a z teba ako hriešnika, keď činím pokánie. Nie je to úžasné, že Boh má z nás radosť? Nie je to nádherné, že Boh sa teší z toho, že ja a ty ako zatúlaná ovca bol som nájdený Ježišom Kristom a môžem patriť do tohto spoločenstva? Boh sa teší z tejto skutočnosti a spolu s Ním sa aj my radujme, zo svojho nájdenia, ale rovnako i z príchodu nových zatúlaných oviec, ktoré niekedy majú obavu ako budú prijaté. Nemusia ju mať, pretože Boh sa teší z každého úprimného a kajúceho srdca, ktoré sa nechá nájsť Jeho Synom Ježišom Kristom, aby nezahynulo v húšti tohto sveta.
Niekto však môže namietnuť: A môže vôbec Boh prejavovať nejaké city? Skoro podvedome máme sklon si Boha predstavovať ako nehybnú bytosť – ako nejakú sfingu s kamennou tvárou. Táto naša predstava je dosť ovplyvnená sochárskym a maliarskym umením. Ja som sa ešte dodnes nestretol s výjavom Boha, ktorý by sa na obraze, freske či soche usmieval, a tak znázorňoval radosť. Ale Pán Ježiš prišiel na tento svet práve kvôli tomu, aby našu predstavu uzavretého a apatického Boha bez tváre zmenil, a tak poukázal, že tento Boh, ktorý je prísnym a spravodlivým sudcom, ktorý sa vie i hnevať, rovnako dobre sa vie i usmievať a svoju radosť neskrýva ani pred anjelmi v nebesiach a ani pred ľuďmi na zemi. Boh má ľudskú tvár a touto tvárou bol, je a bude Ježiš Kristus, ktorý sedával pri jednom stole s hriešnikmi a kolaborantmi tak často, až to bolo jeho súčasníkom podozrivé. A práve u tohto stola s hriešnikmi, ktorí boli tými zatúlanými ovcami sa prejavuje Božia radosť. Pán Ježiš hovorí, že Boh sa raduje viac z jedného hriešnika, ktorý činí pokánie, ako z deväťdesiatich deviatich spravodlivých, ktorí nepotrebujú pokánia. Jeden jediný mu stačí k radosti. Nie zástup, množstvo, masa, ale jeden jediný, ktorý bol stratený a našiel sa. Keď sa stratí nejaký človek, alebo nejaká vec, znamená to, že ju nevidíme. Zmizla nám spred očí. A ako to už býva, čo zíde z očí, zíde aj z mysle. No nie však z Božej mysle. Každý, i ten jediný stratený a zabudnutý človek, ktorý nám ľuďom už ani nechýba, zostáva stále v Božej pamäti, v Božom záujme. Bohu aj tento jeden človek chýba do počtu. Bez tohto jedného nie je stádo kompletné, hoci je ich tam pohromade 99. Boh hľadá aj toho jedného. On volá i tú jednu stratenú ovečku.
Evanjelista Lukáš právom zaradil toto podobenstvo do súvislosti s tým, aké poriadky majú platiť v spoločnosti Ježišových učeníkov – v kresťanskej cirkvi. Vôľa nebeského Otca je, aby nezahynul ani jeden jediný z týchto stratených. Choď teda a hľadaj aj ty brat, sestra!
Povedali sme, že Boh má radosť z hriešnika, ktorý činí pokánie a vráti sa späť. Ak chceme poznať z čoho sa Boh raduje a aká je jeho radosť, tak je potrebné, aby sme túto radosť hľadali medzi hriešnikmi. Boh nás preto posiela medzi hriešnikov. Možno sa nám to ťažko chápe. Farizeji a zákonníci všetkých čias i tej dnešnej to nechápali a ani nechápu. Boh má mať predsa radosť zo spravodlivého a nie z hriešnika. A preto mnohí reptali, keď videli Ježiša Krista sedieť s hriešnikmi. Kristus sa schádzal s nimi bez toho, že by im bol predtým nariadil činiť verejné pokánie, čo by znamenalo sypať si popol na hlavu. Pozvanie colníka Matúša prijíma bez akýchkoľvek podmienok, čo vyvolalo veľkú nevôľu u predstavených izraelského národa, ktorí ho potom nazvali žráčom a pijanom vína, priateľom colníkov a hriešnikov (Mt 11,19).
