- Dátum: 05.05.2023
- Dĺžka: min.
- Veľkosť súboru: 28.27 MB
[05.05.2023; Rádio Regina Západ, Stred, Východ; Plná poľná; 21:10; Miroslav Minár / Miroslav Minár]
Miroslav Minár, redaktor: „Je také povolanie – brániť svoju vlasť. My sme načreli do nášho archívu, aby sme vám predstavili slovenských hrdinov, ktorí si zaslúžia našu úctu a česť. Vitajte, začína sa Plná Poľná.
Miroslav Minár a Pavol Prelovský dnes do jej obsahu zabalili.
- Bol malým chlapcom a nebál sa. Spoznajte Karola Kunu
- Čo odkazujú herečka Eva Mária Chalupová a spisovateľ Ladislav Ťažký dnešnej generácii?
- Aj Slováci boli púštne krysy. Hovorili sme sa autorom filmu Tobruk
- Pochovaný je vedľa amerických prezidentov. Miško Strank, rodák z Jarabiny
- Brigádny generál Ján Iľanovský splatil svoj dlh spolubojovníkom z 1. československého armádneho zboru
- O Bratislavu zabojovala aj Dunajská flotila. Aká jej jej história?
- Bez légií by nevzniklo Československo. Spomíname na generála Milana Rastislava Štefánika.“
Miroslav Minár: „Nebál som sa, mal som odvahu a nič ma nemohlo zastaviť. Takto si pri mikrofóne Plnej poľnej zaspomínal na svoju skorú ilegálnu činnosť v slovenskom štáte Karol Kuna.“
Karol Kuna: “No, ja do odboja som sa zapojil vlastne ako malý chlapec. Pretože rodičia boli ilegálni pracovníci a mňa zapájali do tejto činnosti veľmi skoro, ako mladého chlapca. Som robil takého poslíčka medzi tými ilegálnymi pracovníkmi, že som odnášal odkazy, dáke časopisy, noviny a podobne. No neskoršie táto spolupráca potom prešla do takej činnosti už, keď začali prichádzať sovietski vojaci, utečení z táborov, tak celý rad sa ich u nás skrýval. Na Liptove to bolo. Oni prechádzali väčšinou z Oravy cez Kvačiansku dolinu do Kvačian a tam bola, to bol taký jeden známy, ako tiež ilegálny pracovník, no a ten ich posielal k nám a my sme ich zase posielali ďalej. Pretože nemohli sa zdržovať tu dlhšie, pretože sa chceli dostať bližšie k frontu.”
Miroslav Minár: “Boli ste mladým chlapcom. Nebáli ste sa vtedy?”
Karol Kuna: “No nebál som sa. Som nikdy nepodliehal nijakým depresiám, alebo dákemu strachu. To bolo tak, on prišiel, u nás prespali dva tri dni alebo koľko, kým mama im oprala, očistila. Najzložitejší problém bol s obutím týchto ľudí, pretože, samozrejme, väčšinou mali roztrhané aj šatstvo, ale aj topánky. Šťastie bolo, že v Mikuláši existovali fabriky kožiarske a boli tam robotníci, ktorí dostávali deputát, pretože topánky boli na prídel. My sme určitým spôsobom vymieňali za potraviny, to čo sa urodilo, dáke zemiaky a tak, túto kožu a bol tam jeden obuvník, ktorý potom opravoval tie boty, alebo dokonca aj spravoval. Otec nadviazal určité spojenie s jedným pracovníkom okresného úradu, ktorý mal na starosti v Mikuláši evidenciu obyvateľstva. On začal vydávať týmto občanom Ruska povolenie k pobytu. Čiže v roku 1943 veľká časť týchto utečencov dostala legalizovaný pobyt. Pracovali na poľnohospodárstve, alebo pri dákej výrobe miestnej a tak. Väčšinou som sa pohyboval v civile, menej nápadný. Oni potom sa rozhodli, že už nepôjdu ďalej na východ, ale že zorganizujú partizánsky oddiel, konkrétne aj sídlo si spravili v Matiašoveckej doline, to nebolo ďaleko. Ešte ja som im obstaral asi dve pištole, 150 korún lebo koľko stála jedna tá pištoľ a bol tam aj ten jeden dôstojník sovietskej armády, Kyrijev sa