Zamyslenie na 41. týždeň v roku 2015
VÁŠNE CHOROBY DUŠE
Učenie o vášňach, ktoré v dávnoveku poznali mnohí skúsení kresťania, zvlášť mnísi, je v súčasnej dobe a Cirkvi takmer zabudnuté. Niektorí vášne ani nepoznajú a preto takmer nikto nepozná ani cnosti, ktoré sú ich protikladom.
Všetci sa podobáme chorým, ktorí aj keď v svojom tele nosia niekoľko smrteľných chorôb, vôbec sa tým neznepokojujú a nezriedka tie choroby považujú za príznak pevného zdravia. Čo spôsobí takýto omyl je hádam každému jasné. Potrebné je seba uznať za chorého, ale my sa považujeme za zdravých. Načo sú nám potom trpké lieky? Preto Pán hovorí: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“. A či dnes je taký človek, ktorý by uznal, že je “chorý“?
Pán ďalej hovorí: „...nebeské kráľovstvo trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú. Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedú do záhuby, a mnoho je tých čo nimi vchádzajú. Ale do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, čo ju nachádzajú“. Tou úzkou cestou je zápas s vášňami, ktorý je podobný ukrižovaniu, lebo evanjeliové prikázania otcovia porovnávajú s krížom. Bez tohto zápasu viera v srdci nikdy neožije, „Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak aj mŕtva je viera bez skutkov“. Čo je potrebné robiť? Bojovať s vášňami, zakazujúc sebe hrešiť a nútiť sa k plneniu Kristových prikázaní. Svätý Duch nám predsa nemôže byť nápomocný v konaní hriechov a lajdáckosti. V tom je nám nápomocný iný pomocník, diabol: „Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca“.
Každá vášeň je podobná stromu. Do srdca človeka je zasievaná pri jeho počatí rodičmi. Postupne sa rozvíja a za niekoľko rokov sa z neho stáva stromček spôsobilý prinášať plody. A čo sú to za plody? No sú to hriechy, ktoré zodpovedajú danej vášni tak, ako má každý strom jemu vlastný plod. Čím silnejší ten strom je, tým viac plodov má.
Ale čím sa ta vášeň živila, keď ešte sama neprinášala plody? Veď tak, ako stromček v mladom veku ešte neprináša žiadne plody, aj malé deti ešte nemajú rozvinuté myslenie a preto nemôžu vedome hrešiť. Odpoveď je veľmi jednoduchá. Dieťa sa všetkému učí od tých, kto sú v jeho blízkom okolí. Ono vstrebáva všetko to, čo okolo seba vidí a počuje, zväčša od svojich rodičov. Ak rodičia nepoznajú svoje choroby, nielenže svoje deti pri ich počatí nimi infikujú, ale tie vášne v nich rozvíjajú vlastnými príkladmi. Preto je potrebné aby rodičia vedeli liečiť nie len svoje vlastné choroby pre spásu vlastnej duše, ale aby tú drahocennú skúsenosť predávali aj svojim deťom od ich útleho veku, ukazujúc im správne životné príklady správania a konania. Podľa mieri rozvinutia ich mysle by im mali objasňovať význam prikázaní, hriechov, cností a učiť ich všímať si svoje hriechy a kajať sa z nich. Bez toho všetkého sa v ňom búdu vášne automatický rozvíjať tak, ako sa to uskutočňuje v nás samotných.
V každej vášni sú hriechy rôznej sily. Hriechy malé či veľké, ľahké či ťažké. A koľko sme ich počas svojho bezbožného života vykonali? Pritom všetkom si spokojne žijeme, vôbec sa neznepokojujeme v akom stave sa nachádzame, a aká bude naša účasť v budúcom živote. A prečo? No preto, že „ostňom smrti je hriech“. Diabol nás “bodol“ niekoľkými smrteľnými hriechmi. A čo mŕtvy zmôže? Mŕtvy už nič necíti, už nič nemôže podniknúť, preto nič nerobí. Tak sme aj my často krát zabití smrteľnými hriechmi, „spokojne spíme“, a o svojej mŕtvosti dokonca ani netušíme, pretože stav, v akom žijeme sme nikdy neskúmali, lebo všade okolo nás sú také isté mŕtvoly ako my, a nemáme sa s kým porovnať. Je snáď každému jasné, že diabol čaká na našu smrť, veď toto je jeho cieľom. Ale prečo by sme mu pri tom mali pomáhať?
