Zamyslenie na 29. týždeň v roku 2016
Životný štýl Kristovho svedka
Text: Mk 16, 16
V Markovom evanjeliu čítame známy verš: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený.“ Viera a krst sú nerozlučne spojené so životom kresťana a učeníka Ježiša Krista. Viera však nie je jednorazová skúsenosť, je to dar. „Viera je raz navždy daná svätým.“ To znamená, že nestačí povrchne prijať nejakú cirkevnú doktrínu, stotožniť sa s ňou a prípadne vykonať určitý náboženský obrad. Pred povrchnosťou v chápaní viery nás varujú aj slová z Matúšovho evanjelia: „kto vytrvá do konca, bude spasený...“ Teda nejde tu len o nejaký intelektuálny súhlas s náboženskou pravdou. Ide o zmenu životného štýlu, ktorá vychádza z hlbokého vnútorného presvedčenia. A na to, aby to nebola len zmena jednorazová a nestála, je nutné vytrvať v tomto životnom štýle do konca. Pri pozornom štúdiu Písma nám neuniknú základné črty, piliere životného štýlu učeníka Ježiša Krista. Medzi tieto piliera patria: život v slove, život v modlitbe a život v spoločentve veriacich.
1. Život v slove
„ak zostanete v mojom slove, vpravde ste moji učeníci“ (Ján 8, 31). Dôraz je na slove zostávať. Mnohí ľudia počúvajú božie slovo, niektorí ho aj čítajú. Ale Ježiš hovorí: ak zostanete v mojom slove... Iné je totiž slovo mechanicky čítať a iné je to isté slovo vstrebávať do svojho vnútra, premýšľať o ňom, konfrontovať s ním svoje postoje, myšlienky, život. Pre mnohých je božie slovo „nudné.“ Problém však nie je v tom, že by Písmo bolo nezáživné, problém je v tom, že s ním nesprávne narábame. Časom sa aj z čítania biblie môže stať nudná rutina, pokiaľ človek v Písme nenájde niečo, čo zasýti jeho dušu aj ducha. Spasiteľ povedal: „moje slová sú duch a život.“
Zastavme sa ak nás v božom slove niečo osloví, zasiahne naše srdce a premýšľajme o tom. Problém kresťanov často nie je v tom, že by nepoznali Písmo. Ich problém je v tom, že málo z toho, čo poznajú vstrebali. Mnohí poznajú veľa princípov, vedia, kedy čo majú robiť – ale to nerobia. Vedia, že keď majú tlak v živote, mali by sa modliť. Vedia, že si nemôžu dovoliť upadnúť do apatie. Tiež vedia o význame modlitby v ťažkých chvíľach, ale nerobia to. Prečo? Slovo, ktoré počuli, nevstrebali. Zostalo pre nich len informáciou pre intelekt, no nestalo sa poznaním, zjavením srdca podľa ktorého konajú. Slovo božie nestačí mať v hlave. Musí sa stať našou súčasťou.
2. Život v modlitbe
Všetci vieme, že sa treba modliť. Ale čo je to modlitba? Koľkí chápeme zmysel modlitby a zažívame jej hĺbku? Dodnes si mnohí myslia, že modliť sa znamená „prosiť a hovoriť čo najviac, aby nás Pán Boh vyslyšal.“ Ale modlitba je v prvom rade ponorenie sa do božej prítomnosti. Modlitba, po ktorej skončení neprežívame pokoj alebo nie sme posilnení, sa nedá nazvať modlitbou. Je to len formálna náboženská povinnosť. Modliť sa neznamená mnoho prosiť – „neproste mnoho, veď váš Otec vie, že to potrebujete.“ Modliť sa znamená byť blízko Boha. Iz 40, 31: „Ale tí, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu“ V modlitbe je možné čerpať silu. Keď nás preniká božia prítomnosť, robí z nás ľudí. Ľudia, ktorí objavili tajomstvo modlitby sú ľudia plní pokoja. Tajomstvo nie je v technike, ani v spôsobe modlitby – mám sedieť, kľačať, ležať, stáť, plakať...tajomstvo je v sústredení sa na Toho, komu svoju modlitbu dávam.
3. Život v spoločenstve
Boh udeľuje svoje požehnanie na spoločenstvo veriacich. V spoločenstve často intenzívnejšie zažívame božiu blízkosť. Keď sa s bratmi a sestrami zjednocujeme v modlitbách, keď oslavujeme Hospodina spevom, vytvárame duchovné spoločenstvo. Neexistuje žiadne izolované kresťanstvo. Kristus povedal svojim učeníkom, aby spoločne zotrvávali na modlitbách. A tak vznikla cirkev. Cirkev nie je náboženská inštitúcia, ale spoločenstvo veriacich, ktorí milujú Boha a blížnych. Obraz takejto Kristovej cirkvi bude atraktívny aj pre ľudí, ktorí si doteraz k Bohu cestu nenašli, „pretože cirkev v minulosti.....“ Sila argumentu „pretože cirkev...“ sa rozplynie v tú chvíľu, kedy sa druhého človeka dotkne láska Kristova. Vtedy umĺknu všetky ústa a človek spoznáva pravdu, ktorá ho zachraňuje.
