- Dátum: 24.12.2021
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 53.29 MB
. Plná poľná
[24.12.2021; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
"Dovoľte aj nám, Miroslavovi Minárovi a Pavlovi Prelovskému, vojsť v tento sviatočný večer do vašich príbytkov. Dnes sme pre vás pripravili príbehy ľudí, ktorí vďaka veľkej vojenskej rodine nezostali v krízových situáciách sami. Vitajte, začína sa Plná poľná."
PLNÁ POĽNÁ
"Náš príbeh sa začína tu, v Nitre, v kasárňach v Krškanoch, kde je nastúpený 12. mechanizovaný prápor a v tejto chvíli vojaci zdravia svojho veliteľa, podplukovníka Gabriela Janoviča."
Gabriel Janovič, veliteľ 12. mechanizovaného práporu v Nitre:
"Jednému nášmu kolegovi, príslušníkovi 12. mechanizovaného práporu, desiatnikovi Jožkovi Gálisovi, sa bohužiaľ, v tomto kalendárnom roku, v lete, v júli roku 2021, stala tragédia. Jeho 2-ročné úsilie, snaha, nemalé vynaložené finančné prostriedky, ktoré on a jeho rodina obetovali do tej snahy vybudovať a postaviť strechu nad hlavou svojej rodine, sa mu v priebehu niekoľkých desiatok minút skončilo v podstate v plameňoch a to čo z toho ostalo, je pohľad, ktorý nevzbudzuje, alebo nedáva dôvod na radosť nikomu z nás. O to viac som potešený, že v podstate v týchto ťažkých chvíľach sme sa my, ako 12. mechanizovaný prápor a hlavne vy, ako príslušníci tohto práporu zomkli, pocítili ste v sebe kus solidarity, kolegiality a takej vzájomnej pomoci a podpory voči nášmu kolegovi. Od toho júla sme sa snažili nejakou tou finančnou zbierkou pomôcť a vyjadriť nejakú tú svoju podporu nášmu kolegovia a jeho rodine. Pán desiatnik Jozef Gális z tribúny stúpte."
Miroslav Minár:
"Desiatnik Jožko Gális napochodováva pred stred tribúny, no a veliteľ mu v tejto chvíli ide odovzdať certifikát."
Gabriel Janovič:
"Dovoľte mi, aby som vám v mene aj nadácie Vojenskej nadácie, aj v mene mojom a príslušníkov 12. mechanizovaného práporu zablahoželal, hlavne veľa pevného zdravia na tieto sviatky a dúfam, že aj trošku radosti z toho, že sme vám mohli aspoň trošku vyjadriť tú našu podporu. Viem, že je to naozaj ťažký životný údel a myslím si, tak ako som sa vyjadril, máte plnú našu podporu, takže v hocičom vám môžeme vyjsť v ústrety a pomôcť, dajte mi vedieť včas, aby som ja mohol tieto veci v podstate zariadiť. Toto je malá taká naša podpora, aby ste cítili to naše vyjadrenia kolegiality, že ste našim príslušníkom, že ste našim kolegom a že ste našim priateľom a dúfam, že to pomôže vašej rodine prekonať aspoň tie začiatky tak, aby ste znova našli nejaký smer a nejaký nový cieľ."
Miroslav Minár:
"3600 eur. Asi tejto chvíli Jozef, u vás srdiečko asi teraz bije viac ako inokedy, pretože teraz sa prejavila tá kolegialita."
Jozef Gális, príslušník 12. mechanizovaného práporu v Nitre:
"Áno, je to tak. Ďakujem všetkým, ktorí prispeli čo by len euro, no a čo viac? Čakám na poisťovňu ako sa vyjadrí, ako to dopadne ďalej. Na to čakám už 5 mesiacov, tak uvidíme."
Miroslav Minár:
"Tak popíšeme poslucháčom, čo sa vlastne stalo."
Jozef Gális:
"Stalo sa to, že došiel som od doktora s manželkou a so synom na dom len niečo pozrieť, vymerať, že sa bude dokončovať stavba vlastne, dlažba vonku, no a išli sme domov, bývame u manželky ďalej, nejakých 200-300 metrov, no a na to mi volá ten kamarát čo tam bol, tú dlažbu čo sme vymeriavali, on robil na štvrtom dome u kamaráta, mi volá, že mi dymí strecha, tak som sadol do auta a išiel som tam. No a už to všetko horelo. Čo vám poviem? Strecha, od strechy to išlo všetko. Boli tam samozrejme ľudia, ktorí rozprávali, že som tam niečo pálil, čo je blbosť, lebo som nebol doma, no ale príčina bola vlastne na povale elektriky. Požiarnici dali, že sa nezistila príčina, takže bohužiaľ je všetko na poisťovni ako sa vyjadrí, koľko budú plniť z poistnej sumy. Ja som sa snažil, aby nechytili sa domy v okolí, sused jeden, druhý, aby sa nechytilo, som tam začal hasiť hadicou aspoň niečo, no ale bohužiaľ. Dostal to len môj dom, tak som rád, že aspoň nič sa nestalo."
Miroslav Minár:
"V akom stave bol ten váš domček, než sa stala táto nešťastná udalosť?"
