- Dátum: 30.04.2021
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 25.95 MB25.95 MB
Plná poľná 3.
[30.04.2021; Regina Západ; Plná poľná; 21:05; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár, redaktor:
"Nasledujúcich 30 minút bude patriť dobrým správam spred i spoza kasárenského plota. Aj dnes ich pre vás pripravili Miroslav Minár a Pavol Prelovský.
Vitajte, začína sa Plná poľná.
Do jej obsahu sme dnes zabalili.
* Hlásenie z Rožňavy, ďalší záložníci pripravení.
* Ďalšie hlásenie z Lešte upozorňuje, že nitrianski protilietadlovci intenzívne cvičia.
* Pocta večnému cisárskemu husárovi, pripravuje sa jazdecká výprava na počesť Ladislava Škultétyho Gábriša.
* Boli sme v Afganistane.
Legendárny ženijnú prápor začal svoju púť na Balkáne pred 28 rokmi.
* Nezabúdame. Od tragédie v Zaľubici uplynulo 25 rokov.
* Vojaci očami detí. Výtvarná súťaž je vyhlásená.
* Beh oslobodenia. Poď vzdať úctu a česť vojnovým veteránom."
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
"Už pred týždňom sme vás informovali o tom, že vojaci sa postupne vracajú tam, kde im to sluší najviac. Do vojenských výcvikových priestorov. Boli a sú tam v týchto dňoch nielen profesionáli, ale aj záložáci. Výcvik aktívnych záloh sa totiž napriek pandémii realizuje aj tento rok. Svojich záložákov privítali na cvičení aj chemici v Rožňave. Informoval nás o tom zástupca veliteľa práporu radiačnej, biologickej a chemickej ochrany, major Marcel Uharček."
Marcel Uharček, zástupca veliteľa práporu radiačnej, biologickej a chemickej ochrany v Rožňave:
"V súčasnej národnej pandemickej situácii sa uskutočnilo v dňoch 12. až 24. apríla pravidelné cvičenie aktívnych záloh práporov radiačnej, chemickej a biologickej ochrany v Centre výcviku Lešť. Na tento výcvik nastúpilo 17 vojakov a 1 vojačka, spolu teda 18 občanov, prihlásených do aktívnych záloh pre prápor RCHBO. Výcvik prebiehal v priestoroch Centra výcviku Lešť a bol zameraný na prípravu záloh pri plnení úloh počas krízovej situácie. Prvá časť výcviku bola zameraná na získanie a upevnenie návykov a zručností vo vševojskovej a odbornej príprave. Vševojsková príprava vyvrcholila cvičeniami strely z útočnej pušky samopal vzor 58 a pištole CZP 09. Vyzdvihujem disciplinovanosť a pripravenosť cvičiacich, ktorí pod vedením inštruktora rotného Petra Jesenaya dosiahli výborné výsledky. Najlepšie bol hodnotený desiatnik Róbert Kromczi z Rožňavy, ktorý ako jediný splnil všetky cvičenia s hodnotením splnil a výborne. Odborná príprava bola zameraná na osvojenie návykov a zručností pri obsluhe dekontaminačného vozidla AS 12M a dekontaminačnej súpravy Linka 82 pod vedením inštruktora rotného Mateja Leškovača. Druhý týždeň bol zameraný na odborno-taktickú prípravu. Príslušníci aktívnych záloh boli vnesení do taktickej situácie a plnili rôzne odborné úlohy dekontaminácie, detekcie a vyprošťovania ranených z kontaminovaného priestoru. Veliaci poddôstojník rotmajster Jaroslav Marko pripravil výcvik čo najbližšie sa blížiaci k realite a teda vojaci mohli plniť výcvikové úlohy v reálnom priestore a čase. Úlohy boli plnené priamo veliteľom čaty, ktorý vydával a spracovával rozkazy pre svojich podriadených. Takto sme zapojili do rozhodovacieho procesu veliteľa čaty. Táto forma výcviku s náhradnými látkami v reálnom prostredí a prenesenie rozhodovacieho procesu na všetky stupne velenia bola prijatá pozitívne od všetkých cvičiacich a zároveň nám ukázala praktické a odborné skúsenosti a schopnosti príslušníkov čaty a jeho velenia."
