20. január - sv. Šebastián, sviatok Ordinariátu

Na základe „Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky z 21. augusta 2002, Svätá stolica zriadila v Slovenskej republike 20. januára 2003 – na deň spomienky sv. Šebastiána, mučeníka – Ordinariát ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Blahej pamäti pápež Ján Pavol II. v tento deň zároveň menoval dovtedajšieho pomocného biskupa Nitrianskej diecézy Mons. Františka Rábeka za prvého vojenského ordinára. Keďže  kánonicky bol Ordinariát inaugurovaný 1. marca 2003, ordinár preložil oficiálne slávenie sviatku diecézneho patróna na 1. marca 2007. Svoj sviatok diecézy i jej patróna si však kapláni Ordinariátu OS a OZ SR pripomenuli  v rámci bohoslužieb vo svojích vojenských, policajných a väzenských kaplnkách.
Sv. Šebastián, ako patrón vojakov bol Svätou stolicou schválený aj ako patrón Ordinariátu OS a OZ SR. Relikvie sv. Šebastiána sa nachádzajú na Slovensku aj v prvej vojenskej kaplnke v zriadenej v roku 1994 - v kaplnke sv. Fabiána a Šebastiána vo Výcvikovej základni mierových síl OSN v Nitre. 
Historické pramene sú veľmi skúpe na údaje o živote a smrti sv. Šebastiána. Nepoznáme ani dátum, ani miesto jeho narodenia. S najväčšou pravdepodobnosťou žil v druhej polovici tretieho storočia. Pôvodom nebol Riman. Údajne pochádzal zo severotalianskeho Milána. Podľa niektorých dohadov iba jeho matka bola Milánčanka, kým on sám sa mal narodiť v meste Narbone (terajšie južné Francúzsko), kde bol jeho otec rímskym úradníkom. V 3. storočí patrila Galia, terajšie Francúzsko, do Rímskej ríše. Koncom 3. storočia, v prenasledovaní kresťanov za cisára Diokleciána bol Šebastián už v Ríme. Najstaršie životopisy uvádzajú, že bol vojakom a usiloval sa pomáhať prenasledovaným a najmä uväzneným kresťanom. V niektorých životopisoch sa hovorí o Šebastiánovi ako o dôstojníkovi a veliteľovi cisárskej strážnej gardy. Podľa legendy, keď sa cisár dozvedel, že Šebastián je kresťan, dal ho zabiť. Podľa písomných správ o Šebastiánovom mučeníctve z prvej polovice 5. storočia Šebastiána najprv mučili lukostrelci. Niekde mimo mesta ho priviazali o stĺp alebo o strom a strieľali doňho šípmi. Prestali až vtedy, keď sa im zdalo, že ostreľovaný vojak je mŕtvy. No keď ho po odchode strelcov kresťania chceli pochovať, zbadali, že ešte žije. Istá kresťanka ho skrývala vo svojom dome a opatrovala ho, kým nevyzdravel. Rímski veriaci mu potom radili, aby v skrytosti odišiel z mesta a tak sa zachránil. Ale Šebastián chcel dovŕšiť svoje mučeníctvo. Pri istej príležitosti predstúpil verejne pred cisára, vyznal svoju nezlomnú vieru a vyčítal cisárovi ukrutnosti, ktorých sa dopúšťa voči kresťanom. Rozčúlený vladár dal ubiť smelého vyznavača až na smrť. Jeho telo hodili do kanála. Kresťania ho však vylovili a pochovali pri Via Appia v podzemnom cintoríne nazývanom "at Catacumbas". Hoci nemáme bezprostredné historické dokumenty o podrobnostiach Šebastiánovho mučeníctva, nemáme ani rozumné dôvody na ich popieranie. Ich nepriamym dôkazom je veľký ohlas, ktorý vyvolalo Šebastiánovo umučenie medzi veriacimi. Jeho úcta sa rýchlo rozšírila, a to nielen na Západe, ale aj na kresťanskom Východe. Rímska Cirkev slávila jeho sviatok vo výročitý deň smrti 20. januára, kým východná Cirkev si ho pripomínala 18. decembra.Veľká úcta k sv. Šebastiánovi sa spočiatku prejavovala predovšetkým návštevou jeho hrobu, ktorý bol - ako všetky vtedajšie katakombové hroby - v stene podzemného cintorína. Aby mali pútnici prístup k miestu, kde boli uložené mučeníkove telesné pozostatky, už začiatkom 4. storočia bol priestor pri hrobe rozšírený na kryptu. Tú spojili schodmi s bazilikou svätých apoštolov, ktorú postavili v polovici 4. stor. nad katakombami, kde bol pochovaný sv. Šebastián. Neskôr premenovali baziliku podľa tohto svätca. Úcta sv. Šebastiána sa veľmi rýchlo rozšírila po celom kresťanskom svete. Kresťanský ľud ho uctieval ako nebeského ochrancu vojakov, požiarnikov, kovorobotníkov a rozličných bratstiev na ošetrovanie chorých. Osobitne ho vzývali ako pomocníka pri výskyte hromadných nákazlivých chorôb, zvlášť moru. Na obrazoch ho predstavujú najčastejšie ako obnaženého mladíka atletickej postavy priviazaného o strom alebo o stĺp a prebodnutého viacerými šípmi. Práve šípy tvoria aj jeden z ústredných motívov erbu Ordinariátu OS a OZ SR a erbu vojenského biskupa. Mons. Františka Rábeka.