Zamyslenie na 22. týždeň v roku 2016
O KRESŤANSTVE
Čím kresťanstvo v podstate je? Čo je v ňom najdôležitejšie, bez čoho všetko ostatné stráca svoj zmysel a význam? Potrebné je položiť aj otázku, ktorej znenie možno nebude pekné, ale položiť ju musíme. Čo si myslíte, koho Pán miluje viac, Božiu Matku či antikrista? Ťažko uveriť, ale oboch ich miluje rovnako. A pokiaľ toto nepochopíme, nepochopíme ani to, čo je kresťanstvo, pretože v podvedomí a v značnej miere aj vedome žijeme v prežitkoch predkresťanskej doby, predkresťanského chápania Boha. V pohanskom chápaní je Boh bytosťou, ktorá jedných odmeňuje a druhých trestá, ktorú možno rozhnevať a udobriť, ktorá sa môže pomstievať... No zrazu sa deje niečo ohromujúce. Kresťanstvo hlása, že Boh je Láska a ta Láska je nemenná, stála, večná. Kristus sa z kríža modlí za svojich vrahov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia“. Hľa, prečo nás otázka koho viac miluje, či Božiu Matku alebo antikrista musí prinútiť zamyslieť sa nad oveľa hlbšími vecami. Keď je Boh Láska, v čom potom spočíva podstata kresťanstva? Kto môže byť zachránený, a kto sa zachraňuje? Ľudia žijúci do Krista, či mimo kresťanstva by odpovedali, že zachraňuje sa ten, kto plní prikázania daného náboženstva. No zrazu jeden človek zdvíha hlavu a hovorí, že to nie je tak. Prvý do raja vošli nie plnitelia zákona, ktorí dokonalé poznali všetky podrobnosti spásy, ani nie veľkňazi, ani farizeji, ani učitelia zákona, ale bandita, zločinec. Čože je toto za náboženstvo?! Veď sa to prieči všetkým pravidlám! Opakujem, keď nepochopíme toto, nepochopíme ani kresťanstvo. Pohanský zárodok je usadený hlboko v našom vášnivom, hriešnom človeku, ktorý si myslí, že keď som už raz urobil to a to, som automaticky hoden spásy. Nie, človek sa nezachraňuje iba skutkami, či jednoducho plnením cirkevných pravidiel, ktorých poslanie je celkom iné. Ježiš Nazaretský nás utvrdzuje v tom, že zachraňuje sa iba človek, ktorý vidí a priznáva, že je naozaj hriešny, že nesplnil nič z toho, čo splniť mal. Človek sa zachraňuje tým, čo na kríži vyznal zločinec: „...dostávame zaslúžený trest za to, čo sme popáchali... Pane, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“. Ani na um mu neprišlo, že je niečoho hoden. On jednoducho iba prosil Krista aby si na neho len spomenul, pretože bol presvedčený, že pre neho, banditu, v raji niet miesta. A na toto svoje poctivé vyznanie hriechov počul slová: „Dnes budeš so mnou v raji!“... Koľkí sa nachádzame v takomto stave? Skúsme porovnať svoje cítenie a vnímanie s tým zločincovým, aby sme pochopili, ako ďaleko sme od toho, akými v skutočnosti máme byť... Podstata kresťanstva spočíva práve v tom, aby človek dosiahol stav zločinca a uvedomil si svoju nehodnosť. Všetci tí, ktorí sa hoci len trochu dotkli diel svätých otcov museli zbadať konkrétne tento duševný stav. Cieľom veľkej askézy svätých, o ktorých s veľkým údivom počúvame je pokánie. Svätý Pimen Veľký hovoril: „Verte bratia, tam, kde bude uvrhnutý satan, budem uvrhnutý aj ja!“. Keď Sisoj Veľký umieral jeho tvár žiarila svätosťou, ako slnko, ani sa na ňu nedalo pozerať, a predsa plakal a hovoril: „Prosím Boha, aby mi ešte dal čas na pokánie“. Jeho žiaci mu hovoria: „Sisoj, či sa tebe treba kajať?