volal, a oni potom založili tú partizánsku skupinu, pretože ale nemali zbrane, tak 8., alebo 9. augusta v 44. roku, to je známe z histórie, odzbrojili tú pracovnú rotu v Demänovskej doline, zobrali tam tých 70 lebo koľko pušiek a topánok. Nebrali iné, pretože potrebovali obutie, to bolo najdôležitejšie. Kuriózna záležitosť, to sa z histórií nedozviete ani nič, bola taká, že oni nemali, boli asi pätnásti alebo koľkí tam prišli v noci a teraz mali tie dve pištole a možno po dva náboje alebo po koľko, no a keď ich zobudili, tak ten jeden vojak tam spanikáril, vyskočil z okna. No a ten jeden po ňom strelil. No tak krik a tí začali vyskakovať. Viete ako, poplach, tak, no v noci mal kúsok drievka v ruke, ruky verch, tak ich nahnali do tých barákov naspäť a zobrali túto výzbroj. No tak to bolo. Chcem povedať, že okrem tej ilegality v našom dome, pretože rodičia nejako ilegálne pracovali, sa skrývali aj štyri rodiny židovské. Neviem ako prišli k nám, to nemôžem povedať. To asi cez tie ilegálne siete dáko prišli niekedy v júli alebo kedy, keď už začínalo byť. Oni žili tam dosť niektorí na tú výnimku, čo mali od tej vlády, pretože boli bezprostredne potrební pre rozvoj výroby. Ja som sa potom aj toho Žida pýtal, ako je to možné, že vy ste čo ja viem vyštudoval vo Viedni, žil ste v Prahe a tak. No a on hovoril, že v 39. roku, keď vznikol Slovenský štát, Slovenský štát potreboval obnoviť výrobu niektorých tých závodov, ktoré boli zatvorené, no a jeho otec bol väčšinový vlastník tej fabriky v Mikuláši. No a on si dal podmienku, že áno, súhlasí, ale že dozor nad technológiou a výrobou musí mať svoj. Syn bol chemický inžinier, tak ho vlastne vysunul do tejto fabriky a ešte jedného. Tak syn bol šéf laboratórií a ten druhý bol vedúci výroby.”
Miroslav Minár: “Kde vás zastihol koniec vojny?”
Karol Kuna: “Mňa zastihol koniec vojny potom pri rodnej obci. Ja som potom ako nastúpil do partizánskeho oddielu, najprv jedného, kde som takisto bol v tej rozviedke, dobre som jazdil na koni, tak som aj doprevádzal toho veliteľa. Potom neskoršie som bol presunutý do Veľkej Fatry k Martinu a tam sme bojovali až do likvidácie Slovenského národného povstania v Nízkych Tatrách, a potom zase v Západných Tatrách. Koniec vojny mňa vlastne zastihol 3. marca 1945 pri susednej obci Bobrovec Jalovec, vlastne pri rodnej obci. Ja som prišiel, akurát vtedy bola taká výmena maďarských a nemeckých vojakov. A my sme chceli prejsť, ale už sme neprešli ešte s jedným. Ten bol ranený a tak som potom už stvrdli, potom som sa ešte skrýval jeden mesiac do prechodu fronty.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár: „V zostave slovenských jednotiek na východnom ťažení bol zaradený, dnes už nebohý spisovateľ Ladislav Ťažký. Zažil aj odvrátenú tvár vojny, čo zaznamenal vo svojich knihách. Herečka Eva Mária Chalupová zasa vo svojej rodine mala veľa odhodlaných ľudí, ktorí sa vzopreli fašistom na Slovensku.“
Eva Mária Chalupová, herečka: “Ja s tematikou Slovenského národného povstania som sa v podstate stretávala od útleho detstva, lebo môj tatinko bol ako partizán, aj náš strýko Viliam Žingor, ktorý bol veliteľ partizánov. To bol jediný strýko zo strany mamičky. Takže táto tematika je taká srdcová záležitosť, sme to vnímali veľmi tak emotívne a s takým pocitom takého pátosu až by som povedala.”
