Právne základy a princípy laického apoštolátu

Na základe Apoštolskej konštitúcie „Spirituali militum curae“ z 21. apríla 1986, „Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou“ podpísanej 22. decembra 2000 a „Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky z 21. augusta 2002, Svätá stolica zriadila v Slovenskej republike 20. januára 2003 Ordinariát ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky (ďalej len „ordinariát“), ktorý bol kánonicky zriadený 1. marca 2003. Ordinariát je samostatným cirkevným útvarom podľa kánonického práva a podľa Apoštolskej konštitúcie „Spirituali militum curae“. Je právne postavené na úroveň diecéz, a je zároveň samostatnou inštitúciou v štruktúrach ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky. Cieľom ordinariátu je zabezpečovať poskytovanie duchovnej služby katolíckym veriacim v ozbrojených silách, ozbrojených zboroch a v záchranných zboroch (hasičský zbor, horská služba) a ich rodinným príslušníkom. Činnosť ordinariátu sa okrem iného riadi Kódexom kánonického práva – CIC (ďalej len „kánonické právo-“) a ďalšími univerzálnymi zákonmi Katolíckej cirkvi. Veriaci, ktorí patria do ordinariátu, sú časťou Božieho ľudu. Cez spoločenstvo s ich hlavným duchovným pastierom - ordinárom ozbrojených síl a ozbrojených zborov (ďalej len „ordinár“), a za spolupráce s jeho presbytériom, sú Evanjeliom a Eucharistiou zjednotení v Duchu Svätom. Tvoria tak samostatnú partikulárnu cirkev, v ktorej je reálne prítomná a činná jedna, svätá, katolícka a apoštolská Kristova cirkev. Ordinariát týmto veriacim na základe ich osobitných životných podmienok a na základe potreby špecifickej formy duchovnej starostlivosti zabezpečuje vhodné podmienky na trvalú a primeranú duchovnú starostlivosť v rámci Ozbrojených síl Slovenskej republiky, Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polície, Hasičského záchranného zboru, Horskej záchrannej služby a Colnej správy (ďalej len „ozbrojené sily, ozbrojené zbory a záchranné zbory“). Do ordinariátu patria a právomoci ordinára sú podriadení tí, ktorí boli pokrstení v Katolíckej cirkvi, alebo boli do nej prijatí a sú členmi alebo majú priamy alebo nepriamy vzťah k ozbrojeným silám, alebo ozbrojeným zborom, alebo záchranným zborom.

Podľa kán. 225 laici, keďže tak ako všetci veriaci sú krstom a birmovaním Bohom určení na apoštolát, majú všeobecnú povinnosť a požívajú právo ako jednotlivci aj ako spojení v združeniach vynasnažovať sa, aby božské posolstvo spásy všetci ľudia na celom svete spoznali a prijali; táto povinnosť je ešte naliehavejšia v tých okolnostiach, v ktorých ľudia môžu počuť evanjelium a poznať Krista iba ich prostredníctvom. Aj takou osobitnou povinnosťou sú zaviazaní, každý totiž podľa vlastného postavenia, aby poriadok časných vecí napĺňali a zdokonaľovali evanjeliovým duchom, a tak zvlášť pri usporadúvaní týchto vecí a vo vykonávaní svetských úloh vydávali svedectvo o Kristovi.

Podľa kán. 298 v Cirkvi jestvujú združenia v ktorých sa veriaci, klerici alebo laici, alebo klerici a laici spolu usilujú spoločnou činnosťou pestovať dokonalejší život alebo napomáhať verejný kult alebo kresťanskú náuku, alebo iné diela apoštolátu čiže podujatia evanjelizácie, vykonávať skutky nábožnosti alebo dobročinnej lásky a kresťanským duchom oživovať časný poriadok. Veriaci majú vstupovať najmä do takých združení, ktoré kompetentná cirkevná vrchnosť buď zriadila, buď pochválila, alebo odporúčala.

Podľa kán. 299 majú veriaci právo po uzavretí vzájomnej súkromnej dohody ustanovovať združenia na dosahovanie cieľov, o ktorých sa hovorí v kán. 298, § 1, pri zachovaní predpisu kán. 301, § 1. Podľa § 2. takéto združenia, hoci ich cirkevná vrchnosť schváli alebo ich odporúča, sa volajú súkromnými združeniami. Podľa § 3. nijaké súkromné združenie veriacich sa v Cirkvi neuznáva, ak jeho štatút nepreskúmala kompetentná vrchnosť.