Jozef Gális:
"Bolo to už vlastne komplet zariadené, aj s našimi osobnými vecami, keďže sme sa mali do 10 dní už presťahovať a fakticky už tam pomaly bývať, takže sme tam mali všetko, už len chýbala tam posteľ a gauč, televízor a vlastne všetko tam už bolo. A všetko tam aj zhorelo čo sme tam mali. Oblečenie, od spodného prádla až po čapice, po rukavice, po topánky, všetko nám tam zhorelo. Takže nezachránilo sa nič. Dokonca sme mysleli, že čo tam zostalo, že to bude dobré ešte, ale keď sme sa rozprávali s ľuďmi aj s hasičmi, povedali, že sa musí všetko zlikvidovať, že to je napáchnuté chémiou, že sa to musí zničiť, takže nezostalo nám nič. Ani malého veci žiadne, manželkine tiež, moje tiež, len zopár vecí čo sme mali dome v jednej skrinke a to je všetko. Sme prišli o všetko. Aj náradie, aj všetky veci. Nová kuchyňa komplet čo tam bola, žena sa tešila ž nej strašne, lebo bola veľmi pekná aj veľmi drahá, nezostalo nič."
Miroslav Minár:
"Prebolelo?"
Jozef Gális:
"Prebolelo, ale zachránili sme aspoň fotky ešte, čo mala sono malého, tak to máme doma vystavené. Je to síce obhorené, ale to už v živote nebude mať tú fotku, tak som to musel zobrať odtade, takže aspoň nejaké 4-5 fotiek zostalo."
Miroslav Minár:
"Beriete to tak trošku s humorom po tých týždňoch, mesiacoch, ale predsa len, bola to tragédia."
Jozef Gális:
"No vtedy áno, vtedy sme boli dva mesiace úplne z toho preč. Aj žena je doteraz, ale ja som to proste prešiel s tým že nestalo sa nám nič, nestalo sa malému nič, nestalo sa psovi nič, žene a sme všetci spokojní, sme zdraví, to je základ, že máme kde, starosta nám umožnil, zrušil žiadosť o uvoľnenie bytu, takže bývame tam kde bývame na to byte, takže máme aspoň niečo, ale bohužiaľ, platíme nájom tam, ale tak platíme hypotéku, aj nájom, energie, dvojité energie, takže mám plat s ktorým to utiahnem. Dúfam, že sa to vráti nejako, aby sme mohli mať svoje a nemusel platiť takéto nehorázne sumy za to, čo nemáme."
Miroslav Minár:
"Bývate vo Veľkých Ripňanoch, pán Peter Draginský, vy ste duchovný tu v 12. mechanizovanom prápore v Nitre, ako ste sa dozvedeli o tom, čo sa stalo Jožkovi?"
Peter Draginský, duchovný:
"Tak tie informácie prenikli veľmi rýchlo, jednak cez sociálne siete, potom spolubojovníci písali, volali, že či viem čo sa stalo, takže bola to otázka pár minút, kedy sme naozaj boli v obraze. Netrvalo dlho, hneď najbližší pracovný deň sme sa zmobilizovali a v podstate sú to veci, ktoré sa v živote nedajú predvídať a na to sme tu jeden pre druhého, aby sme sa zmobilizovali, zomkli, pomohli si aspoň čiastočne, čo sme boli schopní vykonať. Naši vojaci reagovali veľmi promptne. Bolo to okamžite na stole, okamžite to bolo schválené, hneď ráno na porade veliteľa sme jednohlasne schválili pomoc, takže rozbehli sme zbierky, rozbehla sa spolupráca s nadáciou, rozbehla sa v podstate celá zbierka, ktorá išla cez všetky informačné kanály, ministerstvo obrany. Čo sa týka spolupráce s vojakmi, tak v podstate s tým neni žiadny problém, tá spolupráca je veľmi dobrá, keďže vojaci sami vedia oceniť kvalitu tejto nadácie a spolupráce s nadáciou, tak oni sami prichádzajú s nápadmi čo by sa dalo ešte robiť. Vieme využiť tie peniaze na infraštruktúru, na športové dni, na pomoc ďalším ľuďom, mali sme úmrtie na prápore, kolegu, takže sme poukázali nejaké prostriedky aj pozostalej rodine, takže tieto finančné prostriedky z 2 % sú využité na patričnej úrovni."
Miroslav Minár:
"Na patričnej úrovni bude určite využitá aj tá čiastka 3600 eur, Jozef, už viete asi na čo to použijete?"
Jozef Gális:
"Samozrejme, na zbúranie domu. Aj to bude ešte málo."
Miroslav Minár:
"Takže znovu od základov?"
Jozef Gális:
"No, neviem ako to bude. Hovorím, ako bude poisťovňa vyplácať, tak sa budem hýbať ďalej. Či budem dlžný stále, alebo nie. Keď budem dlžný, tak ťažko niečo znova spravíme, keď nebudem dlžný, tak tú čiastku, ktorá mi bola vyzbieraná, tak použijem či na zbúranie, plus ešte nejaké zo svojich musím dať do toho, aby sa to zbúralo, lebo to nie je lacná záležitosť, no a uvidíme."
