Zamyslenie na 34. týždeň v roku 2014
Ján 20, 24 - 29
Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymos (Dvojča), nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu teda povedali: Videli sme Pána! Ale on im odpovedal: Pokiaľ neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch, ak nevložím prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím. Po ôsmich dňoch boli učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Hoci dvere boli zatvorené, Ježiš prišiel, postavil sa do stredu a povedal: Pokoj vám! Potom povedal Tomášovi: Daj si sem prst a pozri moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci! Tomáš mu odpovedal: Pán môj a Boh môj! Ježiš mu povedal: Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.
Otázka dôveryhodnosti je pre nás aktuálna v každej etape života. Pýtame sa, komu, čomu sa dá veriť. Zaujíma nás, ako odlíšiť zdravú dôveru od nereálnej naivity. Riešime, či sa dá nepodľahnúť pesimistickým tendenciám, ako sa vzoprieť strachu z budúcnosti.
Vždy zložitejšie je vytrvať v nádeji, že sa - aj napriek ťažkostiam - predsa len dá pohnúť dopredu, že život je napriek zložitostiam zázrak, dar. K rozpačitosti z toho, že naše sny sa neplnia, môžu viesť dva nie celkom správne postoje – na jednej strane priveľké očakávania – a na strane druhej trpkosť, ktorá bráni radosti aj pri evidentnom požehnaní, úspechu.
Ako do týchto rozpoltených nálad umiestniť zvesť o Pánovi, ktorému celým srdcom verím? Môže človek kŕmený a poučený triezvym realizmom, človek, ktorý sa každý deň stretáva so zlom, zažiť ešte radostnú krásu života, nadšenia, či spásy? Nie je odstup, ľahostajnosť nevyhnutnou ochranou pred zbytočným sklamaním?
Učeník Tomáš, Jeho postoj, Jeho otázky a stretnutie s Pánom Ježišom, snáď môžu byť akýmsi návodom. Tomáš sa v evanjeliách nespomína často – ale ak, tak v súvislosti s otázkami, ktoré smerujú k jadru, k veci. Je to on, kto sa pýta: Pane, nevieme, kam ideš – ako môžeme poznať cestu? Ak sa dozvedia o Lazarovej smrti – a Tomáš triezvo predpokladá aj to, ako skončí Ježiš, a hovorí: „Nuž poďme aj my, aby sme zomreli s Ním.“ Je typ človeka, ktorý potrebuje spoznať pravdu, potrebuje vypátrať, aká je skutočnosť, ale potom neváha odovzdane poslúchať, nasledovať – zo svojej dôvery prirodzene vzťahuje dôsledky. Nemusíme sa preto čudovať, že sa po smrti Ježišovej so svojimi pochybnosťami, so svojím smútkom stiahne do ústrania. On nepotrebuje zdieľať nostalgické spomienky. Nepotrebuje svoj smútok prejavovať v spoločnosti. Chce byť sám.
Ak sa potom dopočuje, že Ježiš žije, neoslavuje hneď. On to potrebuje preveriť. Nepridáva sa k oduševneniu, ktoré vzbudila informácia. Krista chce vidieť. Chce sa dotknúť Jeho rán. Pán Ježiš mu vychádza v ústrety. Tu je to evanjelium, ktoré smieme prinášať! Pán Ježiš prichádza osobne a prihovára sa Tomášovi – tu som – môžeš sa ma dotknúť. No to už Tomáš nepotrebuje. Stretnutie, rozhovor mu stačí. Teraz Mu už môže vzdať úctu. Teraz sa skláňa pred Bohom v človeku s istotou a odovzdanosťou šťastný, že môže vedieť: Ja som sa vo svojej dôvere nemýlil. Ježiš je tu – pri mne a pre mňa stále. Je to On – poznám Ho podľa rán. Je tu pre mňa Boh, ktorý pred krížom, utrpením necúvol, ktorý vytrval v láske k ľuďom aj v úzkosti a mučení. To je môj Pán – To je Boh, ktorému verím, lebo aj On verí mne, že budem v Jeho diele pokračovať. To je Boh, s ktorým sa dá hovoriť, vyjednávať. Pozná všetko, čo zažívam. Môj Boh a môj Pán sa odo mňa neodvrátil, keď som sa ja odvrátil od Neho. Je znova pri mne.
