Zamyslenie na 8. týždeň v roku 2014
Viera, Cirkev a Armáda
Misijná činnosť cirkvi vychádza božieho prikázania: „Choďte po celom svete, kážte evanjelium celému stvoreniu” (Mk 16,15).
Duchovno pastoračná činnosť v ozbrojených silách je jedným z najnáročnejších poli, kde sa ohlasuje sväté evanjelium. Cirkev nemôže vynechať ani evanjelizáciu tých ľudí, ktorí sú združení do jedného vojenského celku.
V dejinách cirkvi stále boli duchovní, ktorí za každých okolnosti prijali neľahkú službu medzi vojakmi a odhodlane sa podieľali na duchovnej starostlivosti vojakov.
Od počiatkov pôsobenia armády - keď to vzťahy medzi štátom a cirkvou povolili – cirkev spolupracovala pri duchovnej starostlivosti vojakov, aby ich tak motivovala k svedomitému plneniu svojich povinnosti v službe vlasti.
Na duchovný rast vojakov každý štát – mimo niektorých období – kládol veľký dôraz. Kresťanské a morálne hodnoty vojakov boli neustále požadované pi plnení ich vlasteneckých povinnosti. Náboženská výchova vojakov bola od počiatkov považovaná za veľmi dôležitú úlohu pri ich výkone služby, ktorú štát neustále zabezpečoval a zároveň umožňoval aj liturgické úkony požadované zo strany vojakov.
Cirkev stále požadovala, aby medzi vojakmi mohla vykonávať pastoračnú činnosť. Zo spočiatku dobrovoľným, neskôr civilným a napokon organizovaným spôsobom pôsobenia duchovných v armáde. Tento spôsob pastoračnej činnosti so svojimi špecifikami a jedinečnými možnosťami je súčasťou Cirkvi a Vykupiteľského diela Spasiteľa Ježiša Krista.
Cieľom cirkvi je, aby svedomie vojaka nie rozdelila, ale aby zosúladila do jednej morálnej jednoty, aby tak službu vlasti každý považoval za svoje povolanie. Duchovný pôsobiaci v armáde nie učí vojak čítať a písať, vykonávať poradové cviky, používanie zbraní či ďalšie veci súvisiace s jeho výkonom služby, ale jeho úlohou je, aby vytvoril v ňom taký pohľad na jeho povolanie, ktoré ho presvedčí o tom, že jeho služba vlasti má Božský pôvod.
Kresťan - či vojak alebo nevojak – má kresťanské povinnosti voči ľuďom a vlasti. „Dávajte teda, čo je cisárove, cisárovi a čo je Božieho, Bohu“ (Mt 22,21). V armáde túto povinnosť predstavovala a predstavuje Cirkev. Táto úloha predstavuje základ pastoračnej služby duchovného v armáde a neustále bude jej cieľom.
Misijná činnosť cirkvi vychádza božieho prikázania: „Choďte po celom svete, kážte evanjelium celému stvoreniu” (Mk 16,15).
Duchovno pastoračná činnosť v ozbrojených silách je jedným z najnáročnejších poli, kde sa ohlasuje sväté evanjelium. Cirkev nemôže vynechať ani evanjelizáciu tých ľudí, ktorí sú združení do jedného vojenského celku.
V dejinách cirkvi stále boli duchovní, ktorí za každých okolnosti prijali neľahkú službu medzi vojakmi a odhodlane sa podieľali na duchovnej starostlivosti vojakov.
Od počiatkov pôsobenia armády - keď to vzťahy medzi štátom a cirkvou povolili – cirkev spolupracovala pri duchovnej starostlivosti vojakov, aby ich tak motivovala k svedomitému plneniu svojich povinnosti v službe vlasti.
Na duchovný rast vojakov každý štát – mimo niektorých období – kládol veľký dôraz. Kresťanské a morálne hodnoty vojakov boli neustále požadované pi plnení ich vlasteneckých povinnosti. Náboženská výchova vojakov bola od počiatkov považovaná za veľmi dôležitú úlohu pri ich výkone služby, ktorú štát neustále zabezpečoval a zároveň umožňoval aj liturgické úkony požadované zo strany vojakov.
Cirkev stále požadovala, aby medzi vojakmi mohla vykonávať pastoračnú činnosť. Zo spočiatku dobrovoľným, neskôr civilným a napokon organizovaným spôsobom pôsobenia duchovných v armáde. Tento spôsob pastoračnej činnosti so svojimi špecifikami a jedinečnými možnosťami je súčasťou Cirkvi a Vykupiteľského diela Spasiteľa Ježiša Krista.
Cieľom cirkvi je, aby svedomie vojaka nie rozdelila, ale aby zosúladila do jednej morálnej jednoty, aby tak službu vlasti každý považoval za svoje povolanie. Duchovný pôsobiaci v armáde nie učí vojak čítať a písať, vykonávať poradové cviky, používanie zbraní či ďalšie veci súvisiace s jeho výkonom služby, ale jeho úlohou je, aby vytvoril v ňom taký pohľad na jeho povolanie, ktoré ho presvedčí o tom, že jeho služba vlasti má Božský pôvod.
Kresťan - či vojak alebo nevojak – má kresťanské povinnosti voči ľuďom a vlasti. „Dávajte teda, čo je cisárove, cisárovi a čo je Božieho, Bohu“ (Mt 22,21). V armáde túto povinnosť predstavovala a predstavuje Cirkev. Táto úloha predstavuje základ pastoračnej služby duchovného v armáde a neustále bude jej cieľom.