Prednáška Jozefa kardinála Tomka

ÚVAHA O VIERE A ROZUME

Chcem sa ponajprv poďakovať predsedníctvu Slovenskej akadémie vied za medailu „Za podporu vedy“, ktorú ste mi udelili. Považujem si to za veľkú česť zo strany našej najvyššej vedeckej ustanovizne.
Ďakujem vám aj za pozvanie, aby som pri tejto príležitosti predniesol svoj príspevok s témou podľa môjho uváženia. Môj dlhoročný styk s univerzitným svetom a s teoretickou i praktickou činnosťou v oblasti viery mi dodáva smelosť predniesť pred týmto vybraným poslucháčstvom náročnú úvahu o viere vo vzťahu k rozumu a tým aj k vede. Tým spôsobom sa mi dúfam podarí priblížiť k rôznorodým oblastiam, z ktorých sa skladá Slovenská akadémia vied ako aj k záujmom „Učenej spoločnosti SAV“.
Ide o tému, o ktorej sa pod rôznymi názvami a aspektami veľa debatovalo. Aj keď sa zdá abstraktná, dotýka sa základných otázok ľudského bytia i súžitia v spoločenstve. Aj kresťanstvo a najmä katolícka Cirkev sa ňou zaoberala. Dnes sa ona znovu vracia do pozornosti. Pri tejto krátkej a nutne neúplnej úvahe sa budem v mnohom opierať o Druhý vatikánsky koncil (Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete „Gaudium et spes“-„Radosť a nádej“) a o diela takých zodpovedných mysliteľov, akými boli a ostávajú kardinál Karol Wojtyla - Ján Pavol II., kardinál Joseph Ratzinger, dnešný pápež Benedikt XVI., a iní, a to ponajviac o dve encykliky Jána Pavla II., ktoré už svojím názvom vyslovujú našu tému: „Veritatis splendor“ – „Jas pravdy“ a „Fides et ratio - „Viera a rozum“.
Len na objasnenie pojmov chcem ihneď na začiatku vymedziť oblasť úvahy: ide o vieru skôr v kresťanskom poňatí, teda nie o poveru, ani o mytológiu; o vieru zjavenú, ktorá sa odvoláva na autoritu samého Boha a pritom predpokladá „poslušnosť rozumu a vôle“ - „obsequium intellectus et voluntatis“. Pod slovom „rozum“ zahrnieme oblasť prírodných („exaktných“) aj humánnych vied, filozofiu, bádanie, až po kultúru vôbec.

I. ROZUM A VIERA: DVE CESTY K PRAVDE

Ako východisko pre našu úvahu môžeme zobrať všeobecnú skúsenosť, že rozumom i vierou človek hľadá pravdu.

