Zamyslenie na 46. týždeň v roku 2016
CESTA NA VRCHOL
Ž 121, 1- 8: „Svoje oči dvíham k vrchom. Odkiaľ mi príde pomoc? Moja pomoc je od Hospodina, ktorý utvoril nebo i zem. Nedopustí, aby sa ti noha zachvela. Nedrieme tvoj strážca. Nedrieme veru ani nespí ten, čo stráži Izrael. Hospodin je tvoj strážca. Hospodin je ti záštitou po pravici. Slnko ti cez deň neublíži ani mesiac v noci. Hospodin ťa ochráni pred každým zlom, on ti ochráni život. Hospodin bude chrániť tvoj odchod i príchod odteraz až naveky.“
Každoročne organizuje Úrad ekumenickej pastoračnej služby MV SR policajný a hasičský výstup v Tatrách. Ten, kto príjme pozvanie a rozhodne sa ho zúčastniť, ten sa predpísaným spôsobom prihlási, primerane pripraví, nabalí a príde na štart. Tréning, zásoby jedla, obuv a oblečenie ešte vieme nejako sami ovplyvniť, ale počas namáhavého výstupu nás neraz poháňa už len viera, že vyjdem až na vrchol, že to zvládnem, že je to už posledné stúpanie.
Podobne potrebujeme, aby sme sa vo svetle Božieho slova naučili celý náš život chápať ako jeden veľký výstup na vrchol- k Bohu, k večnosti. Každý má však na svojom výstupe inú cestičku, inú trasu. Niekomu to trvá dlhšie, niekomu kratšie. Niekto kráča priamočiaro, niekto kľukato. Ale myslím, že v Božích očiach to nie je až tak rozhodujúce, ale podstatné je to, či máme ten správny smer. Či na tej svojej ceste stúpame.- Stúpaš, brat, sestra? Stúpam? Som správne nasmerovaný? Približujem sa k Bohu, alebo sa od Neho vzďaľujem? Je jedno cestou akej cirkvi kráčaš, len nech je to cesta za Kristom.
Stáva sa, že niekto na tej ceste občas aj zablúdi a potrebuje pomoc iných. Niekto dostane strach, prídu prekážky, skúšky, životné búrky a vtedy stratí vieru, že dôjde až do konca a tiež potrebuje potiahnuť. Niekomu sa zapáči ležať na nejakej slnečnej lúke až tak, že stratí motiváciu pokračovať ďalej a myslí si že tá lúka je zmyslom a cieľom jeho výstupu. Aj preto má význam rodina, spoločenstvo, cirkev či duchovná služba, kdekoľvek je konaná. Aby nikto z nás nestratil smer a vieru vo večný život, vieru v milujúceho Boha, ale aby sme sa raz všetci stretli aj u Boha vo večnosti. V cieli našej viery. Aby nikto nechýbal na vrchole- u Toho, ktorý je našou pomocou, našou cestou i naším cieľom.
Ž 121, 1- 8: „Svoje oči dvíham k vrchom. Odkiaľ mi príde pomoc? Moja pomoc je od Hospodina, ktorý utvoril nebo i zem. Nedopustí, aby sa ti noha zachvela. Nedrieme tvoj strážca. Nedrieme veru ani nespí ten, čo stráži Izrael. Hospodin je tvoj strážca. Hospodin je ti záštitou po pravici. Slnko ti cez deň neublíži ani mesiac v noci. Hospodin ťa ochráni pred každým zlom, on ti ochráni život. Hospodin bude chrániť tvoj odchod i príchod odteraz až naveky.“
Každoročne organizuje Úrad ekumenickej pastoračnej služby MV SR policajný a hasičský výstup v Tatrách. Ten, kto príjme pozvanie a rozhodne sa ho zúčastniť, ten sa predpísaným spôsobom prihlási, primerane pripraví, nabalí a príde na štart. Tréning, zásoby jedla, obuv a oblečenie ešte vieme nejako sami ovplyvniť, ale počas namáhavého výstupu nás neraz poháňa už len viera, že vyjdem až na vrchol, že to zvládnem, že je to už posledné stúpanie.
Podobne potrebujeme, aby sme sa vo svetle Božieho slova naučili celý náš život chápať ako jeden veľký výstup na vrchol- k Bohu, k večnosti. Každý má však na svojom výstupe inú cestičku, inú trasu. Niekomu to trvá dlhšie, niekomu kratšie. Niekto kráča priamočiaro, niekto kľukato. Ale myslím, že v Božích očiach to nie je až tak rozhodujúce, ale podstatné je to, či máme ten správny smer. Či na tej svojej ceste stúpame.- Stúpaš, brat, sestra? Stúpam? Som správne nasmerovaný? Približujem sa k Bohu, alebo sa od Neho vzďaľujem? Je jedno cestou akej cirkvi kráčaš, len nech je to cesta za Kristom.
Stáva sa, že niekto na tej ceste občas aj zablúdi a potrebuje pomoc iných. Niekto dostane strach, prídu prekážky, skúšky, životné búrky a vtedy stratí vieru, že dôjde až do konca a tiež potrebuje potiahnuť. Niekomu sa zapáči ležať na nejakej slnečnej lúke až tak, že stratí motiváciu pokračovať ďalej a myslí si že tá lúka je zmyslom a cieľom jeho výstupu. Aj preto má význam rodina, spoločenstvo, cirkev či duchovná služba, kdekoľvek je konaná. Aby nikto z nás nestratil smer a vieru vo večný život, vieru v milujúceho Boha, ale aby sme sa raz všetci stretli aj u Boha vo večnosti. V cieli našej viery. Aby nikto nechýbal na vrchole- u Toho, ktorý je našou pomocou, našou cestou i naším cieľom.