TÝŽDEŇ V ARMÁDE
Miroslav Minár:
"V palebných postaveniach i mimo nich sa v Centre výcviku Lešť nachádzajú vojaci protilietadlovej raketovej brigády z Nitry. Už niekoľko dní tu vyše tri stovky vojakov so 100 kusmi pásovej, kolesovej a špeciálnej techniky precvičujú svoje spôsobilosti v ucelených jednotkách. Vypočujte si teraz hlásenie jedného z veliteľov priamo z leštianskeho bojového poľa."
Rudolf Nováček, zástupca veliteľa 1. protilietadlovej raketovej skupiny S300 PMU:
"Moje meno je major Rudolf Nováček a som zástupcom veliteľa 1. protilietadlovej raketovej skupiny S300 PMU. V týchto dňoch absolvujeme intenzívny výcvik vo Vojenskom výcvikovom priestore Lešť po viac ako roku, počas ktorého sme plnili úlohy spojené s Covidom. Cvičeniu samozrejme predchádzala príprava techniky, ktorá prebiehala simultánne s asistenciou Policajnému zboru a participáciou profesionálnych vojakov v nemocniciach. Prirodzene, následkom toho bol skrátený čas a znížený počet personálu v príprave techniky. Napriek tomu som hrdý na svojich vojakov, ktorí dokázali aj za týchto podmienok pripraviť kľúčové prvky systému S300. Konečne máme výcvikovú príležitosť, ktorá začala presunom 23 kusov techniky a50 osôb. Samotný výcvik je zameraný na defenzívne protivzdušné operácie, k tomu je ale nevyhnutné, aby sme dosiahli zladenie batérií na úroveň skupina. Súčasťou nášho výcviku sú aj štyria študenti Akadémie ozbrojených síl, ktorých sme integrovali do bojových obslúh hlavného rádiolokačného prostriedku a veliteľského stanovišťa systému S300. Žiaden výcvik protivzdušnej obrany sa ale nezaobíde bez technikov a tak by som rád vyzdvihol kapitána Parmu a nadrotmajstra Chmelka, ale aj obsluhu odpaľovacích zariadení, ktorí veľkou mierou prispievajú k udržaniu bojaschopnosti systému S300. Ako zástupca veliteľa zodpovedný za výcvik každým dňom vidím, ak postupnými krokmi nadobúdame spôsobilosti, ktoré mali ročný odklad."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár:
“Nadšenci vojenskej histórie, ktorým učarovali kone, majú za sebou niekoľko vydarených jazdeckých výprav naprieč Európou. Tento rok sa chystajú na grandicióznu cestu z Mojtína do rumunského mesta Aradea. Tejto výprave, ako aj Klubu vojenskej histórie Gábriš sa budeme venovať v našom seriáli. Najskôr si ale predstavíme samotný klub, ktorý teda nesie meno po významnom husárovi, zástavníkovi, ktorý sa narodil v Mojtíne. Prezidentom Vojenského historického klubu Gábriš je plukovník vo výslužbe Július Kováč.”
Július Kováč, prezident Vojenského historického klubu Gábriš:
"V roku 1990 pán Miro Ľupták zo športového klubu a jazdeckého klubu Žižka nás oslovil, či by sme si nezaložili aj my historický vojenský klub, pretože oni robili peší regiment Alexander 1. Táto poznámka, alebo táto podpora nás nejakým spôsobom oslovila a založili sme Klub vojenskej histórie pri posádkovom klube Bratislava. Za pomoci pána generála Juricu, vtedajšieho veliteľa posádky, podporoval nás pán generál Repaský a najmä doktor Segeš z Vojenského historického ústavu."