Ladislav Ťažký, dnes už nebohý spisovateľ: “Nič takého sa vo svete neudeje, z čoho by sa nechopilo umenie. To najlepšie, najsilnejšie čo vzniklo v slovenskej literatúre, má korene práve v Slovenskom národnom povstaní, vo vojne, v koncentrákoch a v zajateckých táboroch. Ja som hlavnú časť svojej tvorby práve venoval tejto tematike. To som robil z vlastnej skúsenosti, z vlastných zážitkov, z vlastného utrpenia.”
Miroslav Minár: “Čo by ste odkázali mladým tvorcom, aby sa opäť vrátili k tejto téme?”
Ladislav Ťažký: “Treba učiť dejiny. Každý národ píše svoje dejiny krvou a utrpením. A ak slovenský národ zažil v posledných storočiach veľké utrpenie, tak to bolo Slovenské národné povstanie. My máme tisíce hrdinov, prostých ľudí, najmä na dedinách. Zoberme si takého roľníka, ktorý živil partizánov, vojakov a samozrejme, že aj Nemci sa pritom priživovali a najmä potom už po víťazstve čo postihlo týchto ľudí, týchto zaslúžilých ľudí? Mne vyšla kniha Pivnica plná vlkov, kde sa zaoberám touto problematikou, kde nahlas kričím, že aká neprávosť sa stala pre tých ľudí, ktorí si zaslúžili uznanie a česť.”
Eva Mária Chalupová: “Táto téma Slovenského národného povstania, ten pátos, čo ona v sebe nesie, to hrdinstvo nesmierneho množstva slovenských ľudí, ešte nie je docenená. Veľmi veľa sa urobilo v oblasti umenia, ale v myslení ľudí táto téma nie je docenená. Neviem, v čom to pramení, že my, Slováci, istým spôsobom sa bojíme uveriť, že je v nás niečo naozaj mimoriadne, že vieme sa istým k takým hrdinským veciam úplne prirodzenou cestou sa dostať. A potom tým postojom k tomu, ako keby sme to zmietli. Takže ja myslím, že pred novou generáciou Slovákov nás čaká, aby sami seba presvedčili, že sú schopní veľkých vecí, že sú tu veci, ktoré naši otcovia, dedovia urobili, za ktoré je hodno byť hrdý na to, že som Slovák, že patrím k tomuto národu, čo dokázal jednoducho urobiť úžasné veci. A to želám tej generácii a držím jej palce.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár: "Volali ich púštne krysy. Aj preto, že sa vedeli nielen dobre pohybovať na africkom bojisku, ale že prežili útrapy zničujúceho tepla pod stálou paľbou nemeckých jednotiek. Boli to statoční obrancovia líbyjského mesta Tobruk. Osud Čechov a Slovákov natoľko zaujal režiséra Václava Marhoula, že pred rokmi, aj s podporou slovenského ministerstva obrany, natočil film s názvom Tobruk."
Václav Marhoul, režisér filmu Tobruk (preklad z češtiny): "Málokto na Slovensku vôbec tuší, že slovenskí vojaci bojovali počas 2. svetovej vojny v severnej Afrike v púšti pri obrane prístavu Tobruk. To bola veľmi slávna bitka, počas vojny druhá najväčšia blokáda Čechoslováci tam vtedy bojovali od roku 1941, od októbra, vlastne až do marca roku 1942. Ten môj film bol veľkorozpočtový film, na slovenské koruny vyšiel na sto miliónov korún. Hlavným partnerom za slovenskú stranu je slovenské ministerstvo obrany. My sme celý tento film realizovali tri mesiace v tuniskej púšti."