Miroslav Minár:
"Túto reláciu vysielame práve na Štedrý deň, rodiny sú pohromade. Máte teraz vzácnu príležitosť, pán major Draginský. ak desiatnik Gális, tu odtiaľto z Nitry pozdraviť nielen vašich kolegov, ale v podstate prostredníctvom Plnej poľnej aj všetkých vašich spolubojovníkov, rodiny vašich vojakov."
Jozef Gális:
"Tak ja želám všetkým nech sa majú dobre, nech sa nestane nič také ako mne a nech si vážia rodinu, hlavne nech si dávajú na seba pozor, to je základ. Rodina a zdravie. To je na prvom mieste."
Peter Draginský:
"Ja chcem zaželať všetkým požehnané vianočné sviatky, aby boli pre každého kto počúva, aj pre všetkých našich kolegov a kamarátov, obdobím pokoja, sviatkov a naozaj spolupatričnosti, kedy si uvedomíme, že sme tu jeden pre druhého, kedy položí,e bokom všetko čo nás rozdeľuje, kedy zabudneme na zhon, na krízy ktorým čelíme a kedy jednoducho vykročíme spoločne na ďalšiu cestu, ktorá je pred nami."
(hudobný predel)
Miroslav Minár:
"Vojenská podporná nadácia už roky systematicky pomáha vojakom, vojenským dôchodcom, zamestnancov rezortu obrany, či v ich rodinách. Inak tomu nie je aj v prípade 21-ročnej Kristínky Hatalovej, ktorá trpí následkami mozgovej obrny. Kristínka je síce odkázaná na invalidný vozík, no svojou snahou a tvrdou prácou sa snaží čo najviac zapájať do bežného života v Piešťanoch. Jej otec, Richard Hatala, pracuje v miestnom vojenskom historickom múzeu ako kustód, čiže je správcom zbierok a Kristínka tu, aj napriek svojmu handicapu, príležitostne pomáha pri konzervácii a jednoduchej údržbe techniky. Potvrdil nám to aj sám Kristínkin otec Richard."
Richard Hatala, pracovník Vojenského historického múzea v Piešťanoch, otec Kristínky:
"Popri historickom vojenskom klube KVH ČSĽA, ktorého je takou neoficiálnou členkou a hlavne sympatizantkou, skutočne to dievčatko dokázalo s predsedom klubu, s Tomášom Hanychom, zreštaurovať sovietsky guľomet DŠK zo škaredej hrdzavej hromady, dostať až do stavu vystavovateľného zbierkového predmetu."
Miroslav Minár:
"Takže ona je takou pevnou súčasťou aj teda vojenského historického múzea, aj klubu vojenskej histórie."
Richard Hatala:
"Áno. Ja som hlavne vďačný vedeniu jak Vojenského historického ústavu Bratislava, pánovi plukovníkovi Čaplovičovi, tak i riaditeľovi Vojenského historického múzea v Piešťanoch, pánovi podplukovníkovi Kubizňákovi, ktorí mi veľmi často tolerujú jej prítomnosť v expozícii, ako aj mi veľakrát pán podplukovník Kubizňák podpíše jej účasť na prácach na technike, ktoré sa odohrávajú prakticky len cez víkendy."
Miroslav Minár:
"Samozrejme tu má možnosť spoznávať všetky druhy výstroja a výzbroja. Čo ju tak najviac asi tak zaujalo na tej výstroji, alebo výzbroji, ktorá tu je?"
Richard Hatala:
"Určite sa jedná o leteckú techniku. Má tu také obľúbené lietadielko, volá sa Morava L200, ktorú ona má takú najobľúbenejšiu techniku, ale takýto kus techniky, ktorý dokáže s jednou malou handričkou za pomoci chlapcov udržovať, konzervovať, čistiť a nielen preto, že ju tá práca baví, ale aj preto, lebo pravidelne chodí lietať na ultra ľahkých lietadlách do Trenčína a do iných miest a letísk."
Miroslav Minár:
"Kristínka s mamičkou teraz išli vonka, poďme sa za nimi pozrieť. Tak my sme sa dostali, pani Adriana k tomu, že dcérka napriek tomu svojmu handicapu nebojí sa nasadnúť do lietadla a zalieta si."
Adriana Hatalová, mama Kristínky:
"Nie, nebojí sa. Má rada adrenalín, neviem, po kom to je. Boli sme teraz letieť spolu, som bola aj ja prvýkrát živote lietať, som sa odhodlala, ale nebolo to až také strašné. Som sa bála, že čo to so mnou bude robiť, a nič. Na prekvapenie nič."
Miroslav Minár:
"Zdá sa, že nám to Kristínka v tejto chvíli naznačuje, že nemá sa čoho obávať."
Adriana Hatalová:
"Určite áno. Aj ja si vždycky poviem, že čo zvládne moja dcéra, musím zvládnuť aj ja. Takže ona mi ukázala, že ona by chcela skákať s padákom. Tak to nie, toto nie. Toto by som už ja nedala, určite. Možno, že by to bol pre ňu zaujímavý zážitok ten zoskok padákom, lebo tiež jej krstná mama bola, tak ona vtedy ukázala, že aj ja chcem. No tak určite viem, že aj handicapovaní môžu skákať, len musia tam mať nejakého, kto je na to vycvičený, ale bála by som sa. Tohto by som sa už bála. Fakt."
