PASTIERSKY LIST ORDINÁRA OZBROJENÝCH SÍL A OZBROJENÝCH ZBOROV SLOVENSKEJ REPUBLIKY K VEĽKEJ NOCI 2023

VÁŽENÍ ČLENOVIA ORDINARIÁTU, MILÍ PRIATELIA,

 

opäť slávime sviatky Veľkej noci, čo mi dáva

príležitosť adresovať Vám pár úprimných slov. Už svojím

miestom v kalendári je Veľká noc sviatkom života. V prírode

je viac či menej viditeľná sila jari, všetko sa nezadržateľne

prebúdza k životu, čo pozitívne vplýva aj na nás.

Kresťanská Veľká noc je o tom, že Ježiš Kristus svojím

zmŕtvychvstaním premohol zlo a smrť, a tak nám ponúkol

možnosť prijať účasť na jeho nezničiteľnom živote. Napriek

týmto optimistickým skutočnostiam na nás doliehajú neistota,

obavy, ako aj smútok z prebiehajúceho konfliktu

na neďalekej Ukrajine. A tie sa šíria ako otravný smog aj

do našich chrámov, aj do našej spoločnosti, ba aj do našich

sŕdc. To ma vedie k otázke, ktorú by mi možno nejeden či

nejedna z Vás radi položili: „Ako je možné v takomto svete

radostne sláviť Veľkú noc?“

Pokúsim sa preto spolu s Vami hľadať zmysluplnú

odpoveď.

 

Stretnutie s plačúcimi ženami

Obraz na čelnej strane listu znázorňuje stretnutie Ježiša

na jeho krížovej ceste so ženami, ktoré nariekali nad jeho

nešťastným osudom. To je scéna, ktorá je veľmi blízka našej

súčasnosti. Aj my vnímame utrpenie mnohých nevinných

ľudí, na ktorých dopadajú následky agresie so všetkými jej

bolestnými dôsledkami. Náš súcit s trpiacimi, prejavovaný

rozličnými spôsobmi – od vnútorného smútku, cez slzy a vyjadrenia

súcitu až po skutky prijatia utečencov a materiálnu

pomoc – je iste prejavom šľachetnej ľudskej solidarity.

Keď sa však vrátime k scéne z krížovej cesty, prekvapí

nás, ako reaguje Ježiš na prejavy súcitu s ním samým.

Čakali by sme, že sa ženám poďakuje, že ich bude žiadať,

aby sa pričinili o jeho oslobodenie, aby protestovali u Piláta,

prípadne, že sa sám rozplače nad svojím nešťastím.

Avšak namiesto predpokladaných reakcií zaznievajú jeho

napomínajúce slová: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado

mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi... Lebo

keď toto robia so zeleným stromom, čo sa stane so suchým?“

(Lk 22, 28. 31)

Ježiš bol „zeleným stromom“, v ňom bol život – ten najhodnotnejší

a najlepší, pretože ako Boží Syn sa prejavoval

v plnej zhode s nebeským Otcom. Napriek tomu sa ľudia

voči nemu zachovali tak, ako sme čítali v Písme: odmietli

ho, odsúdili ako zločinca, ba vedú ho až na kríž. Nespravodlivosť,

krivda, krutosť... Ježiš toto utrpenie dobrovoľne

prijíma a obetuje sa za záchranu ľudstva. Podobá sa lekárovi,

ktorý lieči pacienta napriek riziku, že sa môže aj sám

infikovať a zomrieť. Ježiš prijíma našu duchovnú a morálnu

chorobu, je ochotný odtrpieť si jej dôsledky, aby pre

nás získal účinný liek. A ak my tento liek s vierou v Ježiša

Krista prijmeme, môžeme byť zachránení.

 

Kto koho vlastne ľutuje?