Miroslav Minár:
“Prečo práve meno Ladislava Škultétyho Gábriša?”
Július Kováč:
“Bol som vojakom z povolania a už v histórii, síce priamo o Gábrišovi sme sa neučili, ale zaznamenal nám to jeden pán profesor histórie, že existoval večný vojak, husár Gábriš. A tým de facto až do roku 90 som na Gábriša zabudol. Pripomenul mi ho až pán Segeš a keď som videl jeho historickú fotografiu, uniformu pôsobivú. na koni jazdil a 81 rokov slúžil v armáde v sedle, pretože bol doživotným zástavníkom 8. cisárskeho kráľovského husárskeho pluku, tak preto sme si povedali a súhlasili sme s pánom, dneska už s docentom Segešom, že nazveme sa Klub vojenskej histórie Gábriš.”
RÁDIO REGINA
Miroslav Minár:
"A na jej vlnách stále počúvate armádny magazín pre vojakov a nevojakov so zaujímavými informáciami spred i spoza kasárenského plota. Miroslav Minár a Pavol Prelovský ho pre vás pripravujú a vysielajú každý piatok o tomto čase na rádiách Regina Západ, Stred a Východ. Plnú poľnú si môžete vypočuť aj v repríze v sobotu hodinu po polnoci, alebo nájsť aj v archíve na webovej stránke ministerstva obrany, či v archíve RTVS v sekcii rozhlas, pod písmenkom P. Svoje názory a typy do vysielania nám môžete posielať na adresu plnapolna@rtvs.sk, alebo plnapolna@mod.gov.sk. V ďalšej časti relácie si pripomenieme pôsobenie slovenských vojakov v operácii Trvalá sloboda v Afganistane a tiež na Balkáne. Zajtra totiž uplynie 28 rokov od začiatku púte legendárneho ženijného práporu v misii OSN UNPROFOR. Pripomenieme si tragédiu v Zaľubici, deti, ich učiteľov i rodičov vyzveme, aby sa zapojili do tradičnej výtvarnej súťaže s názvom Vojaci očami detí a pozveme vás na virtuálny beh oslobodenia. Počúvajte nás aj ďalej, dozviete sa viac."
BOLI SME V AFGANISTANE
Miroslav Minár:
“ Počas 19-ročnej misie v Afganistane sa tvorivý tím Armádnej redakcie Slovenského rozhlasu viackrát zúčastnil na rotáciách personálu. V júni 2009 bol pritom aj bývalý kolega Bernard Roštecký.”
Bernard Roštecký, bývalý redaktor Armádnej redakcie SRo:
“Všetkých poslucháčov Plnej poľnej pozdravujeme z Kandaháru. So mnou je tu pri mikrofóne veliteľ roty, kapitán Róbert Časár. Pán kapitán, striedanie vojakov je druhá hlavná úloha v krátkom čase. Prvou bolo presťahovanie sa z Kábulu sem na juh krajiny. Takže toto striedanie v čom spočíva, ako sa darí plniť?”
Róbert Časár, veliteľ roty:
“Tak v podstate sme vyložili nákladné lietadlá, ktoré nám prepravili nové kontajnery pre ďalších príslušníkov jednotky, dodali nám ďalšie vozidlá a materiál, ktorý sa momentálne preberá novou rotáciou a v ďalšom sa bude odovzdávať technika a materiál ešte po starej rotácii. Zatiaľ úlohy prebiehajú podľa plánu a mali by sme to stihnúť do konca našej rotácie.”
Bernard Roštecký:
“Spomínali ste lietadlá, ktoré priviezli nové kontajnery, prišli i dva Tatrapany, čiže posilnenie bezpečnosti?”
Róbert Časár, veliteľ roty:
“Tak určite. Každé obrnené vozidlo je prínosom pre tú jednotku a vlastne poskytuje väčšiu ochranu vojakov.”