Podľa kán. 300 - nijaké združenie si nemá privlastniť označenie katolícke, ak na to nedala súhlas kompetentná cirkevná vrchnosť podľa normy kán. 312. V zmysle kán. 301 - § 1. iba kompetentná cirkevná vrchnosť má právo zriaďovať združenia veriacich, ktoré si vytyčujú cieľ v mene Cirkvi podávať kresťanskú náuku alebo podporovať verejný kult, alebo združenia usilujúce sa o iné ciele, ktorých uskutočňovanie je svojou povahou rezervované tej istej cirkevnej vrchnosti. Podľa § 2. kompetentná cirkevná vrchnosť, ak to považuje za užitočné, môže zriaďovať aj združenie veriacich na priame alebo nepriame uskutočňovanie iných duchovných cieľov, ktorých dosiahnutie nie je dostatočne zabezpečené súkromnými podujatiami. Podľa § 3. združenia veriacich, ktoré zriaďuje kompetentná cirkevná vrchnosť, sa nazývajú verejné združenia. Podľa kán. 304 - § 1. všetky združenia veriacich, či už verejné alebo súkromné, nech sa označujú akýmkoľvek titulom alebo názvom, majú mať svoj štatút, v ktorom sa má určiť cieľ alebo spoločenská úloha združenia, sídlo, riadenie a požadované podmienky účasti v nich a ktorými sa majú vymedziť spôsoby činnosti so zreteľom na časovú a miestnu potrebu alebo osožnosť. Podľa § 2. majú si zvoliť titul alebo názov, prispôsobený časovým a miestnym zvykom, predovšetkým odvodený od samého cieľa, o ktorý sa usilujú.

V znení kán. 305 - § 1. všetky združenia veriacich podliehajú dohľadu kompetentnej cirkevnej vrchnosti, ktorej úlohou je starať sa, aby sa v nich zachovávala neporušenosť viery a mravov, a dozerať, aby sa do cirkevnej disciplíny nevkradli zlozvyky, a preto jej prislúcha povinnosť a právo podľa normy práva a štatútu ich vizitovať; podliehajú aj riadeniu tej istej vrchnosti podľa predpisov nasledujúcich kánonov. Podľa § 2. dohľadu miestneho ordinára podliehajú diecézne združenia, ako aj iné združenia, pokiaľ v diecéze vykonávajú činnosť.
Podľa kán. 306 aby niekto požíval práva a privilégiá združenia, odpustky a iné duchovné milosti tomuto združeniu udelené, je potrebné a stačí, aby bol podľa predpisov práva a vlastného štatútu združenia do neho platne prijatý a nebol z neho zákonne prepustený. Podľa kán. 307 - § 1. prijímanie členov sa má robiť podľa normy práva a štatútu každého združenia. Podľa § 2. tá istá osoba môže byť prijatá do viacerých združení.

Podľa kán. 308 nikto, kto je zákonne prijatý, nemá byť zo združenia prepustený, ak to nie je z oprávneného dôvodu podľa normy práva a štatútu. V zmysle kán. 309 - zákonne ustanovené združenia majú právo podľa normy práva a štatútu vydávať osobitné normy, vzťahujúce sa na samo združenie, konať zhromaždenia, určovať predstavených, úradníkov, pomocníkov a správcov majetku. Kán. 310 stanovuje, že súkromné združenie, ktoré nebolo ustanovené ako právnická osoba, ako také nemôže byť subjektom povinností a práv; avšak veriaci v ňom združení môžu spoločne prevziať záväzky a ako spoluvlastníci a spoludržitelia nadobúdať a vlastniť práva a majetky; tieto práva a povinnosti môžu vykonávať cez mandatára čiže zástupcu.