Miroslav Minár: “Ešte predtým, než vaši herci a celý váš štáb išiel do tuniskej púšte, tak si tak na neostro vyskúšali púšť českú. Viem, že práve pri Vyškove, kde sa pripravoval Hitlerov Afrika Korps, tak sa pripravovali aj vaši ľudia.”
Václav Marhoul: “Tak bolo to trošku absurdné, pretože pravdaže nemecký Afrika Korps naozaj počas vojny sa pripravoval práve vo Vyškove, kde, čo ja viem, oni bol nútení vtedy cvičiť v zimných kabátoch v lete. Musím povedať, že moji herci teda v zimných kabátoch byť nemuseli, ale pretože ten výcvik prebiehal v júli a vtedy tá priemerná teplota bola asi okolo nejakých 37-38 stupňoch nad nulou, tak si myslím, že tie podmienky pre prípravu boli úplne optimálne a musím povedať, že tí herci za tých 10 dní čo prešli akoby tým výcvikom, tak si zažili a hlavne skúsili veľmi veľa. Mali niekoľko desiatok kilometrové prechody, mali proste všetku vojenskú taktiku a stratégiu atď. Plus základné vojenské znalosti, to nebolo preto, aby sa z nich stali vojaci. To bolo práve preto, že ja ako režisér som ich chcel prinútiť, aby ten ich vnútorný pocit toho vojaka v zákope, aby ho skúsili na vlastnej koži, aby potom vedeli, o čom hrajú.”
Miroslav Minár: “Aký je príbeh Tobruku?”
Václav Marhoul: “Je to príbeh mladého chlapca, ktorí sa prihlásil ako dobrovoľník do armády, chce bojovať samozrejme proti nacizmu a má o tom veľmi skreslené a idealistické predstavy o tom, čo je to vojna. Tá jeho konfrontácia medzi ním a vojnou a jeho predstavou a realitou, jeho boj vlastne o svoju vlastnú sebaúctu, bol hlavnou náplňou toho filmu.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár: “Bol najznámejším americkým vojakom, ktorý sa preslávil v bojoch v Tichomorí. Na ostrove Iwo Jima vztýčil zástavu, ktorá zvestovala, že ostrov je v rukách amerických jednotiek. Táto scéna sa stala predlohou na vybudovanie monumentálneho bronzového súsošia pred Arlingtonským cintorínom vo Washingtone. Tu spočívajú nielen americkí prezidenti, ale aj seržant, dlho považovaný za Američana. Však mal aj také meno - Mike Strank. Ale pravda je taká, že Mike, po našom Mišo, sa narodil v Jarabine, neďaleko Starej Ľubovne a až do šiestich rokov mal priezvisko Strenk. To už nikto nezmení. Obzvlášť, keď túto skutočnosť pripomína na jeho rodnom dome aj pamätná tabuľa. Dobrá vec, pri ktorej stála aj Plná poľná, sa podarila.
Xxx
O malú chvíľu bude odhalená pamätná tabuľa na jeho rodnom dome s číslom popisným 177. Je tu už nainštalovaný obraz, ktorý v roku 2001 bol darovaný obci, no a na samotnej pamätnej tabuli je napísané: ”V tomto dome sa v roku 1919 narodil Michal Strenk, seržant námornej pechoty USA, ktorý spolu so svojimi spolubojovníkmi vztýčil v roku 1945 americkú zástavu nad bojiskom na ostrove Iwo Jima v Pacifiku. 5. máj 2007." Samozrejme, nechýba ani anglický text.
