Zamyslenie na 31. týždeň v roku 2016
Buďte svätí
Text: 1.Pt 1, 15-16
Svätost nie je cieľom života kresťana, ale jeho základom. Cieľom je konečné povolanie alebo veľké poslanie: kážte evanjelium po celom svete. Boh do nás chce vkladať svoje túžby. Chce nám dávať snívať Jeho sny. Chce v nás vypôsobiť vášeň pre stratených ľudí. A robí tak práve prostredníctvom svätosti.
Čo je teda svätosť? Ľudia si pletú biblickú svätosť s akýmsi „svätuškárstvom.“ Vidíme, aký posun nastal v chápaní a vidíme aj to, ako boli počas historie prekrúcané a zamieňané biblické pojmy a nahradzované ľudovými nezmyslami. Svätosť nie je žiadne svätuškárstvo. Je to oddeľovanie sa pre Boha a Jeho zámer. Svätosť však nie je cieľom křesťanského života, je len prostriedkom k tomuto cieľu. Svätosť teda nie je kvôli svätosti, ale kvôli naplneniu veľkého poslania. Mnohí kresťania dnes stratili zo zreteľa veľké poslanie a sústredia sa na svoje malé problémy. To je jeden zo znakov duchovného úpadku - kresťan prestane plakať za stratených, prestáva sa modliť za nespasených a myslí si, že celý svet sa točí len okolo neho, jeho problémov, potrieb, snov, plánov a vízií.
Kedy duchovne upadáme? Keď strácame svätosť, keď strácame svoju oddělenost pre Boha. Ak prejdeme školou svatosti, naším cieľom bude sprostredkovať vzácne poznanie o Spasiteľovi celému svojmu okoliu. Nebude to len chvíľková túžba, bude to v nás horieť ako neuhasiteľný oheň. Aby sa tak mohlo stať, je potrebných niekoľko vecí. Najdôležitejšia z nich je prestať sa zaoberať sebou samým. Kresťania se musia pohnúť z miesta „boja proti hriechu“ k „boju o stratených.“ Mnohí z nás zostávaju len pri boji s hriechom. Sú veriaci, ktorí žijú v neustálom cykle "pokušenie - hriech - porážka - pokánie". Aký je výsledok takéhoto duchovného živorenia? Duchovne nerastú alebo rastú veľmi pomaly.
Potrebujeme sa zamerať sa správnym smerom. Kresťania zameraní nesprávnym smerom dávajú celé úsilie do boja proti hriechu, resp. tým, že sa dávajú dokopy po páde a riešia výčitky svedomia. Sú ochromení, nie je v nich pretekajúci duchovný život, radosť sa stráca. Toto je veľmi unavujúce „kresťanstvo.“ Toto nie je ani svätosť, je to skôr poviazanosť vlastnými predstavami o svätosti.
Pravá svätosť nás oslobodzuje z našich vlastných zviazaností a okov. Svätosť odníma pocity menejcennosti, komplexy a smútok. Je to očistenie Božie, ktoré premieňa dušu. Robí z nás nového človeka s novým myslením. Svätosť ťahá život z ducha a prenáša ho do bežného života. Svätosť, teda oddelenie sa pre božie plány, prináša so sebou pokoj a vnútornú silu. Svätosť v biblickom ponímaní neznamená skostnatelosť, tradicionalizmus alebo kŕčovité náboženstvo. Znamená život v sile Ducha svätého, život, který je napojený na Boha. Svätosť vyžaduje aj určitú mieru sebazaprenia. Ale zároveň zmocňuje člověka žiť život podľa božej vôle. Preto nás Písmo vyzýva: „Buďte svätí, lebo ja som svätý“
Text: 1.Pt 1, 15-16
Svätost nie je cieľom života kresťana, ale jeho základom. Cieľom je konečné povolanie alebo veľké poslanie: kážte evanjelium po celom svete. Boh do nás chce vkladať svoje túžby. Chce nám dávať snívať Jeho sny. Chce v nás vypôsobiť vášeň pre stratených ľudí. A robí tak práve prostredníctvom svätosti.
Čo je teda svätosť? Ľudia si pletú biblickú svätosť s akýmsi „svätuškárstvom.“ Vidíme, aký posun nastal v chápaní a vidíme aj to, ako boli počas historie prekrúcané a zamieňané biblické pojmy a nahradzované ľudovými nezmyslami. Svätosť nie je žiadne svätuškárstvo. Je to oddeľovanie sa pre Boha a Jeho zámer. Svätosť však nie je cieľom křesťanského života, je len prostriedkom k tomuto cieľu. Svätosť teda nie je kvôli svätosti, ale kvôli naplneniu veľkého poslania. Mnohí kresťania dnes stratili zo zreteľa veľké poslanie a sústredia sa na svoje malé problémy. To je jeden zo znakov duchovného úpadku - kresťan prestane plakať za stratených, prestáva sa modliť za nespasených a myslí si, že celý svet sa točí len okolo neho, jeho problémov, potrieb, snov, plánov a vízií.
Kedy duchovne upadáme? Keď strácame svätosť, keď strácame svoju oddělenost pre Boha. Ak prejdeme školou svatosti, naším cieľom bude sprostredkovať vzácne poznanie o Spasiteľovi celému svojmu okoliu. Nebude to len chvíľková túžba, bude to v nás horieť ako neuhasiteľný oheň. Aby sa tak mohlo stať, je potrebných niekoľko vecí. Najdôležitejšia z nich je prestať sa zaoberať sebou samým. Kresťania se musia pohnúť z miesta „boja proti hriechu“ k „boju o stratených.“ Mnohí z nás zostávaju len pri boji s hriechom. Sú veriaci, ktorí žijú v neustálom cykle "pokušenie - hriech - porážka - pokánie". Aký je výsledok takéhoto duchovného živorenia? Duchovne nerastú alebo rastú veľmi pomaly.
Potrebujeme sa zamerať sa správnym smerom. Kresťania zameraní nesprávnym smerom dávajú celé úsilie do boja proti hriechu, resp. tým, že sa dávajú dokopy po páde a riešia výčitky svedomia. Sú ochromení, nie je v nich pretekajúci duchovný život, radosť sa stráca. Toto je veľmi unavujúce „kresťanstvo.“ Toto nie je ani svätosť, je to skôr poviazanosť vlastnými predstavami o svätosti.
Pravá svätosť nás oslobodzuje z našich vlastných zviazaností a okov. Svätosť odníma pocity menejcennosti, komplexy a smútok. Je to očistenie Božie, ktoré premieňa dušu. Robí z nás nového človeka s novým myslením. Svätosť ťahá život z ducha a prenáša ho do bežného života. Svätosť, teda oddelenie sa pre božie plány, prináša so sebou pokoj a vnútornú silu. Svätosť v biblickom ponímaní neznamená skostnatelosť, tradicionalizmus alebo kŕčovité náboženstvo. Znamená život v sile Ducha svätého, život, který je napojený na Boha. Svätosť vyžaduje aj určitú mieru sebazaprenia. Ale zároveň zmocňuje člověka žiť život podľa božej vôle. Preto nás Písmo vyzýva: „Buďte svätí, lebo ja som svätý“