PASTIERSKY LIST ORDINÁRA OZBROJENÝCH SÍL A OZBROJENÝCH ZBOROV SLOVENSKEJ REPUBLIKY K VEĽKEJ NOCI 2023
- Autor: Mons. František Rábek
- Foto: Archív Ordinariátu OS a OZ SR
- Dátum: 12.04.2023
- Zdieľaj Zdieľať na Facebook
VÁŽENÍ ČLENOVIA ORDINARIÁTU, MILÍ PRIATELIA,
opäť slávime sviatky Veľkej noci, čo mi dáva
príležitosť adresovať Vám pár úprimných slov. Už svojím
miestom v kalendári je Veľká noc sviatkom života. V prírode
je viac či menej viditeľná sila jari, všetko sa nezadržateľne
prebúdza k životu, čo pozitívne vplýva aj na nás.
Kresťanská Veľká noc je o tom, že Ježiš Kristus svojím
zmŕtvychvstaním premohol zlo a smrť, a tak nám ponúkol
možnosť prijať účasť na jeho nezničiteľnom živote. Napriek
týmto optimistickým skutočnostiam na nás doliehajú neistota,
obavy, ako aj smútok z prebiehajúceho konfliktu
na neďalekej Ukrajine. A tie sa šíria ako otravný smog aj
do našich chrámov, aj do našej spoločnosti, ba aj do našich
sŕdc. To ma vedie k otázke, ktorú by mi možno nejeden či
nejedna z Vás radi položili: „Ako je možné v takomto svete
radostne sláviť Veľkú noc?“
Pokúsim sa preto spolu s Vami hľadať zmysluplnú
odpoveď.
Stretnutie s plačúcimi ženami
Obraz na čelnej strane listu znázorňuje stretnutie Ježiša
na jeho krížovej ceste so ženami, ktoré nariekali nad jeho
nešťastným osudom. To je scéna, ktorá je veľmi blízka našej
súčasnosti. Aj my vnímame utrpenie mnohých nevinných
ľudí, na ktorých dopadajú následky agresie so všetkými jej
bolestnými dôsledkami. Náš súcit s trpiacimi, prejavovaný
rozličnými spôsobmi – od vnútorného smútku, cez slzy a vyjadrenia
súcitu až po skutky prijatia utečencov a materiálnu
pomoc – je iste prejavom šľachetnej ľudskej solidarity.
Keď sa však vrátime k scéne z krížovej cesty, prekvapí
nás, ako reaguje Ježiš na prejavy súcitu s ním samým.
Čakali by sme, že sa ženám poďakuje, že ich bude žiadať,
aby sa pričinili o jeho oslobodenie, aby protestovali u Piláta,
prípadne, že sa sám rozplače nad svojím nešťastím.
Avšak namiesto predpokladaných reakcií zaznievajú jeho
napomínajúce slová: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado
mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi... Lebo
keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“
(Lk 22, 28. 31)
Ježiš bol „zeleným stromom“, v ňom bol život – ten najhodnotnejší
a najlepší, pretože ako Boží Syn sa prejavoval
v plnej zhode s nebeským Otcom. Napriek tomu sa ľudia
voči nemu zachovali tak, ako sme čítali v Písme: odmietli
ho, odsúdili ako zločinca, ba vedú ho až na kríž. Nespravodlivosť,
krivda, krutosť... Ježiš toto utrpenie dobrovoľne
prijíma a obetuje sa za záchranu ľudstva. Podobá sa lekárovi,
ktorý lieči pacienta napriek riziku, že sa môže aj sám
infikovať a zomrieť. Ježiš prijíma našu duchovnú a morálnu
chorobu, je ochotný odtrpieť si jej dôsledky, aby pre
nás získal účinný liek. A ak my tento liek s vierou v Ježiša
Krista prijmeme, môžeme byť zachránení.
Kto koho vlastne ľutuje?