Ja sa opýtam tuto dievčat, čo vám hovorí to meno Michal Strenk."
Respondentka: “Náš slávny vojak z Jarabiny.”
Miroslav Minár: “Dnešná udalosť bude zasvätená aj spomienke na všetkých tých občanov Jarabiny, ktorí padli v boji proti fašizmu. Pri mikrofóne mám teraz predsedu Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, pána Mikuláša Strenka. S Michalom vás niečo spájalo.”
Mikuláš Strenk, predseda ZO Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov: "Ja som štvrté pokolenie, ako bratanci a z hľadiska celoobecného pohľadu myslím si, že si zaslúži, že práve bratrancovi Michalovi Strenkovi na základe rozhodnutia Ministerstva obrany Slovenskej republiky, budeme odhaľovať pamätnú tabuľu na jeho rodnom dome."
Miroslav Minár: “No a záverečné slovo patrí starostovi obce Mikulášovi Kaňovi.”
Mikuláš Kaňa, starosta obce Jarabina: "Sme veľmi radi, schádzajú sa hostia z ministerstva obrany, ale aj zavítal mimoriadny splnomocnený veľvyslanec Spojených štátov amerických na Slovensku Rodolph Vallee. Tento akt znamená zadosťučinenie tohto, čo sme si predsavzali pred niekoľkými rokmi. Konkrétne pred šiestimi rokmi, keď sme odhaľovali obraz seržantovi Michalovi Strenkovi a vtedy vznikla myšlienka, že trebalo by postaviť nejaký pamätník, alebo pamätnú tabuľu seržantovi Michalovi Strenkovi. Túto vec sa nám aj podarilo zrealizovať a hrdina USA, seržant Michal Strenk, bude mať pietne miesto nielen na Arlingtonskom cintoríne, kde už navštívili aj naše ženy, naša folklórna skupina a veľa našich rodákov, ale bude ho mať aj vo vlastnom rodisku, na jeho vlastnom rodnom dome."
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár: "Slováci v 2. svetovej vojne bojovali na viacerých frontoch. Najviac však na východnom, v legendárnom 1. československom armádnom zbore generála Ludvíka Svobodu. S úctou na neho a svojich bojových druhov spomína brigádny generál Ján Iľanovský.
Ján Iľanovský do slovenskej armády bol odvelený 1. októbra 1942. Dostal sa na Kaukaz, kde ako mnohí vojaci, aj on prebehol k Červenej armáde. Pri Melitupoli bol zranený a asi to sa mu stalo osudným. V tamojšej nemocnici sa totiž dozvedel, že v Jefremove sa formuje československá jednotka. Oznámil mu to osobne Marek Čulen."
Ján Iľanovský, brigádny generál vo výslužbe: “Za 14 dní pobytu prišiel a hovorí, je možnosť čerez štyri dňa prechodiť k Červenej armáde. Tak potom sme sa dohovorili a hovorili sme, no jesli je to možné, tak nebudeme ani deň tuná. No a s touto armádou som potom žil u 1. československého armádneho zboru. Robil som najprv ako paradesantný kurz, päť zoskokov, to bola prvá trieda. No a potom u protitankového oddielu, to bol môj kmeňový útvar, ale potom ma preložili, lebo tam boli kanóny 122-ky, mínomety a protitankové oddiely, tie sa spúšťali padákmi, 324 štvorcových metrov to bolo. To som vtedy veľmi vážil a pochopil, že ako sme mohli vycvičiť 4000 vojakov. Veď to boli chlapci od sústruhu, od poľnohospodárstva, no to bolo niečo úžasné.”