1. Človeka možno definovať ako toho, kto hľadá pravdu
Ján Pavol II. sa v encyklike „Viera a rozum“ (č.28) odvážil takto rozvinúť tvrdenie starého filozofa Aristotela, že „všetci ľudia túžia vedieť“ (Metafyzika, I,1), lebo vlastným predmetom tejto túžby je pravda. Aj veľký kresťanský mysliteľ Augustín z Hyppo duchaplne tvrdí: „Stretol som mnohých, ktorí chceli druhých oklamať, ale takého, ktorý by chcel sám seba oklamať, som nestretol“ (Vyznania, X, 23,33). Každý človek si rád zisťuje pravdivosť vecí a udalostí, o ktorých počuje. Človek je jediný vo viditeľnom svete, ktorý nielen vie, ale aj vie, že vie, čiže je schopný overovať si pravdivosť toho, čo vie. Ak zistí, že je niečo falošné, tak to odvrhne, ak si však overí jeho pravdivosť, tak cíti uspokojenie. Dosahuje dokonalosť, ak dokáže vlastnými schopnosťami utvoriť si úsudok o objektívnej skutočnosti vecí a vylúčiť nepravdivé tvrdenia.
Taká je dynamika hľadania a poznávania pravdy na poli prirodzených vied, ktoré dosiahli mimoriadne výsledky najmä v posledných storočiach a pripravili veľký pokrok ľudstva. Ale aj na etickom poli mravného konania človek vlastne hľadá a skúma pravdu vzhľadom k dobru, ktoré sa má konať. Ako tvrdí encyklika „Viera a rozum“ (č.25), „svojím etickým konaním sa totiž osoba, ktorá si počína podľa svojej osobnej a poctivej vôle, vydáva na cestu šťastia a smeruje k dokonalosti; aj v tomto prípade ide o pravdu“. Ba vlastne hľadanie pravdy aj pri možnosti omylu je dôvodom, prečo má človek právo na slobodu bádania, ale má zároveň vážnu mravnú povinnosť hľadať túto pravdu, a keď ju raz nájde, pridŕžať sa jej. Iba tak človek dosiahne pravé a pravdivé hodnoty, ktoré zdokonaľujú ľudskú osobu aj spoločnosť (porov. Druhý vatikánsky koncil, Deklarácia o náboženskej slobode „Dignitatis humanae“ a encyklika “Jas pravdy“, č.34).
Realistický pohľad na človeka však núti uznať, že hľadanie pravdy nie je vždy také úprimné a dôsledné. Príčiny môžu byť rozličné: ľudský rozum je obmedzený, srdce človeka môže byť zakalené, bočné záujmy ho môžu odviesť od priamej cesty, ba človek niekedy priam uteká od pravdy, len čo ju začne tušiť, lebo sa bojí jej požiadaviek. Nemôže sa jej však vyhnúť, lebo nemôže budovať svoj život na klamstve seba samého, na pochybnosti a neistote. To by bol život v strachu a úzkosti, niekedy až existenčnej úzkosti. Dalo by sa povedať, že nakoniec pravda ho priam hľadá, nutká ba azda aj núti, aby ju hľadal.
Darmo je, človek od prirodzenosti hľadá pravdu. Pri jej hľadaní sa opiera o vlastné pozorovanie, ale aj o poznatky, ktoré prijíma od iných. Preto sa dá povedať, že človek je bytosť, ktorá hľadá pravdu tým, že verí iným.

2. Človek – ten, kto žije z viery.

Ako vlastne človek hľadá pravdu? Ponajprv tak, že pred prírodou, pred sebou samým a pred inými ľuďmi si kladie otázky. Núti ho k tomu každodenná skúsenosť. Musí poznať seba i svoje okolie. Ale nemôže sa zastaviť len pri všedných otázkach. Život a smrť, radosti a žalosti, nešťastia, bolesti a najmä istota vlastnej smrti, predovšetkým keď je blízka, ho oslovujú a kladú mu aj hlbšie otázky. Nemusí byť filozofom, ani vzdelancom, môže byť dokonca analfabetom, ale konkrétny život mu prinesie vážne otázky: „Má život zmysel? Kam smeruje?“ Na svojich cestách som stretol obyčajných pastierov, ale aj vzdelaných príslušníkov iných náboženstiev, ktorí si kládli tieto otázky. Pred necelými dvadsiatimi rokmi ma tieto otázky zblížili a takmer spriatelili s istým slovenským neveriacim intelektuálom. Ale každý chce a má poznať pravdu o svojej existencii a o svojom konci. Kto si kladie otázky, ten hľadá pravdu, bezprostrednú, ale aj hlbšiu. Hľadá, lebo má nádej, že nájde aspoň nejakú odpoveď.
Ponajviac pri hľadaní pravdy a odpovede na také hlboké otázky ľahko narazíme na hranicu vlastného rozumu a na iné obmedzenia. Ale aj pri riešení malých problémov každodenného života sa nutne utiekame ku skúsenostiam iných, ktorí sa s nimi stretli, poznajú ich a vedia ich dobre vyriešiť. Robíme to preto, lebo im veríme. Každá veda nutne pracuje na poznatkoch, ktoré s pevnou vierou a istotou prijíma od iných. Niekedy si ich môže sama overiť, ale zväčša sa spolieha na vedeckú autoritu, čiže na vierohodnosť iných, ako aj na to, že iní preverili pravdivosť svojich tvrdení. My žijeme každý deň s tisícami takých poznatkov prijatých na základe viery v iných. V našom živote sú pravdy, ktoré prijímame jednoduchým uverením, oveľa početnejšie ako tie, ktoré sme my sami našli vlastným hľadaním a overením. Kto by dnes mohol skontrolovať milióny správ, ktoré nám každú chvíľu chrlia komunikačné prostriedky? A kto si môže sám overiť všetky vedecké i životné poznatky, ktoré sú predpokladom ľudského pokroku? Kto by mal odvahu zavrhnúť ako nepravdivú múdrosť, ktorú nazhromaždili mnohé národy a náboženstvá?
Ak teda tvrdíme, že človek je bytosť, ktorá hľadá pravdu, treba nám aj pripustiť, že človek v mnohom žije z viery. Tá viera predpokladá úzky vzťah dôvery k iným ako aj istotu, že oni majú schopnosť poznať pravdu a že nás neklamú.