Miroslav Minár:
"Skúsme teraz trošku priblížiť tú diagnózu, ktorú ona má."
Adriana Hatalová:
"Kristínka má detskú mozgovú obrnu, ktorá jej bola diagnostikovaná v roku. Do roka sme cvičili Vojtovu metódu. Tým, že do roka oni nevedeli čo je jej. Pri narodení ona chytila šedú pokožku s tým, že ju museli oživovať, začali tam zášklby rukami, tras celého tela. Veľa vyšetrení sa tam robilo, metabolické, tam sa nepotvrdilo nič. Nič iné neostávalo, len začať cvičiť Vojtovu metódu a v roku, keď nám diagnostikovali, že DMO, tak ja som sa samozrejme psychicky zrútila, poviem to otvorene že som sa zrútila, nastal tam kolobeh liečení, plakala som strašne, ale potom som si povedala, že, ja som si stále hovorila, že som jediná na svete, prečo práve ja mám také dieťa, prečo? No a tam keď som prišla do tej Kováčovej, tak som zistila, že sú omoc horšie diagnózy ako je naša Kristínka, že nie som jediná na svete, ktorá s týmto bude bojovať. Vlastne tam keď ma tie mamičky do toho všetkého zasvätili, tak už potom som prišla domov po mesiaci taká hrdinka. Takže už som bola taká naštartovaná, že už keď sme začali chodiť na tie iné liečenia, tak už to bola pre nás, rodičov týchto detí, ako brnkačka."
Miroslav Minár:
"Takto to vnímal aj otec Richard."
Richard Hatala:
"Určite áno. Možno, že troška s takou väčšou bojovnosťou, lebo my sme museli naozaj zapnúť a hľadať spôsoby ako Kristínke zabezpečiť či už medikamentóznu liečbu, alebo rehabilitácie, ktoré by ju posúvali vpred. V konečnom dôsledku ten stav, ktorý ona teraz má, že dokáže s nami komunikovať a dokáže rozoznávať predmety, dokáže si povedať čo potrebuje, tak je výsledok dlhotrvajúcej práce, hlavne na rehabilitáciách a neskutočným desaťtisícom eur, ktoré sme investovali či už z nejakých fondov, nadácií, alebo aj vlastných prostriedkov."
Miroslav Minár:
"Ako jej pomáha napríklad aj to členstvo v Klube vojenskej histórie Československej ľudovej armády tu v Piešťanoch?"
Richard Hatala:
"Toto dokážu zhodnotiť aj sami príslušníci klubu, ktorí vidia, že Kristínka sa posúva čím ďalej tým viac dopredu. Je to vidno na psychomotorickej činnosti, ale aj na celkovej manuálnej zručnosti a socializácii. Keď sa jeden člen klubu opýta Kristínky kde sa nachádza ten druhý, ona mu dokáže relevantne odpovedať pohľadom a tým, že sa pozrie do strany kde sa ten človek nachádza a ten príslušník to tak aj berie, ako relevantnú a pravdivú odpoveď a riadi sa tým."
Miroslav Minár:
"Samozrejme, asi navštevuje špeciálnu školu tu v Piešťanoch."
Adriana Hatalová:
"No už teraz začala navštevovať vlastne, je to u nás v škole, centrum voľného času je to, s tým, že Kristínka skončila povinnú školskú dochádzku, no a u nás sa zriadilo to centrum voľného času. Takže tieto deti tam môžu chodiť do 31 rokov a je to veľmi dobre, pretože tieto deti, keby zostali doma, neni to pre nich dobre. Oni sú naučení, oni majú radi spoločnosť, takže aj pre mňa je to dobre, aj pre ňu je to veľmi dobré, že stále môže niekam chodiť a naďalej sa vzdelávať."
Miroslav Minár:
"Vojenská podporná nadácia, jej správcom je podplukovník vo výslužbe Milan Gajdoš, podala pomocnú ruku."
Milan Gajdoš, správca Vojenskej podpornej nadácie:
"Ja som prvotne požiadal pána ministra obrany o finančný príspevok na rehabilitáciu. Okamžite, ale bleskovo bola zriadená na stránke Vojenskej podpornej nadácie informácia o tom, aký Kristínka má problém a okamžite sa zahájila finančná zbierka. Avšak aj náš ústav, Vojenský historický ústav Bratislava, v súčinnosti s Vojenským historickým múzeom Piešťany aj Svidník, urobili na popud pána riaditeľa, plukovníka Čaploviča, vlastnú finančnú zbierku, ktorá bude pripojená ku zbierke, ktorú organizuje Vojenská podporná nadácia. A čím dlhšie to bude trvať, tým lepšie, pretože tých finančných prostriedkov sa za tú dobu určite vyzbiera viac a Kristínka ich minie výlučne len na rehabilitácie."
