KKC 2697-2758

Život modlitby

Pri otázke, čo je modlitba a ako ju osobne vnímam ma takmer vždy ovládne istá nepopísateľná úzkosť, keďže mám hovoriť o čomsi intímnom a osobnom, čo sa na mňa osobne vzťahuje a čo sa v konečnom dôsledku týka ťažko verbálne vysloviteľného vzťahu viery/dôvery medzi mnou a Ježišom Kristom. A práve modlitba je miestom, kde prejavujem svoju bytostnú odkázanosť na osobu Ježiša Krista. Možno teda hovoriť, že medzi vierou a modlitbou existuje vzťah úmernosti. Moja modlitba bude autentická vtedy, keď aj moja viera bude nie veľká či malá, alebo nebodaj mŕtva, ale keď to bude viera živá a bude vyjadrením mojej základnej životnej voľby pre Krista.

Nakoľko sme práve vstúpili do Roku viery, je potrebné v prvom rade prehodnotiť svoju žitú vieru. Viera ako životná voľba pre Ježiša Krista sa prejavuje v autenticite myšlienok, slov a skutkov. Viera má svoj konkrétny obsah, ktorým je Boh ako nepreniknuteľné tajomstvo, pred ktorým prináleží mne ako kresťanovi mlčať a jedine žasnúť nad Božou veľkosťou. Viera nie je niečo, čo môžem bezprostredne zdieľať a o čom môžem jednoducho hovoriť ako o bežnej empirickej veci. Ide o čosi transcendentné, ako je samotné Božie tajomstvo. Viera nie je žiadny výkon, ale vzdanie sa výkonu, úplné vyprázdnenie sa pre entitu, ktorou je Boh. Miestom viery teda nie je ľudská vlastnosť filozofovať, ale jej samotným miestom je náš život, v ktorom sa verifikuje opodstatnenosť nároku viery. Len životom možno spoznať, či schopnosť veriť prinesie konkrétne plody. Viera je teda životná orientácia, modus vivendi, rozhodnutie sa pre Boha, ktorý koná v našom živote skutky svojej lásky často nepoznane a paradoxne.

Z uvedeného je zrejmé, že naša viera sa slobodne odráža v modlitbe, že modlitba je „funkciou“ viery. Kresťanská tradícia v priebehu svojich dejín zachovala tri hlavné formy života modlitby: ústnu modlitbu, rozjímanie a kontenplatívnu modlitbu (KKC 2699).

Ústna modlitba je nevyhnutnou zložkou kresťanského života a je vyjadrená slovom, či už vnútorným alebo vysloveným. Veriaci človek takýmto spôsobom predkladá Bohu svoje prosby, vďaky alebo jednoducho chce žiť v Božej prítomnosti skrze vyslovené slovo. Ani tá najvnútornejšia modlitba nemá zanedbávať ústnu modlitbu (porov. KKC 2704). Avšak najdôležitejšie je „aby srdce bolo v prítomnosti toho, ku komu v modlitbe hovoríme. Aby sme boli vypočutí, to nezávisí od množstva slov, ale od bedlivosti srdca.“ (KKC 2700). Naše slová by boli zbytočné, ak by sme svoje duchovné vedomie zamerali na inú skutočnosť. Len v súlade s našim vnútorným rozmerom a zameraním na Boha majú naše slová v modlitbe skutočnú a úprimnú výpoveď. Čo však vtedy, keď sa nám nedarí z dôvodu osobnej indispozície či únavy, suchopárnosti či roztržitosti, zapojiť do modlitby celého človeka? Vtedy postačí, aj pri maximálnej snahe o vnútorné stíšenie a koncentráciu, vzbudiť si úmysel a odovzdať všetko do Božej vôle, ktorá pozná všetky naše slabosti a starosti, ktoré nás momentálne zamestnávajú. Iba Boh môže doplniť to, čo chýba človeku z jeho slabosti.

Rozjímanie je uvažovanie o viere, jej článkoch (teológia hovorí o viere ako fides quae – obsahu viery) a osobné stotožnenie s predmetom úvahy. Má komplexnejší charakter. Uvádza do činnosti myslenie, predstavivosť, city, teda všetky ľudské vlastnosti (porov. KKC 2724). Viera totiž nie je záležitosťou len niektorej ľudskej vlastnosti alebo mohutnosti. Je vecou celého človeka, zasahuje ľudský rozum, city, duchovnosť, celý zmysel po jeho ľudskej existencii. Preto nestačí byť veriaci len srdcom, emočne, je treba zapojiť do modlitby celého seba, so všetkými mohutnosťami. Reflektovaná viera je „malá“ viera horčičného zrna; nerobí si totiž nárok na absolútnu pravdu, na neomylnosť, je protikladom okázalej a ostentatívnej viery náboženských fanatikov a marketingových televíznych evanjelizátorov. Pri rozjímaní možno použiť myšlienky zo Svätého písma, najmä evanjelií, liturgických textov, spisov otcov cirkevného a duchovného života atď. (KKC 2705). Kresťanská modlitba sa prednostne venuje rozjímaniu o Kristových tajomstvách, formou čítania Božieho slova lectio divina, ruženca či krížovej cesty (porov. KKC 2708). Je dôležité, aby rozjímajúci človek sa identifikoval s obsahom rozjímania, porovnal ho so sebou a nachádzal v ňom paralely zo svojim životom. Je pri tom veľmi dôležité, aby si nezakladal na svojej schopnosti byť disponovaný pre takúto formu modlitby, ale aby jeho základnou motiváciou bola pokora.