Miroslav Minár: “Keď sa v armádnom zbore dozvedeli, že na Slovensku vypuklo povstanie, všetci chceli byť čím skôr doma. Nestalo sa tak hneď. Paradesantná brigáda bola nasadená do bojov v Karpatsko-duklianskej operácii. V Poľsku bol Ján Iľanovský zranený. Po doliečení pôsobil nakrátko v partizánskej brigáde veliteľa Jegorova a po oslobodení Liptovského Mikuláša sa opäť hlásil u armádneho zboru. Na svojho veliteľa, armádneho generála Ludvíka Svobodu, spomína.”
Ján Iľanovský: “Keď sme bojovali u Liptovského Mikuláša, tak ja som robil na štábe u majora Sedláčka. To bol spravodajský dôstojník zboru. No a ma využíval preto, že som mal ako z práce v Slovenskom národnom povstaní, mal som všetky prostriedky, ktoré ma určovali, že som mohol vstúpiť do každého na Liptove. Od Popradu, po Ľubochňu som sa passerschein od náčelníka, teda od sekretára Deutsche Partei a Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany, čiže mal som voľný priechod, preto ma využíval na príchody z našej strany do nepriateľského Liptovského Mikuláša. Hľadal ho Konev a generál Svoboda, to bol človek, ktorý nesedel na stoličke na štábe, ale vždycky aspoň dva razy v mesiaci musel prísť osobne na predný okraj a tam tú situáciu si overoval, či sme zbabelí, či nechceme bojovať, lebo je koniec vojny. Ale kto vedel v marci, vo februári, že 9. mája v Prahe skončí vojna? No a dosť na tom, že ten major Sedláček mi zavolal a hovorí, Honzíku, musíš hľadať a nájsť Svobodu, lebo keď ho stretneš, tak povedz, že musí sa spojiť s Konevom. V drevenom kostole v Smrečanoch, tam som ho našiel, tam bol, už bol generál, no a som hovoril, že pán generál, je prušvih, máte volať ihneď Koneva. A hovorí, proboha a co jsem udělal? Dosť na tom, tak hovorí děkuji, mne poďakoval, vtedy rotnému a hovorí, no počkej, ale když je to tak súrne, tak oč jde? A ja hovorím, no asi ste povýšili. Hovorí, že veď som veliteľ zboru, ale on hovoril že ste nie už zboru, ale už ste minister národnej obrany novej vlády košickej.”
Miroslav Minár: “V mene všetkých žijúcich veteránov Karpatsko-duklianskej operácie splatil brigádny generál Ján Iľanovský dlh voči svojim spolubojovníkom, ktorí v operácii zahynuli. Odhalil na Dukle sochu česko-slovenského vojaka. Bol to pre neho výnimočný deň.”
Ján Iľanovský: “No tak ja som poprosil deti, lebo som týždeň po zápale pľúc a pohrudnice, hovorím, čo poviete na to, keď som sa prihlásil na Duklu. Splnil sa mi môj sen. Ja som nikdy nepovedal nie. Nesnažil som sa obabrať, oklamať veliteľa, povedal som pravdu, i keď to bolo tvrdé, ale mali ma radi. Mali ma radi oni, a tým pádom som aj ja mal ich rád. Splnil som úlohy a mňa to tešilo, že som mohol zahlásiť kapitánovi Pazderkovi, môjmu veliteľovi, že pán kapitán, úloha splnená, buďte spokojný.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár: "Do mozaiky dnešnej Plnej poľnej zapadne aj jedna zaujímavá história o vzniku a pôsobení Dunajskej flotily. Viac povie riaditeľ Vojenského historického ústavu ministerstva obrany, plukovník Miloslav Čaplovič."