Bernard Roštecký:
“To sťahovanie z Kábulu tiež nebola jednoduchá záležitosť. Keby ste mohli o tom niečo povedať, bolo to bez problémov?”
Róbert Časár, veliteľ roty:
“Malé problémy väčšinou kvôli jazykovej bariére ako aj s lokálnymi zamestnancami tak určite boli, ale zvládli sme to bez nejakých komplikácií.”
Bernard Roštecký:
“Ten polrok čo vám dal, táto služba tu v operácii?”
Róbert Časár, veliteľ roty:
“Tak určite veľa skúseností, veľa do angličtiny a vlastne širšie obzory, spolupráca s Britmi, s Američanmi, s Austrálčanmi.”
Bernard Roštecký:
“Myslíte si, že ste po pol roku skúsenejší veliteľ?”
Róbert Časár, veliteľ roty:
“Skúsenejší určite, samozrejme.”
Bernard Roštecký:
“V čom napríklad?”
Róbert Časár, veliteľ roty:
“Tak nikdy som v zahraničí nesťahoval také množstvo materiálu, nepotreboval som dohadovať rôzne dohody ohľadne zabezpečovania či už je to vodou, PHM a takýmito záležitosťami, takže v zahraničnom prostredí, so zahraničnými partnermi je to určite náročné, doma na Slovensku to nezažijete.”
Bernard Roštecký:
"Ako vás tu prijali na tejto základni v Kandaháre ostatné jednotky z ostatných krajín?"
Róbert Časár, veliteľ roty:
“Určite bolo vrelé privítanie čo sa týka americkej jednotky, ktorá vlastne teraz zabezpečuje celé letisko. Takže tam áno, tam sme dostali veľkú podporu.”
Miroslav Minár:
“V tzv. inšpekčnom tíme bol aj generál Ľubomír Bulík, bývalý náčelník generálneho štábu.”
Ľubomír Bulík, bývalý náčelník generálneho štábu:
“My vždycky s každou rotáciou tam posielame … skupinu a táto rotácia bola zvláštna aj tým, že sme tam poslali tiež rekognoskačný tím, pretože je zámer vyslať ďalšie posilnenie do tejto misie, preto sme to zvažovali takýmto spôsobom, aby sme spojili jedno s druhým. Čo sa týka samotnej metodickej pomoci, pochopiteľne vždy sa snažíme nastavovať predovšetkým to prostredie u nás doma tak, aby čo najviac vyhovovalo zabezpečeniu vojakom, ktorí pôsobia v jednotlivých misiách a k tomu rekognoskačnému tímu sa chlapi vrátili, doniesli nové informácie, nové poznatky. Zase tu ide o to, aby sme už teda doma boli pripravení na to a čo najlepšie pripravili našich vojakov s materiálnym, technickým zabezpečením vo výcviku tak, aby to čo najviac vyhovovalo plneniu operačných požiadaviek potom priamo na mieste a sme tým eliminovali možné problémy či už momentálne po nasadení, alebo v priebehu plnenia operačných úloh.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“Ako vidia deti prácu našich vojakov? Odpoveď na to dáva výtvarná súťaž, ktorú každoročne vyhlasuje rezort obrany. O súťaži sa teraz porozprávame so šéfredaktorom časopisu Obrana, Pavlom Vitkom.”
Pavol Vitko, šéfredaktor časopisu Obrana:
"Súťaž vyhlásili minister obrany Slovenskej republiky Jaroslav Naď, náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl Slovenskej republiky generál Daniel Zmeko a náš mesačník Obrana. Súťaž je rozdelená do dvoch kategórií, mladší žiaci, teda 1. až 5. ročník a starší žiaci, čo je 6. až 9. ročník základných škôl."
Miroslav Minár:
“Ide v poradí už o 20. ročník súťaže. Ako sa menil pohľad detí na prácu a poslanie vojakov?”