Ženy si mysleli, že prejavujú lásku Ježišovi, keď nad ním

nariekajú. On však trpel pre ich záchranu, pre záchranu

ich detí a celého ľudstva dobrovoľne. Svojím božským zrakom

videl do budúcnosti. Videl aj to, čo sa bude diať v Jeruzaleme

o štyridsať tokov, keď sa nacionalisticky cítiaci

Židia vzbúria proti Rimanom a tí mesto vyhladujú a vypália,

obyvateľov pozabíjajú alebo odvlečú do otroctva. To nebola

Božia pomsta za Ježišovu smrť, to bol len dôsledok odmietnutia

jeho napomenutí, dôsledok nevery v toho, ktorý ich

prišiel zachrániť. Hrnuli sa ďalej so svojou bezohľadnou

aroganciou, ktorou šliapali po pravde a po spravodlivosti,

a to, čo sa stalo potom, bol len dôsledok (vo svojom diele

De bello Iudaico (O Židovskej vojne) o tom píše súveký autor

Jozef Flavius, ktorý tieto udalosti osobne prežil).

Pri pohľade na Jeruzalem, krátko pred svojím umučením,

Ježiš vidí načrtnuté súvislosti a vidí aj ich následky.

A skôr než budú plakať jeruzalemské ženy nad ním, plače

on nad Jeruzalemom: „Keď sa priblížil a zazrel mesto, plakal

nad ním a hovoril: ,Kiež by si aj ty v tento deň spoznalo, čo ti

prináša pokoj! Ale teraz je to skryté tvojim očiam. Lebo prídu

na teba dni, keď ťa tvoji nepriatelia oboženú valom, obkľúčia

ťa a zovrú zo všetkých strán, zrovnajú so zemou teba i tvoje

deti v tebe a nenechajú v tebe kameň na kameni, lebo si nepoznalo

čas svojho navštívenia‘.“ ( Lk 19, 41 – 44)

 

Musí sa história opakovať?

Aj my rozličným spôsobom plačeme nad dianím na Ukrajine.

Myslíme to iste úprimne. Otázkou však je, či si uvedomujeme

aj súvislosti toho, čo sa deje a prečo sa deje.

Nemyslím tým v prvom rade na politické súvislosti. Treba

si uvedomiť tie najhlbšie dôvody. Tak my, ako aj národy

Ukrajiny a Ruska sme už zažili pád totality, „ríše zla“. Bolo

to veľké oslobodenie, ktoré sa udialo takmer zázračne – bez

krviprelievania. Videli sme v tom Boží dar, ale aj Božiu výzvu

prijať jeho pravdu, ktorú nám prináša Kristus, a uskutočňovať

ju v úprimnej zmene nášho zmýšľania a života,

v prejavoch spravodlivosti a lásky voči našim blížnym?

Nevrhli sme sa na nové príležitosti obohatenia a užívania

bez nápravy života? Nezamenili sme iba teoretický ateizmus

za praktický?

Nechcem vykresľovať tento obraz pesimisticky. Iste boli

a sú prípady úprimných konverzií a obrátení. Ale aj v Ježišových

časoch bolo zopár jednotlivcov, ktorí ho brali vážne,

no väčšina očakávala iba politického Mesiáša, ktorý prinesie

oslobodenie od Rimanov a pozemský blahobyt. Ak

takéto očakávania Ježiš nenapĺňal, tak ho kruto odmietli.

Aj v postkomunistických krajinách boli a sú úprimne veriace

osobnosti, hnutia duchovnej a morálnej obnovy. Aké

sú však celospoločenské trendy, čomu sa venujú médiá, čo

nám vnucuje politika? Výsledkom nie je len odmietnutie

a rozbitie nejakých konzervatívnych stereotypov, lež ignorovanie

pravdy, pošliapanie morálky, odmietnutie vzťahu

k Bohu, nastolenie bezbrehej svojvoľnosti... Tieto postoje

nachádzajú svoje vyjadrenie v konkrétnych prejavoch a činoch

ľudí, ktoré sa nahromadia, a tak nevyhnutne spôsobujú

konflikty a násilie rôzneho druhu. S trochou predvídavosti

už možno vytušiť katastrofické dôsledky takéhoto

životného štýlu...

