Homília Mons. Františka Rábeka na 11.výročie konsekrácie Katedrály, 13. - 14. VI. 2020
- Autor: Mons. František Rábek
- Dátum: 14.06.2020
- Zdieľaj Zdieľať na Facebook
Prioritný význam posvätného priestoru
Všetci sme zrejme počuli, čo sa stalo vo štvrtok v Martine. Pri snahe zachrániť životy detí a učiteľov, policajt použil na útočníka strelnú zbraň a zastrelil ho. Vieme aké vlny protestov sa ozvali proti policajtovi, ktorý v Amerike zapríčinil smrť zatýkaného muža. U nás zrejme nik neobviňuje policajta za to, že útočníka zastrelil. Všetci chápeme, že to urobil pri obrane nevinných a zrejme nemal inú možnosť ako zabrániť ďalšiemu krviprelievaniu, než rázne útočníka zneškodniť.
Aj my sme zvyknutí vnímať Ježiša Krista ako nositeľa pokoja, lásky a nenásilia a môže nás prekvapiť, keď sme ho videli v dnešnom evanjeliu zasahovať proti predavačom v chráme s bičom v ruke a s hnevom vyháňať dobytok a rozhadzovať tovar. Prečo takýto tvrdý zásah? Celkom iste preto, že aj Ježiš v tomto prípade bránil veľmi dôležitú hodnotu. O čo išlo?
O nič menej ako o spojenie človeka s Bohom. Jeruzalemský chrám bol jediným miestom na svete, kde sa uctieval pravý Boh. Bol miestom, na ktorom sa mohli ľudia obracať v modlitbe k Bohu. Okrem Izraelitov tam prichádzali aj ľudia z iných národov, ktorí si chceli uctiť pravého Boha, chceli sa oboznámiť s s Jeho učením, počúvať Jeho slovo – pretože v chráme sa aj vyučovalo Sväté písmo, bola tam akási katechetická škola. Avšak, na modlitbu, na počúvanie Božieho slova, na zameranie sa na vzťah k Bohu je nevyhnutný pokoj., ticho. A práve toto znemožňoval obchodný ruch v priestoroch chrámu. Svojím počínaním Ježiš jasne dal najavo, že komunikáciu ľudí s Bohom, podmienky pre jej dobrý priebeh, považuje za dôležitú hodnotu, ktorú je rozhodnutý brániť aj použitím biča.
Toto evanjelium nám dáva Cirkev čítať na slávnosť posvätenia chrámu. Slávnostnou vysviackou sa stal aj náš chrám, naša katedrála, miestom a priestorom, na ktorom sa Boh chce stretávať s nami a my s Ním. My by sme mohli povedať, že s nami by asi mohol byť Ježiš spokojní, pretože nielenže tu neobchodujeme a dodržiavame úctivé ticho, ale dobré dva mesiace tu bolo úplné ticho, kostol bol prázdny...Teraz máme skôr opačný problém, že počas covidovej pandémie si mnohí odvykli od účasti na bohoslužbe v kostole, zdá sa, že je pohodlnejšie sledovať bohoslužbu „on line“, v tichu vlastného bytu nás nič nevyrušuje a môžeme sa pokojne sústrediť na počúvanie Božieho slova a na modlitbu...Prečo sa namáhať s chodením do kostola, takýto moderný spôsob sa nám zdá byť z duchovného hľadiska ešte efektívnejší, než chodenie na bohoslužbu do kostola..
Treba však v tomto rozlišovať medzi núdzovou situáciou a normálnymi podmienkami. Nikto predsa nebude tvrdiť, že je to to isté, keď sa niektorý člen rodiny ocitne izolovaný na infekčnom oddelení a ostatní členovia rodiny s ním komunikujú cez telefón, keď musí sám konzumovať pokrm – a stretnutie rodiny okolo nedeľného stola, vo vzájomných osobných vzťahoch, a so spoločným stolovaním a pobytom doma...
