Na pamäť padlým 1. česko-slovenskej samostatnej obrnenej brigády

Náčelník Generálneho štábu OS SR generál Ľubomír Bulík sa v sobotu 23. mája spoločne s náčelníkom Generálneho štábu Armády Českej republiky generálporučíkom Vlastimilom Picekom zúčastnil v Belgickom De Panne na slávnostných pietnych slávnostiach, ktoré sa konali na pamäť bojov a padlých vojakov 1. česko-slovenskej samostatnej brigády. Čs. vojaci tu na pomedzí Belgicka a Francúzska bojovali od októbra 1944 do mája 1945 proti nemeckým fašistom o francúzsky prístav a pevnosť Dunkerque.

Príslušníci 1. česko-slovenskej samostatnej obrnenej brigády prebrali obliehanie Dunkerque po invázii z Británie 6. októbra 1944. Obkľúčený prístav bránila nemecká posádka o sile viac ako 10-tisíc príslušníkov pozemného vojska a 1743 námorníkov. Tzv. dunqerquská kapsa bola 26 km dlhá a 8 km široká, pričom fašisti sa opierali o celý rad prírodných aj umelých prekážok, vrátane mínových a záplavových polí. Úlohou brigády bolo hlavne uzatvoriť nepriateľa tak, aby nemohol rušiť tyl a komunikáciu spojeneckých vojsk. K prvej väčšej bojovej akcii, v ktorej brigáda prevzala iniciatívu, došlo 28. októbra 1944. Po prekvapivom útoku nepriateľ stratil viac ako 500 mužov (padlí a zajatí), pričom straty čs. jednotiek boli 11 padlých, 36 ranených a 3 nezvestní. Ťažké výpady museli čs. vojaci odrážať ešte v apríli 1945, pričom Nemci sa vzdali až 9. mája 1945. Česko-slovenská brigáda zaznamenala od vylodenia 195 padlých. Na konci vojny bol jej stav 324 dôstojníkov, 5352 poddôstojníkov a vojakov plus 2473 mužov v bojových zálohách.

Generál Ľ. Bulík a generálporučík V. Picek boli najskôr prijatí na radnici mestečka De Panne, ku ktorému cez vojnu kontrolovali prístup čs. vojaci bojujúci o Dunkerque. Oficiálni hostia položili vence na mestskom cintoríne De Panne, kde je osem hrobov príslušníkov čs. jednotiek. V meste sa za ten čas zoradili do približne 200-členného sprievodu príslušníci belgických veteránskych organizácií, mládež, ako aj vojnoví veteráni pochádzajúci zo Slovenska a Čiech. Následne sa celý sprievod za zvukov českej vojenskej hudby odobral na vojenský cintorín De Panne – Adinkerke, kde je pochovaných 40 českých a slovenských vojakov. V sprievode boli prítomní aj slovenský veľvyslanec v Belgicku Peter Sopko, vedúci Stálej delegácie SR pri NATO František Kašický, ako aj dvaja priami účastníci tunajších bojov pochádzajúci zo Slovenska, páni Štefan Miklánek a Ján Bačík.

„Očividná starostlivosť o hroby českých a slovenských vojakov, ako aj živý záujem o spomienku na našich padlých vojakov zo strany miestnych úradov aj občanov, je skutočne obdivuhodný,“ povedal generál Bulík. Pokračoval: „Dokazuje to úctu k slobode a demokracii, k hodnotám, ktoré by mali byť večné a chránené každou generáciou. Tieto hroby a obete, ktoré boli za slobodu vynaložené, sú zdrojom morálnej sily a tradícií tradícii našich ozbrojených síl, ako aj našich aktuálnych väzieb v rámci Severoatlantickej aliancie a hodnôt, na ktorých je postavená.“

„Veľmi ma teší, že si pamiatku vojakov, ktorí bojovali pod spoločnou československou zástavou, vieme uctiť spoločne, aj keď už slúžime v dvoch samostatných armádach,“ zdôraznil generálporučík Vlastimil Picek. S uspokojením poznamenal, že hoci obe republiky a ich vojaci spolupracujú v rámci NATO a EÚ, spolupráca oboch armád je i tak vysoko nadštandardná, ústretová a priateľská.

„Bolo to skoro ráno, kedy naše tri tanky dostali povel na útok. Výbuch protitankovej míny nám pretrhol pás,“ zaspomínal si Štefan Miklánek, ktorý pochádza z Dolného Sŕnia a žije v Liptovskom Mikuláši. Muž, ktorý odišiel bojovať proti fašizmu najskôr do Francúzska a potom do Veľkej Británie už v novembri 1939, pokračoval: „Veliteľ našej tankovej čaty Otakar Caletka z Veselí nad Moravou zastavil svoj tank. Chcel nám pomôcť. Fašistický ostreľovač bol však v tom momente rýchlejší. Som veľmi rád, že som sa s ním dnes nad jeho hrobom mohol po toľkých rokoch v duchu porozprávať. A som rád, že na neho, na ďalších padlých a na nás, čo sme prežili, nezabúdajú tí, čo dnes riadia naše štáty a armády.“