Homíla Mons. Františka Rábeka - IV. veľkonočná nedeľa "A" - 3. V. 2020
- Autor: Mons. František Rábek
- Dátum: 02.05.2020
- Zdieľaj Zdieľať na Facebook
Veľkonočná nedeľa , 12. IV. 2020 – Katedrála
Vzkriesený Kristus – náš život
Každý si vytvárame svoju predstavu o živote. Najmä mladosť je obdobím, kedy si chlapec či dievča vysníva ako by mal vyzerať jeho či jej život – čo študovať, aké povolanie si zvoliť, s akým partnerom by bol či bola šťastná, ako by mala vyzerať rodina, čo by chcel mať, čo by chcel dosiahnuť, kam cestovať, čo vidieť...Niektorí ľudia sú cieľavedomí a robia všetko, aby svoje sny dosiahli, premenili na skutočnosť. Ako to vyzerá v reály, to môžeme vnímať na pomaturitných stretnutiach každých päť rokov. Spočiatku je to optimistický rozmach, potom tvrdé strety s realitou – či už v spoločnosti, politické a iné turbulencie – a všetko je zrazu ináč; alebo sklamania v životnom partnerovi, zdravotné problémy a množstvo iných faktorov, takže po päťdesiatich rokoch málokto povie, že sa mu naplnili jeho sny o živote. Obyčajne viac-menej konštatujeme to známe: „Takto som si to nepredstavoval“ A už málokto zakomponuje do svojej predstavy o živote realitu utrpenia, smrti a hrobu – tak sme si to vôbec nepredstavovali... Dokonca aj aké pekné sviatky ako je Veľká noc – tiež sme mali predstavy ako ich prežijeme – ako je to teraz, to si zrejme tiež nikto z nás tak nepredstavoval...
Z toho všetkého sa zdá, že by sme mali byť skeptici a mali by sme rezignovať na nejaké veľké a pekné túžby vzhľadom na svoj život.
A predsa, práve na tento sviatok nám dáva Cirkev čítať úryvok z listu apoštola Pavla, kde nás tento apoštol priamo vyzýva snívať o živote: „Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď váš život je s Kristom ukrytý v Bohu...“
Na prvé počutie sa nám môže zdať, že nás Apoštol nabáda na nejaké romantické snívanie, odtrhnuté od reality. Avšak základom pre túto jeho výzvu je tvrdenie: „S Kristom ste vstali z mŕtvych!“
To sa nám tak isto môže zdať prehnané – veď predsa žijeme tu na zemi, ešte sme ani nezomreli, ako môže Apoštol tvrdiť, že sme vstali z mŕtvych?! Komu to však hovorí? Veriacim a pokrsteným. Krstom nám dal Ježiš Kristus účasť na svojej smrti a zmŕtvychvstaní, pričlenil nás ku sebe, stali sme sa súčasťou Jeho tela – Cirkvi. Keďže, Ježiš Kristus, naša Hlava, vstal z mŕtvych, tým sa už začalo aj vzkriesenie Jeho tela – Cirkvi. Aký je vzkriesený Kristus, takí budeme aj my. Naše vzkriesenie je len otázkou času.
Čo to pre nás prakticky znamená: „Myslite na to, čo je na nebi, kde Kristus sedí po pravici Boha; nie na to, čo je na zemi...“ Zrejme to, čo inými slovami povedal Ježiš: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde zlodeji kradnú, ale zhromažďujte si poklady v nebi“ a pobáda nás, aby sme motivovali naše dobré skutky očakávaním odmeny od Boha a konštatuje, že kde bude náš poklad, tam bude aj naše srdce. Teda, máme robiť dobre tu, na zemi, tu máme plniť naše povinnosti – ale cieľ našej činnosti, našich dobrých skutkov máme vidieť v odmene, ktorú nám dá Boh vo večnosti, keď nás pripodobní vzkriesenému Kristovi. Takto to prežíval aj sám apoštol Pavol a vyjadril to vo svojich listoch: „Sme stále plní dôvery ,a vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána, lebo žijeme vo viere a nie v nazeraní...Preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme doma alebo mimo domu. Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“ (2 Kor 5, 6-10). V liste Galaťanom píše: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a seba samého dal za mňa“ ( 2, 20-21). A o niečo ďalej: „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme“ (5, 24 – 25).
V liste Efezanom sa modlí za veriacich, „Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, vám dá Ducha múdrosti a zjavenia...nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli...aká nesmierne veľká je jeho moc...ktorú ukázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a v nebi posadil po svojej pravici“ ( 1, 17 – 20). V druhej kapitole hovorí: „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení – a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“ (2, 4 – 6). Zdôrazňuje, aby bol Ježiš Kristus pre nás vzorom každodenného života: „Žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého za nás, ako dar a obetu ľúbeznej vône“ (5, 2).