Ktovie, či týmto stretnutím zbavil Ježiš Tomáša pochybností raz a navždy. Ale je veľmi pravdepodobné, že práve jemu – a práve na základe podmienok skeptika mu Ježiš ukázal JEDINÉ miesto, kde sa hľadajúci a pochybujúci naozaj môžu dotknúť Boha. Boh, ktorý zverejňuje svoje rany, sa dá vidieť aj dnes. Boh, ktorý sám trpí, je jediný Boh, v ktorého zranený človek môže uveriť.
Český teológ, sociológ a psychológ Tomáš Halík sa Tomášovým príbehom zaoberá s novou naliehavosťou potom, čo navštívil sirotinec v indickom Madráse.
Píše: „V postieľkach, ktoré sa podobali skôr zvieracím klietkam, ležali malé opustené deti s bruškami nafúknutými hladom, kostičky potiahnuté čiernou, často zapálenou kožou. V chodbách, ktoré sa zdali nekonečné, na mňa odvšadiaľ hľadeli ich horúčkovité oči a vzťahovali sa ružové dlane.
V nedýchateľnom vzduchu, zápachu a plači sa mi robilo psychicky, fyzicky a aj morálne zle. Dusil som sa pocitom bezmocnosti a pálčivou hanbou, ktorú človek niekedy cíti tvárou v tvár úbohým len preto, že sám má zdravú kožu, plné brucho, čistú posteľ a strechu nad hlavou. Chcelo sa mi odtiaľ čo najzbabelšie utiecť, zavrieť oči a srdce a zabudnúť. Ale v tej chvíli sa mi vynorila veta: „Dotkni sa rán! Vlož sem prst a pozri sa na moje ruky, vytiahni ruku a vlož ju do môjho boku.“
Pretože Pán Ježiš sa identifikuje so všetkými malými a trpiacimi. Všetky bolestné rany, všetky biedy sveta a ľudstva sú aj Kristove rany. Veriť v Krista, smieť zvolať „môj Pán a môj Boh – môžem len vtedy, keď si pripustím bolesť, na ktoré v dnešnom svete naozaj nie je núdza. Ak sa však od nich iba odvraciam, budem klásť stále dokola nezmyselné otázky o tom, prečo to Pán Boh dopustí a chladnokrvne sa tváriť, že to utrpenie sa ma netýka – a prijímam ho len ako informáciu, na základe ktorej sa môžem hnevať na Boha...
Svet okolo nás – a niekedy aj naše vlastné vnútro je plné rán. A nie všetky sú nevysvetliteľné. Sú rany, a to my veľmi dobre vieme, ktoré spôsobila niekedy naša unáhlenosť, naše nešťastie, naša ľahostajnosť. Keby sme našli silu povedať „odpusť“ a „odpúšťam Ti“ , začali by sme okolo seba vytvárať priestor, v ktorom má Boh aj človek úplne novú šancu žiť, pôsobiť. Ježiš ukazuje Tomášovi svoje rany. Utrpenie nie je lacno zmazané a zabudnuté. Rany zostávajú ranami. Ale Ten, ktorý niesol nemoci nás všetkých, prešiel smrťou - a je tu s nami.
Vzkriesenie Krista nie je happy end, ale pozvanie a výzva: Nemusíš a nesmieš kapitulovať pred utrpením, aj keď mu vôbec nerozumieš. Nesmieš sa pred zlom správať tak, ako by mu malo patriť posledné slovo. Neboj sa uveriť v lásku aj tam, kde podľa kritérií tohto sveta prehráva. Tam, kde sa dotkneš ľudského utrpenia, tam spoznáš, že Kristus žije. Stretneš Ho tam, kde ľudia trpia. Neuhýbaj pred Kristom v žiadnom z týchto stretnutí. Neboj sa. Nebuď neveriaci, ale veriaci. To je cesta, ktorá aj pred Tebou otvorí nový život. Ešte dnes. Amen.
Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymos (Dvojča), nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu teda povedali: Videli sme Pána! Ale on im odpovedal: Pokiaľ neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch, ak nevložím prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím. Po ôsmich dňoch boli učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Hoci dvere boli zatvorené, Ježiš prišiel, postavil sa do stredu a povedal: Pokoj vám! Potom povedal Tomášovi: Daj si sem prst a pozri moje ruky! Daj sem ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci! Tomáš mu odpovedal: Pán môj a Boh môj! Ježiš mu povedal: Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení, ktorí nevideli, a uverili.
Otázka dôveryhodnosti je pre nás aktuálna v každej etape života. Pýtame sa, komu, čomu sa dá veriť. Zaujíma nás, ako odlíšiť zdravú dôveru od nereálnej naivity. Riešime, či sa dá nepodľahnúť pesimistickým tendenciám, ako sa vzoprieť strachu z budúcnosti.
Vždy zložitejšie je vytrvať v nádeji, že sa - aj napriek ťažkostiam - predsa len dá pohnúť dopredu, že život je napriek zložitostiam zázrak, dar. K rozpačitosti z toho, že naše sny sa neplnia, môžu viesť dva nie celkom správne postoje – na jednej strane priveľké očakávania – a na strane druhej trpkosť, ktorá bráni radosti aj pri evidentnom požehnaní, úspechu.
Ako do týchto rozpoltených nálad umiestniť zvesť o Pánovi, ktorému celým srdcom verím? Môže človek kŕmený a poučený triezvym realizmom, človek, ktorý sa každý deň stretáva so zlom, zažiť ešte radostnú krásu života, nadšenia, či spásy? Nie je odstup, ľahostajnosť nevyhnutnou ochranou pred zbytočným sklamaním?
Učeník Tomáš, Jeho postoj, Jeho otázky a stretnutie s Pánom Ježišom, snáď môžu byť akýmsi návodom. Tomáš sa v evanjeliách nespomína často – ale ak, tak v súvislosti s otázkami, ktoré smerujú k jadru, k veci. Je to on, kto sa pýta: Pane, nevieme, kam ideš – ako môžeme poznať cestu? Ak sa dozvedia o Lazarovej smrti – a Tomáš triezvo predpokladá aj to, ako skončí Ježiš, a hovorí: „Nuž poďme aj my, aby sme zomreli s Ním.“ Je typ človeka, ktorý potrebuje spoznať pravdu, potrebuje vypátrať, aká je skutočnosť, ale potom neváha odovzdane poslúchať, nasledovať – zo svojej dôvery prirodzene vzťahuje dôsledky. Nemusíme sa preto čudovať, že sa po smrti Ježišovej so svojimi pochybnosťami, so svojím smútkom stiahne do ústrania. On nepotrebuje zdieľať nostalgické spomienky. Nepotrebuje svoj smútok prejavovať v spoločnosti. Chce byť sám.
Ak sa potom dopočuje, že Ježiš žije, neoslavuje hneď. On to potrebuje preveriť. Nepridáva sa k oduševneniu, ktoré vzbudila informácia. Krista chce vidieť. Chce sa dotknúť Jeho rán. Pán Ježiš mu vychádza v ústrety. Tu je to evanjelium, ktoré smieme prinášať! Pán Ježiš prichádza osobne a prihovára sa Tomášovi – tu som – môžeš sa ma dotknúť. No to už Tomáš nepotrebuje. Stretnutie, rozhovor mu stačí. Teraz Mu už môže vzdať úctu. Teraz sa skláňa pred Bohom v človeku s istotou a odovzdanosťou šťastný, že môže vedieť: Ja som sa vo svojej dôvere nemýlil. Ježiš je tu – pri mne a pre mňa stále. Je to On – poznám Ho podľa rán. Je tu pre mňa Boh, ktorý pred krížom, utrpením necúvol, ktorý vytrval v láske k ľuďom aj v úzkosti a mučení. To je môj Pán – To je Boh, ktorému verím, lebo aj On verí mne, že budem v Jeho diele pokračovať. To je Boh, s ktorým sa dá hovoriť, vyjednávať. Pozná všetko, čo zažívam. Môj Boh a môj Pán sa odo mňa neodvrátil, keď som sa ja odvrátil od Neho. Je znova pri mne.