Pavol Vitko:
“Ak si uvedomíme, že priemerne do súťaže prichádzalo okolo tisícky výtvarných prác, tak je to už naozaj obrovská galéria. V očiach školákov vojaci pomáhajú pri povodniach, pri požiaroch a v ďalších krízových situáciách. Cvičia, zúčastňujú sa mierových misií, alebo, a to veľmi často, sa jednoducho kamarátia s deťmi. Základná skupina námetov sú vždy rozšírené o aktuálne témy, ktoré rezonujú aj v mysliach detí. Napríklad vlani samozrejme to bol boj vojakov s pandémiou Covid-19.”
Miroslav Minár:
“Dokedy je potrebné poslať súťažné práce a aké ceny sú pre deti pripravené?”
Pavol Vitko:
“Záujemcovia môžu posielať svoje výtvarné práce do 15. mája označené názvom, menom autora, spiatočnou adresou, adresou školy, ročníkom a telefonickým kontaktom, najneskôr do 15. mája na adresu Redakcia Obrana, Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, v obálkach označených nápisom Súťaž. Je dôležité, aby bol k súťažným prácam priložený aj písomný súhlas zákonných zástupcov súťažiacich detí so spracovaním osobných údajov súťažiacich na účely verejnej medializácie súťaže a jej výsledkov. Vzor súhlasu je priložený na internetovej stránke ministerstva obrany spolu s propozíciami súťaže, teda na www.mosr.sk. Najlepšie práce budú totiž prezentované na rezortnej internetovej stránke, či v časopise Obrana. Ak škola disponuje vlastným vzorom súhlasov zákonných zástupcov s účasťou ich detí na súťažiach, nie je potrebné ich vypisovať nanovo, budeme ich tiež akceptovať. Azda možno ešte dodať, že ocenení v oboch kategóriách získajú diplomy, vecné ceny a od 1. po 3. miesto tiež finančnú odmenu vo výške 160, 130 a 110 eur.”
Miroslav Minár:
“Zažili za tých 20 rokov inšpiratívne chvíle aj jej organizátori?”
Pavol Vitko:
“Iste áno. O to viac, že sa snažíme, aby v porote boli vždy nielen vojaci či zamestnanci rezortu obrany, ale aj renomovaní výtvarní umelci z civilného prostredia. No a tým príbehom, vyhodnotenie súťaže Vojaci očami detí pred pandémiou prebiehalo spravidla v rámci celoslovenského podujatia Deň detí s ozbrojenými silami, ktoré sa každoročne pri príležitosti Medzinárodného dňa detí konalo v rôznych mestách a obciach našej krajiny. No a viete aké to bolo príjemné keď sa mi prihovorila pani, ktorá povedala, že v jednom z úvodných ročníkov sprevádzala na slávnostnom oceňovaní svojho syna a myslím, že to bolo predvlani keď mi povedala, že na stupni víťazov sa umiestnil už jej vnuk a ona opäť nemohla chýbať. No a nedávno som sa potešil, keď Vojenský historický ústav vydal reprezentatívnu publikáciu, do ktorej vybral dve stovky svojich top exponátov. Nuž a predstavte si, že trebárs medzi vzácnymi uniformami príslušníkov československých légií ešte z 1. svetovej vojny, v replike lietadla Caproni, na ktorom sa na Slovensko vracal generál Milan Rastislav Štefánik a ďalšej zaujímavej technike, popri rôznych vyznamenaniach či dokumentoch, je medzi tými dvoma stovkami super exponátov aj maľba víťaza súťaže Vojaci očami detí z roku 2007, vtedy 11-ročného Daniela Totíka z Trebišova. Takže možno s troškou nadsázky konštatovať, že súťaž Vojaci očami detí je už súčasťou vojenskej histórie. No naozaj dôležité je to, že deti popri všetkých svojich krásnych témach, ktoré vnímajú a ktorými žijú, vnímajú ako svojich kamarátov aj vojakov a oni to navyše vedia namaľovať, častokrát nie iba štetcom alebo pastelkami, ale doslova srdcom.”