3. Náboženská viera ako hľadanie pravdy

Keď si človek pred vesmírom, prírodou, ľudskou spoločnosťou i sebou samým začne klásť hlbšie otázky, jeho hľadanie sa nezastaví iba pri jednotlivých čiastkových skutočnostiach, ani pri čisto fyzických javoch, ani pri jednotlivom dobre, ktoré chce dosiahnuť. Hľadá zmysel života a skutočnosti za fyzickými fenoménmi (meta-physica). Ocitne sa pred otázkou svojho pôvodu a svojho konečného cieľa, pred otázkou, či existuje Boh ako najvyššia bytosť a kto je vlastne Boh?
Pri tomto dobrodružstve hľadania pravdy má otvorenú cestu rozumu, zahŕňajúc do toho aj poznatky, ktoré získali a si overili dôveryhodné osoby. Touto prirodzenou cestou človek môže dojsť až k jestvovaniu Boha. Starozákonná, teda aj židovská, ako aj kresťanská tradícia uznáva túto schopnosť ľudského rozumu a katolícka Cirkev ju musela dokonca obhajovať proti fideizmu na Prvom vatikánskom koncile .
Kniha Múdrosti sa obracia proti tým, „ktorí z viditeľných dobier nevládali poznať toho, ktorý je“ (Múd 13, 1) a apoštol Pavol vyjadruje takto chápanie prvej Cirkvi: “Veď to, čo je v ňom (v Bohu) neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1,20). Podľa dogmatickej definície prvého vatikánskeho koncilu, „svätá matka Cirkev vyznáva a učí, že Boha, ktorý je počiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu“ (Dogmatická konštitúcia Dei Filius, kap.2; Druhý vatikánsky koncil, Dei Verbum,6).
Napriek tomu je veľa vecí, ktoré bránia, aby ľudský rozum používal túto svoju vrodenú schopnosť účinne a s úžitkom. Preto potrebuje, aby ho Boh svojím zjavením osvietil a posilnil.
Avšak Boh je duchovná bytosť, ktorá ďaleko prevyšuje ľudský rozum a chápanie. Ináč by ani nebol Boh. On má svoje tajomstvá, ktoré môžeme poznať iba ak a v miere v akej miere ich nám on sám odkryje, čiže zjaví. Tieto pravdy tvoria základný obsah viery a Boh ich ponúka človeku, aby ich slobodne prijal. Ako to opisuje Druhý vatikánsky koncil, svojím Zjavením „sa neviditeľný Boh vo svojej nesmiernej láske prihovára ľuďom ako priateľom a stýka sa s nimi, aby ich pozval a prijal do spoločenstva so sebou“ (Dei Verbum, 2). Viera je odpoveďou na toto pozvanie. Vierou človek prejavuje svoju dôveru v Boha a podriaďuje jeho múdrosti svoj rozum a vôľu, keď dáva svoj súhlas Bohu, ktorý zjavuje. Túto odpoveď človeka nazýva Písmo „poslušnosťou viery“ (Rim 1,5; 16,26). Viera ako celkový psychologický stav je teda „predovšetkým osobným primknutím sa človeka k Bohu; súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 150).
Dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako celkom jasné a pochopiteľné svetlu nášho prirodzeného rozumu. Veríme „pre autoritu samého Boha, ktorý zjavuje a ktorý sa nemôže mýliť ani nemôže klamať“ (Dei Filius, kap.3). Pre túto Božiu autoritu viera je zároveň istá. Zjavené pravdy sa môžu zdať ľudskému rozumu a ľudskej skúsenosti nejasné, ale - ako to vyjadril sv. Tomáš Akvinský -, „istota, ktorá pochádza z Božieho svetla, je väčšia ako tá, ktorá pochádza zo svetla prirodzeného rozumu“ (Summa Theologiae, 2-2, q.171, a.5).
Celú prvú časť našej doterajšej úvahy by sme teda mohli uzavrieť začiatočnými slovami encykliky Jána Pavla II.: „Viera a rozum sú ako dve krídla, ktorými sa ľudský duch povznáša ku kontemplácii o pravde. Túžbu poznať pravdu a nakoniec poznať Boha, vložil do srdca človeka Boh, aby tým, že bude poznať a milovať Boha, mohol dospieť aj k plnej pravde o sebe samom“ ( Encyklika „Viera a rozum“, úvod).