Miloslav Čaplovič, riaditeľ Vojenského historického ústavu: “Dunaj bol miestom, kde premávali vojnové lode už za starších čias, ale hlavne v 19. storočí sa začala budovať silná CK Dunajská flotila, takže na Dunaji mohli obyvatelia vidieť vojnové lode ako boli mínolovky, lode monitory. Po rozpade Rakúsko-Uhorska v Československu žiadne z týchto lodí neostalo, čiže si museli budovať svoju vlastnú Dunajskú flotilu a tieto lode pripadli v rámci delenia, časť zostala v Rakúsku, časť v Maďarsku a hlavne v Rumunsku a v Juhoslávii, vtedy Kráľovstvo Srbochorvátov a Slovincov. Čiže Československo si začalo budovať Dunajskú flotilu, ktorá v rámci ženijného pluku 6 v roku 1938 mala značnú bojovú silu a jej vlajkovou loďou bol hliadkový čln Prezident Masaryk, vybudovaný v Škodových závodoch v Komárne.”
PO STOPÁCH VOJENSKEJ HISTÓRIE
Miroslav Minár: „Priamych účastníkov 2. svetovej vojny žije na Slovensku už iba hŕstka. Z literatúry a z médií sme sa v minulosti dozvedeli príbehy výlučne iba tých, ktorí boli tak povediac v móde. Na bežných vojakov sa akosi pozabúdalo. Existujú však ľudia, ktorí na nich predsa len myslia a zaznamenávajú ich životné osudy. Robí to aj bývalý riaditeľ Vojenského historického múzea vo Svidníku vojenský historik Jozef Rodák.“
Jozef Rodák, historik Vojenského historického múzea vo Svidníku:
“Som vydal takúto publikáciu a to Zabudnutí hrdinovia, vojnové a povojnové príbehy. Proste jedná sa o ľudí, ktorí neboli známi jednak našej verejnosti, neboli spomínaní jednak v týchto memoároch, alebo v kruhoch týchto vyšších veliteľov, ale pritom títo ľudia veľký kus roboty odviedli proste pri týchto oslobodzovacích bojoch. Tak napríklad taký kapitán Kriško, ktorý pochádza z tohoto regiónu Svidníckeho okresu. On v tom 39. roku emigroval, odišiel do Sovietskeho zväzu, no a tam ho proste zastihlo ťažké obdobie, lebo sa dostal do pracovných táborov, do týchto gulagov. Si tam odkrútil takmer tri roky, no a potom vstúpil do našej jednotky v Buzuluku a zúčastnil sa celej bojovej cesty, proste absolvoval aj Duklu, no a v tom povojnovom období, zvlášť po 48. roku zase ho postihol ďalší osud. Osud ten, že proste tou spravodajskou skupinou bol upodozrievaný pri spolupráci s týmito spravodajskými službami, takže bol znovu odsúdený. Bol degradovaný z majora na vojaka, no a proste až do toho 89. roku pracoval ako manuálne a po tom 89. bol rehabilitovaný a povýšený do hodnosti plukovníka. To je jeden z takýchto príbehov. Podrobne je tam mapované proste celá jeho bojová cesta. Ďalej je to taký major Peter Mikitka, známy sprievodca dukelský, ktorý bojoval už pri Kyjeve. Vyznamenal sa v bojoch na kóte 534 a tento tiež potom bol ranený, no a po vyliečení dokončil svoju bojovú púť v Prahe a v povojnovom období sa stal týmto sprievodcom na Dukelskom cintoríne a doprevádzal týchto návštevníkov. No a rad ďalších týchto priamych účastníkov, ktorých osudy boli podobné. Proste tam sa zmieňujem v tejto publikácii a takisto aj o povojnovom živote, o tom odmínovaní Podduklianskeho regiónu, takže táto publikácia našla širokú takúto odozvu a je veľmi vyhľadávaná medzi mladými ľuďmi. Toto je zase pre mňa také povzbudzujúce.”
Miroslav Minár: „Sú už niekde v plánoch nejaké ďalšie predsavzatia, nejaká ďalšia vízia, motivácia?"
