Adamovo vyhnanie - zamyslenie na 9. týždeň v roku 2020
Plakal Adam po svojom vyhnaní sediac mimo raja. Plakal, spomínal kto bol, čo mal a Koho opustil. Po páde prvého Adama celé ľudstvo až do dnešného dňa plače a narieka nad prízrakom šťastia, ktorý sa nedá chytiť. Celý svet, uštvaný a ustatý plače pre svoju ľahkovážnosť a preto, že daromný a neradostný sa mu zdá byť ten život. Nič nemôže naplniť náš život tak, aby človek celkom pocítil plnosť skutočného a nie zdanlivého šťastia, lebo tá plnosť je len v Bohu.
No my sme vyhnancami. Raj je ďaleko, a v čím neskoršej dobe od pádu ľudstvo žije, tým zahmlenejší sa preň stáva prenádherný obraz raja, tým hlbšia je jeho bolesť a utrpenie, tým viac sa vytráca obraz a podoba Božia z duše človeka. Už dávno by svet zanikol ak by nebolo druhého Adama – Krista, ktorý znovu otvoril zatvorený raj a dal človeku možnosť sa doň vrátiť.
My všetci dnes na sebe nesieme bremeno života vyhnanca. No zároveň sme tými, čo žijú životom Cirkvi. Poznáme rajskú radosť otvorených Kráľovských vrát aj životodarných oslavných slov: „Kristus vstal z mŕtvych!“ a v nich pôvodnú blízkosť Božej lásky k človeku. No tejto veľkej radosti na zemi predchádza Veľký pôst a Cirkev nás ustavične učí, že to, čo sme hriechom stratili je možné nájsť a vrátiť len pokáním, askézou a úsilím v zdržanlivosti.
Svätá Matka – Cirkev, prijala Pánovo prikázanie o uzdravujúcom pôste, ktoré zaznelo Božiemu národu ešte v starozákonnej dobe ústami proroka Joela: „Obráťte sa ku Mne celým svojim srdcom v pôste, plači a náreku... zasväťte pôst... zvolajte starcov“ a všetkých obyvateľov do domu Pánovho, „nech plačú kňazi, služobníci Pánovi, a nech hovoria: Ušetri, Pane, svoj ľud a nevydaj svoje dedičstvo na hanbu“ (Joel 2, 12,15-17).
Modlitba:
Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nad nami hriešnymi.
No my sme vyhnancami. Raj je ďaleko, a v čím neskoršej dobe od pádu ľudstvo žije, tým zahmlenejší sa preň stáva prenádherný obraz raja, tým hlbšia je jeho bolesť a utrpenie, tým viac sa vytráca obraz a podoba Božia z duše človeka. Už dávno by svet zanikol ak by nebolo druhého Adama – Krista, ktorý znovu otvoril zatvorený raj a dal človeku možnosť sa doň vrátiť.
My všetci dnes na sebe nesieme bremeno života vyhnanca. No zároveň sme tými, čo žijú životom Cirkvi. Poznáme rajskú radosť otvorených Kráľovských vrát aj životodarných oslavných slov: „Kristus vstal z mŕtvych!“ a v nich pôvodnú blízkosť Božej lásky k človeku. No tejto veľkej radosti na zemi predchádza Veľký pôst a Cirkev nás ustavične učí, že to, čo sme hriechom stratili je možné nájsť a vrátiť len pokáním, askézou a úsilím v zdržanlivosti.
Svätá Matka – Cirkev, prijala Pánovo prikázanie o uzdravujúcom pôste, ktoré zaznelo Božiemu národu ešte v starozákonnej dobe ústami proroka Joela: „Obráťte sa ku Mne celým svojim srdcom v pôste, plači a náreku... zasväťte pôst... zvolajte starcov“ a všetkých obyvateľov do domu Pánovho, „nech plačú kňazi, služobníci Pánovi, a nech hovoria: Ušetri, Pane, svoj ľud a nevydaj svoje dedičstvo na hanbu“ (Joel 2, 12,15-17).
Modlitba:
Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nad nami hriešnymi.