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“23. apríla 2996 došlo vo vtedajšom vojenskom obvode Javorina pri Kežmarku k veľkej tragédii. Stačilo jedno škrtnutie zápalkou na korbe nákladného vozidla, na ktorej sa viezli 18-ti mladí vojaci. Žiaľ, aj niekoľko plechoviek s farbami. Na nešťastie jedna z nich sa prevrátila a horiaca zápalka dopadla na rozliatu farbu. Z korby vozidla sa vytvorila horiaca fakľa. Na vojakov dopadla plastová plachta. Tragédia bola na svete. Na následky popálenín podľahlo 6 vojakov, ďalší utrpeli rozsiahle popáleniny. Vďaka hasičom, záchranárom a vyslúžilcom z Klubu vojakov v Kežmarku sa na mladých vojakov nezabúda. Nezabúdame ani my. Odpočívajte v pokoji.”
ĆO JE PRED NAMI
Miroslav Minár:
“Viete akú rozlohu mala vtedajšia Československá republika v dňoch, kedy spojenci definitívne vytlačili z jej územia fašistické vojská? Presne 127.876 kilometrov štvorcových. A presne túto trasu chcú v najbližších dňoch zvládnuť bežci v Čechách aj na Slovensku. Na virtuálny Beh oslobodenia vás v tejto chvíli pozývame spolu s Pavlom Vitkom, členom dozornej rady Vojenskej podpornej nadácie, ktorá je spoluorganizátorom Behu oslobodenia.”
Pavol Vitko, člen dozornej rady Vojenskej podpornej nadácie:
“Vojenská podporná nadácia sa pridala k českému spolku Vlčie maky, ktorý takéto podujatie zorganizoval už vlani. Tento rok sa obe podujatia uskutočnia paralelne na území oboch republík. A aké je základné poslanie behu? Nuž popri tom, že si zabeháme, alebo aj zakráčame pre svoje zdravie a bude sa nám potom lepšie dýchať, je to aj dobrý pocit, je to aj hrdosť na našu históriu, lebo 5. až 9. mája takto vzdáme úctu účastníkom protifašistických bojov z čias 2. svetovej vojny.”
Miroslav Minár:
“Ako sa do tohto behu môžu zapojiť rekreační bežci a po akých trasách môžu behať a vzdať hold osloboditeľom?”
Pavol Vitko:
“Beh je vypísaný pre kategórie bežcov, bežkýň, ako aj juniorov, bežcov so psom, no a pre chodcov. Nie je to podmienka účasti, ale s tohtoročným Behom oslobodenia sa spája aj výzva, aby si účastníci naplánovali trasy smerom k vojnovým pamätníkom, alebo pietnym miestam protifašistického odboja. Bežať totiž môžeme po trase akú si zvolíme a ľubovoľná je aj dĺžka s tým, že cestou môžeme pri týchto pamätných miestach vzdať úctu, či už poklonením sa, položením kytičky, alebo len spomienkou. Možno sa pri nich aj odfotografovať a poslať svoje zábery na adresu Vojenskej podpornej nadácie, ktorá z nich pripraví fotogalériu. Viac informácií je na stránke www.vojenskanadacia.sk, kde je prelinkovaný kontakt priamo na registráciu a kde sú aj ďalšie pokyny ako je potrebné beh zdokumentovať cez aplikáciu. Tak, aby sa každý z účastníkov našiel vo výsledkovej listine a aby dostal aj diplom a pamätnú medailu.”
Miroslav Minár:
“Zareagovali aj vojaci. Ako sa zapoja?”