Ježiš hovoril, že dôkazom o tom, že má právo takto zasiahnuť do diania v chráme, bude Jeho zmŕtvychvstanie. Vyjadril to obrazne: „Zborte tento chrám a za tri dni ho znova postavím“. Evanjelista Ján vysvetľuje, že to hovoril o chráme svojho tela. Ježiš bol tým miestom na svete, v ktorom bol večný Boh najplnšie prítomný. A Ježiš bol v najplnšom kontakte s nebeským Otcom, poznával Jeho vôľu si uctieval ho verným plnením Jeho vôle. Takto bol On živým chrámom. práve preto, že ľudia nevyužívali chrám na úprimný kontakt s Bohom, a poznávanie Jeho pravdy, nechápali Krista, ba považovali ho za niekoho, kto uráža Boha a za to ho odmietli, ukrižovali a tak zničili ten skutočný Boží chrám, ktorým bolo Ježišovo telo. Boh však potvrdil pravdivosť Ježišovho života tým, že ho vzkriesil z mŕtvych. Po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš dáva apoštolom príkaz, aby šli do celého sveta, učili všetky národy a tých, čo v neho uveria, aby krstili. Krst však nie je nejaká formalita. Krstom nás Ježiš Kristus pričleňuje ku svojmu vzkriesenému telu, my sa stávame súčasťou spoločenstva, ktorým je Jeho Cirkev a v Cirkvi pôsobí Ježišov Duch, ktorý nám zabezpečuje kontakt s Kristom ako s našou duchovnou Hlavou – v Jeho slove, vo sviatostiach a vedie nás k uskutočňovaniu Božej vôle v našom živote.
V prvých desaťročiach kresťania nestavali kostoly, ale sa stretávali v súkromných domoch. Nie ten priestor bol dôležitý, lež stretnutie spoločenstva veriacich, čiže stretnutie Cirkvi. Sám Ježiš povedal: „Kde sú dvaja – traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“
Slovo Cirkev pochádza z gréckeho (pretože vtedy sa hovorilo po grécky) „kyriaké“ – patriaca Pánovi; čiže spoločenstvo ľudí, ktorí na základe viery a krstu patria Pánovi. Neskôr, keď sa tieto spoločenstvá, miestne cirkvi, rozrastali, už nestačili rodinné domy; a keď dal cisár Konštantín kresťanom slobodu, tak začali budovať aj veľké baziliky práve ako priestory na spoločné stretanie pri bohoslužbách. V mnohých jazykoch je dodnes to isté pomenovanie pre cirkev i pre chrám: ecclesia – ecclesia; chiesa – chiesa, die Kirche – die Kirche, Koščól – koščól; cerkov – cerkov...
Podstatné teda je, aby sme sa stretali ako spoločenstvo Cirkvi. Pokiaľ ide o častosť tohto stretania, to určil sám vzkriesený Pán, keď vstal z mŕtvych prvý deň po sobote, čiže v nedeľu; keď prišiel do večeradla medzi apoštolov presne o osem dní, čiže opäť v nedeľu; a keď poslal Ducha Svätého tak isto v nedeľu. Nedeľa ako každotýždňová Veľká noc, každotýždňové stretnutie sa vzkrieseného Pána s nami v spoločenstve Cirkvi – to je pre nás ako kresťanov podstatne dôležité. Každému takémuto spoločenstvu predsedá vysvätený kňaz. Kňaz je tu poslaný biskupom. Biskup je členom biskupského kolégia, ktoré je pokračovateľom kolégia apoštolov a na jeho čele je nástupca apoštola Petra, rímsky biskup, pápež. A tak aj organizačne sme cez nedeľné zhromaždenie spojení s celou Cirkvou. V tomto spoločenstve je prítomný vzkriesený Pán – tu zaznieva Jeho slovo, tu sprítomňuje svoju obetu za nás a dáva sa nám za duchovný pokrm; zjednocuje nás so sebou a cez seba s nebeským Otcom v Duchu Svätom a súčasne so všetkými, čo v Neho veria a sú pokrstení. Toto sa nedá prežiť a prijať iba „on line“.