Jozef Rodák: “No je určite. Teraz pracujem na takej publikácii, ako Vojnová minulosť zaviata časom a proste, kde sú tam tiež jednotlivé takéto príbehy príslušníkov armádneho zboru, zase neznámych, týchto napríklad Volyňských Čechov, ktorí vstupovali do armádneho zboru na Volyne, potom prechádzali cez Dukelský priesmyk. Ďalej rôzne takéto príbehy o spolupráci poľského obyvateľstva s našimi vojakmi, zase pomoc poľskému hnutiu odporu v tomto období a samozrejme, že som neobišiel ani rôzne takéto črepiny, ktoré neboli doposiaľ známe našej verejnosti.”
Miroslav Minár: “Spomeňte napríklad aspoň jedno.”
Jozef Rodák: “Pozdejší generál Richard Tesařík, hrdina Sovietskeho zväzu, ktorý sa oženil s Volyňáčkou Olšanovou, bolo to frontové manželstvo a rad ďalších takýchto aj veselších príbehov. Za zmienku stojí aj taká veselšia taká príhoda, že keď dostávali ten prídel vodky, no tak niekto to skonzumoval, iný zase to neskonzumoval, tak si to odkladal, no a potom ako darček bol na tejto frontovej svadbe.”
GENERÁL
Miroslav Minár: “V týchto dňoch si pripomíname 99. výročie tragického úmrtia generála Milana Rastislava Štefánika. Bol architektom vzniku Československých légií a bez nich, ako nám kedysi povedal nebohý historik Marián Hronský, by nevznikol spoločný štát Čechov a Slovákov.”
Marián Hronský, historik: “Práve po návrate zo srbského bojiska sa 13. decembra 1915 Štefánik stretol s Edvardom Benešom v Paríži. Toto sa datuje ako vstup Milana Rastislava Štefánika do služieb a na čelo československého zahraničného odboja, keď svojimi vysokými cieľmi a stykmi začal otvárať cestu vo vplyvných spoločenských a vojenských kruhoch aj Tomášovi Garriguemu Masarykovi a celej československej Národnej rade v Paríži, ktorá sa práve na podnet Milana Rastislava Štefánika utvorila vo februári 1916. Ona Štefánika, ako politika, diplomata a vojaka, poverila náborom i organizovaním slovenských a českých dobrovoľníkov s prvoradým cieľom dosiahnuť zriadenie samostatnej československej armády vo Francúzsku, či už zo zajatcov, alebo iných zdrojov, ktorá bude schopná bojovať na Západnom fronte, ako hlavnom fronte 1. svetovej vojny, aby sa svet o nej dozvedel.”
Miroslav Minár: “Priblížme našim poslucháčom miesta, kde všade boli nasadené československé légie.”
Marián Hronský: “No a bojové nasadenie francúzskych légií sa viaže s bojmi na rieke Eisne a s urputnými obrannými bojmi pri obciach Terón a Chestá. Talianske légie boli zase nasadené v priestore medzi Gamským jazerom a riekou Adija. Kľúčovým bodom tejto obrany bola kóta 703, nazývaná Dos Alto. Pokiaľ išlo o ruské légie, tak vystúpenie ruských légií sa viaže rozhodne ako k najznámejšiemu tomu boju pri Zborove 2. júla 1917, a potom s ústupovými bojmi pri Bachmači na Sibíri, pri obsadení a ochrane Transsibírskej magistrály, keď armáda ešte neexistujúceho štátu potrebovala vlastne veľké územie. Dohodové štáty práve vďaka bojovému vystúpenie československých légií vo Francúzsku, Taliansku a Rusku, boli v dôsledku tohto vystúpenia boli Česi a Slováci uznávaní dohodovými veľmocami za spojenecký spolubojujúci národ, stojaci v pravidelnej vojne proti Rakúsko-Uhorsku a Nemecku.”
PLNÁ POĽNÁ
Miroslav Minár: “A to už je z obsahu dnešnej Plnej poľnej všetko. Pripravili a vysielali ju pre vás Miroslav Minár a Pavol Prelovský. Dopočutia o týždeň.”
