Homíla Mons. Františka Rábeka - III. veľkonočná nedeľa "A" - 26. IV. 2020

III. veľkonočná A – 26. IV. 2020 Katedrála

Na čom stavať našu nádej

Emauzskí učeníci , vracajúci sa po Ježišovej smrti na kríži domov z Jeruzalema, sú prototypom každého z nás, keď prežívame situáciu sklamania a beznádeje. Kto už takéto chvíle nezažil? Keď sa študent vracia domov po neúspešných prijímacích skúškach; keď prídeme o zamestnanie; keď niekoho opustí manželský partner; keď sa rodičia sklamú vo svojich deťoch; keď sa vraciame z cintorína od čerstvého hrobu niekoho, do koho sme vkladali svoje nádeje...Najhoršie sklamanie je, keď si myslíme, že nás sklamal aj sám Boh – a my sme mu tak dôverovali, s takou nádejou sme sa obracali na neho...

Stojí za povšimnutie, že Ježiš neľutuje svojich sklamaných, nešťastných učeníkov, lež im mierne vynadá: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom...“ – po slovensky by to znelo: Vy hlupáci... Tým im chcel povedať, že tohto sklamania a beznádeje by sa boli ušetrili, keby boli venovali pozornosť tomu, čo predpovedal Boh v Starom zákone cez prorokov o Mesiášovi. Oni v Mesiáša verili, verili dokonca i tomu, že Ježiš z Nazareta je tým Mesiášom. Ale svoju predstavu o Mesiášovi si napĺňali svojimi túžbami a očakávaniami. V ich predstave nemalo miesto utrpenie a už vôbec nie poníženie a brutálna smrť Mesiáša.

Je zaujímavé, že Ježiš nebol sklamaný zo svojho neúspechu, hoci ho iste bolestne prežíval, pretože všetko mal odkonzultované so svojím nebeským Otcom, vedel, že uskutočňuje Jeho vôľu.

Emauzským učeníkom sa zrútila ich predstava – a preto stratili nádej, preto boli sklamaní aj zo samotného Mesiáša.

Keď im objasnil poslanie Mesiáša podľa predpovedí prorokov, prežili niečo také, ako keď lekár ponapráva pacientovi vykĺbené či polámané kosti. Všetko sa dostane na správne miesto a nastáva úľava. Stalo sa iste niečo strašné a bolestné, a stalo sa to, čo Boh plánoval a čo podľa Jeho vôle bolo potrebné a čo nemohlo skončiť neúspechom. Mesiáš mal nielen trpieť, ale aj vstať z mŕtvych! Tieto pravdivé súvislosti, táto pravda o Božom pláne vniesla do sŕdc učeníkov radosť, čo vyjadrili krásnymi slovami: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou zhováral a otváral nám Písma?“ A táto radosť vyvrcholila spoznaním vzkrieseného Pána v osobe pútnika, ktorého pozvali na večeru.

Prečo Ježiš zazlieva Emauzským ich trápenie zo straty nádeje? Lebo ako Izraeliti každú sobotu počúvali texty prorokov v synagóge a mohli vedieť, aký je Boží plán s Mesiášom. A potom, sám Ježiš tri krát predpovedal svoje umučenie a smrť ale i svoje zmŕtvychvstanie. Jednoducho si to nevšímali. Držali sa svojej predstavy, ľudových tradícií o Mesiášovi – a nie pravdy Božieho slova. Našťastie, Ježiš ich nenecháva napospas ich depresii, pripája sa ku nim, hovorí s nimi a vnáša do ich sŕdc svetlo pravdy – a v tomto svetle ho mohli uvidieť.

Keď sa vrátime do súčasnosti a ku sebe samým – nie je aj naše položenie podobné?

To, že prežívame niekedy ťažké chvíle, to je pravda. Nie je nám vtedy do smiechu. A to je normálne. Ale nemali by sme preto upadať do beznádeje a sklamania.

Lenže, aj každý z nás nosíme v sebe nejaké naše „mesiášske“ predstavy. Nejaká podoba šťastia, úspechu, splnenia našich snov, predstava, v ktorej nemá miesto utrpenie, zlo a smrť. Pritom sme zrejme chodili každú nedeľu do kostola, (teraz možno denne pozeráme alebo počúvame prenos sv. omše a v jej rámci čítania Svätého písma a kázne) – ale možno tie naše predstavy nepodrobíme kritike Božieho slova, jeho pravde, neosvojujeme si Boží plán s ľudským životom na tejto zemi, podľa ktorého sme pozvaní nasledovať Krista v každodennom nesení kríža, v zápase so zlom; sme pozvaní k vernosti vôli nebeského Otca za každú cenu, v prijatí telesnej smrti v pevnej nádeji, že keď s Kristom trpíme, s Ním budeme aj oslávení.

Ak toto všetko berieme len ako zbožné reči, ktoré sa nás netýkajú a zostávame upnutí na naše predstavy – tak potom skôr – neskôr stroskotáme aj s týmito predstavami a budeme nešťastní, sklamaní, zúfalí, a čo je najhoršie, sklamaní aj zo samého Boha – veď sme si plnili svoje náboženské povinnosti a namiesto toho, aby nám Boh pomohol uskutočniť naše túžby, nechal nás v štichu...

Koľko takýchto sklamaných kresťanov opúšťa „Jeruzalem“ – Cirkev, zanechávajú život v spoločenstve Cirkvi, izolujú sa, hľadajú psychohygienu vo svojich drobných záujmoch, do ktorých si skrývajú hlavu ako pštros do piesku.

Ak nechceme takto dopadnúť, je nevyhnutné, aby sme počúvali Božie slovo – či už v chráme alebo za iných okolností – ako adresované práve mne, aby som podľa jeho pravdy formoval svoje predstavy a túžby, aby som sa učil nasledovať Krista.

Nesmieme podľahnúť zákernému pokušeniu chcieť si urobiť aj s Krista iba pomocníka pri uskutočňovaní našich plánov, ktoré sme nezosúladili s Božou vôľou.

Apoštol Peter nám na túto tému povedal dôležité slová v dnešnom úryvku z jeho prvého listu: „Keď ako Otca vzývate toho, ktorý súdi bez nadŕžania osobám, každého podľa jeho skutkov, žite v bázni v čase svojho pobytu na zemi... Kristus sa zjavil v posledných časoch kvôli vám, čo skrze neho veríte v Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych a dal mu slávu, aby sa vaša viera a nádej upínali na Boha.“

Bolo by osožné aj dnes si vo chvíli ticha preveriť, či sa naša viera a nádej naozaj upínajú na Boha – alebo veríme a dúfame v niečo iné?