Pavol Vitko:
“Verím, že sa zapoja aj preto, lebo boj proti fašizmu je jedným z ťažiskových pilierov vojenských tradícií a hrdosti na našu vojenskú históriu. Či už išlo o boje na východnom fronte, na západnom fronte, alebo v Slovenskom národnom povstaní. Na ilustráciu, o svojich plánoch zapojiť sa do podujatia mi hovoril napríklad nadrotmajster Roman Mikula, dlhoročný rekreačný bežec, ktorý je aj zároveň jedným z organizátorov bežeckého memoriálu povstaleckého kapitána Weiholda, takže má blízko aj k behaniu, aj k vojenskej histórii. No a viem trebárs, že sa už prihlásil aj Milan Gajdoš, ktorý je správca Vojenskej podpornej nadácie a hodnosťou je podplukovník v zálohe. Bežať či kráčať však môžeme naozaj všetci.”
Miroslav Minár:
“Absolvuješ Beh oslobodenia aj ty?”
Pavol Vitko:
“Na začiatok tých približne 4 kilometrov som si symbolicky zvolil bratislavské Nábrežie armádneho generála Ludvíka Svobodu, ktoré je pomenované po veliteľovi 1. československého armádneho zboru v Sovietskom zväze. Následne si vybehnem na Námestie SNP, potom dole popri Pamätníku oslobodenia Bratislavy, ktorý na počesť Červenej armády stojí vedľa starého Slovenského národného divadla. Ďalej pobežím v centre mesta popri pamätnej tabuli generála Antona Petráka, ktorý bojoval na západnom fronte a po návrate trpel v 50. rokoch po zinscenovanom procese 5 rokov v žalári. Tobrucká ulica mi pripomenie boje našich vojakov v severnej Afrike. Na Šafárikovom námestí budem míňať pamätník na počesť príslušníkov československých jednotiek, ktorí bojovali na bojiskách západnej Európy. No a cieľ som si stanovil na námestí pred novým Slovenským národným divadlom, kde je na stene obchodného centra nainštalovaná pamätná tabuľa slovenským a českým letcom, ktorí v priebehu 2. svetovej vojny bojovali proti fašizmu v československých jednotkách Britského kráľovského letectva. Iste v Bratislave je tých pamätných miest na naše oslobodenie a na boj proti fašizmu viacej, ale sú naozaj na celom Slovensku, takže veľmi sa teším.”
Miroslav Minár:
“A čo vy? Tešíte sa tiež? Veríme, že svojou účasťou v Behu oslobodenia si pripomeniete tých, ktorým vďačíme za našu slobodu.”
VÝROČIE NA TENTO TÝŽDEŇ
Miroslav Minár:
“Na Slovensku si v týchto dňoch pripomíname 28. výročie nasadenia prvej vojenskej jednotky na mierovú misiu Organizácie spojených národov. Na Balkáne v máji 1993 už vyše jedného roka pôsobil medzinárodný kontingent pod názvom UNPROFOR, keď sa do jeho zostavy včlenil náš ženijný prápor. Medzi prvými vojakmi, ktorí v ňom pôsobili, boli aj súrodenci Majka Markušková z Košíc a Ján Lopatka z Trebišova.”
Majka Markušková, účastníčka 1. slovenskej misie OSN na Balkáne:
“Ja sa dostala k modrým prilbám na podnet brata, pretože ten ma vyzval, že či náhodou nájdeme do misií, tak na jeho podnet šla k modrým prilbám.”
Miroslav Minár:
“Pamätáte si ešte na ten deň, kedy ste si na seba prvýkrát dali túto modrú šatečku ktorú máte, modrý baret?”
Majka Markušková:
“Veľmi si to pamätám. Bolo to v novembri, šli sme autobusom, tým sme sa prepravovali zo Slovenska. Šli sme do Daruvaru. Keď sme prišli, mala som také očakávania, lebo som mala od kolegov, ktorí boli v českom prápore a keď som prišla, tak som bola prekvapená kam sme prišli, milo prekvapená a šla som s takým predsavzatím, že chcem pomáhať.”
Miroslav Minár:
“Aj sa to predsavzatie naplnilo?”