V dnešnej dobe netreba asi vyháňať z chrámu, lež je potrebné pomáhať ľuďom porozumieť, prečo je chrám a naša účasť na bohoslužbách v ňom dôležitá.
Pretože cieľom tohto všetkého je, aby sme pomocou účasti na dianí v chráme rástli v podobnosti s Kristom plnením Božej vôle v našom každodennom živote, aby sme sa stávali živými Božími chrámami. Lebo príde čas, keď sa aj chrám nášho tela rozpadne. Ak sme však boli živým Božím príbytkom, ak sme uctievali Boha životom podľa Jeho Ducha, tak máme aj my nádej, že Kristus vzkriesi naše telo a začlení nás do toho spoločenstva svojich verných, ktoré bude miestom priamej prítomnosti trojjediného Boha – ako o tom hovorí Apoštol, že „Boh bude všetko vo všetkých“. V tomto spoločenstve vzkriesených v tom novom svete – tak o tom píše apoštol Ján v Apokalypse – nebude chrámu. Pretože nebude potrebné zvláštne miesto na prežívanie prítomnosti Boha – pretože ju budeme prežívať v každom človeku a v každom detaile toho nového sveta. Celé spoločenstvo vykúpených bude Božím chrámom. – teda nie nejaké utiahnuté, v súkromí prežívané duchovné konzumovanie. Cieľom, ku ktorému nás Boh povoláva je veľké, univerzálne spoločenstvo vykúpených s Ním. A ono sa začína rozvíjať každonedeľnou účasťou na Eucharistii v spoločenstve Cirkvi.
Kto toto aspoň trochu pochopí, osvojí si postoj mučeníkov z obdobia prvotnej Cirkvi, ktorých pristihli na slávení Eucharistie napriek tomu, že to bolo vládcom zakázané pod trestom smrti. A keď sa ich pýtali, prečo to urobili, odpovedali: „My nemôžeme žiť bez nedele“.
Všetci sme zrejme počuli, čo sa stalo vo štvrtok v Martine. Pri snahe zachrániť životy detí a učiteľov, policajt použil na útočníka strelnú zbraň a zastrelil ho. Vieme aké vlny protestov sa ozvali proti policajtovi, ktorý v Amerike zapríčinil smrť zatýkaného muža. U nás zrejme nik neobviňuje policajta za to, že útočníka zastrelil. Všetci chápeme, že to urobil pri obrane nevinných a zrejme nemal inú možnosť ako zabrániť ďalšiemu krviprelievaniu, než rázne útočníka zneškodniť.
Aj my sme zvyknutí vnímať Ježiša Krista ako nositeľa pokoja, lásky a nenásilia a môže nás prekvapiť, keď sme ho videli v dnešnom evanjeliu zasahovať proti predavačom v chráme s bičom v ruke a s hnevom vyháňať dobytok a rozhadzovať tovar. Prečo takýto tvrdý zásah? Celkom iste preto, že aj Ježiš v tomto prípade bránil veľmi dôležitú hodnotu. O čo išlo?
O nič menej ako o spojenie človeka s Bohom. Jeruzalemský chrám bol jediným miestom na svete, kde sa uctieval pravý Boh. Bol miestom, na ktorom sa mohli ľudia obracať v modlitbe k Bohu. Okrem Izraelitov tam prichádzali aj ľudia z iných národov, ktorí si chceli uctiť pravého Boha, chceli sa oboznámiť s s Jeho učením, počúvať Jeho slovo – pretože v chráme sa aj vyučovalo Sväté písmo, bola tam akási katechetická škola. Avšak, na modlitbu, na počúvanie Božieho slova, na zameranie sa na vzťah k Bohu je nevyhnutný pokoj., ticho. A práve toto znemožňoval obchodný ruch v priestoroch chrámu. Svojím počínaním Ježiš jasne dal najavo, že komunikáciu ľudí s Bohom, podmienky pre jej dobrý priebeh, považuje za dôležitú hodnotu, ktorú je rozhodnutý brániť aj použitím biča.