Ženy si mysleli, že prejavujú lásku Ježišovi, keď nad ním
nariekajú. On však trpel pre ich záchranu, pre záchranu
ich detí a celého ľudstva dobrovoľne. Svojím božským zrakom
videl do budúcnosti. Videl aj to, čo sa bude diať v Jeruzaleme
o štyridsať tokov, keď sa nacionalisticky cítiaci
Židia vzbúria proti Rimanom a tí mesto vyhladujú a vypália,
obyvateľov pozabíjajú alebo odvlečú do otroctva. To nebola
Božia pomsta za Ježišovu smrť, to bol len dôsledok odmietnutia
jeho napomenutí, dôsledok nevery v toho, ktorý ich
prišiel zachrániť. Hrnuli sa ďalej so svojou bezohľadnou
aroganciou, ktorou šliapali po pravde a po spravodlivosti,
a to, čo sa stalo potom, bol len dôsledok (vo svojom diele
De bello Iudaico (O Židovskej vojne) o tom píše súveký autor
Jozef Flavius, ktorý tieto udalosti osobne prežil).
Pri pohľade na Jeruzalem, krátko pred svojím umučením,
Ježiš vidí načrtnuté súvislosti a vidí aj ich následky.
A skôr než budú plakať jeruzalemské ženy nad ním, plače
on nad Jeruzalemom: „Keď sa priblížil a zazrel mesto, plakal
nad ním a hovoril: ,Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti
prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam. Lebo prídu
na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia
ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje
deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nepoznalo
čas svojho navštívenia‘.“ ( Lk 19, 41 – 44)
Musí sa história opakovať?
Aj my rozličným spôsobom plačeme nad dianím na Ukrajine.
Myslíme to iste úprimne. Otázkou však je, či si uvedomujeme
aj súvislosti toho, čo sa deje a prečo sa deje.
Nemyslím tým v prvom rade na politické súvislosti. Treba
si uvedomiť tie najhlbšie dôvody. Tak my, ako aj národy
Ukrajiny a Ruska sme už zažili pád totality, „ríše zla“. Bolo
to veľké oslobodenie, ktoré sa udialo takmer zázračne – bez
krviprelievania. Videli sme v tom Boží dar, ale aj Božiu výzvu
prijať jeho pravdu, ktorú nám prináša Kristus, a uskutočňovať
ju v úprimnej zmene nášho zmýšľania a života,
v prejavoch spravodlivosti a lásky voči našim blížnym?
Nevrhli sme sa na nové príležitosti obohatenia a užívania
bez nápravy života? Nezamenili sme iba teoretický ateizmus
za praktický?
Nechcem vykresľovať tento obraz pesimisticky. Iste boli
a sú prípady úprimných konverzií a obrátení. Ale aj v Ježišových
časoch bolo zopár jednotlivcov, ktorí ho brali vážne,
no väčšina očakávala iba politického Mesiáša, ktorý prinesie
oslobodenie od Rimanov a pozemský blahobyt. Ak
takéto očakávania Ježiš nenapĺňal, tak ho kruto odmietli.
Aj v postkomunistických krajinách boli a sú úprimne veriace
osobnosti, hnutia duchovnej a morálnej obnovy. Aké
sú však celospoločenské trendy, čomu sa venujú médiá, čo
nám vnucuje politika? Výsledkom nie je len odmietnutie
a rozbitie nejakých konzervatívnych stereotypov, lež ignorovanie
pravdy, pošliapanie morálky, odmietnutie vzťahu
k Bohu, nastolenie bezbrehej svojvoľnosti... Tieto postoje
nachádzajú svoje vyjadrenie v konkrétnych prejavoch a činoch
ľudí, ktoré sa nahromadia, a tak nevyhnutne spôsobujú
konflikty a násilie rôzneho druhu. S trochou predvídavosti
už možno vytušiť katastrofické dôsledky takéhoto
životného štýlu...