“ a on im na to odpovedal: „Neviem, či som sa vôbec niekedy začal kajať!“. Čo si myslíte, bolo to pokrytectvom, falošnou pokorou, hrou, či rúhaním? Čím bližšie sme k svetlu, tým viac zisťujeme, aký je náš šat, no v tme je všetko tak čistučké... Čím bližšie je človek pri Bohu, čím viac očisťuje svoju dušu, čím viac očisťuje svoju myseľ, tým viac začína vidieť svoju nedokonalosť, pád a vášne, ktoré v ňom žijú. Pokiaľ v nás vášne spia sme krotkí ako ovečky. No keď sa prebudia objavuje sa v nás akýsi tiger... Nesmieme zmiešavať hriech a vášne. Vášne žijú vo vnútri nás. Askéza svätých je zápasom s vášňami, ktorý svätých privádza do toho istého stavu, aký vyznal zločinec. Svätý Makarios Veľký v svojej modlitbe úprimne hovorí: „Bože, očisti mňa hriešneho, lebo nikdy som pred Tebou neurobil dobré!“. K akému stavu sa prepracoval jeden z najväčších spomedzi askétov? Nič z toho, čo som urobil, nie je možné nazvať dobrým, všetko je otrávene hriechmi a vášňami... A my? Všetci svätí askéti cestou svojej veľkej askézy dosahovali práve stav pokánia a pokory. Ctihodný Simeon Nový Teológ povedal: „Dôkladné plnenie Kristových prikázaní človeku ukazuje jeho slabosti“. Celá askéza a cirkevný život majú jediný spoločný cieľ, a to priviesť človeka k poznaniu a pochopeniu toho, že sám o sebe je nikým, a že sám v sebe nedokáže vykoreniť ani jedinú vášeň. Kto z nás kresťanov už nesľúbil, že viac nikoho nebude odsudzovať, či nikomu nebude závidieť? Kto dodržal svoj sľub? Všetci fungujeme po starom... A toto nazývame “kresťanstvom“... So svojimi vášňami žijeme desať, dvadsať, päťdesiat rokov a tvrdíme, že sme kresťania, ale nič sa nezmenilo, akí sme boli, takí sme aj ostali. Má nejaký význam to, že niekto je profesor, či duchovný? Nie! To, čo robíme, to má význam! Dôkladné plnenie Kristových prikázaní človeku začína odhaľovať to, čo v ňom žije. A zdá sa, že je v nás veľké more, v ktorom je nespočetné množstvo jedovatých hadov... No my si o sebe myslíme: ja som “kresťan“, a veľmi dobrý, a ak mi niekto povie, že sa v niečom mýlim, až potom zistí, aký som dobrý! Ten, kto nevidí svoje vášne nikdy nedokáže prijať Krista. Kto nevidí svoju záhubu, ten Krista nepotrebuje. Kristus je Spasiteľ, Lekár, ale keď som zdravý, načo mi je potom lekár? Kresťanstvo sa v človeku začína až vtedy, keď začína vidieť svoju záhubu: ja nedokážem nezávidieť, nedokážem neodsudzovať, nedokážem nepretvarovať sa, nedokážem nebyť pokrytcom, neprejedať sa, nebyť pyšným, hrdým a tak ďalej. Sám nič nedokážem! Toto môže zbadať iba človek, ktorý sa rozhodne žiť podľa prikázaní. Chcel by som obrátiť vašu pozornosť na to, ako ľahko si mýlime a zamieňame evanjeliové prikázania s cirkevnými ustanoveniami: ja chodím do chrámu, dodržiavam pôsty, prijímam, spovedám sa, dávam na chrám, neporušujem zákon, dokonca som nikdy nikoho nezabil. Pochopili ste, kto som? Som spravodlivý! Ale v skutočnosti je to svätý satan! Pretože vo vnútri toho “spravodlivého“ žijú všetky vášne. Nesmieme Kristove prikázania zamieňať cirkevnými ustanoveniami! Cirkevné ustanovenia a sviatosti sú iba pomocnými prostriedkami k plneniu prikázaní.