Toto evanjelium nám dáva Cirkev čítať na slávnosť posvätenia chrámu. Slávnostnou vysviackou sa stal aj náš chrám, naša katedrála, miestom a priestorom, na ktorom sa Boh chce stretávať s nami a my s Ním. My by sme mohli povedať, že s nami by asi mohol byť Ježiš spokojní, pretože nielenže tu neobchodujeme a dodržiavame úctivé ticho, ale dobré dva mesiace tu bolo úplné ticho, kostol bol prázdny...Teraz máme skôr opačný problém, že počas covidovej pandémie si mnohí odvykli od účasti na bohoslužbe v kostole, zdá sa, že je pohodlnejšie sledovať bohoslužbu „on line“, v tichu vlastného bytu nás nič nevyrušuje a môžeme sa pokojne sústrediť na počúvanie Božieho slova a na modlitbu...Prečo sa namáhať s chodením do kostola, takýto moderný spôsob sa nám zdá byť z duchovného hľadiska ešte efektívnejší, než chodenie na bohoslužbu do kostola..
Treba však v tomto rozlišovať medzi núdzovou situáciou a normálnymi podmienkami. Nikto predsa nebude tvrdiť, že je to to isté, keď sa niektorý člen rodiny ocitne izolovaný na infekčnom oddelení a ostatní členovia rodiny s ním komunikujú cez telefón, keď musí sám konzumovať pokrm – a stretnutie rodiny okolo nedeľného stola, vo vzájomných osobných vzťahoch, a so spoločným stolovaním a pobytom doma...
Ježiš hovoril, že dôkazom o tom, že má právo takto zasiahnuť do diania v chráme, bude Jeho zmŕtvychvstanie. Vyjadril to obrazne: „Zborte tento chrám a za tri dni ho znova postavím“. Evanjelista Ján vysvetľuje, že to hovoril o chráme svojho tela. Ježiš bol tým miestom na svete, v ktorom bol večný Boh najplnšie prítomný. A Ježiš bol v najplnšom kontakte s nebeským Otcom, poznával Jeho vôľu si uctieval ho verným plnením Jeho vôle. Takto bol On živým chrámom. práve preto, že ľudia nevyužívali chrám na úprimný kontakt s Bohom, a poznávanie Jeho pravdy, nechápali Krista, ba považovali ho za niekoho, kto uráža Boha a za to ho odmietli, ukrižovali a tak zničili ten skutočný Boží chrám, ktorým bolo Ježišovo telo. Boh však potvrdil pravdivosť Ježišovho života tým, že ho vzkriesil z mŕtvych. Po svojom zmŕtvychvstaní Ježiš dáva apoštolom príkaz, aby šli do celého sveta, učili všetky národy a tých, čo v neho uveria, aby krstili. Krst však nie je nejaká formalita. Krstom nás Ježiš Kristus pričleňuje ku svojmu vzkriesenému telu, my sa stávame súčasťou spoločenstva, ktorým je Jeho Cirkev a v Cirkvi pôsobí Ježišov Duch, ktorý nám zabezpečuje kontakt s Kristom ako s našou duchovnou Hlavou – v Jeho slove, vo sviatostiach a vedie nás k uskutočňovaniu Božej vôle v našom živote.