V liste Filipanom prezrádza, ako toto zameranie na spoločenstvo so vzkrieseným Kristom motivovalo aj jeho pozemský život a činnosť: „dúfam, že Kristus bude oslávený v mojom tele, či už životom alebo smrťou. Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (1, 20 – 21). A veriacim zdôrazňuje: „Len žite tak, aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu“ (1, 27). „Zmýšľajte o sebe tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť...zriekol sa seba samého...uponížil sa a stal sa poslušným až na smrť...“( 2, 5 – 8).
V tretej kapitole dáva Pavol svoju praktickú vieru v Krista za príklad veriacim: „Čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu. A vôbec, všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista – spravodlivosťou z Boha, založenou na viere -, aby som poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobním v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych. Nie, že by som ho bol už dosiahol, alebo, že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa. Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi“ (Flp 3, 7 – 14).
Toto vyjadrenie sv. Pavla nás vracia k dnešnému evanjeliu, ktoré je plné pohybu: Mária Magdaléna ide k hrobu, potom beží od prázdneho hrobu k apoštolom, Peter s Jánom bežia aby overili, aká je skutočnosť. Tento pohyb bol však nielen fyzický, lež dával do pohybu aj myslenie, ktoré u apoštola Jána dosiahlo úroveň presvedčenia, že príčinou všetkých tých javov je Kristovo vstanie z mŕtvych.
Myslieť na to, čo je hore, kde vzkriesený Kristus sedí po Božej pravici znamená, dopracovávať sa – s pomocou Božej milosti, ale aj naším úsilím, k stále hlbšiemu presvedčeniu viery, že dosiahnutie spoločenstva so vzkrieseným Kristom je cieľom nášho života. A to si vyžaduje aj od nás bežať, usilovať sa dosiahnuť to, čo nejako súvisí s týmto cieľom, čím sa mu môžeme priblížiť, lepšie ho poznať, zabúdať na to, čo je za nami a usilovať sa o to, aké možnosti sa otvárajú pred nami.
Udalosť z evanjelia nám hovorí aj o tom, že pri tomto behu k cieľu si máme navzájom pomáhať a spolupracovať: Mária Magdaléna a ostatné ženy prinášajú prvotnú, nejasnú informáciu – neraz sú to jednoduchí, ale úprimne veriaci ľudia, ktorí nám poukazujú na niečo, čo súvisí s naším vzťahom k Ježišovi Kristovi, čo sa deje, čo by sme mali robiť, čo by sme mali ako pastieri Cirkvi preveriť, vyriešiť...Potom sú tu generačné vzťahy: mladý Ján a starší Peter. Aj v spoločenstve Cirkvi sú ľudia buď fyzicky mladší a aktívnejší, alebo duchom bystrí, a neraz tí, čo majú zverenú autoritu – kňazi a biskupi – sme ťažkopádnejší, pomalší, opatrnejší – z čoho ľahko vznikajú napätia a nedorozumenia. Apoštol Ján nám ukazuje príklad ohľaduplnosti, trpezlivosti, dáva prednosť Petrovi – a keď vošiel za ním, dostal milosť viery, ktorú potvrdil vzkriesený Kristus svojimi zjaveniami. Naše rešpektovanie – najmä Petrovho nástupcu – nás môže zdanlivo pribrzďovať – aj v súčasnej Cirkvi máme „progresistov“, ktorí majú hotové rýchle riešenia; správne je však počkať na Petra, vchádzať za ním – len tak môžeme prijať milosť viery a nájsť riešenia, ktoré sú v zhode so vzkrieseným Pánom. Iné – akokoľvek geniálne – by boli len na škodu... Vieme, ako nás súčasný Svätý Otec pobáda do pohybu, do aktivity, ako nám je , napriek svojmu veku, príkladom. Našu vieru vo vzkrieseného Pána máme uskutočňovať plnením poslania, ktoré nám dáva na tejto zemi.
O tom nám hovorí aj upozornenie, ktoré dostali apoštoli po Pánovom nanebovstúpení: Zostali stáť a pozerali za Ním do neba. Anjeli im povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať“ (Sk 1, 11).
Teda, „Myslite na to, čo je hore...“, celkom iste neznamená pozerať nostalgicky do neba. Práve naopak, len tak môžeme tento cieľ dosiahnuť, ak budeme aktívne, s motiváciou viery, plniť poslanie, ktoré nám Kristus dáva na tomto svete. A On, ako vzkriesený, nám je blízky svojou pomocou, silou a múdrosťou svojho Ducha.