Miroslav Minár:
"My sme sa pred týmto rozhovorom rozprávali o tom, že áno, aj tie príbehy ktoré sú zverejnené na stránke Vojenskej podpornej nadácie, sú vám dôverne známe a vlastne vy z tých skromných prostriedkov prispievate aj tým bývalým kolegom, lebo vy ste bývalý profesionálny vojak, takže je vám to dôverne známe."
Milan Gajdoš:
"Ak mám byť úprimný, tak o Vojenskej podpornej nadácii som absolútne nevedel, avšak akonáhle sa tam ocitla Kristínka, tak s manželkou nás zaujali príbehy. Je tam x príbehov ľudí, sú to skutočne tragédie. Jedná sa od zdravotných dôvodov, až po zlé ekonomické situácie, alebo že treba sa starať o člena rodiny. Veľmi pozorne sledujeme každý jeden príbeh a pokiaľ je to možné, tak hoc aj pár eurami prispievame a toto by som doporučoval každému človeku, ktorý pracuje v rezorte obrany, aby si voľakedy pozrel túto stránku. Tú tam skutočne srdcervúce príbehy, ktoré my vieme posúdiť, pretože ich ako rodina veľmi dobre poznáme a niektoré sme si aj prežili."
Miroslav Minár:
"Ako za ten čas vás Kristínka zmenila a zmenila vaše okolie?"
Adriana Hatalová:
"Kristínka nám zmenila celý život. My, teda aspoň ja osobne, som brala kedysi život, život gombička, brnkačka, nič. Všetko sa dá, proste všetko som brala ako samozrejmosť, ale ako sa nám Kristínka narodila a zistilo sa, že tam je strašne veľa zdravotných problémov, prišiel kolobeh rehabilitácií, nám sa život otočil o 360 stupňov. My sa nemôžme porovnávať s rodinami, alebo s ľuďmi, ktorí majú zdravé deti. Ja nehovorím, aj rodiny so zdravými deťmi majú svoje problémy s tými deťmi, ale to sú také problémy, že deti vyrastú, každý si už ide, ale toto ostane. Toto sú také naše večné deti. Mňa poteší maličkosť, že proste sa pozerám na ten svet trošku ináč."
Richard Hatala:
"Ja môžem asi sám za seba povedať, že ma Kristínka aj tak trochu vychovala, pretože keď sa Kristínka narodila, ešte som slúžil v ozbrojených silách a bol som taký dosť až moc profesionálny. Kristínka zo mňa spravila viac človeka a možno som sa začal pozerať po osudoch aj ostatných ľudí a snažím sa pomáhať aj druhým, samozrejme aj s manželkou, pretože keď vidíme v akých situáciách sa tieto rodiny nachádzajú, tak vieme ako a kde čo spraviť, zariadiť a proste pomôcť."
Miroslav Minár:
"Je čas vianočný, čas narodenia Kristínky. Čo zaželať jej?"
Adriana Hatalová:
"Ja by som našej Kristínke želala, aby sa ten jej zdravotný stav, keď len malými krôčkami, ale stále zlepšoval. Aj nás to veľmi teší. Sú to síce malé krôčky, ale sú. Koľko razy nie je to až také viditeľné pre druhých, ale pre nás to je vidno, ten krok dopredu. Touto cestou by som chcela popriať všetkým krásne, ale hlavne pokojné Vianoce v kruhu rodiny, aby sme boli hlavne zdraví. To je to najdôležitejšie, to zdravie."
Richard Hatala:
"Áno, je čas Vianoc a dnes je Štedrý večer. Samozrejme, že ja by som Kristínke chcel zaželať hlavne pevné zdravie a silný progres, čo sa týka psychomotoriky a celkovo rehabilitáciách, ale chcel by som sa zo srdca poďakovať aj mojim kolegom v práci, hovorí sa mi to teraz veľmi ťažko, ktorí mi pomáhajú, oni sú to prakticky všetci. Zvlášť by som chcel poďakovať Tomášovi Hanychovi, ktorý sa vlastne stal súčasťou našej rodiny a vlastne ako brat, ktorý sa dokáže s Kristínkou tak individuálne zaoberať, že má veľmi silný podiel na tom, ako Kristínka to ďaleko dotiahla, čo sa týka psychomotorickej činnosti."
(hudobný predel)
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
"A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii Rozhlas pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
(hudobný predel)
Miroslav Minár:
"A ešte jeden príbeh o spolupatričnosti a kamarátstve veľkej vojenskej rodiny. Z Bratislavského hradu si titul Laureát ankety Vojenský čin roka za rok 2020 v kategórii pomoc verejnosti aj za svojich vojakov odniesli kapitán Viktor Frančiak a kapitán Ladislav Parma z protilietadlovej raketovej brigády v Nitre. Výrazne totiž pomohli svojmu kolegovi a jeho rodine."
Viktor Frančiak, protilietadlová raketová brigáda Nitra:
"Jednalo sa o nášho priateľa a kolegu, bohužiaľ tohto času už bývalého kolegu, rotného Radoslava Roganského. Bol to vlastne náš dlhoročný kolega, príslušník protilietadlovej raketovej brigády v Nitre, ktorý bohužiaľ ochorel na onkologické ochorenie, ktoré zabránilo tomu, aby mohol pokračovať v práci profesionálneho vojaka, čiže musel nedobrovoľne opustiť naše rady a aj vlastne zhodou okolností aj jeho ťaživá rodinná situácia, ktorá quasi bežala v tom istom čase keď ochorel, nás vlastne donútila sa tak trocha zamyslieť a vymyslieť niečo, ako by sme mu mohli nejakým spôsobom pomôcť a uľahčiť tie jeho neľahké chvíle."