Ktovie, či týmto stretnutím zbavil Ježiš Tomáša pochybností raz a navždy. Ale je veľmi pravdepodobné, že práve jemu – a práve na základe podmienok skeptika mu Ježiš ukázal JEDINÉ miesto, kde sa hľadajúci a pochybujúci naozaj môžu dotknúť Boha. Boh, ktorý zverejňuje svoje rany, sa dá vidieť aj dnes. Boh, ktorý sám trpí, je jediný Boh, v ktorého zranený človek môže uveriť.
Český teológ, sociológ a psychológ Tomáš Halík sa Tomášovým príbehom zaoberá s novou naliehavosťou potom, čo navštívil sirotinec v indickom Madráse.
Píše: „V postieľkach, ktoré sa podobali skôr zvieracím klietkam, ležali malé opustené deti s bruškami nafúknutými hladom, kostičky potiahnuté čiernou, často zapálenou kožou. V chodbách, ktoré sa zdali nekonečné, na mňa odvšadiaľ hľadeli ich horúčkovité oči a vzťahovali sa ružové dlane.
V nedýchateľnom vzduchu, zápachu a plači sa mi robilo psychicky, fyzicky a aj morálne zle. Dusil som sa pocitom bezmocnosti a pálčivou hanbou, ktorú človek niekedy cíti tvárou v tvár úbohým len preto, že sám má zdravú kožu, plné brucho, čistú posteľ a strechu nad hlavou. Chcelo sa mi odtiaľ čo najzbabelšie utiecť, zavrieť oči a srdce a zabudnúť. Ale v tej chvíli sa mi vynorila veta: „Dotkni sa rán! Vlož sem prst a pozri sa na moje ruky, vytiahni ruku a vlož ju do môjho boku.“
Pretože Pán Ježiš sa identifikuje so všetkými malými a trpiacimi. Všetky bolestné rany, všetky biedy sveta a ľudstva sú aj Kristove rany. Veriť v Krista, smieť zvolať „môj Pán a môj Boh – môžem len vtedy, keď si pripustím bolesť, na ktoré v dnešnom svete naozaj nie je núdza. Ak sa však od nich iba odvraciam, budem klásť stále dokola nezmyselné otázky o tom, prečo to Pán Boh dopustí a chladnokrvne sa tváriť, že to utrpenie sa ma netýka – a prijímam ho len ako informáciu, na základe ktorej sa môžem hnevať na Boha...
Svet okolo nás – a niekedy aj naše vlastné vnútro je plné rán. A nie všetky sú nevysvetliteľné. Sú rany, a to my veľmi dobre vieme, ktoré spôsobila niekedy naša unáhlenosť, naše nešťastie, naša ľahostajnosť. Keby sme našli silu povedať „odpusť“ a „odpúšťam Ti“ , začali by sme okolo seba vytvárať priestor, v ktorom má Boh aj človek úplne novú šancu žiť, pôsobiť. Ježiš ukazuje Tomášovi svoje rany. Utrpenie nie je lacno zmazané a zabudnuté. Rany zostávajú ranami. Ale Ten, ktorý niesol nemoci nás všetkých, prešiel smrťou - a je tu s nami.
Vzkriesenie Krista nie je happy end, ale pozvanie a výzva: Nemusíš a nesmieš kapitulovať pred utrpením, aj keď mu vôbec nerozumieš. Nesmieš sa pred zlom správať tak, ako by mu malo patriť posledné slovo. Neboj sa uveriť v lásku aj tam, kde podľa kritérií tohto sveta prehráva. Tam, kde sa dotkneš ľudského utrpenia, tam spoznáš, že Kristus žije. Stretneš Ho tam, kde ľudia trpia. Neuhýbaj pred Kristom v žiadnom z týchto stretnutí. Neboj sa. Nebuď neveriaci, ale veriaci. To je cesta, ktorá aj pred Tebou otvorí nový život. Ešte dnes. Amen.