II. VZŤAHY MEDZI VIEROU A ROZUMOM

Aký je vzťah medzi vierou a rozumom, medzi tými dvoma „krídlami“, ktoré umožňujú poznávať pravdu? Aj tu sa musím obmedziť na heslovité tvrdenia, ktorými možno nakrátko vyjadriť stanovisko k širokej problematike. Tu sa však vynára predbežná základná otázka, čo je pravda a či ju vôbec možno poznať. Kresťanský svetonáhľad má o tom svoje presvedčenie:

1. Človek je schopný poznať pravdu.

Sám zakladateľ kresťanskej viery sa stretol s pochybovačnou otázkou rímskeho konzula Piláta: „Čo je pravda?“ Aj dnešný postmoderný nihilizmus sa skepticky stavia k istote ohľadom pravdy. Staroveká filozofia definuje pravdu ako „adaequatio mentis cum re“-„zhoda mysle so skutočnosťou“. Ako tvrdí Ján Pavol II. v encyklike „Viera a rozum“: “Človek celkom prirodzene hľadá pravdu. Toto hľadanie sa však nezameriava len na dosiahnutie čiastkových, zjavných alebo vedeckých právd. Človek nehľadá pravé dobro len pre svoje jednotlivé rozhodnutia. Jeho hľadanie smeruje k ďalšej pravde, ktorá by bola schopná vysvetliť zmysel života. Preto tu ide o hľadanie, ktoré môže nájsť odpoveď len v absolútne. Vďaka schopnostiam, vlastným mysleniu, človek je schopný túto pravdu nájsť a spoznať“ (č.33). Človek je schopný poznať absolútnu, univerzálne platnú pravdu a tým skôr pravdy dielčie, čiastkové.
Pri týchto úvahách vyslovil Ján Pavol II., opierajúc sa o Druhý vatikánsky koncil („Gaudium et spes“,15), presvedčenie, „že človek je schopný dospieť k jednotnému a organickému vedeckému pohľadu...
Drobenie vedy narúša vnútornú jednotu súčasného človeka, lebo nesie so sebou len čiastkový prístup k pravde a v dôsledku toho i trieštenie jej zmyslu“ (FR-VR, 85). Je to výzva „uskutočniť potrebný a naliehavý prechod od fenoménu k základu“ (č.83).
Podľa kresťanského svetonázoru človek sa nepohybuje a nepoznáva v začarovanej „zrkadlovej sieni“, teda len uprostred zdanlivých skutočností. Jeho poznanie nie je len o obrazoch, o „als-ob“-„ako-keby“ skutočnosti, ale o pravde a pravdivosti vecí. Aj jeho etické chovanie sa musí riadiť nie zdanlivými, iba konvencionálnymi hodnotami, nie morálkou podľa zásady „cos? fan tutte“, ale ozajstným dobrom a pravými hodnotami. Lebo ľudský rozum je schopný poznať pravdu a rozlíšiť dobro od zla.