Text: Mk 16, 16
V Markovom evanjeliu čítame známy verš: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený.“ Viera a krst sú nerozlučne spojené so životom kresťana a učeníka Ježiša Krista. Viera však nie je jednorazová skúsenosť, je to dar. „Viera je raz navždy daná svätým.“ To znamená, že nestačí povrchne prijať nejakú cirkevnú doktrínu, stotožniť sa s ňou a prípadne vykonať určitý náboženský obrad. Pred povrchnosťou v chápaní viery nás varujú aj slová z Matúšovho evanjelia: „kto vytrvá do konca, bude spasený...“ Teda nejde tu len o nejaký intelektuálny súhlas s náboženskou pravdou. Ide o zmenu životného štýlu, ktorá vychádza z hlbokého vnútorného presvedčenia. A na to, aby to nebola len zmena jednorazová a nestála, je nutné vytrvať v tomto životnom štýle do konca. Pri pozornom štúdiu Písma nám neuniknú základné črty, piliere životného štýlu učeníka Ježiša Krista. Medzi tieto piliera patria: život v slove, život v modlitbe a život v spoločentve veriacich.
1. Život v slove
„ak zostanete v mojom slove, vpravde ste moji učeníci“ (Ján 8, 31). Dôraz je na slove zostávať. Mnohí ľudia počúvajú božie slovo, niektorí ho aj čítajú. Ale Ježiš hovorí: ak zostanete v mojom slove... Iné je totiž slovo mechanicky čítať a iné je to isté slovo vstrebávať do svojho vnútra, premýšľať o ňom, konfrontovať s ním svoje postoje, myšlienky, život. Pre mnohých je božie slovo „nudné.“ Problém však nie je v tom, že by Písmo bolo nezáživné, problém je v tom, že s ním nesprávne narábame. Časom sa aj z čítania biblie môže stať nudná rutina, pokiaľ človek v Písme nenájde niečo, čo zasýti jeho dušu aj ducha. Spasiteľ povedal: „moje slová sú duch a život.“
Zastavme sa ak nás v božom slove niečo osloví, zasiahne naše srdce a premýšľajme o tom. Problém kresťanov často nie je v tom, že by nepoznali Písmo. Ich problém je v tom, že málo z toho, čo poznajú vstrebali. Mnohí poznajú veľa princípov, vedia, kedy čo majú robiť – ale to nerobia. Vedia, že keď majú tlak v živote, mali by sa modliť. Vedia, že si nemôžu dovoliť upadnúť do apatie. Tiež vedia o význame modlitby v ťažkých chvíľach, ale nerobia to. Prečo? Slovo, ktoré počuli, nevstrebali. Zostalo pre nich len informáciou pre intelekt, no nestalo sa poznaním, zjavením srdca podľa ktorého konajú. Slovo božie nestačí mať v hlave. Musí sa stať našou súčasťou.
2. Život v modlitbe
Všetci vieme, že sa treba modliť. Ale čo je to modlitba? Koľkí chápeme zmysel modlitby a zažívame jej hĺbku? Dodnes si mnohí myslia, že modliť sa znamená „prosiť a hovoriť čo najviac, aby nás Pán Boh vyslyšal.“ Ale modlitba je v prvom rade ponorenie sa do božej prítomnosti. Modlitba, po ktorej skončení neprežívame pokoj alebo nie sme posilnení, sa nedá nazvať modlitbou. Je to len formálna náboženská povinnosť. Modliť sa neznamená mnoho prosiť – „neproste mnoho, veď váš Otec vie, že to potrebujete.“ Modliť sa znamená byť blízko Boha. Iz 40, 31: „Ale tí, čo očakávajú Hospodina, dostávajú novú silu“ V modlitbe je možné čerpať silu. Keď nás preniká božia prítomnosť, robí z nás ľudí. Ľudia, ktorí objavili tajomstvo modlitby sú ľudia plní pokoja. Tajomstvo nie je v technike, ani v spôsobe modlitby – mám sedieť, kľačať, ležať, stáť, plakať...tajomstvo je v sústredení sa na Toho, komu svoju modlitbu dávam.
3. Život v spoločenstve
Boh udeľuje svoje požehnanie na spoločenstvo veriacich. V spoločenstve často intenzívnejšie zažívame božiu blízkosť. Keď sa s bratmi a sestrami zjednocujeme v modlitbách, keď oslavujeme Hospodina spevom, vytvárame duchovné spoločenstvo. Neexistuje žiadne izolované kresťanstvo. Kristus povedal svojim učeníkom, aby spoločne zotrvávali na modlitbách. A tak vznikla cirkev. Cirkev nie je náboženská inštitúcia, ale spoločenstvo veriacich, ktorí milujú Boha a blížnych. Obraz takejto Kristovej cirkvi bude atraktívny aj pre ľudí, ktorí si doteraz k Bohu cestu nenašli, „pretože cirkev v minulosti.....“ Sila argumentu „pretože cirkev...“ sa rozplynie v tú chvíľu, kedy sa druhého človeka dotkne láska Kristova. Vtedy umĺknu všetky ústa a človek spoznáva pravdu, ktorá ho zachraňuje.