Vzkriesený Kristus – náš život
Každý si vytvárame svoju predstavu o živote. Najmä mladosť je obdobím, kedy si chlapec či dievča vysníva ako by mal vyzerať jeho či jej život – čo študovať, aké povolanie si zvoliť, s akým partnerom by bol či bola šťastná, ako by mala vyzerať rodina, čo by chcel mať, čo by chcel dosiahnuť, kam cestovať, čo vidieť...Niektorí ľudia sú cieľavedomí a robia všetko, aby svoje sny dosiahli, premenili na skutočnosť. Ako to vyzerá v reály, to môžeme vnímať na pomaturitných stretnutiach každých päť rokov. Spočiatku je to optimistický rozmach, potom tvrdé strety s realitou – či už v spoločnosti, politické a iné turbulencie – a všetko je zrazu ináč; alebo sklamania v životnom partnerovi, zdravotné problémy a množstvo iných faktorov, takže po päťdesiatich rokoch málokto povie, že sa mu naplnili jeho sny o živote. Obyčajne viac-menej konštatujeme to známe: „Takto som si to nepredstavoval“ A už málokto zakomponuje do svojej predstavy o živote realitu utrpenia, smrti a hrobu – tak sme si to vôbec nepredstavovali... Dokonca aj aké pekné sviatky ako je Veľká noc – tiež sme mali predstavy ako ich prežijeme – ako je to teraz, to si zrejme tiež nikto z nás tak nepredstavoval...
Z toho všetkého sa zdá, že by sme mali byť skeptici a mali by sme rezignovať na nejaké veľké a pekné túžby vzhľadom na svoj život.
A predsa, práve na tento sviatok nám dáva Cirkev čítať úryvok z listu apoštola Pavla, kde nás tento apoštol priamo vyzýva snívať o živote: „Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi! Veď váš život je s Kristom ukrytý v Bohu...“
Na prvé počutie sa nám môže zdať, že nás Apoštol nabáda na nejaké romantické snívanie, odtrhnuté od reality. Avšak základom pre túto jeho výzvu je tvrdenie: „S Kristom ste vstali z mŕtvych!“
To sa nám tak isto môže zdať prehnané – veď predsa žijeme tu na zemi, ešte sme ani nezomreli, ako môže Apoštol tvrdiť, že sme vstali z mŕtvych?! Komu to však hovorí? Veriacim a pokrsteným. Krstom nám dal Ježiš Kristus účasť na svojej smrti a zmŕtvychvstaní, pričlenil nás ku sebe, stali sme sa súčasťou Jeho tela – Cirkvi. Keďže, Ježiš Kristus, naša Hlava, vstal z mŕtvych, tým sa už začalo aj vzkriesenie Jeho tela – Cirkvi. Aký je vzkriesený Kristus, takí budeme aj my. Naše vzkriesenie je len otázkou času.
Čo to pre nás prakticky znamená: „Myslite na to, čo je na nebi, kde Kristus sedí po pravici Boha; nie na to, čo je na zemi...“ Zrejme to, čo inými slovami povedal Ježiš: „Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde zlodeji kradnú, ale zhromažďujte si poklady v nebi“ a pobáda nás, aby sme motivovali naše dobré skutky očakávaním odmeny od Boha a konštatuje, že kde bude náš poklad, tam bude aj naše srdce. Teda, máme robiť dobre tu, na zemi, tu máme plniť naše povinnosti – ale cieľ našej činnosti, našich dobrých skutkov máme vidieť v odmene, ktorú nám dá Boh vo večnosti, keď nás pripodobní vzkriesenému Kristovi. Takto to prežíval aj sám apoštol Pavol a vyjadril to vo svojich listoch: „Sme stále plní dôvery ,a vieme, že kým sme doma v tele, sme vzdialení od Pána, lebo žijeme vo viere a nie v nazeraní...Preto sa usilujeme páčiť sa mu, či sme doma alebo mimo domu. Veď sa všetci musíme ukázať pred Kristovou súdnou stolicou, aby každý dostal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zlé“ (2 Kor 5, 6-10). V liste Galaťanom píše: „S Kristom som pribitý na kríž. Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. Ale život, ktorý teraz žijem v tele, žijem vo viere v Božieho Syna, ktorý ma miluje a seba samého dal za mňa“ ( 2, 20-21). A o niečo ďalej: „Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami. Ak žijeme v Duchu, podľa Ducha aj konajme“ (5, 24 – 25).
V liste Efezanom sa modlí za veriacich, „Nech vám Boh nášho Pána Ježiša Krista, Otec slávy, vám dá Ducha múdrosti a zjavenia...nech osvieti oči vášho srdca, aby ste vedeli...aká nesmierne veľká je jeho moc...ktorú ukázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a v nebi posadil po svojej pravici“ ( 1, 17 – 20). V druhej kapitole hovorí: „Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení – a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi“ (2, 4 – 6). Zdôrazňuje, aby bol Ježiš Kristus pre nás vzorom každodenného života: „Žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého za nás, ako dar a obetu ľúbeznej vône“ (5, 2).