Dnes súcítime s utrpením Ukrajincov, ktoré zapríčinila

arogancia moci susedného štátu. To však nestačí. Ak nebudeme

odstraňovať z nášho života tie postoje a skutky, ktoré

sú koreňmi a príčinami tohto zla, máme dôvod plakať

aj nad sebou a nad naším národom, pretože skôr-neskôr

zasiahne niečo podobné aj nás.

A nemusí aj nad nami, nad našou krajinou bezmocne

plakať ten, ktorý nám chce priniesť záchranu a plný život?

 

Plač, ktorý sa zmenil na radosť

Veľkonočná udalosť nám hovorí ešte o inom plači. Najprv

sú to ženy, ktoré vo veľkonočné ráno plačú pri prázdnom

hrobe, pretože si myslia, že nepriatelia odniesli Ježišovo

telo. Vzkriesený Ježiš sa prihovoril Márii Magdaléne: „Žena,

prečo plačeš? Koho hľadáš?“ Potom jej určuje takéto poslanie:

„Choď k mojim bratom a povedz im: ,Vystupujem k môjmu

Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu‘.“ (Jn

20, 15 – 17)

Vzkriesený Kristus mení plač na trvalú radosť a z ľudí,

ktorí sa s ním stretli, robí poslov radosti.

Trápi nás, že sme v našom živote stratili Ježiša Krista,

vieru v neho a život s ním? Ak sme z toho smutní, to je

na mieste. Máme dôvod plakať a máme dôvod hľadať. Pretože

Kristus je najdôležitejšou osobou pre náš život. A práve

naše bolestné hľadanie Ježiša Krista je predpokladom

jeho blízkosti v našom živote, či predpokladom toho, že

sa nám nejakým spôsobom dáva spoznať.

A ešte o jednom plači a smútku hovorí Nový zákon v súvislosti

s Veľkou nocou – bolo to v deň zoslania Ducha Svätého.

Apoštol Peter otvorene povedal Jeruzalemčanom, koho

na Veľký piatok odsúdili na smrť na kríži: „Toho Ježiša, ktorého

ste vy ukrižovali, Boh urobil aj Pánom, aj Mesiášom.“ (Sk 2, 36)

Skutky apoštolov zaznamenávajú takúto reakciu poslucháčov:

„Keď to počuli, bolesť im prenikla srdce a povedali

Petrovi a ostatným apoštolom: ,Čo máme robiť, bratia?‘ Peter

im povedal: ,Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť

v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete

dar Svätého Ducha‘.“ (Sk 2, 37 – 38)

Práve počas Veľkej noci by sme si mali aj my uvedomiť,

kým je Ježiš Kristus pre náš život. Ak sme ho ignorovali,

odmietali našimi skutkami, tak to nemôže pre nás dobre

dopadnúť. Boh je stále všemohúci, bez ohľadu na to, či to

uznávame alebo nie. A každý z nás raz bude stáť pred jeho

súdom. To nie je strašenie, to je realita. Ak precítime smútok

z toho, ako sme sa previnili voči Bohu, ak sa spýtame

Cirkvi, čo máme robiť, dozvieme sa aj my o možnosti zbaviť

sa viny, o možnosti nového začiatku. Pre väčšinu z nás to

nebude výzva prijať krst, ale výzva prijať Božie odpustenie

vo sviatosti pokánia. V nej, práve zásluhou Kristovej obety

a mocou jeho zmŕtvychvstania, získavame Božie odpustenie

a dar začiatku nového života podľa Kristovho príkladu

a slova, pod vedením jeho Ducha.

Kto úprimne uskutočnil pokánie, ten vie, čo je premena

smútku a plaču na hlbokú radosť.

Nech je pre každého z nás príprava na Veľkú noc a na jej

slávenie výzvou na úprimné pokánie a obrátenie, na prijatie

odpustenia a na prijatie daru radosti z Kristovho víťazstva

nad zlom a hriechom v nás – a cez nás i v našom svete.

To každému a každej z Vás úprimne želá

 

                  + František Rábek,

            biskup-ordinár OS a OZ SR