2. Rozum a viera si neprotirečia

Podľa katolíckeho učenia medzi rozumom a vierou niet rozporu. Prvý vatikánsky koncil tvrdí: „Hoci viera presahuje rozum, medzi vierou a rozumom nikdy nemôže byť skutočný rozpor: lebo ten istý Boh, ktorý zjavuje tajomstvá a vlieva vieru, vložil do ľudského ducha svetlo rozumu. A Boh nemôže poprieť seba samého ani pravda nikdy nemôže protirečiť pravde“ („Dei Filius“, 4) Ešte jasnejšie to vysvetľuje Druhý vatikánsky koncil: „Ak metodický výskum v akomkoľvek vednom odbore postupuje naozaj vedecky a v súlade s morálnymi normami, nikdy nebude v skutočnom rozpore s vierou, lebo svetské skutočnosti i skutočnosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu“. K tomu ešte pridáva zaujímavé tvrdenie, ktoré by sa čakalo skôr u Teilharda de Chardina ako v koncilovom dokumente: “Ba toho, kto sa pokorne a vytrvalo snaží preskúmať tajomstvá sveta, vedie akoby Božia ruka, hoci si to neuvedomuje. Boh totiž udržiava všetky veci a spôsobuje, že sú tým, čím sú“ („Gaudium et spes“, 36).
Koncil totiž vyhlasuje, že „jestvujú dva poriadky poznania navzájom odlišné“ a že právoplatne používajú v rámci svojho odboru svoje vlastné princípy a metódy (tamtiež, 59). Potvrdzuje teda autonómiu a slobodu bádania ako aj oprávnenú nezávislosť vedy a kultúry pred tlakom politickej alebo hospodárskej moci.
Ak sa teda vyskytnú, - ako sa to v histórii viac ráz stalo -, nejaké ťažkosti a zdanlivé rozpory medzi vierou a vedou, tak tu ide o ľudské chyby, ktorých sa dopúšťajú ľudia z nedokonalosti alebo pomýleného chápania zo strany viery alebo zo strany rozumu a vedy, prípadne z použitia pomýlenej metódy. Aj v prípade Galileiho sa mnohé veci dajú vysvetliť práve tým, že sa biblické texty chápali a aj používali nesprávne, ako keby Biblia bola učebnicou geofyziky. Pritom sám Galilei výslovne tvrdí, že pravda viery a pravda vedy si nikdy nemôžu protirečiť, lebo „Písmo sväté a príroda rovnako vznikajú na Božie slovo“, ako to výslovne píše v liste P. Benediktovi Castellimu 21.decembra 1613. On sám presadzoval heliocentrický Koperníkov systém ešte pred presvedčujúcimi dôkazmi nielen ako hypotézu, ale ako absolútnu pravdu. Ján Pavol II. má zásluhu na tom, že nechal celý Galileiho prípad dôkladne vyšetriť a doklady zverejniť. Dnes ich možno nájsť aj na internete.
Medzi vierou a rozumom jestvuje teda hranica, ale jestvuje aj priestor, kde sa tieto obidva dary môžu stretnúť a v mnohom aj spolupracovať pre dobro človeka a spoločnosti. Túto vzájomnú spoluprácu vyjadril starý mysliteľ dvoma latinskými vetami: „intellego ut credam“ a „credo ut intellegam“. To platí najmä o spolupráci medzi vierou a filozofiou, ale v istom stupni aj o iných vedách, keď si začínajú klásť otázky o hlbšom zmysle ich bádania. Na základe týchto úvah Ján Pavol II. vyslovil dôraznú výzvu, „aby viera a filozofia znovu nadobudli hlbokú jednotu, ktorá ich uschopní, aby pri vzájomnom rešpektovaní svojej autonómie boli verné svojej vlastnej povahe“ (FR-VR, 48).