V liste Filipanom prezrádza, ako toto zameranie na spoločenstvo so vzkrieseným Kristom motivovalo aj jeho pozemský život a činnosť: „dúfam, že Kristus bude oslávený v mojom tele, či už životom alebo smrťou. Veď pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“ (1, 20 – 21). A veriacim zdôrazňuje: „Len žite tak, aby to zodpovedalo Kristovmu evanjeliu“ (1, 27). „Zmýšľajte o sebe tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť...zriekol sa seba samého...uponížil sa a stal sa poslušným až na smrť...“( 2, 5 – 8).
V tretej kapitole dáva Pavol svoju praktickú vieru v Krista za príklad veriacim: „Čo mi bolo ziskom, kvôli Kristovi pokladám za stratu. A vôbec, všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista – spravodlivosťou z Boha, založenou na viere -, aby som poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobním v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych. Nie, že by som ho bol už dosiahol, alebo, že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa. Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi“ (Flp 3, 7 – 14).
Toto vyjadrenie sv. Pavla nás vracia k dnešnému evanjeliu, ktoré je plné pohybu: Mária Magdaléna ide k hrobu, potom beží od prázdneho hrobu k apoštolom, Peter s Jánom bežia aby overili, aká je skutočnosť. Tento pohyb bol však nielen fyzický, lež dával do pohybu aj myslenie, ktoré u apoštola Jána dosiahlo úroveň presvedčenia, že príčinou všetkých tých javov je Kristovo vstanie z mŕtvych.
Myslieť na to, čo je hore, kde vzkriesený Kristus sedí po Božej pravici znamená, dopracovávať sa – s pomocou Božej milosti, ale aj naším úsilím, k stále hlbšiemu presvedčeniu viery, že dosiahnutie spoločenstva so vzkrieseným Kristom je cieľom nášho života. A to si vyžaduje aj od nás bežať, usilovať sa dosiahnuť to, čo nejako súvisí s týmto cieľom, čím sa mu môžeme priblížiť, lepšie ho poznať, zabúdať na to, čo je za nami a usilovať sa o to, aké možnosti sa otvárajú pred nami.
Udalosť z evanjelia nám hovorí aj o tom, že pri tomto behu k cieľu si máme navzájom pomáhať a spolupracovať: Mária Magdaléna a ostatné ženy prinášajú prvotnú, nejasnú informáciu – neraz sú to jednoduchí, ale úprimne veriaci ľudia, ktorí nám poukazujú na niečo, čo súvisí s naším vzťahom k Ježišovi Kristovi, čo sa deje, čo by sme mali robiť, čo by sme mali ako pastieri Cirkvi preveriť, vyriešiť...Potom sú tu generačné vzťahy: mladý Ján a starší Peter. Aj v spoločenstve Cirkvi sú ľudia buď fyzicky mladší a aktívnejší, alebo duchom bystrí, a neraz tí, čo majú zverenú autoritu – kňazi a biskupi – sme ťažkopádnejší, pomalší, opatrnejší – z čoho ľahko vznikajú napätia a nedorozumenia. Apoštol Ján nám ukazuje príklad ohľaduplnosti, trpezlivosti, dáva prednosť Petrovi – a keď vošiel za ním, dostal milosť viery, ktorú potvrdil vzkriesený Kristus svojimi zjaveniami. Naše rešpektovanie – najmä Petrovho nástupcu – nás môže zdanlivo pribrzďovať – aj v súčasnej Cirkvi máme „progresistov“, ktorí majú hotové rýchle riešenia; správne je však počkať na Petra, vchádzať za ním – len tak môžeme prijať milosť viery a nájsť riešenia, ktoré sú v zhode so vzkrieseným Pánom. Iné – akokoľvek geniálne – by boli len na škodu... Vieme, ako nás súčasný Svätý Otec pobáda do pohybu, do aktivity, ako nám je , napriek svojmu veku, príkladom. Našu vieru vo vzkrieseného Pána máme uskutočňovať plnením poslania, ktoré nám dáva na tejto zemi.
O tom nám hovorí aj upozornenie, ktoré dostali apoštoli po Pánovom nanebovstúpení: Zostali stáť a pozerali za Ním do neba. Anjeli im povedali: „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať“ (Sk 1, 11).
Teda, „Myslite na to, čo je hore...“, celkom iste neznamená pozerať nostalgicky do neba. Práve naopak, len tak môžeme tento cieľ dosiahnuť, ak budeme aktívne, s motiváciou viery, plniť poslanie, ktoré nám Kristus dáva na tomto svete. A On, ako vzkriesený, nám je blízky svojou pomocou, silou a múdrosťou svojho Ducha.