V prvých desaťročiach kresťania nestavali kostoly, ale sa stretávali v súkromných domoch. Nie ten priestor bol dôležitý, lež stretnutie spoločenstva veriacich, čiže stretnutie Cirkvi. Sám Ježiš povedal: „Kde sú dvaja – traja v mojom mene, tam som ja medzi nimi.“
Slovo Cirkev pochádza z gréckeho (pretože vtedy sa hovorilo po grécky) „kyriaké“ – patriaca Pánovi; čiže spoločenstvo ľudí, ktorí na základe viery a krstu patria Pánovi. Neskôr, keď sa tieto spoločenstvá, miestne cirkvi, rozrastali, už nestačili rodinné domy; a keď dal cisár Konštantín kresťanom slobodu, tak začali budovať aj veľké baziliky práve ako priestory na spoločné stretanie pri bohoslužbách. V mnohých jazykoch je dodnes to isté pomenovanie pre cirkev i pre chrám: ecclesia – ecclesia; chiesa – chiesa, die Kirche – die Kirche, Koščól – koščól; cerkov – cerkov...
Podstatné teda je, aby sme sa stretali ako spoločenstvo Cirkvi. Pokiaľ ide o častosť tohto stretania, to určil sám vzkriesený Pán, keď vstal z mŕtvych prvý deň po sobote, čiže v nedeľu; keď prišiel do večeradla medzi apoštolov presne o osem dní, čiže opäť v nedeľu; a keď poslal Ducha Svätého tak isto v nedeľu. Nedeľa ako každotýždňová Veľká noc, každotýždňové stretnutie sa vzkrieseného Pána s nami v spoločenstve Cirkvi – to je pre nás ako kresťanov podstatne dôležité. Každému takémuto spoločenstvu predsedá vysvätený kňaz. Kňaz je tu poslaný biskupom. Biskup je členom biskupského kolégia, ktoré je pokračovateľom kolégia apoštolov a na jeho čele je nástupca apoštola Petra, rímsky biskup, pápež. A tak aj organizačne sme cez nedeľné zhromaždenie spojení s celou Cirkvou. V tomto spoločenstve je prítomný vzkriesený Pán – tu zaznieva Jeho slovo, tu sprítomňuje svoju obetu za nás a dáva sa nám za duchovný pokrm; zjednocuje nás so sebou a cez seba s nebeským Otcom v Duchu Svätom a súčasne so všetkými, čo v Neho veria a sú pokrstení. Toto sa nedá prežiť a prijať iba „on line“.
V dnešnej dobe netreba asi vyháňať z chrámu, lež je potrebné pomáhať ľuďom porozumieť, prečo je chrám a naša účasť na bohoslužbách v ňom dôležitá.
Pretože cieľom tohto všetkého je, aby sme pomocou účasti na dianí v chráme rástli v podobnosti s Kristom plnením Božej vôle v našom každodennom živote, aby sme sa stávali živými Božími chrámami. Lebo príde čas, keď sa aj chrám nášho tela rozpadne. Ak sme však boli živým Božím príbytkom, ak sme uctievali Boha životom podľa Jeho Ducha, tak máme aj my nádej, že Kristus vzkriesi naše telo a začlení nás do toho spoločenstva svojich verných, ktoré bude miestom priamej prítomnosti trojjediného Boha – ako o tom hovorí Apoštol, že „Boh bude všetko vo všetkých“. V tomto spoločenstve vzkriesených v tom novom svete – tak o tom píše apoštol Ján v Apokalypse – nebude chrámu. Pretože nebude potrebné zvláštne miesto na prežívanie prítomnosti Boha – pretože ju budeme prežívať v každom človeku a v každom detaile toho nového sveta. Celé spoločenstvo vykúpených bude Božím chrámom. – teda nie nejaké utiahnuté, v súkromí prežívané duchovné konzumovanie. Cieľom, ku ktorému nás Boh povoláva je veľké, univerzálne spoločenstvo vykúpených s Ním. A ono sa začína rozvíjať každonedeľnou účasťou na Eucharistii v spoločenstve Cirkvi.
Kto toto aspoň trochu pochopí, osvojí si postoj mučeníkov z obdobia prvotnej Cirkvi, ktorých pristihli na slávení Eucharistie napriek tomu, že to bolo vládcom zakázané pod trestom smrti. A keď sa ich pýtali, prečo to urobili, odpovedali: „My nemôžeme žiť bez nedele“.