Miroslav Minár:
"Akú formu pomoci ste zvolili?"
Ladislav Parma, protilietadlová raketová brigáda Nitra:
"Ide vlastne o to, ako sme sa dopočuli v akej situácii bol Radko, my sme sa mu snažili volať, povzbudzovať ho, pýtali sme sa na jeho zdravotný stav. Samozrejme, že plnenie úloh nás dosť zahlcovalo a stalo sa, že párkrát sa nám nepodarilo sa mu dovolať, alebo nemali sme na to časopriestor, ak by som to tak mohol nazvať, no a potom prišli kolegovia naši s tým, že dopočuli sa, že je na tom psychicky troška horšie, od jeho ženy, no a tam vlastne skrsla tá myšlienka, že mohli by spraviť nejakú zbierku preňho, aj keď sme vedeli, že už bol dlhšie práceneschopný, taj tie financie im tam chýbali, ale vlastne také povzbudenie pre neho, že sme spravili. Tak sa to vyhlásilo na batérii velenia riadenia a odtiaľ, keď bola porada u veliteľa skupiny, sme to rozdelili, alebo rozhlásili na všetky batérie a bolo to vlastne celoskupinová záležitosť. Príslušníci celej protilietadlovej raketovej skupiny sa začali pripájať, začali dávať svoje finančné dary, boli to skutočne väčšie sumy, aj napriek tomu, že už sa začala zhoršovať aj tá covidová situácia, manželky im zostávali doma, tá finančná situácia nebola jednoduchá u nikoho a preto som už ani netrval na tom, aby niekto niečo nosil, ale tí ľudia sami nosili, pýtali sa, že ešte môžu prispieť a podarilo sa. Ale skôr ako ten finančný rozmer, išlo o ten morálny rozmer, že sme prišli za ním, povzbudili sme ho, že myslíme stále na neho a bol to silný moment."
Miroslav Minár:
"Túto reláciu budeme vysielať na Štedrý deň, čiže na najkrajšie sviatky v roku. Budete v kontakte s vašim kamarátom?"
Viktor Frančiak:
"Áno, určite budeme v kontakte s Radom a teda dúfam, že si to vypočuje, že sa poteší."
Miroslav Minár:
"Koľko finančných prostriedkov sa vám podarilo zozbierať?"
Ladislav Parma:
"Boli to dokopy tri zbierky. V tej prvej zbierke sa nám podarilo vyzbierať myslím že okolo 2,5 tisíc eur, v druhej zbierke, to už vyvrcholila tá covidová situácia, tam to bolo nejakých 600 euro a potom bola tá posledná zbierka, čo sme naposledy organizovali, to bolo myslím že tiež pred Vianocami ak sa nemýlim, tak tam bolo okolo 1000 euro, niečo cez 1000."
Miroslav Minár:
"Zvykneme si na Vianoce želať pokoj, mier, lásku. Čo zaželať Radovi?"
Viktor Frančiak:
"Rado, tak v prvom rade prajem ti veľa zdravia, veľa síl, aby si dokázal svoju neľahkú chorobu poraziť a myslím si, že keď bude to zdravie, tak potom už prídu aj všetky tie ostatné radosti. Ale samozrejme nie zdravie len tebe, ale aj pani manželke, deťom."
Ladislav Parma:
"Takisto sa pripájam, zdravie pre teba Radko a celej tvojej rodine, pani manželke, deťom. Požehnané sviatky prajem."
(hudobný predel)
Miroslav Minár:
"Vráťme sa teraz o niekoľko desaťročí späť, do obdobia, kedy tisíce Slovákov museli slúžiť vlasti, vtedajšej československej, ďaleko od svojich príbuzných. Vojenská služba zaviala do Podbořan aj vtedy mladého poručíka, dnes podplukovníka vo výslužbe, Ivana Moravského. Poďme si s ním a jeho synmi zaspomínať na časy vianočné v tamojšom mestečku plnom tankistov."
Ivan Moravský, podplukovník vo výslužbe:
"Pre každého veliteľa takéto obdobie bolo náročné ako to bežné. Pretože keď prišli napríklad tie Vianoce, tak jedna vec je, že boli tam vojaci, ale boli to ľudia, ktorí mali náväznosti na rodiny. Ale tá prvá úloha, zabezpečiť bojovú pohotovosť aj cez Vianoce, bola prioritná. To že sme im sa snažili to zmierniť, pripravovali sa štedré večere na tých klubovniach, pripravili sme stromčeky, že každý stromček doniesli z Doupova, že nebol tam žiaden problém so stromčekom. Jasné, že pustili sme domov tých ktorí si zaslúžili, ktorí plnili úlohy, ktorí boli disciplinovaní, tým sme vychádzali v ústrety a pustili sme ich domov. Ale zase sme ich mohli pustiť domov len tak, aby v tom tanku tí traja stále, vrátane mňa, ktorý som večeral doma, ale najprv v kasárňach a potom doma, to už tak bolo zladené, že o 17. bude večera na rote, no a potom niekedy okolo 19., keď prídem možno že doma, nie že možno, tak večera bola doma, ale možno že o 19. Tak my sme sa snažili takýmto spôsobom a museli sme zabezpečiť, aby v tom tanku stále boli tí traja ľudia. Takže nemohli sme z tých 40 z tej roty pustiť polovicu domov. To sa jednoducho nedalo. No ale potom aj také športové akcie boli, aj takto sa tie Vianoce prežili. Ale snažili sme sa, aby bol všeobecný kľud."