Kontemplatívna modlitba je druhom modlitby, pri ktorej sa človek orientuje na Ježiša Krista a počúva jeho slovo v tichom mlčaní. Ide o vedomie vlastnej nedokonalosti pred Bohom ako nepreniknuteľným tajomstvom, ktoré nás nekonečne presahuje a zároveň nás s ním zjednocuje a činí nás účastným na jeho tajomstve. Na rozdiel od rozjímania je kontemplácia darom a milosťou; je spoločenstvom človeka a Trojjediného Boha, ktorý stvárňuje človeka na svoju podobu (porov. KKC 2713). Kontemplácia je silná chvíľa modlitby, pohľad viery upretý na Ježiša Krista, v ktorom sa človek v dôvere pokúsi vykročiť do neznáma, nasledujúc toho, ktorý sa nevyhol temnote Getsemani, Veľkého piatku na Golgote a sobotného zostupu k zosnulým. Kontemplácia je dialóg so síce skrytým, ale trvale prítomným Bohom, ktorého vnímam počúvaním v tichu. Z praktického hľadiska života kresťana je preto vhodné a odporúčané, aby počas eucharistických adorácii bolo v chráme posvätné ticho, pretože práve v tichu a v načúvaní možno rozoznať Boží hlas, ktorý pretvára náš život podľa vzoru Ježiša Krista.

Modlitba, rovnako ako viera, predpokladá naše úsilie a často ju vnímame ako boj proti nám samým alebo proti Zlu (KKC 2725). Práve v modlitbe sa však ukazuje naša sloboda, pretože iba slobodný čin voľby pre Krista má spásny charakter. Naša sloboda je teda spoločným menovateľom každej formy modlitby. Zo slobodného ľudského úkonu môže aj modlitba nadobudnúť rôzny charakter. Môže ísť o modlitbu vďaky, modlitbu chvály, či prosebnú modlitbu. Čo sa týka prosebnej modlitby, v nej sa prihovárame za seba alebo za druhých a ona je prameňom mnohých nedorozumení v duchovnom živote kresťana. Často je dôvodom toho, že sa niekto prestane modliť, lebo si myslí, že jeho modlitba nie je vypočutá. Tento fenomén úzko súvisí s pokrivenou predstavou Boha, kedy je Boh predstavovaný ako automat, do ktorého „vhodíme“ modlitbičku a z ktorého vypadne nami chcený výsledok. Lenže takýto Boh „stvorený na našu podobu a na náš obraz“ nie je Bohom, ale karikatúrou, ktorá nie je hodná našej viery. Táto mylná a infantilná predstava Boha môže naozaj niekoho odradiť od modlitby. Je preto vážnou prekážkou na ceste zrelej viery nasledovania Krista.  Vyvstáva tu ale otázka: Načo je dobré v modlitbe prosiť o dobrá, keďže Boh vie o nás a našich túžbach všetko? Odpoveď nájdeme v Katechizme Katolíckej cirkvi „Náš Otec dobre vie, čo potrebujeme, prv, ako by sme ho o to prosili, ale čaká na našu prosbu, lebo dôstojnosť jeho detí spočíva v ich slobode. Treba sa teda modliť s jeho Duchom slobody, aby sme mohli skutočne poznať jeho túžbu.“ (KKC 2736). Modlitba je preto sebauvedomením a vyjadrením základnej životnej alternatívy, že viem komu som uveril a preto slobodne prijmem z jeho ruky všetko, pretože On vie, čo je pre mňa najlepšie a čo jediné mi osoží. Práve za toto odovzdanie sa do Božej vôle a za slobodné prijatie roly Božieho synovstva treba prosiť v prosebnej modlitbe, napodobňujúc nášho Pána v jeho veľkňazskej modlitbe Ježišovej hodiny (Jn 17), ktorá je neoddeliteľná od jeho veľkonočnej obety prechodu k Otcovi (Porov. KKC 2746).

Modlitba je tiež miestom, v ktorom sa verifikuje naša autenticita Božích učeníkov. Je miestom, v ktorom sa overujú naše skutky vychádzajúce z viery. Bertholt Brecht vo svojom diele Matka Odvaha a jej deti uvádza tento príbeh: Do vojnou ohrozeného mesta Halle sa v noci blížia nepriateľské vojská. Dozvie sa o tom veriaca rodina, ktorá usúdi, že v danom momente je najlepšie skloniť hlavy k modlitbe. Dozvie sa o tom aj nemá Katrin, ktorá neváha, vybehne na zvonicu, začne zvoniť a tak zobudí celé mesto, ktoré sa stihne evakuovať do bezpečia. Nepriateľské vojská našli prázdne mesto a Katrin, ktorá stále zvoní. Príbeh končí tým, že Katrin  zastrelia nepriateľskí vojaci. Dilema, ktorá sa tu dostáva ukazuje je zrejmá: Kto sa lepšie a účinnejšie modlil? Kto neváhal namiesto alibistickej a pohodlnej zbožnosti zachrániť iných a pritom sa stal obeťou? Odpoveď je pre každého zrejmá. Pre nás to znamená, že modliť sa znamená byť verný Kristovi vo svojom vnútornom presvedčení a toto presvedčenie nepretržite prejavovať vo svojich názoroch, slovách a skutkoch solidarity s núdznymi ľuďmi.