Podstata kresťanstva sa nám odhaľuje cez banditu, ktorého tak milo nazývame lotrom. On si uvedomil, kým je a ani v mysli ho nenapadlo, že sa ocitne v raji! K tomuto dospeli všetci skutoční Kristovi askéti. Poznanie seba samého, svojich vášni, neschopnosti vlastnými silami ich vykoreniť, videnie svojej hriešnosti, hľa k čomu sa dopracovali. Svätý Izák Sýrsky povedal veľké slová, ktoré poodhaľujú podstatu kresťanstva: „Človek je odmeňovaný nie za cnosti a ani nie za námahu, ktorú vynakladá pre ich získanie ale za pokoru, ktorá sa z nich rodí“. Je dôležité pochopiť, ako často sa sami v sebe honosíme svojimi “cnosťami“ a svojou “svätosťou“! Ukazuje sa, že nemôžeme dosiahnuť pokoru, ak sa nebudeme prinucovať žiť správny život podľa Evanjelia. Aj cnosti preto majú iba pomocný charakter, teda mali by človeka priviesť k takému stavu, ako povedal prorok Dávid: „Ja som však červ a nie človek“. Cez prinucovanie sa k plneniu prikázaní sa človek začína pokorovať a vidieť, kým v skutočnosti je. Až vtedy sa k človeku dostáva to veľké blaho, ktoré sa s ničím nedá porovnať: láska. A toto je zákonom: cez poznanie samého seba, cez zápas so svojim starým človekom a nakoniec, cez pokoru, ako plod tohto zápasu v človeku začína dozrievať skutočná, božská láska. V nemocnici nikto nikoho neodsudzuje pre jeho chorobu, ale naopak, všetci si navzájom pomáhajú. Skúsme preto život vnímať tak, že všetci žijeme v nemocnici. Pozemský život je duchovnou nemocnicou a podľa miery, na základe ktorej spoznávame svoje choroby začíname byť zhovievavejší k utrpeniu iných ľudí. Pokora, ktorá prichádza pri spoznaní svojich chorôb nám dáva možnosť byť veľkodušnými vo vzťahu k vášňam iných ľudí a to je iba začiatok cesty. Podstata kresťanstva spočíva v tom, aby človek dokázal spoznať seba samého. Aby videl, že sú v ňom všetky vášne, a že to, čo odsudzuje v iných žije aj v ňom, jednoducho, že pravidlá sú potrebné preto, aby sa prebudil. Iba získavaním pokory človek začína získavať aj lásku, začína byť podobný Bohu a stáva sa Kristovým...
Čím kresťanstvo v podstate je? Čo je v ňom najdôležitejšie, bez čoho všetko ostatné stráca svoj zmysel a význam? Potrebné je položiť aj otázku, ktorej znenie možno nebude pekné, ale položiť ju musíme. Čo si myslíte, koho Pán miluje viac, Božiu Matku či antikrista? Ťažko uveriť, ale oboch ich miluje rovnako. A pokiaľ toto nepochopíme, nepochopíme ani to, čo je kresťanstvo, pretože v podvedomí a v značnej miere aj vedome žijeme v prežitkoch predkresťanskej doby, predkresťanského chápania Boha. V pohanskom chápaní je Boh bytosťou, ktorá jedných odmeňuje a druhých trestá, ktorú možno rozhnevať a udobriť, ktorá sa môže pomstievať... No zrazu sa deje niečo ohromujúce. Kresťanstvo hlása, že Boh je Láska a ta Láska je nemenná, stála, večná. Kristus sa z kríža modlí za svojich vrahov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia“. Hľa, prečo nás otázka koho viac miluje, či Božiu Matku alebo antikrista musí prinútiť zamyslieť sa nad oveľa hlbšími vecami. Keď je Boh Láska, v čom potom spočíva podstata kresťanstva? Kto môže byť zachránený, a kto sa zachraňuje? Ľudia žijúci do Krista, či mimo kresťanstva by odpovedali, že zachraňuje sa ten, kto plní prikázania daného náboženstva. No zrazu jeden človek zdvíha hlavu a hovorí, že to nie je tak. Prvý do raja vošli nie plnitelia zákona, ktorí dokonalé poznali všetky podrobnosti spásy, ani nie veľkňazi, ani farizeji, ani učitelia zákona, ale bandita, zločinec. Čože