Učenie o vášňach, ktoré v dávnoveku poznali mnohí skúsení kresťania, zvlášť mnísi, je v súčasnej dobe a Cirkvi takmer zabudnuté. Niektorí vášne ani nepoznajú a preto takmer nikto nepozná ani cnosti, ktoré sú ich protikladom.
Všetci sa podobáme chorým, ktorí aj keď v svojom tele nosia niekoľko smrteľných chorôb, vôbec sa tým neznepokojujú a nezriedka tie choroby považujú za príznak pevného zdravia. Čo spôsobí takýto omyl je hádam každému jasné. Potrebné je seba uznať za chorého, ale my sa považujeme za zdravých. Načo sú nám potom trpké lieky? Preto Pán hovorí: „Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali“. A či dnes je taký človek, ktorý by uznal, že je “chorý“?
Pán ďalej hovorí: „...nebeské kráľovstvo trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú. Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedú do záhuby, a mnoho je tých čo nimi vchádzajú. Ale do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, čo ju nachádzajú“. Tou úzkou cestou je zápas s vášňami, ktorý je podobný ukrižovaniu, lebo evanjeliové prikázania otcovia porovnávajú s krížom. Bez tohto zápasu viera v srdci nikdy neožije, „Lebo ako telo bez ducha je mŕtve, tak aj mŕtva je viera bez skutkov“. Čo je potrebné robiť? Bojovať s vášňami, zakazujúc sebe hrešiť a nútiť sa k plneniu Kristových prikázaní. Svätý Duch nám predsa nemôže byť nápomocný v konaní hriechov a lajdáckosti. V tom je nám nápomocný iný pomocník, diabol: „Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca“.
Každá vášeň je podobná stromu. Do srdca človeka je zasievaná pri jeho počatí rodičmi. Postupne sa rozvíja a za niekoľko rokov sa z neho stáva stromček spôsobilý prinášať plody. A čo sú to za plody? No sú to hriechy, ktoré zodpovedajú danej vášni tak, ako má každý strom jemu vlastný plod. Čím silnejší ten strom je, tým viac plodov má.
Ale čím sa ta vášeň živila, keď ešte sama neprinášala plody? Veď tak, ako stromček v mladom veku ešte neprináša žiadne plody, aj malé deti ešte nemajú rozvinuté myslenie a preto nemôžu vedome hrešiť. Odpoveď je veľmi jednoduchá. Dieťa sa všetkému učí od tých, kto sú v jeho blízkom okolí. Ono vstrebáva všetko to, čo okolo seba vidí a počuje, zväčša od svojich rodičov. Ak rodičia nepoznajú svoje choroby, nielenže svoje deti pri ich počatí nimi infikujú, ale tie vášne v nich rozvíjajú vlastnými príkladmi. Preto je potrebné aby rodičia vedeli liečiť nie len svoje vlastné choroby pre spásu vlastnej duše, ale aby tú drahocennú skúsenosť predávali aj svojim deťom od ich útleho veku, ukazujúc im správne životné príklady správania a konania. Podľa mieri rozvinutia ich mysle by im mali objasňovať význam prikázaní, hriechov, cností a učiť ich všímať si svoje hriechy a kajať sa z nich. Bez toho všetkého sa v ňom búdu vášne automatický rozvíjať tak, ako sa to uskutočňuje v nás samotných.
V každej vášni sú hriechy rôznej sily. Hriechy malé či veľké, ľahké či ťažké. A koľko sme ich počas svojho bezbožného života vykonali? Pritom všetkom si spokojne žijeme, vôbec sa neznepokojujeme v akom stave sa nachádzame, a aká bude naša účasť v budúcom živote. A prečo? No preto, že „ostňom smrti je hriech“. Diabol nás “bodol“ niekoľkými smrteľnými hriechmi. A čo mŕtvy zmôže? Mŕtvy už nič necíti, už nič nemôže podniknúť, preto nič nerobí. Tak sme aj my často krát zabití smrteľnými hriechmi, „spokojne spíme“, a o svojej mŕtvosti dokonca ani netušíme, pretože stav, v akom žijeme sme nikdy neskúmali, lebo všade okolo nás sú také isté mŕtvoly ako my, a nemáme sa s kým porovnať. Je snáď každému jasné, že diabol čaká na našu smrť, veď toto je jeho cieľom. Ale prečo by sme mu pri tom mali pomáhať?