Dnes súcítime s utrpením Ukrajincov, ktoré zapríčinila
arogancia moci susedného štátu. To však nestačí. Ak nebudeme
odstraňovať z nášho života tie postoje a skutky, ktoré
sú koreňmi a príčinami tohto zla, máme dôvod plakať
aj nad sebou a nad naším národom, pretože skôr-neskôr
zasiahne niečo podobné aj nás.
A nemusí aj nad nami, nad našou krajinou bezmocne
plakať ten, ktorý nám chce priniesť záchranu a plný život?
Plač, ktorý sa zmenil na radosť
Veľkonočná udalosť nám hovorí ešte o inom plači. Najprv
sú to ženy, ktoré vo veľkonočné ráno plačú pri prázdnom
hrobe, pretože si myslia, že nepriatelia odniesli Ježišovo
telo. Vzkriesený Ježiš sa prihovoril Márii Magdaléne: „Žena,
prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Potom jej určuje takéto poslanie:
„Choď k mojim bratom a povedz im: ,Vystupujem k môjmu
Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu‘.“ (Jn
20, 15 – 17)
Vzkriesený Kristus mení plač na trvalú radosť a z ľudí,
ktorí sa s ním stretli, robí poslov radosti.
Trápi nás, že sme v našom živote stratili Ježiša Krista,
vieru v neho a život s ním? Ak sme z toho smutní, to je
na mieste. Máme dôvod plakať a máme dôvod hľadať. Pretože
Kristus je najdôležitejšou osobou pre náš život. A práve
naše bolestné hľadanie Ježiša Krista je predpokladom
jeho blízkosti v našom živote, či predpokladom toho, že
sa nám nejakým spôsobom dáva spoznať.
A ešte o jednom plači a smútku hovorí Nový zákon v súvislosti
s Veľkou nocou – bolo to v deň zoslania Ducha Svätého.
Apoštol Peter otvorene povedal Jeruzalemčanom, koho
na Veľký piatok odsúdili na smrť na kríži: „Toho Ježiša, ktorého
ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom.“ (Sk 2, 36)
Skutky apoštolov zaznamenávajú takúto reakciu poslucháčov:
„Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali
Petrovi a ostatným apoštolom: ,Čo máme robiť, bratia?‘ Peter
im povedal: ,Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť
v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete
dar Svätého Ducha‘.“ (Sk 2, 37 – 38)
Práve počas Veľkej noci by sme si mali aj my uvedomiť,
kým je Ježiš Kristus pre náš život. Ak sme ho ignorovali,
odmietali našimi skutkami, tak to nemôže pre nás dobre
dopadnúť. Boh je stále všemohúci, bez ohľadu na to, či to
uznávame alebo nie. A každý z nás raz bude stáť pred jeho
súdom. To nie je strašenie, to je realita. Ak precítime smútok
z toho, ako sme sa previnili voči Bohu, ak sa spýtame
Cirkvi, čo máme robiť, dozvieme sa aj my o možnosti zbaviť
sa viny, o možnosti nového začiatku. Pre väčšinu z nás to
nebude výzva prijať krst, ale výzva prijať Božie odpustenie
vo sviatosti pokánia. V nej, práve zásluhou Kristovej obety
a mocou jeho zmŕtvychvstania, získavame Božie odpustenie
a dar začiatku nového života podľa Kristovho príkladu
a slova, pod vedením jeho Ducha.
Kto úprimne uskutočnil pokánie, ten vie, čo je premena
smútku a plaču na hlbokú radosť.
Nech je pre každého z nás príprava na Veľkú noc a na jej
slávenie výzvou na úprimné pokánie a obrátenie, na prijatie
odpustenia a na prijatie daru radosti z Kristovho víťazstva
nad zlom a hriechom v nás – a cez nás i v našom svete.
To každému a každej z Vás úprimne želá
+ František Rábek,
biskup-ordinár OS a OZ SR