3. Rozum a veda pomáhajú viere: “intellego ut credam“

V minulom storočí vyvrcholil najmä v západnom svete na poli myslenia stále väčší rozkol medzi oblasťou rozumu a zjavenej viery. Nutná autonómia ako rozlišovanie filozofie a vedy od oblasti viery sa zmenila na radikálne rozdelenie. Vyvinula sa na jednej strane absolutizácia ba až zbožštenie rozumu (la Raison francúzskeho osvietenstva), ale neskôr začala rásť aj nedôvera k samému rozumu; z idealistickej filozofie vyrástli formy ateistického humanizmu, ktoré zrodili totalitné systémy. Po ich páde sa objavujú nihilistické prúdy, ktoré majú za cieľ nie bádanie ako márne hľadanie pravdy, ale chvíľkové zážitky a pocity, ktoré vylučujú všetko definitívne na poli myslenia aj etického konania. Čisto pozitivistické chápanie vedeckého bádania a rastúce technologické možnosti privádzajú tiež pokušenie podľahnúť logike moci, zisku a stvoriteľského ovládania prírody a samotnej ľudskej bytosti. Rozum teda dospel až do štádia priznaného „slabého myslenia“ („pensiero debole“). Tento vývin, i keď len zhruba načrtnutý, prináša nebezpečenstvo aj pre teologické myslenie, ktoré je „rozmýšľaním o viere“-„intelligentia fidei“. Ján Pavol II. na záver toho náčrtu moderných dejín myslenia konštatuje. že pri ňom „tak rozum ako aj viera sa ochudobnili, a stoja voči sebe slabé“ (FR-VR, 48 a porov.46-48).
Z toho pápež - mysliteľ vyvodzuje výzvu na spoluprácu medzi oblasťou viery a svetom rozumu. „Viera, ktorej chýba pomoc rozumu, zdôrazňuje cit a zážitok... Je iluzórne myslieť si, že viera pri oslabenom vplyve rozumu bude mať väčšiu presvedčivosť. Naopak, dostane sa do veľkého nebezpečenstva, že sa zredukuje na mýtus alebo poveru...“ (tamtiež). Rozum teda napomáha rozmýšľať a lepšie chápať vieru.
Ako sme už spomenuli, rozum sa dostane k Bohu a viere aj pozorovaním a uvažovaním o vesmíre, o prírode, o človeku a o ich zmysle. Kresťanská filozofia vypracovala aj „cesty“, ktoré môžu uľahčiť poznanie existencie Boha. Kto nie je zvyknutý na také myslenie, môže dojsť k viere, alebo si ju posilniť, dôsledným skúmaním Ježiša Krista ako historickej osoby, jeho života, smrti a svedectiev, najmä jeho zmŕtvychvstania. V Taliansku mali veľký úspech medzi inteligenciou dve knihy Viktora Messoriho, ktoré vyšli aj po slovensky: „Hypotézy o Ježišovi“ (Rím, Ústav sv. Cyrila a Metoda, 1988) a „Naozaj vstal z mŕtvych?“ (Bratislava, Lúč, 2004).