je toto za náboženstvo?! Veď sa to prieči všetkým pravidlám! Opakujem, keď nepochopíme toto, nepochopíme ani kresťanstvo. Pohanský zárodok je usadený hlboko v našom vášnivom, hriešnom človeku, ktorý si myslí, že keď som už raz urobil to a to, som automaticky hoden spásy. Nie, človek sa nezachraňuje iba skutkami, či jednoducho plnením cirkevných pravidiel, ktorých poslanie je celkom iné. Ježiš Nazaretský nás utvrdzuje v tom, že zachraňuje sa iba človek, ktorý vidí a priznáva, že je naozaj hriešny, že nesplnil nič z toho, čo splniť mal. Človek sa zachraňuje tým, čo na kríži vyznal zločinec: „...dostávame zaslúžený trest za to, čo sme popáchali... Pane, rozpomeň sa na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“. Ani na um mu neprišlo, že je niečoho hoden. On jednoducho iba prosil Krista aby si na neho len spomenul, pretože bol presvedčený, že pre neho, banditu, v raji niet miesta. A na toto svoje poctivé vyznanie hriechov počul slová: „Dnes budeš so mnou v raji!“... Koľkí sa nachádzame v takomto stave? Skúsme porovnať svoje cítenie a vnímanie s tým zločincovým, aby sme pochopili, ako ďaleko sme od toho, akými v skutočnosti máme byť... Podstata kresťanstva spočíva práve v tom, aby človek dosiahol stav zločinca a uvedomil si svoju nehodnosť. Všetci tí, ktorí sa hoci len trochu dotkli diel svätých otcov museli zbadať konkrétne tento duševný stav. Cieľom veľkej askézy svätých, o ktorých s veľkým údivom počúvame je pokánie. Svätý Pimen Veľký hovoril: „Verte bratia, tam, kde bude uvrhnutý satan, budem uvrhnutý aj ja!“. Keď Sisoj Veľký umieral jeho tvár žiarila svätosťou, ako slnko, ani sa na ňu nedalo pozerať, a predsa plakal a hovoril: „Prosím Boha, aby mi ešte dal čas na pokánie“. Jeho žiaci mu hovoria: „Sisoj, či sa tebe treba kajať?“ a on im na to odpovedal: „Neviem, či som sa vôbec niekedy začal kajať!“. Čo si myslíte, bolo to pokrytectvom, falošnou pokorou, hrou, či rúhaním? Čím bližšie sme k svetlu, tým viac zisťujeme, aký je náš šat, no v tme je všetko tak čistučké... Čím bližšie je človek pri Bohu, čím viac očisťuje svoju dušu, čím viac očisťuje svoju myseľ, tým viac začína vidieť svoju nedokonalosť, pád a vášne, ktoré v ňom žijú. Pokiaľ v nás vášne spia sme krotkí ako ovečky. No keď sa prebudia objavuje sa v nás akýsi tiger... Nesmieme zmiešavať hriech a vášne. Vášne žijú vo vnútri nás. Askéza svätých je zápasom s vášňami, ktorý svätých privádza do toho istého stavu, aký vyznal zločinec. Svätý Makarios Veľký v svojej modlitbe úprimne hovorí: „Bože, očisti mňa hriešneho, lebo nikdy som pred Tebou neurobil dobré!“. K akému stavu sa prepracoval jeden z najväčších spomedzi askétov? Nič z toho, čo som urobil, nie je možné nazvať dobrým, všetko je otrávene hriechmi a vášňami... A my? Všetci svätí askéti cestou svojej veľkej askézy dosahovali práve stav pokánia a pokory. Ctihodný Simeon Nový Teológ povedal: „Dôkladné plnenie Kristových prikázaní človeku ukazuje jeho slabosti“. Celá askéza a cirkevný život majú jediný spoločný cieľ, a to priviesť človeka k poznaniu a pochopeniu toho, že sám o sebe je nikým, a že sám v sebe nedokáže vykoreniť ani jedinú vášeň. Kto z nás kresťanov už nesľúbil, že viac nikoho nebude odsudzovať, či nikomu nebude závidieť? Kto dodržal svoj sľub? Všetci fungujeme po starom... A toto nazývame “kresťanstvom“... So svojimi vášňami žijeme desať, dvadsať, päťdesiat rokov a tvrdíme, že sme kresťania, ale nič sa nezmenilo, akí sme boli, takí sme aj ostali. Má