Miroslav Minár:
"Prišiel otec vždy včas domov? To sa už pýtam synov pána Moravského, majora Ivana a nadrotmajstra Martina."
Ivan Moravský, syn:
"Otec chodil vždy načas domov, ale v takej teoretickej rovine. Takže veľakrát sme na neho čakali, samozrejme, atď. Veľakrát sme chodili, lebo ten vojenský život prináša aj to, že okrem toho, že ako tu hovoril otec, že čo sa v podstate pripravovalo pre tých vojakov, pre tých slúžiacich to prinášalo vždycky tie kontroly, že vykonával tie kontroly, takže veľakrát sme ho čakali kým príde z nejakej kontroly na Štedrý deň domov a samozrejme k tomu sa prispôsobila aj tá večera, čo vždycky mama určite uvítala pozitívne. Takže áno, určite sme sa prispôsobovali, čakali sme veľakrát na toho otca."
Miroslav Minár:
"O to bolo srdečnejšie a milšie po tej večeri pozrieť sa pod ten stromček, či tam sú nejaké darčeky. Boli aj tanky?"
Martin Moravský, syn:
"Tak pod stromčekom vždy boli darčeky. Musím povedať, že bolo ich aj viacej, nielen jeden alebo dva. Stalo sa, že bol aj tank niekedy, lebo boli to hračky. Predsa len my ako deti v tých rokoch sme nemali také možnosti ako dneska, že je plno hračiek všade. Pamätám si napríklad aj konkrétne, že nosili sa hračky aj zo Sovietskeho zväzu vtedajšieho, takže bol to skôr taký luxus. že sme takúto hračku mali, zo Sovietskeho zväzu tank."
Miroslav Minár:
"Ale bolo to krásne obdobie asi pred tým 89. rokom, keď ste tam v tých ďalekých Podbořanoch spomínali aj na svojich príbuzných, na svojich starých rodičov, ktorí zostali tu, na Slovensku."
Ivan Moravský:
"Tým, že to bola vzdialenosť tých Podbořan sem, v podstate do toho okolia Levíc, my stadeto pochádzame, tak to bolo nejakých 550 kilometrov, tak jednoducho sme sa na tie Vianoce s tou rodinou, ktorú máme tu na Slovensku, nevideli. My sme chodili navštevovať rodinu viacmenej v lete. Cez Vianoce sme to len v tom najbližšom kruhu rodiny prežívali a veľmi sme s tou rodinou na Slovensku kontakte nemali."
Martin Moravský:
"My sme len počas letných prázdnin navštevovali rodinu, lebo my sme boli sami v Podbořanoch, fakt. Otec, mama."
Ivan Moravský:
"Z celého Československa sme sa tam stretli, boli sme všetci kamaráti, tak bol pokoj. Ale ja musím skonštatovať, že po dobu, prežil som v Čechách 18 rokov a na Vianoce som tu na Slovensku nebol ani raz, nikdy. Cez tie sviatky bolo veľa opatrení veľa povinností, jednoducho nedalo sa. A keď už sme tam my bývali a keď som tam bol s rodinou a s manželkou, ktorú žiaľ dneska už nemám, tak odchádzali domov tí slobodní. Tak my sme zostali v posádke a tých slobodných sme domov pustili. Nie preto že boli mladí, ale ja keď som tu, tak aspoň vy choďte domov. My sme boli tam doma. Tak slobodní odchádzali, takže nesťažujem si, bolo to dobré. Darčeky sme si prevzali, alebo rozbalili, potom ich za nejakú krátku chvíľu aj pokazili a povyhadzovalo sa to."
Miroslav Minár:
"Plnú poľnú vysielame na Štedrý deň, už v čase keď majú aj vojenské rodiny rozbalené darčeky. Čo by ste chceli tým vojenským rodinám na tento krásny sviatočný deň zaželať?"
Ivan Moravský:
"Aby všetky sviatky aj vojaci prežili v prvom rade v mieri. Lebo tu Martin bol v Kosove, tak videl, že čo tam bolo. Ja som sa vojnového konfliktu našťastie nikdy nezúčastnil. Raz som manželke povedal, že chcel by som si vyskúšať už moje vedomosti aj v praxi, ale dobre, že k tomu nedošlo. Nech v tých rodinách majú pohodu, nech zabudnú na všetky problémy, ktoré im služba prináša. Lebo aj tak ich cez ten Štedrý večer nevyriešia a keď tá eufória tých sviatkov pominie a príde znovu ten bežný život, nech idú do tej práce, nech si zodpovedne plnia povinnosti, tak, aby sa kedykoľvek mohli svojim nadriadeným, ale aj podriadeným pozrieť do očí. Ale hlavne nech sú tie sviatky v pokoji a v mieri a v zdraví."