4. Viera napomáha rozumu: „credo ut intellegam“

Ako tvrdí Ján Pavol II., „viera vyzýva rozum, aby vyšiel z akejkoľvek izolácie a aby ochotne čosi riskoval pre všetko, čo je pekné, dobré a pravdivé. Viera sa tak stáva presvedčeným a presviedčajúcim advokátom rozumu“ (FR-VR, 56). Pápež tak len opakuje náuku Druhého vatikánskeho koncilu o hodnote ľudskej mysle a jej schopnosti poznať pravdu a dojsť až ku štádiu múdrosti („Gaudium et spes“, 14-15, 57, 62)
Také výzvy zo strany Cirkvi na obranu rozumu a celej oblasti bádania sú veľmi aktuálnym povzbudením najmä dnes, keď rôzne prúdy rozširujú nedôveru voči všeobecne platnej pravde, pripúšťajúc iba relatívnosť, subjektívnosť a teda aj pluralizmus pravdy, ktorá je iba výsledkom súhlasu a nie zhodou rozumu s objektívnou skutočnosťou. Lenže ani súhlas väčšiny nie je vždy zárukou objektívnej pravdy a nedáva istotu, ktorú dá viera. Aj väčšina sa môže mýliť. Tým menej môže uspokojovať názor, že jestvujú viaceré tzv. “pravdy“ o tej istej veci.
Viera v človeka, stvoreného na „Boží obraz“, čiže obdareného rozumom a slobodnou vôľou, posmeľuje aj vedeckého pracovníka, aby pri všetkej potrebe pracovať na úzkom, špecializovanom poli nestrácal horizonty, ktoré idú ponad čisto empirické poznanie, aby si zachoval priam vášnivú túžbu pokročiť od fenoménu až k základu, k poslednej pravde.
Viera posilňuje rozum najmä na poli etiky a morálky, aby vedel podriadiť čisto technicky možné riešenia vyšším etickým normám; aby sa vedecké a technologické výsledky neobrátili proti človeku a ľudstvu. Pred pokušeniami a materiálnymi, mocenskými, ideologickými výhodami, ktoré sa tu núkajú, môže a má byť viera posilou pre vedca, aby si zachoval slobodu etického hodnotenia, ako aj slobodu svedomia pri konaní. Ako zdôrazňuje Druhý vatikánsky koncil, „človek má v srdci od Boha vpísaný zákon a práve v poslušnosti tomuto zákonu sa prejavuje jeho dôstojnosť...Vernosť svedomiu spája kresťanov s ostatnými ľuďmi, aby hľadali pravdu a pravdivo riešili toľké mravné problémy, ktoré skrsajú v živote jednotlivcov i v spoločenskom živote („Gaudium et spes“, 16).

Na záver.
Nestranný pozorovateľ rád uzná, že katolícka Cirkev má v úcte vedu. Mnohí jej členovia prispeli v starej i modernej dobe k pokroku prirodzených i humánnych vied ako aj filozofie. Prvé univerzity zriadila Cirkev. Podnes udržiava mnohé ústavy vyššieho vzdelania, ktoré sú často jediné vo vývojových krajinách. V Ríme sú činné viaceré Pápežské akadémie pre rozličné odbory.
Ján Pavol II. a Benedikt XVI. poazujú na hľadanie pravdy ako na cestu pre budúci rozvoj tak v oblasti rozumu ako aj viery. Prvé mierové posolstvo Benedikta XVI. je o pravde ako základe pokoja. Encyklika „Viera a rozum“ Jána Pavla II., na ktorej zaiste spolupracoval kardinál Ratzinger, je obhajobou ľudského rozumu pred dedičmi racionalizmu aj fideizmu. Dovoľte mi, aby som zakončil poslednou výzvou nezabudnuteľného pápeža: „Všetkých prosím, aby sa intenzívne zaujímali o človeka, ...aj o jeho trvalé hľadanie pravdy a zmyslu. Rozličné filozofické systémy ho sklamali a presviedčali, že on je absolútnym pánom seba samého, že môže autonómne rozhodovať o svojom osude a o svojej budúcnosti, dôverujúc len sebe samému a svojim vlastným silám. V tomto nikdy nebude môcť byť veľkosť človeka. Určujúcim pre jeho uplatnenie bude len jeho rozhodnutie včleniť sa do pravdy, urobiť si svoj príbytok v tieni múdrosti a bývať v ňom. Len v tomto horizonte pravdy dospeje k plnému uplatneniu svojej slobody a svojho povolania k láske, ako aj k poznaniu Boha. V tom je jeho najvyššia sebarealizácia“ (FR-VR, 107)