Podľa kán. 312 kompetentnou vrchnosťou na zriadenie verejných združení je:
1. pre univerzálne a medzinárodné združenia Svätá stolica (AMI); 2. pre národné združenia, ktoré totiž samým zriadením sú určené na vykonávanie činnosti v celom národe, Konferencia biskupov na svojom území; 3. pre diecézne združenia diecézny biskup na svojom území, nie však diecézny administrátor, s výnimkou tých združení, na zriaďovanie ktorých je právo na základe apoštolského privilégia rezervované iným (Šebastián). Podľa kán. 313 verejné združenie, ako aj konfederácia verejných združení sa tým samým dekrétom, ktorým ich podľa normy kán. 312 kompetentná cirkevná vrchnosť zriaďuje, ustanovujú za právnickú osobu, a pokiaľ sa to vyžaduje, dostávajú poslanie na dosahovanie cieľov, ktoré si sami v mene Cirkvi vytyčujú. Podľa kán. 314 štatút akéhokoľvek verejného združenia, jeho uznanie alebo zmena potrebujú schválenie cirkevnej vrchnosti, ktorej prislúcha zriadenie združenia podľa normy kán. 312. Podľa kán. 315 verejné združenia môžu samy od seba konať podujatia, primerané ich povahe; riadia sa podľa normy štatútu, ale pod vyšším vedením cirkevnej vrchnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 312. Podľa kán. 316 do verejných združení nemôže byť platne prijatý ten, kto verejne zavrhol katolícku vieru alebo odpadol od cirkevného spoločenstva, alebo je postihnutý uloženou alebo vyhlásenou exkomunikáciou. Podľa kán. 317 ak sa v štatúte nepredvída niečo iné, cirkevná vrchnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 312, § 1, má právo potvrdiť moderátora verejného združenia, ktorého zvolilo samo verejné združenie, alebo navrhnutého ustanoviť, alebo ho na základe vlastného práva vymenovať; avšak duchovného správcu čiže cirkevného asistenta vymenúva tá istá cirkevná vrchnosť po vypočutí, kde je to užitočné, vyšších úradníkov združenia. Vo verejných združeniach veriacich, ktoré sú určené priamo na vykonávanie apoštolátu, moderátormi nemajú byť tí, ktorí v politických stranách zastávajú riadiaci úrad. Podľa kán. 319 zákonne zriadené verejné združenie, ak nie je určené niečo iné, majetky, ktoré vlastní, spravuje podľa normy štatútu pod vyšším riadením cirkevnej vrchnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 312, § 1, ktorej musí každoročne predložiť vyúčtovanie zo správy majetkov. Tej istej vrchnosti musí predložiť presné vyúčtovanie z nakladania s milodarmi a almužnami, ktoré zozbieralo.

Podľa kán. 321 súkromné združenia veriaci riadia a spravujú podľa predpisov štatútu. Podľa kán. 322 súkromné združenie veriacich môže nadobudnúť právnu subjektivitu formálnym dekrétom kompetentnej cirkevnej vrchnosti, o ktorej sa hovorí v kán. 312. Nijaké súkromné združenie veriacich nemôže nadobudnúť právnu subjektivitu, ak jej štatút neschválila cirkevná vrchnosť, o ktorej sa hovorí v kán. 312, schválenie štatútu však nemení súkromnú povahu združenia. Podľa kán. 323 hoci súkromné združenia veriacich podľa normy kán. 321 majú samostatnosť, podliehajú dohľadu cirkevnej vrchnosti podľa normy kán. 305 a takisto riadeniu tej istej vrchnosti. Pri zachovaní samostatnosti, vlastnej súkromným združeniam, cirkevnej vrchnosti prislúcha aj dozerať a dbať na to, aby sa vyhýbalo triešteniu síl a aby sa vykonávanie ich apoštolátu usmerňovalo na spoločné dobro. Podľa kán. 324 súkromné združenie veriacich si slobodne podľa normy štatútu určuje svojho moderátora a úradníkov. Ak si súkromné združenie veriacich želá mať duchovného poradcu, môže si ho slobodne vybrať spomedzi kňazov, ktorí zákonne vykonávajú službu v diecéze; ten však potrebuje potvrdenie miestneho ordinára. Podľa kán. 325 súkromné združenie veriacich slobodne podľa predpisov štatútu spravuje tie majetky, ktoré vlastní, pri neporušení práva kompetentnej cirkevnej vrchnosti dozerať, aby sa majetky používali na ciele združenia. To isté združenie podlieha autorite miestneho ordinára podľa normy kán. 1301 vo veci správy a používania majetkov, ktoré boli združeniu darované alebo zanechané na nábožné ciele. Súkromné združenie veriacich zaniká podľa normy štatútu; môže ho zrušiť aj kompetentná vrchnosť, ak jeho činnosť spôsobuje ťažkú škodu cirkevnej náuke alebo cirkevnej disciplíne alebo je veriacim na pohoršenie.

Podľa kán. 327 laickí veriaci si majú veľmi ceniť združenia, ustanovené na duchovné ciele, o ktorých sa hovorí v kán. 298, zvlášť tie, ktoré si kladú za cieľ kresťanským duchom oživovať poriadok časných vecí a týmto spôsobom veľmi podporujú vnútornú jednotu medzi vierou a životom. Podľa kán. 328 tí, ktorí sú na čele združení laikov, majú sa starať, aby tam, kde je to užitočné, ich združenia spolupracovali s inými združeniami veriacich a aby ochotne pomáhali rozličným kresťanským dielam, najmä tým, ktoré sa nachádzajú na tom istom území. Podľa kán. 329 moderátori združení laikov sa majú starať, aby sa členovia združenia náležite formovali na vykonávanie apoštolátu, vlastného laikom.