Miroslav Minár:
"Dopĺňa Martin."
Martin Moravský:
"Takisto by som chcel popriať všetkým, aby mali to šťastie, aj keď to v tom vojenskom živote nie je možné, aby tie vianočné sviatky strávili v kruhu tej rodiny a vo všetkej spokojnosti."
Miroslav Minár:
"A zakončí Ivan."
Ivan Moravský:
"Aby tie vianočné sviatky fakt tí vojaci dokázali v tých rodinách tráviť spolu s tou rodinou pokojné, aby nemuseli byť nejako zaťažovaní aj tou vojenskou službou, len v rámci nejakých nutných vecí, no a samozrejme kľud v tej rodine a trošku možno priestor na ten oddych."
Miroslav Minár:
"Svoj vianočný pozdrav dnešnej Plnej poľnej pripája náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky, generál Daniel Zmeko."
Daniel Zmeko, náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl SR:
"Vážení poslucháči. Dovoľte mi, aby som sa vám osobne i za celé velenie Ozbrojených síl a za všetkých profesionálnych vojakov prihovoril takto na záver roku 2020. Želám každému jednému z vás, aby prežil šťastné, pokojné, požehnané Vianoce a do nového roku v plnom zdraví a plní elánu a síl si splnil svoje predsavzatia. Pred nami je minimálne boj s pandémiou a odstraňovanie následkov tejto krízovej situácie. Ja verím, že zachováte priazeň Ozbrojeným silám a Ozbrojené sily potvrdia svoje dobré meno, pretože sú tu s vami, sú tu pre vás a s to vaše Ozbrojené sily. Všetko dobré v novom roku."
Miroslav Minár:
"Započúvajme sa teraz do slov generálneho duchovného Ústredia ekumenickej pastoračnej služby Ozbrojených síl a ozbrojených zborov, plukovníka Viktora Szaba."
Viktor Szabo, generálny duchovný Ústredia ekumenickej pastoračnej služby Ozbrojených síl a ozbrojených zborov:
"Pokoj vám, drahí vojaci, vojačky, priatelia. Vianoce budú aj tohto roku iné. Pre vás, ktorí si plníte svoje úlohy v Medzinárodnom krízovom manažmente v zahraničí budú iné takpovediac dvojnásobne. Nielen že máme obmedzenia v dobe pandémie, korony a to je iné, ale vy budete obmedzení aj tým, že nebudete pri svojich blízkych s vašimi rodinami. Prajem vám ďaleko od domova, aby ste v takom tichu osobného spomínania počas Vianoc, možno aj v osobnej modlitbe, boli silní. Možno vám vyjdú aj slzy, to nie je hanba. Veď my vojaci sme ľudia, ktorí sme v mnohých prípadoch veľmi citliví. modlím sa za vás a vašich blízkych, aby im Pán Boh vyplnil to vaše chýbajúce miesto v rodine, medzi blízkymi či priateľmi, svojim požehnaním. Aby im čas ubiehal, ale aj vám rýchlejšie, aby vás Božia trojica v operáciách, ale aj vašich blízkych, ochraňovala od všetkého zlého. Slová nebojte sa, zaznel vystrašeným pastierom na betlehemských poliach od anjela. Buďte aj vy zodpovední a odvážni pri plnení svojich služobných povinností. Nezabudnite si navzájom ale aj pomôcť, povzbudiť sa, zaskočiť jeden druhého, podoprieť sa, či oprieť jeden o druhého. Možno len potľapkaním po pleci, možno pekným slovom. Dobre reprezentujte našu krásnu a drahú domovinu, Slovensko, v zahraničí. Aj my ostatní vojaci či zamestnanci, ktorí budeme na Slovensku, vnímajme Vianoce nielen ako dobu obmedzení, ale možno tak trochu ako dobu viac sa zamyslieť nad sebou samým. Ako dobu, v ktorej potrebujeme pokoj nielen okolo seba, ale hlavne do nášho srdca a vnútra bytosti. Pokoj vám všetkým, drahí priatelia. Modlím sa za vás. Buďte pod ochranou najvyššieho, buďte požehnaní a presvietení pokojom božím. Nebojte sa, Boh sa sklonil v láske ku nám. Skloňme sa aj my jeden k druhému, navzájom sa potrebujeme. Buďte požehnaní. To vám zo srdca prajem, ako generálny duchovný Ústredia ekumenickej pastoračnej služby v Ozbrojených silách a ozbrojených zborov v Slovenskej republike, ale aj v mene všetkých kňazov, ktorí slúžia a ktorí sa snažia byť so svojou blízkosťou, modlitbou, či kamarátstvom, pri vás."
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
"A to už je z dnešnej relácie Plná poľná všetko. Majte krásny večer a pekné vianočné sviatky. To vám zo srdca želajú Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň."