Neponúka Ježiš svoju prítomnosť týmto ľuďom príliš lacno? Čo ho vôbec priťahuje k hriešnikom? Kde u nich vidí pokánie a obrátenie? Ale pozor, my však čítame, že hriešnici prichádzali do Ježišovej blízkosti, aby Ho počúvali. A to je vlastne obrátenie. Hriech má predsa úplne opačný smer, ktorý vzďaľuje človeka od Krista, od Boha a Jeho slova. No títo hriešnici sami prichádzajú, pretože sú priťahovaní Ježišovou mocou a láskou. To je vlastne obrátenie. Hriechu dávajú čelom vzad a čelom pred kráčajú za Ježišom, k Jeho slovu. Prichádzajú do Jeho blízkosti, stolujú s Ním, niektorí z nich sa stanú i učeníci. Takýmto spôsobom vo všetkej tichosti a nenápadnosti prebieha obrátenie, prebieha pokánie. Okolo obrátenia a pokánia nemusíme robiť rozruch, ako to robia niektoré denominácie. Dôležité je, aby človek vo svojom živote zmenil svoj smer – od hriechu sa obrátil k Ježišovi. Vtedy sa Božie srdce raduje. Vtedy má Boh radosť z hriešnika – dokonca väčšiu ako zo spravodlivého, lebo to, čo bolo stratené, sa našlo.
Kto môže, tak túto skutočnosť pochopí, ale i napriek tomu to stále pre nás zostáva tajomstvom. Je to tajomstvo Božej lásky, ktorá sa ujíma tých, ktorí pred Jeho svätosťou nijako nemôžu obstáť. O tomto bolo a je Ježišovo kázanie. Boh sa raduje z jedného človeka, z jedného hriešnika, ktorý sa priblížil k Jeho Synovi.
A komu Pán Ježiš adresuje tieto slová? Pre aké uši bolo určené toto podobenstvo o stratenej ovci? Súvislosti, v ktorých uvádza Lukáš toto podobenstvo nasvedčujú, že Ježišovými poslucháčmi boli farizeji a zákonníci, zbožní a oddaní ľudia, ktorí nechápu, prečo Ježiš prijíma hriešnikov a práve kvôli tejto skutočnosti reptajú. No Ježiš im hovorí: Páni, zobuďte sa, predsa sa nepatrí reptať, keď sa nebesá radujú. Nepatrí sa ani pohoršovať, keď Boh hľadá a nachádza svoje stratené deti. Vy spravodliví, vy ktorí v cirkvi pracujete, neurážajte sa nad tým, čo je dôvodom k Božej radosti. Neurážajte sa nad tým, že aj hriešnici prichádzajú do kostola. Vonkoncom sa nemusíte ani obávať, že by ste boli o niečo ukrátení, alebo že sa vám niečoho nedostane. Božia láska to nie je peceň chleba, z ktorého čím viacej ľudí odtrhne, tak tým menej sa mi dostane. Z Božej lásky nikdy neubudne napriek tomu, že ju dostávajú stratení hriešnici.
No rovnako dobre si môžeme predstaviť, že toto Ježišovo kázanie počuli aj hriešnici, ktorí s Ním sedeli za jedným stolom. Aj pre ich uši bola určená jeho reč, ako pre tú ovečku, ktorá sa stratila v húšti. Ježišove slová sú teda určené nielen pre spravodlivých, ale i pre tých, ktorých hriech zovrel do svojich pazúrov a zdeptal im svedomie. Jeho slová sú určené pre tých, ktorí nevedia kam sa majú pohnúť v živote. Práve im Ježiš hovorí: Vy ľudia maloverní, klesajúci, svojím životom ma zapierajúci, vy sa nebojte priblížiť ku mne. Poďte a počúvajte slová, ktoré vám hovorím. Nemyslite si, že Boh má radosť len z ľudí, ktorí sú spravodliví a vás už odpísal. Boh má väčšiu radosť práve z vás hriešnikov.
Radujte sa so mnou! – To nám odkazuje Ježiš Kristus od svojho i nášho nebeského Otca. Radujte sa spolu so mnou, pretože som vás – stratených – našiel. Amen.
Modlitba:
Drahý náš Bože, ďakujeme Ti, že si poslal svojho Syna Pána Ježiša Krista, do tohto sveta, aby hľadal nás stratených. Nielen v tom čase, keď Tvoj Syn chodil po tejto zemi, ale rovnako i dnes ľudia žijú ako ovce bez pastiera. Hľadajú pastvu a nevedia ju nájsť, a tak sa kŕmia tým, čo im príde ako prvé pod ruky. Odpusť nám, keď aj náš život sa podobá zatúlanej ovci. My nechceme žiť bez Pastiera, bez Tvojho Syna, ale dennodenne chceme kráčať s Ním. K tomu uspôsobuj náš krok a skrze Ducha Svätého nám otváraj oči, aby sme Ježiša Krista ako dobrého Pastiera nestratili z obzoru. Daj nám silu k pokániu a naplň nás radosťou z pokánia tých, ktorých si našiel ako stratených. Nech sa spolu s Tebou radujeme z ich spásy. Amen.