nejaký význam to, že niekto je profesor, či duchovný? Nie! To, čo robíme, to má význam! Dôkladné plnenie Kristových prikázaní človeku začína odhaľovať to, čo v ňom žije. A zdá sa, že je v nás veľké more, v ktorom je nespočetné množstvo jedovatých hadov... No my si o sebe myslíme: ja som “kresťan“, a veľmi dobrý, a ak mi niekto povie, že sa v niečom mýlim, až potom zistí, aký som dobrý! Ten, kto nevidí svoje vášne nikdy nedokáže prijať Krista. Kto nevidí svoju záhubu, ten Krista nepotrebuje. Kristus je Spasiteľ, Lekár, ale keď som zdravý, načo mi je potom lekár? Kresťanstvo sa v človeku začína až vtedy, keď začína vidieť svoju záhubu: ja nedokážem nezávidieť, nedokážem neodsudzovať, nedokážem nepretvarovať sa, nedokážem nebyť pokrytcom, neprejedať sa, nebyť pyšným, hrdým a tak ďalej. Sám nič nedokážem! Toto môže zbadať iba človek, ktorý sa rozhodne žiť podľa prikázaní. Chcel by som obrátiť vašu pozornosť na to, ako ľahko si mýlime a zamieňame evanjeliové prikázania s cirkevnými ustanoveniami: ja chodím do chrámu, dodržiavam pôsty, prijímam, spovedám sa, dávam na chrám, neporušujem zákon, dokonca som nikdy nikoho nezabil. Pochopili ste, kto som? Som spravodlivý! Ale v skutočnosti je to svätý satan! Pretože vo vnútri toho “spravodlivého“ žijú všetky vášne. Nesmieme Kristove prikázania zamieňať cirkevnými ustanoveniami! Cirkevné ustanovenia a sviatosti sú iba pomocnými prostriedkami k plneniu prikázaní.
Podstata kresťanstva sa nám odhaľuje cez banditu, ktorého tak milo nazývame lotrom. On si uvedomil, kým je a ani v mysli ho nenapadlo, že sa ocitne v raji! K tomuto dospeli všetci skutoční Kristovi askéti. Poznanie seba samého, svojich vášni, neschopnosti vlastnými silami ich vykoreniť, videnie svojej hriešnosti, hľa k čomu sa dopracovali. Svätý Izák Sýrsky povedal veľké slová, ktoré poodhaľujú podstatu kresťanstva: „Človek je odmeňovaný nie za cnosti a ani nie za námahu, ktorú vynakladá pre ich získanie ale za pokoru, ktorá sa z nich rodí“. Je dôležité pochopiť, ako často sa sami v sebe honosíme svojimi “cnosťami“ a svojou “svätosťou“! Ukazuje sa, že nemôžeme dosiahnuť pokoru, ak sa nebudeme prinucovať žiť správny život podľa Evanjelia. Aj cnosti preto majú iba pomocný charakter, teda mali by človeka priviesť k takému stavu, ako povedal prorok Dávid: „Ja som však červ a nie človek“. Cez prinucovanie sa k plneniu prikázaní sa človek začína pokorovať a vidieť, kým v skutočnosti je. Až vtedy sa k človeku dostáva to veľké blaho, ktoré sa s ničím nedá porovnať: láska. A toto je zákonom: cez poznanie samého seba, cez zápas so svojim starým človekom a nakoniec, cez pokoru, ako plod tohto zápasu v človeku začína dozrievať skutočná, božská láska. V nemocnici nikto nikoho neodsudzuje pre jeho chorobu, ale naopak, všetci si navzájom pomáhajú. Skúsme preto život vnímať tak, že všetci žijeme v nemocnici. Pozemský život je duchovnou nemocnicou a podľa miery, na základe ktorej spoznávame svoje choroby začíname byť zhovievavejší k utrpeniu iných ľudí. Pokora, ktorá prichádza pri spoznaní svojich chorôb nám dáva možnosť byť veľkodušnými vo vzťahu k vášňam iných ľudí a to je iba začiatok cesty. Podstata kresťanstva spočíva v tom, aby človek dokázal spoznať seba samého. Aby videl, že sú v ňom všetky vášne, a že to, čo odsudzuje v iných žije aj v ňom, jednoducho, že pravidlá sú potrebné preto, aby sa prebudil. Iba získavaním pokory človek začína získavať aj lásku, začína byť podobný Bohu a stáva sa Kristovým...