Život v skromnosti - zamyslenie na 38. týždeň v roku 2026
„Viem sa aj uskromniť a viem žiť i v hojnosti. Vo všetkom a do všetkého som zasvätený: byť sýty aj hladovať, mať hojnosť aj trieť núdzu. Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje.“
Filipským 4,12–13
Priznajme si, že žijeme vo svete, ktorý nás neustále presviedča, že stále potrebujeme viac. Viac peňazí, viac zážitkov, viac uznania, viac obdivu. Hodnota človeka sa často meria počtom sledovateľov, výškou platu alebo tým, ako vysoko sa dostal. Nenápadne tomu začneme veriť aj my. A potom máme pocit, že k šťastiu nám stále niečo chýba.
Aj Dávid sa v 29. kapitole 1. knihy Samuelovej ocitá v situácii, v ktorej stráca takmer všetko, o čo sa mohol oprieť. Filištínci mu nedôverujú, Izrael ho považuje za nepriateľa. Zostáva akoby medzi dvoma svetmi. Práve v tej chvíli sa však ukazuje, že človek nikdy nie je bezmocnejší ako vtedy, keď sa opiera iba o ľudské istoty. A zároveň nikdy nie je bezpečnejší, ako keď ho vedie Hospodin. Dávid to ešte nevidí, ale Pán Boh ho práve týmto zdanlivým odmietnutím zachraňuje pred oveľa väčším pádom.
Podobnú skúsenosť opisuje apoštol Pavol. Nepíše z kráľovského paláca ani z úspešnej misijnej cesty. Píše z väzenia. A predsa vyznáva: „Viem sa aj uskromniť a viem žiť i v hojnosti.“ Aké zvláštne slová v dobe, ktorá nás učí, že spokojnosť si môžeme kúpiť.
Priznajme si, koľkokrát aj naše srdce hovorí: Keby som mal ešte toto, bol by som spokojný. Keby som bol zdravší... keby som mal viac peňazí... keby si ma ľudia viac vážili... Pán Ježiš nás však učí niečomu celkom inému. Nehovorí, že tieto veci sú zlé. Ale pripomína nám, že ani jedna z nich nedokáže naplniť ľudské srdce. To, čo nám svet neprestajne sľubuje, môže dať jedine Kristus.
Preto Pavol môže povedať: „Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje.“ Nie je to heslo úspechu. Je to vyznanie človeka, ktorý objavil, že Kristova milosť mu stačí. Že aj keď stratí všetko, nepríde o to najdôležitejšie. Lebo Krista mu nemôže vziať nikto.
Možno práve preto sú kresťania povolaní žiť trochu inak ako svet. Nie preto, že by pohŕdali darmi, ktoré im Pán Boh dáva, ale preto, že ich srdce nie je pripútané k darom, ale k Darcovi.
Pane Ježišu, ďakujeme Ti, že Ty si naše najväčšie bohatstvo. Chráň naše srdcia, aby nehľadali svoju istotu v tom, čo pominie, ale v Tvojej láske, ktorá zostáva naveky. Amen.
Filipským 4,12–13
Priznajme si, že žijeme vo svete, ktorý nás neustále presviedča, že stále potrebujeme viac. Viac peňazí, viac zážitkov, viac uznania, viac obdivu. Hodnota človeka sa často meria počtom sledovateľov, výškou platu alebo tým, ako vysoko sa dostal. Nenápadne tomu začneme veriť aj my. A potom máme pocit, že k šťastiu nám stále niečo chýba.
Aj Dávid sa v 29. kapitole 1. knihy Samuelovej ocitá v situácii, v ktorej stráca takmer všetko, o čo sa mohol oprieť. Filištínci mu nedôverujú, Izrael ho považuje za nepriateľa. Zostáva akoby medzi dvoma svetmi. Práve v tej chvíli sa však ukazuje, že človek nikdy nie je bezmocnejší ako vtedy, keď sa opiera iba o ľudské istoty. A zároveň nikdy nie je bezpečnejší, ako keď ho vedie Hospodin. Dávid to ešte nevidí, ale Pán Boh ho práve týmto zdanlivým odmietnutím zachraňuje pred oveľa väčším pádom.
Podobnú skúsenosť opisuje apoštol Pavol. Nepíše z kráľovského paláca ani z úspešnej misijnej cesty. Píše z väzenia. A predsa vyznáva: „Viem sa aj uskromniť a viem žiť i v hojnosti.“ Aké zvláštne slová v dobe, ktorá nás učí, že spokojnosť si môžeme kúpiť.
Priznajme si, koľkokrát aj naše srdce hovorí: Keby som mal ešte toto, bol by som spokojný. Keby som bol zdravší... keby som mal viac peňazí... keby si ma ľudia viac vážili... Pán Ježiš nás však učí niečomu celkom inému. Nehovorí, že tieto veci sú zlé. Ale pripomína nám, že ani jedna z nich nedokáže naplniť ľudské srdce. To, čo nám svet neprestajne sľubuje, môže dať jedine Kristus.
Preto Pavol môže povedať: „Všetko môžem v Kristovi, ktorý ma posilňuje.“ Nie je to heslo úspechu. Je to vyznanie človeka, ktorý objavil, že Kristova milosť mu stačí. Že aj keď stratí všetko, nepríde o to najdôležitejšie. Lebo Krista mu nemôže vziať nikto.
Možno práve preto sú kresťania povolaní žiť trochu inak ako svet. Nie preto, že by pohŕdali darmi, ktoré im Pán Boh dáva, ale preto, že ich srdce nie je pripútané k darom, ale k Darcovi.
Pane Ježišu, ďakujeme Ti, že Ty si naše najväčšie bohatstvo. Chráň naše srdcia, aby nehľadali svoju istotu v tom, čo pominie, ale v Tvojej láske, ktorá zostáva naveky. Amen.