Majka Markušková:
“Áno, naplnilo sa. Vytvorili sa priateľstvá aj s miestnymi obyvateľmi, pretože tam žila česká komunita v tom Daruvare a podarilo sa, teda pomohlo sa. Myslím si, že Slováci hodne pomohli v tej oblasti.”
Miroslav Minár:
“Dám takú otázku na telo. Ako v tom čase keď ste sa rozhodovali, že áno, pôjdem aj ja na ten Balkán, keď ešte aj tá situácia bola taká ešte nepokojná, reagovalo to vaše najbližšie okolie?”
Majka Markušková:
“Mala som priateľa, ten vedel, že som taká dosť nevyspytateľná povaha, takže ten sa s tým zmieril a naša mama, ona to tiež od nás očakávala vlastne že sme šli aj s bratom dohromady, tak naša mama proste tak len nám povedala, dávaj na seba pozor.”
Ján Lopatka, účastník 1. slovenskej misie OSN na Balkáne:
“Ja som bývalý Levočan. To boli tiež známi z českého práporu, tak som sa na podnet toho prihlásil na výcviky rôzne, kde som sa dostal až do slovenského práporu, kde som mohol pôsobiť.”
Miroslav Minár:
“Na akej pozícii?”
Ján Lopatka:
“Bolo to rôzne, lebo mám za sebou viac misií, ale je tam akože kuchár, bol som aj armár.”
Miroslav Minár:
“Viacero misií, to znamená, že ste boli ešte aj mimo Balkánu?”
Ján Lopatka:
“Ako Afrika, Cyprus.”
Majka Markušková:
“Ja som bola len na Balkáne.”
Miroslav Minár:
“Balkán, Afrika, misia Organizácie spojených národov, to bolo v Eritrei, tam tie podmienky, no bolo horúco.”
Ján Lopatka:
“Viete čo, ja som bol úplne na začiatku. Bolo akože horúco, ale dá sa na to zvyknúť a zas neboli až také podmienky, ktoré by sa nedali prekonať. Takže mali sme aj nejaké kontajnery v ktorých sme bývali, bol to akože prilepšenie pre nás. Vravím, na začiatku sme bývali aj v stanoch, ale dalo sa to, dalo sa to prekonať. V pohode.”
Miroslav Minár:
“Ja si pamätám, že keď som tam bol robiť jednu z reportáží, tak sedeli sme v kontajneri klimatizovanom, dali sme si Pepsi Colu, akonáhle sme vyšli vonka, tá Pepsi Cola bola už aj vonku takisto z nás.”
Ján Lopatka:
“Je to tak, je tam strašný teplotný rozdiel oproti tomuto nášmu, ale ako vravím, dá sa na to zvyknúť, človek si navykne behom 2-3 týždňov. Možno, že to je individuálne, ale na mňa bohvieako to nepôsobilo, že je tam strašná horúčava. Keď ste zaujatý na svoju prácu ktorú vykonávate, tak ja myslím, že na to zabudnete, že je tam teplo.”
Miroslav Minár:
“Áno a čo si konkrétne robili v tej Afrike?”
Ján Lopatka:
“V Afrike som bol jak veliteľ družstva hospodárskeho, kuchyňa a zásobovanie.”
Miroslav Minár:
“Už uplynula nejaká doba, pripomíname si 25. výročie nasadenia slovenského ženijného práporu, prvých mierotvorcov. Keby tá ponuka prišla opäť, po tých skúsenostiach, ktoré ste zažili v týchto mierových operáciách, brali by ste?”
Majka Markušková:
“Okamžite.”
Miroslav Minár:
“Prečo?”
Majka Markušková:
“Hlavne kvôli priateľom, ktorí vlastne, je to také niečo iné, je to také úprimnejšie, je to také pevnejšie priateľstvo.., jednoznačne kvôli kolektívu a hlavne aj kvôli tým úlohám, ktoré sa tam plnili, lebo to boli úlohy na pomoc miestneho obyvateľstva. Tak to splnilo účel.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár:
“A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
